PLEMENÁ KONÍ
1. ACHALTEKINSKÝ KOŇ
Achaltekinský kôň je jedno z najzvláštnejších a najstarších plemien sveta. Chovajú ho v oázach Turkménskej púšte severne od Iránu a najviac v Ašchabade. Kone sa tu šľachtili a zúčastňovali pretekov už pred 3000 rokmi a súčasný achaltekinský kôň je temer zhodný s koňom tretieho typu (pozri pôvod, str. 3,4). Je tu tiež určitá podoba s arabskou líniou munaghi.
História: Tomuto tajomnému koňovi sa nepodobá žiadny iný kôň. Jeho vytrvalosť a odolnosť voči horúčave je obdivuhodná. Roku 1935 sa uskutočnila jazda achaltekinských koní do Moskvy na vzdialenosť 4 152 km za 84 dní. Súčasťou trasy bolo 966 km púšte, ktorú kone väčšinou prekonali doslova bez vody. Tento mimoriadny výkon sa už nikdy nezopakoval. Láska k jazdeniu je Turkménom vrodená. Svojich zverencov kŕmia krmivom bohatým na bielkoviny, sušenou lucernou, ak je k dispozícii, granulami baranieho tuku, vajciami, jačmeňom a quatlame, čo je druh pečeného koláča. Na ochranu pred chladnými nocami a páľavou
poludňajšieho slnka v púšti balia kone do ťažkých prikrývok. Dnes je achaltekinský kôň dostihovým koňom, bežcom na dlhé trate a športovým koňom v drezúrnych a skokanských disciplínach.
Výška: 152 cm.
2. AMERICKÝ JAZDECKÝ KOŇ
Americký jazdecký kôň (saddlebred), pôvodne nazývaný kentucky saddler, vznikol v južných štátoch USA v 19. storočí. Bol to rovnako praktický, ako elegantný kôň. Vedel vykonávať rôzne práce na farme, dokázal pohodlne nosiť človeka po nerovnom teréne počas dlhého pracovného dňa a slúžil aj ako rýchly kočiarový kôň.
Pôvod: Americký jazdecký kôň sa vyvinul z kanadského a narrangasetského pacera (narrangaset pacer bo pracovný kôň majiteľov plantáží na Rhode Islande), z dvoch plemien s prirodzenými chodmi. Eleganciu a pôsobivosť mu dodala krv morgana a anglického plnokrvníka. Súčasný americký jazdecký kôň, buď s tromi alebo piatimi chodmi, sa všeobecne považuje za vynikajúceho, i keď vyumelkovaného exhibičného koňa, dosť podobného anglickému hackneyovi (pozri str. 10 ). Ešte stále sa predvádza v záprahu a s normálne upravenými kopytami sa používa na rekreačné a terénne jazdenie. Môže tiež zaháňať dobytok, skákať a víťaziť v drezúre. Napriek jeho všestrannosti ho však Asociácia chovateľov amerických jazdeckých koní opisuje ako "najmenej pochopené americké plemeno", vzhľadom na jeho umelý pôvod a povesť cirkusového koňa s príliš dlhými nohami a vysoko nasadeným chvostom, ktorý sa upravuje rezom na spodnej strane, a pre používanie trochu pochybných výcvikových pomôcok.
Výška: 150-160 cm
3.AMERICKÝ KLUSÁK
V Amerike priťahujú klusácke dostihy viac ako 30 miliónov fanúšikov. V mnohých európskych krajinách, v Škandinávii, a Rusku sú klusácke dostihy populárnejšie ako dostihy plnokrvníkov. Najlepší klusácky kôň je nepochybne americký klusák (standardbred)- mnohé z nich prebehnú míľu (1,6 km) za približne 1,55 min. Niektoré sú dokonca rýchlejšie.
História: Termín standardbred bol prvý raz použitý roku 1879 a súvisel s rýchlostnou normou požadovanou pre zápis do plemennej knihy. Konajú sa osobitné dostihy pre kone klusajúce v diagonále a pre mimochodníkov (pacerov). V USA uprednostňujú mimochodníka, u ktorého je menšia pravdepodobnosť zmeny chodu. V Európe sú početnejšie kone klusajúce v diagonále. Americký klusák pochádza z Messengera, plnokrvníka importovaného z Anglicka roku 1788. Nepretekal v klusáckych dostihoch, ale podobne ako všetky prvé plnokrvníky mal klusácke schopnosti po starom norfolskom roadsterovi. Zakladateľským žrebcom plemena je Messengerov inbredný potomok Hambletonia 10, odchovaný roku 1849. Ani on nikdy nepretekal v sulke, ale mal charakteristický rys v stavbe tela, ktorý prispel k jeho úspechu ako otca klusáckych koní. Meral 153 cm v krížoch a 151 cm v kohútiku, a to sú proporcie, ktoré dávajú ohromnú hnaciu silu zadnej časti tela.
Výška: 152 cm
4. AMERICKÝ QUARTER HORSE
Americký quarter horse je prvé, vyslovene americké plemeno. Ako charakteristický typ bol vyšľachtený vo Virgínii a prímorských kolóniách celkom na začiatku 17. storočia. Jeho stúpenci prehlasujú, že je to "najpopulárnejší kôň na svete". Dokazuje to aj približne milión zápisov v registri Asociácie chovateľov amerického quarter horse.
História: Prvý významný import anglických koní do Virgínie sa uskutočnil roku 1611, dosť skoro pred vyšľachtením plnokrvníka v Anglicku. Preto by v ich základe mala byť domáca, východná a španielska krv. Po skrížení s materiálom španielskeho pôvodu, ktorý v Amerike už bol, sa stali základom pre amerického quarter horse, z ktorého sa vyvinul kompaktný kôň s mohutne osvalenou zadnou časťou tela. Osadníci ho používali na prácu na farme, pasenie dobytka, sťahovanie dreva, v ľahkom záprahu a pod sedlom. Anglickí osadníci milujúci šport na ňom aj pretekali v rovinných dostihoch na štvrť míle (quarter - 400m). Odtiaľ pochádza názov plemena quarter horse. To tiež vysvetľuje schopnosť šprintovať na krátke vzdialenosti. Na západe si quarter horse získal meno ako dobrý kovbojský pony (cow pony). Dnes vyniká v terénnej jazde a v tradičných rodeových triedach.
Výška: 143-160 cm
5.AMERICKÝ SHETLANDSKÝ PONY
Najobľúbenejším poníkom v Amerike je shetlandský (pozri str. 29 ), ktorý pochádza zo Shetlandských ostrovov v Škótsku. Prvý import shetlandských poníkov do Ameriky sa uskutočnil roku 1885. Klub chovateľov amerického shetlandského ponyho vznikol o tri roky neskôr a dnes je v USA do 50 000 poníkov. Veľmi početné sú v Európe, hlavne v Holandsku. Avšak nikde inde nebolo vynaložené také úsilie krížiť plemeno ako v Amerike.
Pôvod: Len máloktorý z dnešných shetlandských poníkov v Amerike sa podobá húževnatým poníkom zo Shetlandských ostrovov, ktorých charakter formovalo drsné prostredie s krutými zimami a minimálnym množstvom potravy. Americké pony je vlastne úplne umelý produkt vytvorený človekom a tvrdenie, že si zachováva vrodenú tvrdosť a konštitúciu čistokrvného shetlandského ponyho je diskutabilné, "Plemeno" sa tvorilo tak, že najprv vybrali jemnejšie typy ostrovných poníkov a krížili s hackney ponym. Táto zmes sa doplnila kvapkou krvi arabského koňa a malého plnokrvníka. Americký shetlandský pony s "novým vzhľadom" je v prvom rade záprahový pony s výrazným charakterom hackneya a s jeho skvelými chodmi. Zúčastňuje sa pretekov záprahov a typ tzv. "huntera" používajú aj na jazdenie. Predpokladá sa, že má dobré skokové schopnosti.
Výška: 103 cm
6.ANDALÚZSKY KOŇ
Vo vývoji súčastných plemien koní sa ako najvýraznejší prejavil vplyv arabský a berberský. Keď neberieme do úvahy plnokrvníka a jeho asi dvestoročnú históriu, je tu ešte ktosi, skutočná šedá eminencia konskej rasy. Je to andalúzsky kôň, po stáročia známy ako španielsky kôň.
Pôvod: Centrum šľachtenia andalúzskeho koňa bolo v starom Španielsku, v slnkom spálenom Jereze de la Frontera, v Cordobe a v Seville. Čistotu plemena tu horlivo chránili kartuziánski mnísi. Ale presný pôvod tohto starodávneho plemena je ťažké určiť. Pred dobou ľadovou bol tam, kde je dnes Gibraltárska úžina, most medzi Španielskom a severnou Afrikou. Berberské kone mohli cezeň prejsť do Španielska. V čase moslimskej okupácie Pyrenejského polostrova v rokoch 711-1492 n. l. pôvodné plemeno predstavoval pony sorraia, primitívny typ, príbuzný berberského koňa. Zdá sa nanajvýš pravdepodobné, že španielsky kôň sa vyvinul z kríženia medzi týmto pôvodným plemenom a plemenom bereberských votrelcov- severoafrických berebských koní.
