Krásna, pozri, mračná víria.
Krásna, pozri, dážď sem mieri ...
Do mysle mi vplávali slová prastarej piesne. Asi sa mi znova zdá o babičke Redbirdovej. Hneď som sa cítila v teple, v bezpečí, šťastná a to sa mi veľmi páčilo, pretože poslednou dobou mi bolo pekne mizerne ... len som si nedokázala presne spomenúť prečo. Hm. Divné.
Kto to povedal?
Kukuričky
na špičke kmienka ...
Babičkina uspávanka znela ďalej a ja sa prevalila na bok, stočila do klbka a s povzdychom zavŕtala tvár do mäkkého vankúša. Lenže ako náhle som pohla hlavou, vystrelila mi do spánkov nepríjemná bolesť a roztrieštila moju spokojnosť ako guľka sklenenú tabuľu, pretože sa mi naraz vybavili udalosti uplynulého dňa.
Mením sa v upíra.
Utiekla som z domu.
Spadla som a potom som prežila klinickú smrť alebo čo.
Mením sa v upíra. Do hája.
Do čerta, mne asi praskne hlava.
"Vtáčik! Si hore, dievčatko?"
Zažmurkala som, a keď som sa rozkukala, zistila som, že pri mojej posteli sedí na stoličke babička Redbirdová.
"Babi!" zakrákorila som a natiahla k nej ruku. Môj hlas znel príšerne, s tou bolesťou v hlave si v ničom nezadal. "Čo sa stalo? Kde to som?"
"V bezpečí, vtáčatko. Si v bezpečí."
"Bolí ma hlava." Dotkla som sa miesta, ktoré najviac ťahalo a svrbelo, a nahmatala pichľavé stehy.
"Bodaj nie. Zostarla som o desať rokov, keď som ťa našla." Babička ma nežne pohladila po chrbte ruky. "Všade samá krv ..." Otriasla sa, potom zavrtela hlavou a usmiala sa na mňa. "Sľúb mi, že už niečo také neurobíš."
"Sľubujem," povedala som. "Takže ty si ma našla ..."
"Ležala si v kaluži krvi, v bezvedomí, vtáčik." Odhrnula mi z čela vlasy a ľahko pohladila moje znamenie. "Bola si tak bledá, že ten tvoj mesiac úplne bil do očí, ako by svietil. Vedela som, že ťa musím vrátiť do Školy noci, a to som tiež urobila." Pridusene sa zachichotala a v očiach jej zlomyseľne blyslo. Vyzerala úplne ako malé dievčatko. "Zavolala som tvojej mame, že ťa veziem sem, a potom som musela predstierať, že sa mi vybil mobil, aby som ju zmýlila. Vyzerá to, že z nás nemá práve radosť."
Široko som sa na ňu zazubila. Ha ha, mama nie je naštvaná len na mňa.
"Zoey, čo si tam prepána hľadala za denného svetla? A prečo si mi nedala vedieť už skôr, že ťa označili?"
S námahou som sa posadila a bolesťou som zaťal zuby. Našťastie to vyzeralo, že kašeľ zmizol. Určite preto, že som konečne tu - v Škole noci ... Ale hneď som tieto úvahy odplašila, pretože mi došlo, čo babička povedala.
"Počkaj, ja som ti o tom predsa nemohla povedať skôr. Stopár ma označil až dneska v škole. Najprv som išla domov. Dúfala, som, že mama mi pomôže a bude stáť pri mne." Odmlčala som sa a vybavila si hroznú scénu s rodičmi. Babička mi stisla ruku. Zjavne mi dokonale rozumela. "V podstate ma s Johnom zamkli v izbe, potom zavolali nášho cvokára a zvolali tú svoju modlitebnú partiu."
Babička ohrnula nos.
"Tak som utiekla oknom a išla rovno k tebe," uzavrela som rozprávanie.
"To som rada, vtáčik, ale aj tak tomu vôbec nerozumiem."
"Ja viem," povzdychla som si. "Tiež nedokážem uveriť, že ma označili. Prečo mňa?"
