Časť 1 (začiatok)
Svet nie je o živote,
život nie je o svete
Lucima Yor
Svet nie je o živote,
život nie je o svete.
Svet je o láske a úcte,
život je o ľuďoch,
pre ktorých žijeme,
venujeme im lásku
a prejavujeme úctu.
Motto:
Nedovoľ, aby ťa strach z prehry
vyradil z hry.
(Morley)
Prológ
Od nevinných detských adolescentných časov až po skorú imanentnú dospelosť... Lucima Yor
Duša je niečo, čo je v nás od narodenia až do nášho konca. Vychádza z nášho vnútra, z nášho srdca, prechádza našou mysľou a odráža sa v našich očiach. Práve oči sú zrkadlami našej duše a básne môžu prezradiť o človeku viac, ako si dokáže ktokoľvek predstaviť. Aké by to asi bolo, keby každý napísal básne zo svojho srdca, zo svojej duše. A vždy pri pohľade do očí druhého človeka by ste videli to všetko, čo v básni vyjadruje. Svoje zážitky, skúsenosti, pocity a dojmy, lásky, zarmútenia a radosti. Každý jeden mrazivý pocit, ktorý prechádza našimi telami, či je už dobrý, či nie... No človek, ktorý dokáže dať všetky svoje pocity zo seba von, napísať alebo ich preniesť na plátno či papier, si zaslúži prinajmenšom to, aby sa po ňom ostatní aspoň obzreli, pozastavili sa, nasledovali ho. Je to priam také, akoby vás ten človek vpúšťal do svojho súkromia...do seba a vy ste zrazu v jeho hlave, v myšlienkach, v jeho srdci a duši.
V jej duši, hoci nie je ľahké dostať sa tam. Môžete cítiť, ako sa usmievala pri písaní, ako jej stekali slzy po tvári a zmáčali papier, rozmáčali písmená. Vpúšťa vás k sebe, no pre ňu to v tej chvíli bola jediná možnosť, ako všetko rozumne využiť, všetko dobré i zlé. Z počiatku sa delila o city s papierom, no teraz necháva vniknúť do jej tajomstiev aj vás. Vždy je všetko tak, ako má byť, to som jej hovoril stále. Dnes to už vie sama a hovorí to, pre zmenu, ona mne. Prečo práve ona?
Vytvorila túto zbierku básní a ponúka vám nahliadnuť do pár rokov zo svojho života a duše. Je to ona, žena s nádhernou a čistou dušou, ktorá si veľa prežila a stále prežíva. A veľmi veľa pre mňa znamená. Celý svoj život zasväcuje láske. Láske k človeku, k umeniu, k prírode. Ku všetkému, čo je na tomto svete nádherné tak ako ona sama. Obklopuje nás a dáva nám dôvod žiť. Večer zaspávať s úsmevom na perách a ráno sa zobúdzať s radosťou do ďalšieho dňa.
Za obdobie, ktoré doteraz prežila, si prešla naozaj mnohým. No to sami uvidíte v jej riadkoch. Niekedy budete plakať s ňou, niekedy sa budete smiať a niekedy budete spolu snívať. O veciach, ktoré sa vám zdajú ako z rozprávky. Realita je niekedy ešte krajšia ako akákoľvek rozprávka. Na svete je všetko možné, život je nádherný a ponúka neobmedzené možnosti. Na toto všetko prišla aj ona a stále prichádza. Lebo každý deň sa človek niekam posúva a my všetci sa hýbeme určitým smerom. Smerom, ktorý si vyberáme sami, no je písaný čímsi, čomu nerozumieme, ale prežívame ho. Isté je to, že si všetko, čo prichádza, treba užívať plnými dúškami.
Lucima Yor je úžasná a nádherná bytosť, ktorá dáva môjmu životu zmysel a napĺňa ho krásou a neopísateľnou láskou. A snáď všetci po nahliadnutí do jej duše pochopia, prečo som takto o nej písal. Možno v jej veršoch nájdete pomoc, radu, cestu, lásku... Každý z vás v nej čosi objaví, čosi, čo ho zaujme a čo mu bude blízke tak, ako sa to stalo aj mne. Zamiloval som sa... Pite veľkými dúškami, ale pomaly, nezabudnite z času na čas vyfúknuť zo seba problémy preč. Uvoľniť sa a nechať sebou prejsť radosť, šťastie a lásku a zo všetkého, čo príde, si niečo vziať. Niečo, čo vás bude posúvať vpred. Tak, ako aj autorku zbierky vo vašich rukách...