Výška: 152 cm
7.ANGLICKÝ PLNOKRVNÍK
Anglický plnokrvník je najrýchlejšie a najhodnotnejšie plemeno zo svetových plemien koní, okolo ktorého vznikol rozsiahly dostihový a chovateľský priemysel. Bol vyšľachtený v Anglicku ako výsledok kríženia importovaných arabských žrebcov s domácim plemenom dostihových koní.
Pôvod: Monarchovia, ktorí nasledovali po Henrichovi VIII., zakladali kráľovské žrebčíny, kde šľachtili dostihové kone miešaním španielskych a talianskych importov s írskym a škótskym ponym a tie potom dopĺňali orientálnou krvou. Ďalší impulz dal Karol II. Po svojom znovunastolení a odvtedy sa Newmarket stal dostihovým mestom. Plemeno má troch zakladajúcich žrebcov- Byerley Turk, Darley Arabian a Godolphin Arabian. Byerley Turka zajal Robert Byerley v bitke pri Budapešti a jazdil na ňom v bitke pri Boyne roku 1690. Je zakladateľom prvej zo štyroch veľkých línii plnokrvníkov : Herod, Eclipse, Matchem a Hyghflyer, ktorý bol Herodovým synom. Darley Arabian prišiel z Aleppa roku 1704 a ostal v Yorkshire. Bol otcom prvého skvelého dostihového koňa Flying Childers a zakladateľom línie Eclipse. Matchemova línia pochádza od žrebca Godolphin Arabian, ktorého priviezli do Anglicka roku 1728.
Výška: priemerne 160-162 cm
8.ANGLOARABSKÝ KOŇ
Angloarab vznikol vo Veľkej Británii, ale chovajú ho na celom svete, obzvlášť vo Francúzsku, kde chovatelia venovali viac ako 150 rokov veľkú pozornosť vývoju všestranného koňa. V Británii i vo Francúzsku tohto koňa uznávajú ako zmiešané plemeno, pretože doteraz nebol stanovený žiaden štandard.
Pôvod: V Británii je angloarab kríženec plnokrvného žrebca a arabskej kobyly alebo naopak, s ich následným opätovným krížením. To sú jediné dve línie v jeho rodokmeni. Vo Francúzsku existuje asi množstvo permutácií, i keď pre zápis do plemennej knihy je treba minimálne 25% arabskej krvi a predkovia musia byť araby, plnokrvníky alebo angloaraby. V minulosti sa miesto angloaraba väčšinou používali domáce kobyly s východnou krvou. Angloarab by mal byť teoreticky kombináciou toho najlepšieho z araba a plnokrvníka. Mal by sa zachovať vlastnosti araba a to tvrdosť, vytrvalosť a odolnosť a navyše tískať rámec a dačo z rýchlosti plnokrvníka, ale bez jeho vzrušivého temperamentu.
Výška: 160-163cm
9.APPALOOSA
Appaloosa je americká obdoba škvrnitého koňa, v USA typické a uznávané plemeno. Gén pre škvrnitú srsť je však taký starý ako samotný druh.
História: Jaskynné maľby kromaňovnského človeka vytvorené pred 20 000 rokmi zobrazujú kone so škvrnitou srsťou. Tieto kone poznali a vysoko hodnotili v celej Európe a Ázii pod rôznymi menami. V Dánsku to bol knabstrupský kôň (pozri str. 21 ) a vo Francúzsku sa také kone nazývali tigres. V Británii ich kedysi chovali v Kráľovskom žrebčíne nazývali ich Blagdon alebo Chubbarie, čo je cigánske meno. V Británii je v súčasnosti úspešná Britská spoločnosť chovateľov appaloosy, ale výsledok jej šľachtiteľskej práce zatiaľ nedostihol štatút plemena. Americké plemeno apaloosa vyšľachtili Indiáni kmeňa Nez Percé v 18. storočí a ako základ použili španielsky materiál importovaný konkistádormi. Niektoré z týchto koní boli nositeľmi dedičných vlôh pre škvrnitosť. Indiáni kmeňa Nez Percé žili na severovýchode Oregonu a ich kraj tvorili úrodné, chránené údolia riek, z ktorých najdôležitejšia bola rieka Palouse - appaloosa je skomolenina tohto názvu. Boli veľmi šikovnými šľachtiteľmi a praktizovali prísnu selekciu. Výsledkom bol charakteristický, praktický pracovný kôň. Ktorého výhodou bola farba. Roku 1876 bol kmeň so svojimi koňmi doslova zlikvidovaný, keď sa jeho územia zmocnili americké jednotky. Plemeno znova vzkriesilo k životu založenie Klubu chovateľov koňa appaloosa v meste Moskva v štáte Idaho.
Výška: 142-152 cm
10.ARABSKÝ KOŇ
Arabský kôň je nepochybne najkrajší zo všetkých koní, je to badať na jeho charaktere a vo vzhľade. Je to tiež najstaršie a najčistejšie zo všetkých plemien, ktoré bolo starostlivo šľachtené tisíce rokov.
Vplyv: Vplyv arabského kaňa je očividný v značnej časti svetovej populácie koní. Uznáva sa ako základ plnokrvníka, ktorý prekonáva svojho predchodcu veľkosťou aj rýchlosťou, ale nedá sa s ním porovnať čo sa týka tvrdosti a vytrvalosti.
Pôvod: Zatiaľ čo presný pôvod arabského koňa je nejasný, umenie poskytuje dôkazy o tom , že plemeno koní ustáleného " arabského" typu existovalo na Arabskom poloostrove najmenej 2500 rokov pred kresťanskou érou. Podľa Beduínov, národa, ktorý sa najintenzívnejšie zaoberal týmto "púštnym koňom", siaha ich spolužitie, hoci to nie je celkom presné, asi do roku 3000 p. n. l. ku kobyle Baz a žrebcovi Hoshabovi. Kobylu Baz údajne zajal v Jemene Bax, Noeho prapravnuk, ktorý bol krotiteľom divých koní. Rozšírenie všade prenikajúcej arabskej krvi vo svete umožnili moslimské nájazdy, s ktorými začal prorok Mohamed v 7. storočí, keď zelené zástavy islamu a púštne kone vtrhli cez Ibériu do kresťanskej Európy.
Výška: 142-150 cm.
11.ARDENSKÝ KOŇ
Ťažký kôň z ardenskej oblasti vo Francúzsku a Belgicku patrí medzi najstaršie európske plemená ťažkých koní. Jeho predkovia, pravdepodobne potomkovia ťažkého predhistorického koňa, ktorého pozostatky boli nájdené pri Solutré, boli známi pred 2000 rokmi.
História: Do 19. storočia bol ardenský kôň menej mohutný ako je teraz. Používali ho na jazdenie a do ľahkého záprahu. Začiatkom 19. storočia ho krížili s arabskými koňmi a anglickými plnokrvníkmi, ako aj s percheronmi a bolonskými koňmi, hoci nie vždy s úspechom. Vznikli tri typy: malý, starý typ ardenského koňa, vysoký asi 150 cm, dnes sa už veľmi nevyskytuje, potom ardennais du nord alebo trait du nord. Bol to väčší kôň pochádzajúci z kríženia s belgickým ťažným koňom a nakoniec auxois, väčší ako pôvodný ardenský kôň a veľmi silný. Podnebie, v ktorom ardenského koňa chovajú, je veľmi drsné a v dôsledku toho sú tieto kone masívneho rámca veľmi tvrdé. Sú tiež výnimočné pokojné a ľahko ovládateľné. Stále ich používajú ako ťažké ťažné kone, ale väčšinou ich chovajú pre trh s mäsom ako jatočné zvieratá.
Výška: 150-160 cm
12.ARIÉGEOIS
Ariégeois, nazývaný niekedy choval de Mérens, má svoj domov na východnom chrbte Pyrenejskej horskej reťaze, ktorá oddeľuje Francúzsko od Španielska. Meno dostal podľa rieky Ariége. Starý typ tohto koňa, ktorý tak presne opísal Cézar vo svojich Komentároch ku galským vojnám, sa nachádza len vo vysoko položených údoliach na španielskej hranici smerom k Andorre.
História: Rezby a nástenné maľby pri Niaux v Ariége vytvorené pred 3 000 rokmi, znázorňujú čierneho horského poníka v zimnej srsti sa charakteristickou "bradou" a ostatnými znakmi. Stavba tela je pravdepodobne výsledkom kríženia s rímskymi ťažkými nákladnými kobylami. Zrejme sa tiež použila orientálna krv. Jeho domov pripomína vysoké lysé hory Cumnerladnu v severnom Anglicku. Skutočne, ariégeois sa veľmi podobá britskému fell ponymu (pozri str. 28 ) a je takmer presnou replikou dell ponyho (pozri str. 28 ) Ariégeois, pôvodne nákladného poníka využívajú na farmách na vysočine pri kultivácii prudkých svahov, kde ich nemožno nahradiť traktorom. Keď sa ešte pašeráctvo pozdĺž španielskej hranice uznávalo ako zamestnanie, závisel pohyb kontrabandu od týchto poníkov s istou nohou - a možno je to tak dodnes.