"To som nemyslela, dievčatko. Mňa vôbec neprekvapuje, že sa to stalo. Redbirdovým odjakživa kolovala v žilách mocná mágia, bola len otázka času, kedy niekoho z našej rodiny vyvolia. Ja sa čudujem tomu, že ťa označili až dnes. Nemáš na čele len obrys kosáčika. Je dokonale vyfarbený."
"To nie je možné!"
"Pozri sa sama, u-we-TSI-a-ge-ya." Oslovila ma čerokízskym výrazom pre dcéru a zrazu mi silne pripomenula nejakú záhadnú prastarú bohyňu.
Prehrabla kabelku a vybrala starožitné strieborné zrkadlo, ktoré nosila všade so sebou. Bez slova mi ho podala. Stisla som klipsu a otvorila puzdro. Pozrela som na svoj odraz ... povedomá cudzinka ... to dievča, čo nie je tak celkom ja. Mala obrovské oči a príliš bielu pleť, ale to ma ani moc nezaujímalo. Nemohla som sa totiž odtrhnúť od svojho znamenia, dokonalého mesačného kosáčika, ktorého celá plocha bola vyplnená výraznú zafírovú modrí upírie tetovanie. S pocitom, že možno ešte stále snívam, som na neobvyklý obrazec siahla a obišla ho prstom. Pripadalo mi, že na koži opäť cítim pery bohyne.
"Čo to znamená?" opýtala som sa, bez toho som odtrhla od znamenia oči.
"Dúfali sme, že na túto otázku budeš mať odpoveď práve tie, Zoey Redbirdová," ozval sa úchvatný hlas.
Ešte než som žmurkla od svojho zrkadlového odrazu, vedela som, že bude jedinečná a neuveriteľná. A fakticky taká bola. Krásna ako filmová hviezda, ako bábika Barbie. V živote som nevidela niekoho tak dokonalého takto zblízka. Mala veľké mandľové oči, tmavo zelené ako mach, tvár v tvare srdca a pleť hebkú a smotanovo bielu, ako to človek vidí jedine v televízii. Vlasy mala tmavo hrdzavé - žiadna príšerná mrkvovo oranžová farba, ani taká tá nudná hrdzavý blond, ale tmavá a lesklá ako gaštan. Spadali jej vo veľkých vlnách najmenej do polovice chrbta. Postavu mala ... no skrátka perfektnú. Nebola vychrtlá ako husi, čo stále zvracajú a držia príśerné diéty, pretože to robí Paris Hilton a je to in (sorry, Paris, ale to si myslíš tak akurát ty). Táto žena mala pevné svaly, ale zároveň tiež krivky. A nádherná prsia. (Kiež by som mala také!)
"He?" povedala som. práve moc inteligentne to neznelo. Usmiala sa na mňa a pritom predviedla nepochopiteľne pravidelné, biele zuby - vyčnelé špičiaky nikde. Aha, ja som vynechala, že ku všetkým tým dokonalým veciam mala ešte uprostred čela vytetovaný zafírový mesačný kosáčik, od ktorého sa jej pozdĺž obočia a dole k lícnymi kosťami tiahla spleť vlnoviek, ktorá mi pripomínala morské vlny.
Bola to upírka.
"Dúfali sme, že nám vysvetlíš, prečo má upírie mláďa, ktoré nedokončilo premenu, na čele znamenie dospelého."
Keby sa neusmievala a v hlase jej nezaznievala stopa starostlivosti, vyznelo by to asi dosť drsne. Takto to skôr pôsobilo ustarane a trochu zmätene.
"Ja nie som upír?" vyhŕkla som.
Jej smiech znel ako hudba. "Ešte nie, Zoey, ale trúfam si povedať, že plne vyfarbené znamenia je priaznivá známka do budúcnosti."
"Aha... ja... hm, to je fajn. Vážne fajn," vypadlo zo mňa.
Pred úplným trapasom ma našťastie zachránila babička.
"Zoey, toto je Veľkňažka Školy noci, Neferet. Ošetrovala ťa po celú dobu, čo si bola v..." Zarazila sa, zjavne nechcela použiť slovo "bezvedomý". "... Čo si spala."