Bingi
Jedno viem
Keď vietor ráno vanie,
myslím na to isté.
Cítim,
že mám v duši veľký
kameň. Neviem od koho,
ale predsa jedno viem.
Milujem...
Báseň o básni
...môže byť dramatická, zábavná,
o láske možno o nehe aj o tebe.
Krátka či dlhá, vždy tá istá.
Keď príde k tebe tá tichá
myšlienka, vtedy zapadneš
do tichého dna mora alebo
do výšin nebies. Skoro ako táto,
hluchá, slepá, nemá...
A keď si povieš DOSŤ,
Stratíš sa v hlbokom lese čarodejníc.
Ak máš náhodou strach,
Ľutujem, skončil si...
(Ne)živý monológ
Bázeň, ktorá zalievala
bezvýznamné sny...
Hviezda, na nej
(ne)starnúci prach.
Žeby oči lásky?
Spútaný (ne)žiadaný vrah.
Motýľ, na nose
(ne)obyčajného vojaka.
Žeby koniec spásy?
Srdcia (ne)odhalených priláka.
Arkádia, v rytme
(ne)hranej salsi.
Žeby srdce delfína?
Modrý (ne)osladený punč dá si.
Plameň s chudobou
(ne)odvážnych strojov.
Žeby anjel pláce?
Obloha (ne)naplnená kyselinou olejovou.
S bázňou hral chlapec
rytmus neznámeho strelca...
Vôňa
Ruža vonia láskou,
láska šťastím,
šťastie zdravím,
zdravie radosťou
a radosť peniazmi.
Pomstiteľ
Keď kvitne ľalia,
kvitne aj láska.
Keď láska skončí,
nasleduje krutý pád.
Kto ho zavinil?
Predsa nepriateľ lásky
a priateľ istoty.
Pomstiteľ.
Po páde nasledovala krutá pomsta.
Znova to bol
pomstiteľ.
No tento krát svoju
povinnosť vykoval a
zmizol vo vzduchu.
Skupinka úbožiakov
Bavia sa,
bláznia sa
a na mňa
sa nepozrú.
Skupinka úbožiakov
sklamala už
viacej sŕdc.
Totálne oblbli.
Božie hriechy lásky
Ak sa pokúsiš zabrániť láske,
máš boží hriech.
Ak klameš svoju lásku,
máš boží hriech.
Ak sa opovážiš zabiť lásku,
tiež máš boží hriech.
Ak zničíš silu lásky,
samozrejme, máš boží hriech.
Ak pôjdeš do chrámu na spoveď,
spoveď lásky,
ak ti Boh dal rozhrešenie,
odpustil ti
a ak ti Boh odpustil,
tak je to odpustenie lásky.
Motýlie krídla
Pestré farby sa ligocú
ponad sedmokrásky.
Keby aj ja ich
môžem mať.
Preletela by som
cez celý svet,
vždy by som cítila
vôňu sviežich kvetov.
No moje krídla sú
pevne zviazané k sebe.
Nedokážem vzlietnuť
a ukázať moju krásu.
Pomôžte mi, motýlie krídla,
aby som mohla vzlietnuť nad nebo.
Pomôžte mi, motýlie krídla,
ja vzlietnem a budem vám ďakovať.
Pomôže mi, motýlie krídla
a duša sa mi otvorí.
Nepoznaná
Usmievavo sa pozerá,
nič nepovie,
nik ju nepozná.
Vstúpila do nášho klubu
ako nepoznaná osoba.
Anjeli v tme zomierajú
Videla som z neba letieť anjela.
Hviezdy mi ho ukázali.
Jeho krídla trepotali vo vzduchu.
Prišiel ku mne a zmizol.
Bál sa tmy.
Nedokázal bojovať.
Tu priletí ďalší anjel.
Letí, letí a zrazu už len
kvapky z neho spadnú na zem,
Ďalší anjel letí ku mne.
Pár krokov spraví
a v tme sa stratí.
Kričím do vetra:
„Už nevychádzajte, anjeli, do tmy,
len cez deň lietajte!“
Už to tak býva.
Anjeli v tme zomierajú.
Blízka láska
Keď snívam,
vždy som zaľúbená.
Sama neviem, čím to je,
ale cítim, že ma niekto
miluje.
Aj keď neviem kto, viem,
že mi je nablízku.