Výška: 131-143 cm
13.AUSTRÁLSKY STOCK HORSE
Prvé kone boli dovezené do osídlených oblasti New South Walesu asi pred dvesto rokmi. Najprv prichádzali z Južnej Afriky a potom stále viac a viac z Európy. Anglické plnokrvníky a arabské kone boli uprednostňované. Miestne kone sa čoskoro stali známe pod názvom waler, podľa provincie, kde ich chovali. Pod týmto názvom pretrvávali ešte donedávna.
História: Počas 1. svetovej vojny a po nej plemeno waler uznávali ako najlepšie vojenské kone na svet, pretože boli tvrdé, odolné a dokázali uniesť ťažkú váhu - žiadny iný kôň sa tak neosvedčil. Bez ohľadu na ich prednosti sa mnohé walery nikdy nevrátili do Austrálie, pretože na konci vojny austrálska vláda nariadila ich likvidáciu. Kôň, ktorý sa teraz nazýva austrálsky stock horse (dobytkársky), je v podstate angloarab doplnený percheronom, quatrer horse a malou dávkou krvi ponyho, pričom jeho základom bol waler. Plemeno vo veľkej miere používajú na dobytkárskych rančoch, hlavne pre jeho vytrvalosť. Hoci to nie je rýchly kôň, je všestranný a odolný. Austrálska Spoločnosť chovateľov stock horse sa snaží propagovať plemeno a stanoviť jeho štandard, hoci jeho typ nie je ustálený a vzhľad je veľmi premenlivý. Preto kôň nemá štandard pre exteriér, aj keď sa uprednostňuje typ anglického plnokrvníka.
Výška:150-162 cm
14.BAŠKIRSKÝ KOŇ
Baškirský kôň sa vyvinul pred stáročiami v Baškírii na južnom úpätí pohoria Ural. Chovajú ho tam ako nákladného, ťažného a jazdeckého koňa, poskytuje mäso, mlieko a odev. Počas laktácie, ktorá trvá 7 až 8 mesiacov, jedna kobyla nadojí 1500 až 1600l mlieka. A navyše, z mimoriadne hustej, kučeravej srsti baškirského koňa sa môže tkať látka.
Vlastnosti: Tvrdého baškirského koňa chovajú pod holým nebom. Dokáže prežiť v zime pri teplotách od -30 do -40 °C. Potravu si nájde aj pod metrovou vrstvou snehu. Pár baškirských koní je údajne schopný ťahať sane 24 hodín do vzdialenosti 120 - 140 km bez potravy.
Typy: V bývalom ZSSR vyvinuli dva typy baškirského koňa a to horského a stepného. Prvý bol krížený s donskými a buďonovskými koňmi, druhý, záprahový typ, s klusákmi a ardenskými žrebcami. Americký výraz "kučeravý" baškir vyjadruje jeho kučeravú srsť.
Výška: 140 cm
15.BELGICKÝ KOŇ
Belgický kôň, známy aj ako brabantský, dostal toto meno podľa jednej z hlavných oblastí jeho chovu. Je to jedno z najdôležitejších svetových plemien koní, ktoré prispelo k vývoju koní aj mimo rodnej krajiny. V Británii je toto plemeno málo známe a v krajine pôvodu nie je dostatočne uznávané, ale pre svoje spoľahlivé vlastnosti je populárne a oceňované najmä v USA, kde ho chovajú v slávnom Kentucky Horse Park.
Pôvod: Plemeno je starobylé. Pochádza pravdepodobne priamo zo staršieho ardenského koňa (pozri str. ) teda z pôvodného základu európskych ťažkých plemien koní - z lesného alebo diluviálneho koňa (Equus robustus). Rimania poznali tieto kone a s úctou sa o nich zmienil Július Cézar vo svojom diele De Bello Gallico ako o neúnavných a ochotných pracovníkoch. V stredoveku sa belgický kôň nazýval flanderský. Prispel k vývoju anglického veľkého koňa a neskôr sa tiež zúčastnil na vývoji shireského koňa. Bol základom clydesdalského koňa (pozri str. 32 ), mal veľký vplyv na suffolského koňa (pozri str. 31 ) ako aj na írskeho ťažného koňa (pozri str. 14 ).
Výška: 162-170 cm
16.BERBERSKÝ KOŇ
Z koní ktoré tvoria základ svetových plemien koní, je berberský na druhom mieste po arabovi. Podobne ako arab, je to púštny kôň, ale nepodobá sa naňho ani výzorom, ani povahou. Jeho domovinou je Maroko. Existuje teória, že berberské kone vytvorili izolovanú skupinu divých koní, ktorá unikla pred ľadovou dobou. Ak je to tak, je toto plemeno rovnako staré alebo staršie ako arabský kôň.
Vplyv: Berberský kôň hral dôležitú úlohu vo vývoji andalúzskeho koňa , a tak uplatnil svoj vplyv na celom svete. Rovnaký vplyv mal vo vývoji plnokrvníka a viac ako tuctu európskych plemien. Berberskému koňovi, možno preto, že je menej početný a menej príťažlivý ako elegantný arabský kôň, sa nikdy nedostalo patričného uznania.
Pôvod: V priebehu dejín dochádzalo ku kríženiu s arabskými koňmi a súčasný berberský kôň musí mať určité percento arabskej krvi. Niektorí odborníci tvrdia, že patrí k púštnej arabskej línii jazdeckých koní, ktoré pripomínali achaltekinského koňa v období tesne pred domestikáciou. Bez ohľadu na pôvod je plemeno nositeľom silne dominantného génu, vďaka ktorému nie je v dlhom konvexnom profile, ani zošikmenej časti tela s nízko nasadeným chvostom žiaden znak prevahy araba.
Výška:142-152 cm.
17.BRETÓNSKY KOŇ
Bretónski šľachtitelia majú medzi európskymi šľachtiteľmi významné miesto. Od stredoveku v tejto oblasti chovali vlastné charakteristické bretónske typy koní, ktorých základom boli pôvodné malé chlpaté kone z Čiernych hôr. Istý čas existovali až štyri typy bretónskeho koňa, dva mimochodníky, jeden všestranný typ na jazdenie a do záprahu, a ťažší typ. Jazdecký typ Cheval de Corlay dokonca pretekal na miestnych dostihoch.
Typy: Dnes sa uznávajú dva typy. Bretónsky ťažký ťažný kôň je mohutný, skoro dospievajúci kôň, ktorý je veľmi vyhľadávaný na trhu s mäsom a má ardenskú krv. Pohyblivejší bretónsky postier, ktorý má takmer hladké nohy, je ľahšou obmenou suffolského koňa (pozri str. 31 ), bol kedysi pýchou francúzskeho delostrelectva. Postier dáva krížence s bolonským koňom (pozri str. 34 ) a percheronom (pozri str. 32 ) pričom obe zvieratá sú pohyblivé, ušľachtilé a v svojom pôvode majú mohutného norfolského roadstera. Postiery zdedili veľmi energický klus od percherona a bolonského koňa a sú ideálne ako ľahké ťažné a poľnohospodárske kone. Bretónske postiery, ktoré sa zapisujú do rovnakej plemennej knihy ako ťažké ťažné kone, podrobujú výberovej plemenitbe testom výkonnosti v záprahu - to sú tradičné udalosti počas sviatočných dní. Bretónsky postier je vo Francúzsku stále obľúbený a vyvážajú ho do severnej Afriky, Japonska, Španielska a Talianska, kde ho používajú na zlepšenie menej kvalitného materiálu.
Výška: 150-160 cm
18.BUĎONOVSKÝ KOŇ
Buďonovský kôň je typickým produktom akcie zameranej na tvorbu nových plemien, ktorá začala v ZSSR v 20-tych rokoch. Bol to proces, ktorý pozostával zo zložitých experimentov v krížení. Pôvodne bol pre svoju vytrvalosť určený pre kavalériu, ale dnes je to špecializovaný jazdecký kôň, ktorý sa môže zúčastňovať medzinárodných súťaži v skokoch, drezúry a prekážkových dostihov.
Šľachtenie: Plemeno pochádza z čiernomorských (podobných donským, ale ľahších a menších) a donských kobýl krížených s plnokrvnými žrebcami. Menej úspešnú účasť na krížení mali aj kazašské a kirgizské krížence. Potomstvo sa starostlivo odchovávalo na bohatej strave a výkonnosť sa testovala v 2. a 4. roku života. Zo 675 kobýl použitých v pôvodnom experimente zameranom na +vyšľachtenie buďonovkého koňa bolo 359 anglo- donských (kríženec plnokrvníka), 261 krížencov anglo - donského koňa s čiernomorským a 37 anglo- čiernomorských. Tieto kobyly boli pripustené k anglo- donským žrebcom, polokrvníkom, ktoré boli považované za základ plemena. Keď sa u kobýl dostatočne neprejavili vlastnosti plnokrvníka, boli spätne krížené s plnokrvnými žrebcami.
Výška: 160 cm.
19.CAMARGUESKÝ KOŇ
Camargueské plemeno, pochádzajúce z delty rieky Rhôny v južnom Francúzsku, ktorá je jeho prirodzeným prostredím, silne pripomína jaskynné maľby koní v Lascaux, ktoré sa datujú asi do roku 15 000 p. n. l. Predpokladá sa tiež, že oveľa staršie pozostatky predhistorických koní, ktoré boli objavené v minulom storočí v Solutré, mohli patriť predkom tohto plemena.