"Vitaj v Škole noci, Zoey Redbirdová," povedala Neferet prívetivo.
Strelila som pohľadom k babičke a potom späť ku kňažke. Veľmi rozpačito som zakoktala: "Ja - ja sa v skutočnosti volám inak. Montgomeryová."
"Vážne?" opáčila Neferet a zdvihla jantárová obočie. "Jednou z predností vstupu do nového života je, že dostávaš príležitosť začať úplne od nuly - máš možnosť voľby tam, kde si ju skôr nemala. Keby si si mohla vybrať, ako by si sa naozaj volala?"
Nezaváhal som ani sekundu. "Zoey Redbirdová."
"Od tejto chvíle sa teda voláš Zoey Redbirdová. Vitaj v novom živote." Natiahla ruku, ako by mi ju podávala, a ja jej automaticky chcela potriasť. Ona mi však namiesto toho stisla predlaktia. Bolo to divné, ale tak nejako správne.
Stlačenie mala vrelé a pevné. Z jej úsmevu sálala prívetivosť. Bola úžasná a vyvolávala vo mne úctu a obdiv. Takí sú vlastne všetci upíri, vo všetkom sú jednoducho lepší ako ľudia - sú silnejší, múdrejší, talentovanejší. Neferet budila dojem, ako by niekto v jej vnútri rozsvietil oslňujúce svetlo. Samozrejme si uvedomujem, že tento opis zaváňa iróniou, keď človek zváži všetko, čo sa o upíroch traduje (a ja už som na vlastnej koži zistila, že veľa z toho je pravda). Upíri zle znášajú slnečné svetlo, najsilnejší sú v noci, k životu potrebujú piť krv (ble) a uctievajú bohyňu, ktorá je vtelením noci.
"Ď -ďakujem. Rada vás spoznávam." Úporne som sa snažila pôsobiť ako normálna a aspoň polo inteligentná bytosť.
"Ako už som hovorila tvojej babičke, ešte žiadne mláďa sa k nám nedostalo za tak podivných okolností, v bezvedomí a s plne vyfarbeným znamením. Pamätáš si, čo sa ti stalo, Zoey?"
Už som otvárala ústa a chystala sa povedať, že si to pamätám úplne jasne, že som upadla, udrela sa do hlavy... pozerala sa na seba zhora a vznášala sa ako duch... pustila sa do jaskyne za divnými slovami, čo bolo vidieť... a nakoniec sa stretla s bohyňou Nyx. Ale ako som to stihla vysloviť, zacítila som niečo osobitného, akoby mi niekto dal päsťou do brucha. Bolo to jasné a zreteľné varovanie, aby som držala klapačku.
"Ja ... ja si toho vlastne moc nepamätám ..." Zarazila som sa a siahla na boľavé miesto, z ktorého trčali stehy. "Aspoň od tej chvíle, čo som sa udrela do hlavy. Dovtedy si spomínam na všetko. Označil ma stopár, povedala som o tom rodičom a desne sme sa porafali, potom som utiekla k babičke. Bolo mi fakticky dosť zle, a keď som sa snažila vyjsť na ten zráz... " Pamätala som si všetko potom, úplne všetko. Duchmi čerokíz, tanec i oheň. MLČ! Varoval ma dôrazne ten nový pocit. "... Asi som sa rozkašľala, pošmykla a udrela sa do hlavy. Potom už nič, prebrala som sa tu a počula, ako mi babička spieva." Vychrlila som to všetko jedným dychom. Najradšej by som pred Neferetinmi pátravými zelenými očami odbočila, ale pocit, ktorý ma varoval, aby som nič nehovorila, mi rovnako prísne nakazoval, aby som sa neodvracala a snažila sa vyzerať, ako že nič neskrývam. Nie že by som vedela, prečo vlastne niečo skrývam.
"Pri úrazoch hlavy je strata pamäti bežná," podotkla pokojne babička, keď ticho trvalo príliš dlho.
Najradšej by som jej dala pusu.