Kvapky ľadového vodopádu
Prameň bledých vlasov
mávajúci na červenej tvári.
Ako mračná zaviate
v šírych skalách.
Jeden krásny týždeň plný
radosti, bozkov a toľko smiechu.
Chcela, aby to nikdy neskončilo,
aby bola večne v objatí
svojho druha. Avšak
krásny týždeň prešiel na
neistotu s otázkou :
"Čo mám robiť?"
Šťastie zrazu zamrzlo.
Telo sa začalo triasť.
Vlasy tmavnúť.
Z očí tiekli slzy.
Z pier vybehoval iba
tenký hlások. Na srdci
sa objavilo klzisko citov...
Zablikala, zhasla.
Žiarovka.
Skočila na zem.
A v izbe hrala ozvena
padajúcich kvapiek
ľadového vodopádu
na dlážku. Len tak
tiekli a spievali so strachom.
Gitara viedla rytmus...
Prameň tmavých vlasov
mávajúcich na bielej tvári.
Ako mračná búrok vypustené
na sklamanú lúku.
Tam padajú tie
kvapky ľadového vodopádu.
Tam stretla lásku
s najkrajším týždňom
v extrémne živom sne,
tam vyrástla jabloň a jej
zostala magická vášeň záberov
na vodopádové tajomstvá.
Ráno opustená
Studený dážď studení moje telo.
Mráz ohmatáva moje vlasy.
Obloha je zahmlená,
všade je ticho, počuť iba
trepotanie dažďa a búchanie
v mojej duši. Nikde ani jedna osoba, len ja,
uprostred skorého daždivého rána.
Ruky sa mi trasú od zimy,
tvár mám stále bledšiu a bledšiu.
Stojím v strede neznámej ulice
v studenej vode.
Mokrá, opustená,
nikoho nikde niet.
Pohreb lásky
Krvavé slzy, zahalená tvár,
nezabudnem na náš pár.
Bledé ruky, čierna smrť,
vyplač sa a potom smúť.
Plač je liekom lásky,
na truhle sú sedmokrásky.
Srdce mi búši a ty čušíš,
prečo tam len tak ležíš?
Prečo radšej nevstaneš a
neobnovíš našu lásku?
Viem, už sa to nedá, som
bláznivo zaľúbená, celá bledá.
Prestalo pršať, stíchol vietor
a ja som stále pri tebe.
Nedokážem sa s tebou rozlúčiť,
preto tu zomriem, s tebou.
A budeme spolu, v pokoji, v mieri,
v šťastí... Nič nás nerozdelí.
Vyznanie
Beháš mi v myšlienkach
hľadajúc tú správnu.
Chtiac-nechtiac ťa mám
stále v hlave a pritom
chýbajúc mi tvoje telo...
ruky, vlasy, tvár...
tvoje oči...
Ľúbim ťa
...
Nevinný
Sedí a rozmýšľa, čo spravil.
Sedí, ale nie doma.
Sedí za mrežami.
Sedí a čaká na rozsudok.
Zrazu príde stráž a jeho
kľúče zacengajú „vo dverách“.
Ide sa do súdnej sály,
sudca už sedí a čaká
na obvineného mladíka.
Právnici pripravení.
V miestnosti sa ozve zvuk
vyvolaný akýmsi kladivkom.
A súd sa začal. Mladík
sa obhajuje. Vyhral.
Najvyšší rozhodol,
je nevinný.
Sedí a rozmýšľa, čo má spraviť.
Sedí, ale nie za mrežami.
Sedí doma. Vo svojej izbe.
Sedí a vie, že je nevinný.
Budem... (I´ll be)
Budem tvoje plačúce sŕňa,
čo na rameno sa ti uloží.
Budem tvoja tajná víla,
čo ti v ťažkých chvíľach povie
„ďalej ži!“
Budem tá, ktorá premení
kameň na piesok.
Budem tá, čo rozpozná
pravdu od vrások.
Budem najlepší fanúšik tvojho
života, ktorý ťa poteší úsmevom.
Budem najvzácnejší letný súmrak,
ktorý ťa obdarí spevom.
Budem tvoj morský západ slnka,
čo ťa otrávi.
Budem tvoj jemný vánok,
čo ťa pohladí.
Budem tou, ktorú si si vysníval.
Budem tou, ktorú ti osud dal.
Budem tvojou láskou,
tak si to váž.
Nikdy však, prosím,
náš krásny sen nepokaz.