Vplyvy: Domáci kôň bol ovplyvnený berberským koňom (pozri str. 5 ) , ktorého priviedli Mauri. Od toho času izolácia Camargue zaručila, že manades, divé stáda bielych koní zostali nedotknuté vonkajšími vplyvmi. Za svoju neuveriteľnú tvrdosť vďačí plemeno tomu, že žije výlučne z potravy, ktorú nájde v trstinových porastoch, a drsnému prostrediu. Oblasť je mimoriadne nehostinná, v lete horúca a po zvyšok roka pokrytá plochou studenej slanej vody. Krajine vládne mistral, slaný vietor, ktorý bráni v raste riedkemu rastlinstvu. Miestni obyvatelia sú však dojímavo lojálni voči svojmu kraju a nazývajú ho "najveľkolepejším územím, ktoré si človek podmanil". Jazdecké kone camargueských kovbojov (gardian) sa nazývajú "biele kone mora" a stali sa nesmrteľnými vo veršoch a príbehoch, ktoré počas stáročí vznikali.
Výška: 131-161 cm
20.CLEVELANDSKÝ HNEDÁK
Ešte v stredoveku v severovýchodnej časti yorkshirského North Ridingu, v oblasti, ktorá zahrňuje Cleveland, chovali hnedo sfarbeného nákladného koňa. Bol známi ako chapman horse, pretože nosil tovar podomových obchodníkov (chapman, angl. podomový obchodník, pozn. prekl.), ktorí boli v tých časoch kupcami, obchodnými cestujúcimi i prepravcami zároveň.
Pôvod: Chapman horse bol základom súčasného clevelandského hnedáka, neskôr ovplyvneného pridaním španielskej krvy. V druhej polovici 17. storočia bolo v severovýchodnom Anglicku mnoho andalúzskych koní a bol tu tiež berberský kôň, pretože medzi berberským pobrežím severnej Afriky a severovýchodnými prístavmi sa intenzívne obchodovalo. Z tejto zmesi bol vyšľachtený, bez prispenia ťažného koňa alebo neskôr anglického plnokrvníka, mohutný kôň s hladkými nohami, ktorý dokázal obrábať ťažké ílovité pôdy, nosil ťažkých mužov na poľovačke a bol aj pozoruhodným skokanom. Predovšetkým to však bol kočiarový kôň, ktorý nebol prekonaný až do vlády Juraja II. Keď sa objavili štrkom vysypané cesty, clevelandský hnedák začal byť pre kočiare, ktoré mohli ísť rýchlosťou 12-16 km/hod. príliš pomalý. V dôsledku toho vznikol yorkshirský kočiarový kôň, kríženec plnokrvníka a clevelandského hnedáka. Plemenná kniha yorkshirského kočiarového koňa bola uzavretá len v roku 1936, keď už prakticky vyhynul.
Výška: 160-162 cm
21.CLYDESDALSKÝ KOŇ
Z hľadiska histórie plemien koní nie je clydesdalský kôň veľmi starým plemenom, pretože sa vyvíjal len niečo vyše 150 rokov. Avšak s výnimkou percherona (pozri str. 32 ) je to pravdepodobne najúspešnejšie z ťažkých plemien z hľadiska jeho exportu do sveta. Možno ho nájsť ďaleko v cudzine - v Nemecku, bývalom ZSSR, Japonsku, Južnej Afrike, ako aj v USA, Kanade, v Austrálii a na Novom Zélande.
Pôvod: Základom plemena sú flámske kone importované do Clydeského údolia v Lanarkshire v 18. storočí. Silný vplyv mal tiež shireský kôň. Dvaja šľachtitelia clydesdalského koňa z 19. storočia, priatelia Laxrence Drex a David Riddel, verili, že clydesdalský a shireský kôň sú dve vetvy jedného plemena.
Vlastnosti: Clydesdalský kôň má menej mohutné proporcie ako shireský, nemá bucľatú príťažlivosť suffolského koňa, ale zo všetkých troch sa najlepšie pohybuje, má veľmi aktívne chody. Spoločnosť chovateľov clydesdalského koňa, ktorá vydala prvú plemennú knihu roku 1878, ho opisuje, že má "kvetnatý štýl, okázalé, živé držanie a vysokú akciu, a preto vyniká medzi ťažnými koňmi ako mimoriadne elegantné zviera". Spoločnosť chovateľov clydesdalského koňa bola vytvorená roku 1877 a v prvom diele plemennej knihy bolo zapísaných 1000 žrebcov. Americká spoločnosť bola založená nasledujúci rok a plemeno bolo čoskoro uznané aj v USA a Kanade.
Výška: 170 cm
22.COB
Robustné malé kone s veľkým telom ktoré pevne stoja na krátkych, mohutných nohách si nemôžete pomýliť. Ich celkový exteriér a krátke, hrubé svalstvo ich viac predurčuje k sile a nosnosti ako k rýchlosti. Aj napriek tomu však dokáže pravý cob rýchlo cválať a chody má skôr nízke ako vysoké.
Pôvod: Cob je typ, nie uznané plemeno a pre jeho vyšľachtenie skutočne neplatí žiadny vzorec. Niektoré z najlepších jedincov sú výsledkom kríženia írskeho ťažného koňa alebo ťažkého huntera s anglickým plnokrvníkom a niektorí poslední šampióni boli čisté írske ťažné kone, Príležitostne sa nájdu coby vyšľachtené zo shireských a waleských koní. Ich šľachtenie je zriedkakedy cieľavedomé, skôr náhodné.
Vlastnosti: Až do vydania Zákona o zákaze kupírovania a úpravy chvostov rezom v roku 1948, ktorý zakázal tieto praktiky vo Veľkej Británii, chvosty cobov podľa tradície kupírovali. Dodávalo im to elegantný a športový vzhľad, ale bol to krutý a zbytočný zvyk. Slovo, ktoré sa najčastejšie spája s cobom je "spoľahlivý" a hodí sa k nemu. Jeho úlohou je poskytnúť spoľahlivú, pokojnú jazdu ťažšiemu jazdcovi v rokoch. Mal by mať veľmi dobré spôsoby a nikdy by sa nemal báť. Mnoho cobov má skutočne mimoriadnu inteligenciu. V minulosti to boli dvojúčelové zvieratá, používali ich v záprahu i na jazdenie. Dnes coba viac chovajú ako všestranného rodinného koňa a mnohé z nich sú dobré huntery, ktorých chov je ľahký a nenáročný.
Výška: 151-153 cm
23.CONNEMARSKÝ PONY
Connemarský pony dostal svoje meno podľa divej, pustej časti Írska západne od Lough Corribu a Masku. Je to jediný pôvodný írsky kôň. Na zlepšení connemarského ponyho sa podieľali mnohé plemená, až kým nedosiahol dnešné vynikajúce vlastnosti.
Pôvod: Výsledkom kríženia s berberskými a španielskymi koňmi bol v 16. a 17. storočí slávny írsky hobby. Hobby, predchodca connemarského ponyho, bol tvrdý, pohyblivý pony, ktorý sa podobne ako galloway zúčastnil na vývoji plnokrvníka. V 19. storočí okrem importovaných arabských koní používali, v snahe zabrániť degenerácií domáceho materiálu, vo vládnych šľachtiteľských programoch waleské coby, plnokrvníky, roadstre, hackneye. Ako aj menej vhodné clydesdaleské kone. Boli tu tiež žrebce írskeho ťažného koňa a slávna čistokrvná arabská línia Naseel. Skokan Dundrum pochádzal od plnokrvného žrebca Little Heaven a patril do línie Carna Dun.
Vlastnosti: Konečným produktom je pony, ktorý podáva pravdepodobne najlepšie výkony. Je rýchly, odvážny, inteligentný a vynikajúci skokan. Vďaka svojmu prirodzenému prostrediu má connemarský pony tvrdosť, vytrvalosť a osobitný charakter ponyho.
Výška: 130-142 cm
24.DALES PONY
Dales ponyho chovajú v dedinách Upper Dales of Tyne, Allen, Wear a Tees v severnom Yorkshire. Je to väčší, ťažší sused fell ponyho (pozri str. 28 ), s ktorým zdieľa spoločných predkov. Tieto poníky predstavovali energiu a hybnú silu v olovených baniach v Allendele a v bani hotové, pracovali pod zemou a vozili náklady olovenej rudy do morských prístavov na rieke Tyne. Používali ich aj v uhoľných baniach, na farmách a v karavánach. Dokážu nosiť neúmerné veľké náklady k svojej hmotnosti - až do 100 kg.
Pôvod: Dávny dales pony vynikal ako výborný klusák v záprahu i pod sedlom a dokázal prejsť so značnou záťažou jednu míľu za tri minúty. Aby sa táto jeho schopnosť zlepšila, v 19. storočí bola použitá krv waleského coba a to hlavne krv klusáckeho žrebca Comet. Vzdialené kríženie s clydesdaleským koňom sa praktizovalo do takej miery, že roku 1917 dales ponyho považovali za dvojtretinového clydesdala. Jednako bol však využívaný v armáde, "lebo žiaden v krajine sa mu nevyrovná" pre silu, kvalitné kopytá, nohy dobrý obvod záprstia.
