Tri roky
24. 5. 2011
Raz som kdesi čítala „Je zbytočné porovnávať sa s druhými. Nie je podstatné, či ste lepší alebo horší. Dôležité je to, ako sa cítite vy sami.“ Aká hlúposť, vravela som si. Teraz už viem, že to až také hlúpe nebolo.
Neviem, či každý na tomto zvláštnom svete má také myšlienkové pochody ako ja. Neviem. Možno sme všetci takí istí, možno sme úplne odlišní. Ale jedno viem. Viem, aká som bola kedysi. Presne si na to pamätám. Okolo mňa chlapci, všetci za ruky s takými krásnymi a pre mňa vtedy dokonalými dievčatami. Vysoká, štíhla, miery podobné 90-60-90, nafarbené vlasy, piercing v jazyku, dokonalá pleť. Ah, aké majú šťastie. Čo im chýba? Majú chalana, určite majú kompletnú rodinu, vyzerajú ako bohyne. Čo mám robiť ja? Rozvedení rodičia, mama, ktorá vkuse pracuje, nevlastný otec, ktorý si na každom naokolo rieši svoje komplexy, totálne drevo do športu, a vždy neupravená. Tak strašne som chcela byť ako ony. Chcela som vyzerať ako Barbie, mať blond vlasy a modré oči. A ja? Stošesťdesiat centimetrov, mierne pri tele, čosi neidentifikovateľné na hlave a hnedé oči. Čo ja zmôžem?
A raz to prišlo. Hej, povedala som si, pozri sa na seba do zrkadla, ako vyzeráš. Ešte aj vlastná mama ti povie, že vyzeráš ako škrata. Schudnem. Začnem sa zdravo stravovať. Začnem fajčiť, aby som bola cool. Budem sa pekne maľovať a lepšie obliekať. A tak to aj bolo. Po nete som pobehala všetky internetové stránky. Zdravá výživa, diéty, cviky na bruško a zadok. Typy, ako vyzerať chudšie, jarné, zimné trendy. Kozmetika, šminky, rúže, make-up. To všetko dokopy. A naraz. Pokúpila som si kozmetiku, vysoké rifle, ktoré zakrývajú vypuklé brucho, sukne v tvare A išli všetky do koša, veď predsa rozširujú, farebné oblečenie nahradilo tmavé. Predplatila som si časopisy s diétami, zdravou výživou, také tie ženské kecy, ako byť lepšia. A začala som poctivo chodiť do posilky.
Kilá šli dole, tvár bola krajšia, naučila som sa všetky finty, ako zakryť tú pre mňa vtedy otrasnú pleť pokrytú vyrážkami. Chlapci sa začali za mnou otáčať. Všetko, čo som chcela. Diskotéky, alkohol, cigarety jedna od druhej, občas nejaká tá tráva, aby som bola v kurze. Cítila som sa tak inak. Ľudia okolo mňa sa na mňa vždy dívali s odstupom, vyzerala som inak. Obliekala som si tie najlepšie handry, chodila vždy upravená, pár „kamarátov“ okolo mňa a ja som si myslela, že svet je krásny, že presne toto som chcela a teraz to mám. Chalani, flirt, občas sex na záchode nejakej diskotéky s dakým, koho meno som si na druhý deň už nepamätala. Priatelia, ktorých som mala ešte pred nejakým rokom, v ten čas, keď som nebola taká populárna, keď som nechodila po diskotékach a nevedel, čo je to tráva sa mi začali vyhýbať. Vravela som si, kašlem na nich, závidia mi, lebo som krajšia, múdrejšia, vyzerám lepšie a chodím sa baviť tam, kde to oni ani nepoznajú. Mala som ich na háku, občas sa mi ozvali, či nejdeme na horúcu čokoládu, ja som sa vždy vyhovorila. Horúca čokoláda? Tss, tí v živote nepili Absinth, Fernet, ba dokonca ani obyčajné víno. Čo sa ja s nimi budem zahadzovať?
Po dvoch rokoch môjho povedzme životného štýlu, sa mi ozvala kamarátka. Nebola schopná prísť za mnou, zavolať mi. Nie, ona mi len napísala list. Aké detinské, že list. Trapka. Ani som neotvorila obálku, švacla som to do skrinky a ďalej sa tým nezaoberala. Aká som bola len povrchná. O rok na to sme sa zrazu sťahovali. Preč od mojich „kamarátov“, preč od všetkých diskoték, preč od všetkých barov, od všetkých žúrok, od všetkého, čo ma tak napĺňalo. Prišla som do nášho nového domu, asi 320 kilometrov od mesta, kde som žila predtým. Mala som vypeckovanú hudbu na celé sídlisko a vybaľovala som si veci zo škatúľ. A našla som obálku. Otvorila som ju. Mala som čas. Nikde som sa neponáhľala. Bolo ráno a nemusela som sa chystať na žiadnu chatu, ani nič podobné, ako som bola zvyknutá. Zistila som, že je tam list. Hej, presne ten list od, vtedy pre mňa nepodstatnej, kamarátky, ktorá už dávno nebola ako ja. Alebo skôr ja som už dávno nebola taká, ako je ona. Alebo som to nebola jednoducho Ja?? Začala som čítať. Ten list som prečítala sedemkrát. Presne sedemkrát za sebou. Bez prestávky. Rozplakala som sa. Nebol to hlasný rev. Nebol to krik. Bol to plač. Zúfalý a tichý. Asi to bol zlomový bod alebo čo. Písala mi, ako strašne som sa zmenila, že to nie som ja, že okolo mňa sú ľudia, čo si hovoria kamaráti a vôbec nimi nie sú, majú ma radi len vtedy, keď im zoženiem trávu alebo cvaknem vstup na diskotéku. Doteraz neviem prečo som sa vtedy tak strašne rozplakala. Či kvôli tomu, že som tak ďaleko od mesta, od všetkých žúrok, od ľudí, čo boli okolo mňa alebo mi prišlo ľúto, ako som sa vtedy zachovala k mojim ozajstným priateľom, na ktorých som sa vykašľala, lebo vtedy mi za nič nestáli, neviem, či som plakala kvôli tomu, že v pozadí som počula mamu s nevlastným ako sa zase hádajú, možno som sa rozplakala nad tým, ako bolo všetko v tom liste napísané, tak pravdivo, tak zúfalo a tak od srdca, možno som sa rozplakala kvôli tomu, ako som sa zmenila.