Milujem ťa, to ty vieš.
Nech si na našu lásku v živote
vždy spomenieš.
Slová po prebudení
Minúta pred potopenou polnocou
narodila sa, s plačom
s jemnými vláskami
Vyrástla z nej veľká dáma
začala žiť, s úsmevom
so slzou v tvojej duši
Kým ty si spal
ona čakala na vernú polovičku
jej srdce sťa opustený ostrov
loď na mori
Rázne prepuknutie citov a skoro
logické akordy z priestorov lásky
Rozkvitli symbolické červené pelargónie
Zaľúbená až po uši
svet je taký malý
bež!
Kým znova nezaspíš...
Tvoj návrat
Akosi rýchlo si sa vrátil späť.
Zmenil si názor na odchod?
Vôbec som nečakala takýto rýchly návrat.
Prečo vlastne?
Ešte stále ma miluješ?
Možno si dlho hľadal cestu sem.
Nerozumiem tvojmu srdcu.
Ale na druhej strane som rada,
že si znovu pri mne.
Šťastie v náručí diabla
Bola to veľká čierna škvrna.
Kruh v znamení strachu.
Bolesť a slzy nútili robiť veci také,
aké vedela len láska.
No na dne oceánov, na dne morí
a v hlbinách púští šťastie pozná svoje miery.
Ale diabol to šťastie zaklial. Hlboko do jadra Zeme,
do lávy, do horúceho pekla.
Aj keď, šťastie mu bolo nanič.
On sám to vedel, ale predsa,
vzal nám ho. Tým, ktorí
milovali, ktorí boli ochotní
bojovať za šťastie.
Len on nie. On s veľkým O.
Vzal nám šťastie. Možno.
No lásku a možnosť milovať nám
nemôže vziať nik.
Ani len diabol...
Jeho náruč ho obklopovala
nenásytnou hrdosťou...
A naším šťastím.
Lupene lásky
Lupene lásky rozkvitajú na ľalii,
tak ako tvoje slzy v nemom háji,
tak ako čistá duša s čistým svedomím
ženú sa spolu za vlastným vznešením.
Možno tie lupene tak žiarivo ružové
padajú na svet ako kvapky daždivé,
možno sa svet v budúcnosti od nás vzdiali,
no lupene lásky uvidíme vždy v diali.
Posledný krát s priateľom
Prišiel za mnou a ja za ním.
Spolu sme šli
za dobrodružstvom.
Leteli sme cez skaly, lúky
i potoky.
Túžili sme po adrenalíne.
A čo sa nestalo?
Po krásnom a nenajdlhšom lete
sme spadli.
Nemali sme silu zdvihnúť sa.
Porozprávali sme sa posledný krát.
A po krutom a nečakanom páde
ma opustil.
Už ho niet.
Ostala mi len spomienka,
spomienka na priateľa.
Tri stromy
Je zaujímavé, ako stoja vedľa seba.
Spolu sa vynímajú sťa jeden obrovský strom.
A keď fúka vietor a navôkol je
ticho, je nádherne počuť šum ich listov.
Ráno sa zobúdzam a hľadím von
oblokom, prvé, čo uvidím, sú tie
tri stromy. Vždy sú krásne.
Na jar, v lete, na jeseň i cez zimu.
Majú také zvláštne čaro.
Sú ako keby namaľované z rozprávky.
Ktovie, možnože aj sú.
Príroda nepozná svoje hranice.
Sú predsa tri, magické stromy vedľa seba.
Tri stromy za našou záhradou.
Pokoj domova
Vietor navečer utíchol.
Všade ticho, tma.
Zrazu počuť kňučanie šteňaťa.
Znova po chvíli,
ticho, tma.
Niekedy cez ulicu prejde auto,
len zriedka.
Svetlá auta vysvecujú celú ulicu.
O hodinku sa zapnú svetelné lampy.
Tma to už nie je.
Začne vanúť slabý vánok,
závetrie.
Vidím, ako sa listy na stromoch hýbu.
Sú pokojné.
Listy jesene dobiehajú jesennú farbitosť.
Zase prejde auto, zase závetrie.
Ale stále je to ticho, vôňa
a pokoj domova.
Nepočuť žiadny hluk hlúpych deciek
a nevinných tváričiek,
psy v túto noc nezavýjajú na mesiac.
Dedina je pokojná.
Tento svieži pokoj domova sa vždy nájde
v každej duši.
Len s porozumením.