Vlastnosti: Súčasný dales pony si zachoval výbornú stavbu tela a končatín, tvrdé kopytá z modro sfarbenej rohoviny. Je nesmierne silný, unesie veľkú záťaž, hoci jeho vzhľad ku clydesdalskému koňovi už nie je badať. Podáva vynikajúce výkony v záprahu a a stále viac ho využívajú na jazdenie. Spája sa u neho odvaha a odolnosť s pokojným temperamentom. Je nenáročný na chov, má silnú konštitúciu a málokedy ochorie. Vzhľadom na tieto jeho vlastnosti je užitočný aj ako turistický pony.
Výška: 142 cm
25.DÁNSKÝ TEPLOKRVNÍK
Dánsko má v chove koní dlhú tradíciu. Začiatkom 14. storočia zakladali cisteriánske kláštory v Holsteine (dánske vojvodstvo do roku 1864) žrebčíny, kde krížili veľké severonemecké kobyly s najlepšími španielskými žrebcami, aké mohli získať. Súčasný holštajnský kôň a ďalšie dánske plemená, napríklad frederiksborský kôň (pozri str. 16 ), sa vyvinuli na základe tejto dávnej šľachtiteľskej prezieravosti.
Pôvod: Napriek tradícii v chove koní sa Dáni začali neskoro zúčastňovať jazdeckých súťaží. Národná jazdecká federácia bola založená roku 1918, ale až v 60-tych rokoch založili plemennú knihu pre domáceho jazdeckého koňa, ktorý bol spočiatku známy ako dánsky športový kôň a teraz sa nazýva dánsky teplokrvník. Plemeno sa vytvorilo krížením kobýl miestneho plemena s čistokrvnými žrebcami rôznych plemien z rôznych krajín. Kobyly boli polokrvné, obyčajne pochádzali z fredeirksborského koňa a anglického plnokrvníka. Poskytovali dostatočne zdravý základ pre šľachtenie všestranného pretekárskeho koňa, ktorý bol v tom čase stále viac vyhľadávaný. Použili sa anglo-normandské, plnokrvné a trakénske žrebce, všeobecne známe ako "malopolski" a "wielkopolski". Dánsky plnokrvník, ktorého dnes možno považovať za domáce dánske plemeno, však citeľne postráda hannoverský vplyv.
Výška: 161-162 cm
26.DARTMOORSKY PONY
"V Dartmoore žije plemeno poníkov, ktoré sú v okolí veľmi obľúbené, pretože majú spoľahlivý krok, sú tvrdé a dokážu sa obdivuhodne škriabať po nerovných cestách a pochmúrnej divočine horskej oblasti. Dartmoorsky pony je väčší ako exmoorsky a možno škaredší." Tak píše William Youatt, autorita vo svete koní, roku 1820.
Vlastnosti: O 50 rokov neskôr priniesol časopis The Field Magazine komentár o skokových schopnostiach poníkov: "dokážu skákať rovnako ako slatinné ovce". Aj dnes podávajú tieto poníky dobré výkony v skokových súťažiach. Youatt by však bol prekvapený, akú premenu prekonali pôvodné poníky, kým sa vyvinul súčasný typ. Je to jeden z najelegantnejších jazdeckých poníkov na svete, veľmi vzdialený typu zvierat, ktoré poznal Youatt.
Pôvod: Plemeno pochádza z drsných slatín Dartmoorskeho lesa, cez ktorý pretekajú rieky Dart, Taw a Tavy. Dnes tu chovajú už len málo poníkov. Pony bol ovplyvnený niekoľkými rôznymi plemenami. Je tu dávne spojenie so starým devonským nákladným koňom (Old Devon Pack Horse), pochádzajúcim z krvi dartmoorskeho aj exmoorskeho ponyho a tiež s cornish goonhilly ponym. Oba už vyhynuli. Už v 12. storočí sa mohli uplatniť orientálne alebo východné kone. K mnohým plemenám, použitým v 19. storočí, patrili klusácke roadstre, waleské poníky, coby, arabské kone, malé plnokrvníky a exmoorske poníky. Urobil sa tu tiež jeden katastrofický pokus so shetlandskými poníkmi v snahe získať banského ponyho. Počas druhej svetovej vojny dartmoorske poníky temer vyhynuli. V rokoch 1941 až 1943 boli registrované len 2 žrebce a 12 kobýl. Plemeno zachránila hlavne ne Spoločnosť pre chov a jazdu na poníkoch (teraz Národná spoločnosť pre chov poníkov)
Výška: 122 cm
26.DONSKY KOŇ
Donsky kôň sa dáva tradične do súvisu s donskými kozákmi. Vyvíjal sa v 18. a 19. storočí. Vznikol na základe stepných koní nomádských kmeňov. Prvotné vplyvy na toto plemeno mal mongolský nagaj a také plemená ako karabašský kôň, perzský arab a turkménsky kôň.
História: Donské kone veru nikto nerozmaznával. Žili v stádach na stepných pastvinách a starali sa samé o seba. V zime odhrabávali sneh, aby sa dostali k zamrznutej tráve pod ním. Donský kôň nie je vyslovene príťažlivý, ale je neuveriteľne tvrdý a ľahko sa adaptuje na akékoľvek nepriaznivé podnebie. Plemeno a jeho jazdci sa stali slávnymi v rokoch 1812-1814, keď 60 000 kozákov na donských koňoch pomohlo vyhnať Napoleonove vojská z Ruska. Donské kone boli potom zlepšené použitím orlovských klusákov (pozri str. 11), plnokrvníkov a streleckých arabov, vynikajúcich polokrvníkov zo Streleckého žrebčína. Až do začiatku 20. stor., keď sa plemeno objavilo ako solídna remonta pre jazdecký pluk, ktorá je vhodná aj do záprahu a vyžaduje minimálnu opateru, nebola použitá iná krv.
Výška: 153 cm
27.EXMOORSKY PONY
Exmoorsky pony je najstaršie z britských horských a slatinných plemien a okrem pôvodných plemien ako je tarpan je pravdepodobne taký starý ako ktorékoľvek iné plemeno. Zachováva si znaky, ktoré má jeho hlavný predchodca, pony prvého typu (pozri pôvod str.3,4) - napríklad zvláštne tvarovanú čeľusť so siedmimi stoličkami, ktorú nemá žiadne iné plemeno.
Pôvod: Plemeno je pomenované podľa vysoko položených divých slatín v juhozápadnom Anglicku, ktoré sú jeho prirodzeným prostredím, a kde žil po stáročia prevažne v izolácii. Práve tomuto drsnému, nehostinnému prostrediu vďačí tento neuveriteľne silný a tvrdý pony za svoj osobitý charakter. V 19. storočí bolo vynaložené úsilie "zlepšiť" plemeno, ale bez veľkého úspechu. Predpokladá sa, že po roku 1815 bola použitá španielska krv prostredníctvom akéhosi "strašidelného koňa", ktorý bol známy ako Katerfelto a behal po slatinách. Občas ho chytili, ale nikdy sa nezistilo odkiaľ pochádza. Opisujú ho ako plaváka s čiernymi končatinami, chvostom a hrivou a výrazným úhorím pruhom na chrbte. V Exmoore sa stále nachádzajú stáda, ktorých čistotu a ušľachtilosť žiarlivo stráži Spoločnosť chovateľov exmoorskeho ponyho. Sú tam aj stáda chované mimo slatín, avšak tieto poníky majú sklon strácať svoj pôvodný charakter. Preto sa chovatelia musia nevyhnutne vracať k pôvodnému materiálu, aby ho udržali.
Výška: 122-123 cm
28.FALABELLA
Miniatúrne kone chovali ako domácich miláčikov a ako raritu v rôznych obdobiach, ale najznámejšie plemeno je falabella. Napriek svojim rozmerom nie je falabella pony, ale miniatúrny kôň, pretože má vlastnosti a proporcie koňa. "Plemeno" bolo pomenované podľa rodiny Falabella, ktorá na svojom ranči Recreo de Roca pri Buenos Aires v Argentíne vyšľachtila tieto malé zvieratá.
Pôvod: Základom falabelly bol shetlandský pony a kedysi možno aj malý nepodarený plnokrvník. "Plemeno" falabella vzniklo na základe zámernej plemenitby krížením s najmenšími zvieratami a potom príbuzenskej plemenitby. V tomto procese sa vytratila sila a vitalita a zvieratá prišli o vrodenú húževnatosť shetlandských poníkov. Falabelly sú obľúbené v Amerike, chovajú ich aj v Anglicku a vyvážajú prakticky do všetkých krajín. Môžu ich údajne používať v záprahu, ale na jazdenie sú nevhodné.
Výška: 76 cm
29.FELL PONY
Fell ponyho tradične chovajú na severných okrajoch Penninského pohoria a divých slatín Westmorlandu a Cumberlandu, zatiaľ čo susedný, geneticky príbuzný dales pony (pozri str. 28 ) žije na druhej strane Pennín v North Yorkshire, Northumberlande a Durhame. Poníky predstavujú dve vetvy so spoločným koreňom, ktoré sa vyvinuli podľa toho, na čo ich používali.