Neviem, čo sa vo mne stalo. Ale niečo sa zmenilo. Alebo sa len vrátilo niečo staré? Niečo, čo bolo tak strašne vzadu a ja som to potláčala. Niečo, čo som na sebe kedysi nenávidela. To, že som bola iná ako ostatní.
Teraz sa na seba pozerám do zrkadla a neviem, či tú osobu čo sa na mňa z neho díva nenávidím alebo milujem. Nenávidím ten nakechlený xsicht, ktorý na mňa zazerá, ale milujem to, čo je vo vnútri, to, čo tam bolo tak dlho a nevedelo si nájsť cestu späť. Uvedomila som si, že to nie je len o kráse, o dokonalej postave, o perfektnej nalíčenej tvári a dobrom oblečení. Je to o tom, ako sa človek cíti. Čím je v skutočnosti. A ja som sa tri roky hrala na niečo, čo so mnou nemalo nič spoločné. Hrala som sa na veľkú čajočku, ktorá má peniaze, mysliac si, že má aj skutočných priateľov. Ale nie, to som nebola ja. Ani trochu. Konečne mi došlo to, že ja nie som o nič horšia ani lepšia ako ostatní. Nepotrebujem mať tričko za 100 eur, ani značkové rifle, či kabelku Versace. Nepotrebujem byť dokonale upravená a vlasy si môžem kľudne rozpustiť, lebo tak ich mám fakt krásne. Pozerala som sa na seba a premýšľala, že možno nie som ako tie ostatné dievčatá a možno taká byť ani nemám. Ešte stále som nízka. Handry a opätky pomáhali, robili ma krajšou zvonka, ale hlúpou vo vnútri. Zmrazilo mi celé telo, keď som si uvedomila, že to malé dievčatko, čo bolo vo mne ukryté sa postupne vracia. Samozrejme, nejde to z dňa na deň. A nejde to vrátiť úplne späť. Niektoré veci, čo sa človek naučí za tie tri roky, ktoré prehýril nejdú len tak naspäť a nepovedia vám, že sú radi, že vás opäť vidia.
Ale ja som tým starým myšlienkam a vlastnostiam otvorila náruč a prijala ich s radosťou. Život nie je o porovnávaní sa s druhými, o porovnávaní sa s bývalou alebo terajšou priateľkou chlapca, ktorý kedysi chodil s vami, nie je to o tom, kto má viac a kto má menej, nie je to ani o tom, či máte na niečo talent. Najväčší talent človeka leží v jeho duši, tam hlboko a tým talentom je ostať samým sebou. Fajn, niekomu ide volejbal, ale vám môže ísť škola, niekto to vie s deťmi a vy si s nimi neviete rady, niekto to vie roztočiť na parkete, niekto na ihrisku a niekto si len tak prečíta knižku vo svojej detskej izbe. Nie je to o tom, čo chcete, ale o tom, čo môžete. Nie je to o tom, či váš otec je totálny debil, ale o tom, či má o vás záujem. Nie je to o tom, čo si o vás myslia ľudia, ktorí vás nepoznajú, ale o tom, čo si o vás myslia najbližší. A ja to už viem. Konečne si môžem povedať, že teraz som to JA. Teraz je to ten človek, ktorého som kedysi dávno potláčala dozadu a nevšímala si jeho výkriky do tmy.
Teraz bývam tak strašne ďaleko, som o tri roky staršia, pomaly si nachádzam priateľov, ktorí ma nemajú radi len preto, že bývame vo veľkom rodinnom dome a v obývačke máme plazmu zavesenú na stene. Uvedomila som si podstatu svojho ja a dnes som dokonca bola na horúcej čokoláde s tou mojou starou kamarátkou, ktorá sem prišla len kvôli mne, keď som jej volala s plačom, že som dočítala list, ktorý mi písala pred rokom. Práve mi prišla smska: „Už sa mi nikdy nemeň. Buď vždy sama sebou, lebo taká si najlepšia. Tvoja stará, no znovu nájdená kamarátka,“ čítam na displeji svojho mobilu a znovu plačem. No tento krát od šťastia.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.