"Áno, samozrejme, máte pravdu," povedala Neferet rýchlo a zatvárila sa zase príjemne. "Nerobte si o vnučku starosti, pani Redbirdová, bude v poriadku."
Hovorila úctivo a napätie, ktoré vo mne silnelo, máličko povolilo. Keď je jej sympatická babička Redbirdová, určite je to pohodový človek, vlastne upír. No nie?
"Ako iste viete, upíri ..." Kratučko sa odmlčala a usmiala sa na mňa. "... Dokonca aj upírie mláďatá majú neobyčajne silnú schopnosť regenerácie. Uzdravuje sa tak rýchlo, že môže pokojne hneď vstať a už nemusí ani zostávať na ošetrovni." Obrátila sa na mňa. "Chceš sa zoznámiť s novou spolubývajúcou, Zoey?"
Nie. Namáhavo som prehltla a prikývla. "Áno."
"Výborne!" zvolala. Našťastie jej nevadilo, že sa na ňu krením ako nahlúply sadrový trpaslík.
"Nemala by tu ešte aspoň deň zostať na pozorovanie?" spýtala sa babička.
"Chápem vaše obavy, ale uisťujem vás, že Zoeyne fyzické poranenie sa teraz hojí veľmi rýchlo, hoci vám to musí pripadať neobvyklé."
Znovu sa na mňa usmiala, aj keď som bola vydesená, nervózna, skrátka úplne mimo, úsmev som jej oplatila. Vyzeralo to, že je naozaj rada, že ma tu má. Úprimne povedané som vďaka nej začala mať pocit, že premeniť sa v upíra nie je až tak zlé.
"Babi, mne už je dobre. Fakt. Len ma trochu pobolieva hlava, ale inak sa cítim o moc lepšie." Ako náhle som to vyslovila, došlo mi, že je to pravda. Už som vôbec nekašlala. Neboleli ma svaly. Až na tú hlavu som si pripadala úplne v pohode.
Neferet potom urobila niečo, čo ma po prvé prekvapilo a po druhé si ma tým úplne získala - aj moju dôveru. Pristúpila k babičke a pomaly, vážne povedala: "Sylvie Redbirdová, na svoju česť vám sľubujem, že vašej vnučke sa tu nestane nič zlé. Každé mláďa dostane na starosť dospelý mentor. Aby som dodala svojmu sľubu váhu, budem Zoeynou mentorkou ja. Odteraz ju musíte zveriť mojej starostlivosti. "
Zovrela ruku v päsť, pritisla si ju k srdcu a formálne sa babičke uklonila. Tá takmer nezaváhala.
"Prijímam váš sľub, Neferet, Veľkňažka Nykty." Potom napodobnila jej gesto aj úklon, obrátila sa ku mne a pevne ma objala. "Zavolaj, keď budeš niečo potrebovať, vtáčatko. Mám ťa rada."
"Zavolám babi. Tiež ťa mám rada. A ďakujem, že si ma sem priviezla," zašepkala som, vdýchla dôverne známu vôňu levandule a potlačila slzy.
Nežne ma pobozkala na tvár a potom rýchlo a iste vyšla z miestnosti. Prvýkrát v živote som sa ocitla osamote s upírom.
"Tak, Zoey, si pripravená vykročiť do nového života?"
Pozrela som sa na ňu a znova užasnuto nad tým, ako je fantastická. Keď sa premením na upíra, budem tak silná a sebavedomá ako ona, alebo sú také len Veľkňažky? Vtom mi preletelo hlavou, že by bolo super stať sa Veľkňažkou - ale ten moment šialenstva hneď pominul. Som iba obyčajné dievča. Lepšie povedané pekne zmätená obyčajné dievča, z ktorej žiadna kňažka nikdy nebude, leda tak vo sne. Potrebujem len nájsť nejaký spôsob, ako tu zapadnúť medzi ostatných, a Neferet mi to zatiaľ veľmi uľahčuje.
"Áno, som pripravená." Našťastie to znelo oveľa sebaistejšie, než som sa naozaj cítila.