Pôvod: Niet pochýb o tom, že čierny chladnokrvný frízsky kôň (pozri str. 11 ), nástupca pôvodného lesného koňa mal v dávnom veku vplyv na tieto severné plemená. Frízovia so svojimi čiernymi koňmi tvorili pomocnú jazdu v rímskych légiách umiestnených v severnej Európe. Najväčší vplyv, ktorý sa stále evidentne prejavuje u súčasného fell ponyho, mal silný a rýchly galloway. Bol to kôň pohraničných nájazdníkov a neskôr i škótskych pohoničov. Chovali ho medzi Nithsdale a Mull of Galloway a hoci v 19. storočí vyhynul, vlastnosti, ktoré zanechal britským plemenám sa stále prejavujú. Bol veľmi tvrdý, mal istý krok, vyznačoval sa odolnosťou a rýchlosťou pod sedlom i v záprahu. Bol pravdepodobne aj súčasťou stáda "dostihových koní", ktoré poslúžili ako základ pre východné žrebce v 17. a 18. storočí, z ktorých potom vznikol anglický plnokrvník.
Vlastnosti: Kedysi používali fell ponyho ako nákladného koňa podobne ako jeho suseda dalesa. Fella, ktorý je ľahší ako dales a skvelý klusák, však pravdepodobne viac využívali pod sedlom ako v záprahu na hrboľatých svahoch. Dnes ho využívajú na oba účely a okrem toho je výborným krížencom pri produkcii pretekárskych koní. V základe ho má aj súčasný hackney pony, ktorého vytvoril Charles Wilson.
Výška: 140 cm
30.FJORDSKÝ PONY
Žiadny zo súčasných koní tak nápadne nepripomína koňa Przewalského ako príťažlivý nórsky fjordský pony, ktorý môže mať tiež spojenie a s tarpanom, keďže si zachováva farbu srsti a mnoho z pravekej energie oboch vzdialených predkov. Fjordský pony bol vikingský kôň a objavuje sa na runách vytesaných do kameňov. Mnohé z nich zobrazujú boje medzi žrebcami, ktoré boli možno prvotnou formou testovania výkonnosti. Fjordský pony sa viezol s bojovníkmi na vesliciach, keď podnikali nájazdy na škótske západné ostrovy. Jeho vplyv sa zachovával u škótskeho hyghladského ponyho a u starobylého islandského koňa.
Vlastnosti: Vo svojej pôvodnej krajine vykonáva fjordský pony všetky druhy práce, zastávajúce tak úlohu traktora na horských farmách. Ťahá pluh a nosí náklady cez rieky a po strmých horských cestách. Používa sa tiež ako jazdecký kôň a vyniká v pretekoch na veľké vzdialenosti, ktoré vyhovujú jeho odvahe a bezhraničnej odolnosti. Podáva vynikajúce výkony v záprahu a obstojí v náročných súťažiach. V Škandinávii sa vyskytuje v rôznych typoch, ale chovajú ho hlavne v Nórsku. Veľké množstvo sa exportuje do Nemecka, Dánska a do stredoeurópskych krajín, kde sa stal populárnym vďaka svojim vlastnostiam.
Výška: 130-140 cm
31.FRANCÚZSKY JAZDECKÝ KOŇ
Od roku 1958 začali francúzskeho teplokrvníka nazývať le cheval de Selle Francais (francúzsky jazdecký kôň). Je taký všestranný ako tradénsky kôň a niet tvrdšieho, či pohyblivejšieho plemena. Podobne ako všetky teplokrvníky je zmesou plenien, ale na rozdiel od nich má a oveľa viac klusáckej krvi.
Pôvod: V 19. storočí importovali normadskí chovatelia žrebcov anglického plnokrvníka a polokrvných žrebcov, aby ich krížili so svojimi síce tvrdými, ale nevýraznými všestrannými vormandskými koňmi. Základom väčšiny týchto polokrvných žrebcov bol robustný nrofoský roadster. Vytvorili dvoch krížencov-rýchleho záprahového koňa, z ktorého vznikol francúzusky klusák (pozri str. 10 ) a anglo-normandského koňa, ktorý sa ďalej rozdelil na dva typy- jazdického a ťažného koňa. Prvý z nich sa stal prototrypovm franczskeho jazdeckého koňa. Po druhej svetovej vojne sa urýchlila produkcia jazdeckých koní vyznačujúcich sa rýchlosťou, odolnosťou a zdatnosťou. D vývoju typu prispeli klusáky, plnokrvníky a araby. Na prvom mieste je to hlavne skokový kôň, ale šľachtia ho aj pre dostihy polokrvníkov ako "AQPSA" (autres que pur sang association, čo znamená " iný ako plnokrvník"), mnohé kone sa zúčastňujú v cross coutry a v skúškach všestrannej spôsobilosti. Zo súčasného plemena je 33% po otcoch anglických plnokrvníkoch, 20% po anglo-araboch, 2% po francúzskych klusákoch a 45% po žrebcoch Selle Francais, z ktorých niektoré sú spojené s francúzskym klusákom.
Výška: stredne ťažký: malý: 153 cm, stredný: 153-156 cm, veľký : nad 161 cm
ťažký: malý: pod 160 cm, veľký: nad 160 cm
32.FRANCÚZSKY KLUSÁK
Klusácky šport v sulke i pod sedlom vznikol vo Francúzsku začiatkom 19. storočia a prvá dostihová dráha bola na tento účel vybudovaná v Cherbourgu roku 1836. Výsledkom záujmu o klusácke dostihy bol vývoj francúzskeho klusáka z koní, ktoré už v minulosti chovali v Normandii.
Pôvod: Bystrí a predvídaví normandskí chovatelia podporovaní Správou národných žrebčínov importovali anglického plnokrvníka a polokrvných žrebcov, ako aj jedinečné norfolské roadstre, aby vyšľachtili zo svojich domácich kobýl ľahšie, atraktívnejšie potomstvo. Najdôležitejšou akvizíciou bol roadster Norfolk Phenomenon a polokrvný syn Rattlera, Young Rattler. Bol použitý aj plnokrvník Heir oj Linne. Z týchto a ďalších importovaných žrebcov vyšlo 6 významných krvných línií, z ktorých pochádza väčšina francúzskych klusákov.
Krv amerického klusáka: V príhodnej dobe sa pridávala krv amerického klusáka. Robilo sa tak kvôli vyššej rýchlosti, ale charakter odolného francúzskeho klusáka, ktorý dnes dokáže pretekať s najlepšími klusákmi na svete a poraziť ich, to neovplyvnilo.V klusáckych dostihoch v sedle, ktorého tvoria 10% všetkých francúzskych dostihov, nemá tento francúzsky kôň rivala. Jazdecké dostihy vyžadujú väčšieho, výkonnejšieho koňa, ktorý je neoceniteľný ako chovný kôň na rôzne účely. Francúzsky klusák sa zúčastnil okrem toho i na vývoji Selle Francais (francúzsky jazdecký kôň pozri str. 12)a je známy ako otec skokanov. Ako plemeno bol uznaný roku 1922 a plemenná kniha bola uzavretá pre iné ako francúzske zápisy roku 1937. Nedávno povolili do istej miery zápis vybraných krížencov amerického klusáka.
Výška: 162 cm
33.FREDERIKSBORSKY KOŇ
V 16. storočí bolo Dánsko hlavným zdrojom koní pre európske dvory. Jeho produktom bol aj frederiksborský kôň, vyšľachtený v žrebčíne, ktorý založil kráľ Frederik II. Roku 1562. Cieľom žrebčína bolo šľachtiť elegantné pohyblivé kone, ktoré by vyhovovali disciplíne jazdeckej školy a mali dostatok odvahy a kvalít, aby mohli byť použité ako vojenské kone.
Pôvod: Základným materiálom plemena boli spočiatku španielske kone a v priebehu ďalších storočí najvýznamnejšie eruópske jazdecké kone. Neskôr tiež importovali neapolské kone., blízke príbuzné španielskych koní. Od 19. storočia sa uskutočňovala nepríbuzenská plemenitba s východnými a britskými polokrvnými žrebcami. Výsledkom bol temperamentný jazdecký kôň pôsobivého vzhľadu a rámca, s vynikajúcimi energickými chodmi. Európa obdivovala frederiksborského koňa pre tie vlastnosti ktoré gróf Wrangel opísal v Die Rasen des Pferdes (1908-1901) ako "elegantný exteriér, živý a láskavý temperament a dôrazné priestranné a vysoké chody" Plemeno sa veľa využívalo na zlepšenie iného materiálu, ako napríklad jutského koňa, na zvýšenie jeho pohyblivosti. Frederiksborský kôň zo žrebčína dánskeho kráľovského dvora, biely Pluto, narodený roku 1765, založil dôležitú líniu lipicana, ktorá existuje dodnes. V skutočnosti však znamenala popularita frederiksborského koňa jeho skazu. Export frederiksborského koňa bol taký veľký, že sa starý plemenný materiál veľmi zdecimoval a žrebčín sa roku 1839 preorientoval na šľachtenie materiálu typu plnokrvníka. Súkromní chovatelia pokračovali v chove frederiksborského koňa ako ľahkého záprahového koňa a kočiarového koňa. Nedávno sa použili anglické plnokrvníky s cieľom vytvoriť pretekárske kone a zdá sa , že už neexistuje väčší počet starých frederiksborských koní.
Výška: 153-160 cm
34.FRÍZSKY KOŇ
Chladnokrvného frízskeho koňa, potomka primitívneho európskeho lesného koňa, chovajú v morom obklopenom Frízsku na severe Holandska. V Holandsku je dnes, rovnako ako v minulosti, predmetom stáleho obdivu. V ľudskej histórii a medzi plemenami koní zaujal významné miesto.
História: Rimania uznávali frízskeho koňa ako silného pracovného koňa, napriek tomu, že bol v ich očiach nepekný. O tisíc rokov neskôr sa už jeho vzhľad zlepšil a presadil sa ako
silné a vytrvalé zviera, keď nosil frízskych a nemeckých rytierov na križiacke výpravy. Kontakt s východnými koňmi zlepšil plemeno viac ako pridanie andalúzskej krvi keď Španieli obsadili Holandsko počas 80- ročnej vojny. Pretože frízsky kôň vynikol v záprahu, pod sedlom a pri poľnohospodárskych prácach, hodne ho pužívali na zlepšenie susedných plemien. Slávny oldenburský kôň pochádza prevažne z frízskej krvi. Ovplyvnil tiež anglického dales a fell ponyho , keď Frízania na čiernych koňoch tvorili bočné krídlo rímskych légii. Prostredníctvom staroanglického čierneho koňa (Old Englich Black) ovplyvnil anglického veľkého koňa (Great Horse), teraz shireského a tiež nórskeho dole gudbrandsdala.
Výška: 150 a viac cm
35.FURIOSO
Furioso je jedným z mnohých plemien, ktoré boli vyšľachtené v období, keď bola v Európe dominantnou silou rakúsko-uhorská monarchia. Žrebčín v Mezohegyesi založil roku 1785 habsburský cisár Jozef II. Stal sa centrom šľachtenia plemien nonius (pozri str. 20 ) a neskôr furioso.
Pôvod: Plemeno furioso bolo vytvorené po dovoze dvoch anglických koní.Volali sa Furioso a North Star - plemeno sa často označuje ako furioso-north star. Oboch žrebcov pripúšťali ku kobylám nonius. Ich zakladateľským žrebcom bol Nonius Senior, ktorý pochádzal z anglického polokrvného žrebca a normanskej kobyly. Furiosa, anglického plnokrvníka importoval gróf Dárolyi asi roku 1840. V Mezohegyesi bol otcom 95 žrebcov. Tieto používali v mnohých cisárskych žrebčínoch. North Star bol dovezený o tri roky neskôr. V podklade mal norfolského roadstera a sám bol synom Touchstona, víťaza zo St. Leger roku 1834 a dvojnásobného víťaza Gold Cup v Ascote. North Star bol otcom mnohých dobrých klusákov, podobne, ako jeho slávny starý otec Waxy, víťaz Derby roku 1793. Neskôr vo vývoji furiosa použili viac krvi anglického plnokrvníka, hlavne to bol Buccaneer, otec Kisbera, víťaza Derby roku 1876, odchovaného v Maďarsku. Spočiatku obe línie, north star i furioso šľachtili oddelene. Roku 1885 ich skrížili a línia furioso sa potom stal prevládajúcou.
Výška: 160 cm
35.GELDERLANDERSKÝ KOŇ
Chovatelia v provincii Gelder mali vždy zmysel pre novinky a pre trh. Šľachtili kone pre svoju vlastnú potrebu, ale aj s ohľadom na pravdepodobné požiadavky svojich susedov. Pred sto rokmi začali s gelderlanderským koňom. Ich cieľom bolo vyšľachtiť urasteného kočiarového koňa s patričným vzhľadom a chodmi, schopného pracovať v ľahkom záprahu a vhodného i ako ťažší typ jazdeckého koňa.
História: S cieľom získať takého koňa a pritom zachovať kľudný temperament, krížili chovatelia obyčajné ťažké domáce kobyly so žrebcami z Británi, Egypta, Maďarska, Nemecka, Poľska a Ruska. Ďalej krížili v rámci plemena najlepšie potomstvo až kým nezískali ustálený typ. Potom použili krv oldenburských koní a ľahších východofrízskych koní. Okolo roku 1900 bol použitý hackney, aby dodal plemenu iskru. V menšej miere sa použili aj francúzske anglo-normandské kone. Oveľa neskôr použili urasteného gelderlanderského koňa s dobre vyvinutou prednou časťou tela s jeho ťažším susedom, groningenským koňom, ako základ pre úspešného holadského teplokrvníka (pozri str. 15 ). Súčasný gelderlanderský kôň je stále prvotriednym kočiarovým koňom, ale osvedčil sa aj pod sedlom ako spoľahlivý skokový kôň.
Výška: 152-162 cm
36.HACK
Za dávnych čias sa koniari pomaly niesli na loveckých koňoch svojich pánov na miesto stretnutia loveckej spoločnosti a majitelia ich po raňajkách nasledovali vo svojich kočiaroch, alebo sa predvádzali na koňoch, ktoré sa nazývali "covert hack" (hack je v angličtine jazdecký kôň, ktorý sa nepoužíva na preteky, pozn. prekl.). Boli to kone typu plnokrvníka, elegantné, dobre vycvičené a jazdilo sa na nich veľmi pohodlne v hladkom cvale. Hack bol atraktívny, efektný kôň, ľahší ako hunter. Nemusel nosiť na sebe jazdca počas celodennej poľovačky, ani nemusel byť stavaný ako lovecký kôň.
Park hack: Ešte ušľachtilejší ako "covert hack" bol prekrásny a dokonale vycvičený "park hack". V časoch, keď bolo módne jazdiť v Rotten Row v londýnskom Gyde Parku, sa na nich pred hodnotiacimi a kritickými pohľadmi publika predvádzali elegantní majitelia s dámami. Aby mohol jazdec dokonale vyniknúť, musel mať kôň veľmi pekný vzhľad a všetky jeho chody museli byť ľahké, živé a priestranné. Jeho spôsoby, rovnako ako jeho vzhľad, museli byť absolútne bezchybné.
Súčasný hack: Rovnaké vlastnosti od súčasného výstavného hacka, ktorý musí byť vzorom dobrého exteriéru. Súčasný hack, i keď ľahký a pôvabný, nie je "nevhodný pre plemenitbu" a predpokladá sa, že má odvod záprstia minimálne 20 cm. Väčšina účastníkov v triedach pre hackov sú plnokrvníky alebo kone s veľkým podielom krvi plnokrvníka a sú oveľa bližšie k typu "park hack" ako k silnejšiemu "covert hack". Niektoré môžu mať podiel arabskej krvi a nájde sa aj pár dobrých angloarabov. Výstavné triedy sú tri: pre malé kone (142-150 cm), veľké kone (150-153 cm) a dámske (142-153 cm). Dámske kone sa prevádzajú s dámskym sedlom. Musia predviesť krok, klus a cval. Rýchly cval sa od nich nepožaduje, ale musia mať individuálny prejav. Na britských výstavách jazdí na súťažiacich koňoch aj rozhodca.
Výška: 142-153 cm v závislosti od triedy.
37.HACKNEY
Vynikajúci hackney je nepochybne najatraktívnejší záprahový kôň na svete. Dnes sa väčšinou používa na výstavách, ale je odvážny a dokáže s rovnakým úspechom pretekať v záprahových súťažiach. Prvé klusáky, z ktorých plemeno vznikol, boli známe svojou rýchlosťou a vytrvalosťou pod sedlom i v záprahu. Jeden z nich, Bell Founder, prebehol 2 mile (3,2 km) za 6 min. a 9 míľ (14,5 km) za 30 min.
Pôvod: Pôvod slova hackney nie je istý, ale pravdepodobne je odvodené z francúzskeho slova haquenée. V starej francúzštine haque, slovo príbuzné španielskemu haca, znamená koník, alebo valach. Predkami koňa i ponyho plemena hackney sú tradičné anglické klusáky 18. a 19. storočia. U ponyho sa prejavuje vplyv feel ponyho, a to prostredníctvom wilson ponyho, ktorého vyšľachtili Christopher Wilson z Kirby Lonsdale v Cumbrii. Boli dva uznané typy anglických klusákov alebo roadsterov (cestovný kôň), a to norfolský a yorkshirský klusák. Oba mali spoločného predka Original Shales, ktorý sa narodil roku 1755 z klusáckej hackney kobyly po Blazeovy. (Blaze bol píbuzný s Messengerom, zakladateľom klusáckeho dostihového plemena americký klusák)
Výška: 150-153 cm
38.HAFLING
Hafling má svoj horský domov v Tyrolsku, v dedine Hafling v Etschlanderských horách. Najdôležitejší žrebčín zameraný na chov haflinga je v Jenesiene. Pony má vrodenú schopnosť pracovať na strmých horských svahoch a používajú ho na jazdenie i ťahanie.
Pôvod: Hoci je súčasný hafling chladnokrvník, má východný základ, a to prostredníctvom arabského žrebca El Bedavi XXII., od ktorého pochádzajú všetky súčasné haflingy. Inak základný materiál pochádza z pôvodného, v súčasnosti už vyhynutého alpského ťažkého koňa a príbuzných plemien poníkov. Neskôr tiež používali krv menších norických koní a huculov, bosnianskych a konických poníkov, ktoré majú podobný genetický základ.
Výška: 133cm
39.HANNOVERSKÝ KOŇ
Pravdepodobne najúspešnejším z európskych teplokrvníkov je hannoverský kôň, ktorý má svetovú povesť ako skokový a drezúrny kôň. Je výsledkom dôkladného zmiešania kompatibilných plemien pomocou prísneho selekčného procesu.
Pôvod: Hannoverské plemeno vzniklo roku 1735 v žrebčíne v Celle, ktorý založil hannoverský kurfirst a kráľ anglický Juraj II.. Cieľom bolo vytvoriť základ zo silných žrebcov, ktoré by pri párení s ťažkými miestnymi kobylami dávali všestranné poľnohospodárske kone. Spočiatku sa v Celle opierali o 14 čiernych holštajnských koní. Boli
to mohutné kočiarové kone, pochádzajúce od domácich kobýl krížených s orientálnou, španielskou a neapolskou krvou. Potom bol zavedený plnokrvník, ktorý mal v tom čase orientálnejší charakter. Výsledkom bol ľahší, ušľachtilejší kôň, ktorého bolo možné používať v záprahu, ako remontu pre kavalériu a pre všetky druhy práce na farme. V vplyv anglického plnokrvníka pokračoval naďalej, ale starostlivo ho sledovali , aby hannoverský kôň nebol príliš ľahký. Roku 1924 predstavoval plná počet žrebcov v Celle 500 zvierat. Po druhej svetovej vojne bol plán činnosti zameraný na produkciu jazdeckého pretekárskeho koňa. Na posilnenie čriedy žrebcov použili trakénske kone - utečencov z východného Pruska. Niektoré trakénske kone, ako aj plnokrvníky zostávajú v Celle a stále úspešne vplývajú na pokračujúci vývoj hannoverského plemena.
Výška: 153-162 cm
40.HIGHLANDSKÝ PONY
Highlandský pony sa vyvinul v dôsledku početných vzdialených krížení, ale pôvod má veľmi starobylý. Po dobe ľadovej žili v Škótsku a na škótskych ostrovoch poníky a dnešný pony záhadne pripomína zvieratá zobrazené pred 15 000-20 000 rokmi na stenách jaskýň v Lascaux vo Francúzsku.
Pôvod: Približne roku 1535 francúzsky kráľ Ľudovít XII. daroval kone škótskemu kráľovi Jamesovi V. Tieto kone percheronského typu používali na zlepšenie domáceho materiálu rovnako ako španielske kone v 17. a 18. storočí. Vojvodovia z Atholu, najdôležitejší zo starých highlandských chovateľov, priviezli v 16. storočí orientálne kone a John Munro-Mackenze používal sýrske a arabské kone pri tvorbe slávnej línie Calgary na ostrove Mull. Patriarchom highlandského plemena bol Herd Laddie po žrebcovi Herd Laddie. Odchovali ho roku 1881 a do žrebčína v Athole ho kúpili roku 1887.
Vlastnosti: Silný highlandský pony bol pôvodným škótskym všestranným koňom a túto všestrannosť si zachováva. Je to prvotriedny jazdecký kôň a má istý krok aj v najzradnejších podmienkach. Stovky týchto poníkov využívajú na turistiku. Pracujú v záprahu, v lese, nosia lovecké noše a sú dostatočne pokojné, takže dokážu nosiť trupy zabitých jeleňov, ktoré vážia až 126 kg, v čase, keď sa triedia stáda.
Výška: 142 cm
41.HOLANDSKÝ TEPLOKRVNÍK
Žiadny európsky teplokrvník nebol tak šikovne propagovaný ako holandský, ale treba poctivo konštatovať, že bol s rovnakou šikovnosťou vyšľachtený. Boli medzi nimi kone, ktoré podávali vynikajúce výkony, napr. Parkúrový skokan Calypso a nesmrteľný Marius, otec geniálenho Miltona. Z tohto plemena pochádzajú tiež drezúrne kone, ako napr. Dutch Courage, ktoré sú klasickými ukážkami šľachtenia teplokrvníkov.
Pôvod: Holandský teplokrvník je v podstate produktom dvoch pôvodných holandských plemien-gesderlanderského koňa (pozri str. 15 ) a ťažšieho groningenského. Potom bol zušľachtený krvou anglického plnokrvníka a prispôsobený podľa potreby použitím krvy francúzskych a nemeckých teplokrvníkov. Gelderlanderský kôň bol vyšľachtený v minulom storočí predvídavými chovateľmi z Gesderlanderskej provicie. Ťažší groningenský kôň pochádza z frízskeho a oldenburského koňa. Má mohutnú zadnú časť tela, ale jeho predná časť nie je taká dobrá ako u gelderlanderského koňa. Tieto dve plemená krížili a zmes, ktorá vznikla, bola nepríbuzenskou plemenitbou zušľachtená tak, aby vznikol základ pre pretekárskeho koňa. Kočiarová akcia a dlhý chrbát záprahového koňa boli eliminované použitím plnokrvníka a odchylky v temperamente sa skorigovali návratom k príbuzným teplokrvníkom.
Výška: 160 a viac cm
42.HOLŠTAJNSKÝ KOŇ
Holštajnský kôň, zmes nemeckej neapolskej, španielskej a orientálnej krvi, bol v susedných európskych krajinách veľmi vyhľadávaný. Oceňovali ho pre húževnatosť a silu, ale pritom to bol aj elegantný kočiarový a silný jazdecký kôň.
História: Najväčší vplyv na holštajnské plemeno mal anglický plnokrvník a yorkshirský kočiarový kôň. Plnokrvník zušľachtil nevýrazného holštajnského koňa s oblúkonosým profilom a zlepšil jeho cvalové schopnosť a yorkshirský kôň dal plemenu typické vysoké a priestranné chody a vynikajúci temperament. Tým, že bol známy ako silný jazdecký kôň, šľachtili ho ďalej na vojenské účely. Od druhej svetovej vojny začali pri šľachtení používať plnokrvníka s cieľom získať ľahšieho športového koňa, ktorý by bol rýchlejší a mal by väčší telesný rámec. Súčasný holštajnský kôň pripomína kvalitného huntera a je úspešný v parkúrovom jazdení, drezúre i v súťažiach všestrannej spôsobilosti.
Výška: 160-170 cm
43.HUCULSKÝ KOŇ
V roku 1979 bol huculský kôň zaradený do zoznamu chráneného genofondu FAO od roku 1933 je taktiež chránený génovou rezervou Českej republiky (spolu s koňom starokladbrubským). V roku 1994 bola v Krakove za účasti českých delegátov založená Medzinárodná federácia chovateľov huculského koňa, v roku 1996 bol v Českej republike vytvorený celoštátny Zväz chovateľov huculského koňa ktorého prezidentom bol zvolený zoológ Otakar Leiský.
Exteriér kôňa: Huculské kone sa vyskytujú v niekoľkých kmeňoch nazývaných podľa pôvodného kmeňového plemenníka. Staršia skupina dnes už vymiznutých kmeňov tvorili potomkovia žrebcov Stirbul, Czeremosz, Miszka, Taras (a ďalší, ktorí sa však v chove trvalo neuplatnili). V novšej skupine sú najvýznamnejšie kmene Hroby, Ghoral, Gurgul a Oušor, pričom Gurgul je originálny československý kmeň. Výška súčasného huculského koňa je v koätiku priemerne 138 cm pričom možno pripustiť odchylku až 5 cm na obe strany. Obvod hrudi je približne o 30 cm väčšia než hulková výška v kohútiku. Obvod záprstia (predná holeň) je priemerne 18 cm s odchylkou zhruba jeden cm na obe strany. Hucul je dobre stavaný, svalnatý koník, má kratšiu hlavu so širokou mozgovou a mohutne osvalenou dolnou čeľusťou, ktorá mu dovoľuje rozmelňovať i tuhú drevitú potravu. Taktiež krk je kratší, široký, na trup nasadá nízkym kohútikom. Hrudník je oblý, priestorný, nohy sú kratšie, štíhle a suché, zakončené malým kopytom s veľmi kvalitnou rohovinou. Farba srsti asi 60% populácie je hnedá všetkých odtieňov, väčšinou bez bielych odznakov, len v Poľsku sa vzácne vyskytujú strakatí jedinci. Zbytok populácie je plavý alebo plavo šedý - myší (oboje je prapôvod sfarbenia tarpana), menej často sa vyskytujú ryšiaci a vraníci. Od hrivy a chvostu sa u väčšiny huculov tiahne po chrbte tmavý uhorí pruh - zdedený po divokých predkoch. Niekedy sa vyskytuje aj tmavý oslí kríž naprieč pleciam a krúžkové zebrovanie na predlaktí predných nôh.
Výška: 138 - 142 cm
хорош вебресурс 1xbetts
(MichealElact, 8. 11. 2020 16:58)