Prečo telo nevie klamať?
Určite ste si už niekedy všimli istú zaujímavú skutočnosť. Čím vyššie niekto stojí na rebríčku moci, tým skromnejšie sú jeho gestá - a naopak, čím nižšie nikto v tomto rebríčku stojí, tým bohatšia je reč jeho tela. Okrem toho: čím sme starší, tým viac redukujeme reč svojho tela. Moc a vek redukujú gestá. Na ukážku môžem uviesť názorný príklad. Ak dieťa klame, zakrýva si ústa rukou. Tento nevedomý pohyb sa časom nevytráca, len sa rokmi mení. Ak klame dospelý človek, jeho podvedomie mu zároveň prikazuje pozastaviť svoje slová. Dospelí však nenasledujú spelo svoje podvedomie, snažia sa tomuto pohybu zabrániť. Ruka sa síce blíži k tvári, ale v poslednom momente sa podarí zatiahnuť záchrannú brzdu. Pohyb sa odvedie smerom k nosu, akoby svrbel. S inými gestami je to podobné. Čím starší je človek, tým ťažšie je porozumieť reči jeho tela. Napriek tomu telo neklame. Človek si síce - obrazne povedané - zahryzne do pery, no aj tieto utlmené gestá určite vypovedajú veľa o jeho osobe.
Najťažšie nám dokáže klamať niekto, koho veľmi dobre poznáme. Vtedy vnímame všetky menšie signály ktorévysiela a ktoré zrazu nie sú také, akými vždy boli. Mikrosignálmi, ktoré nievieme účinne kontrolovať, sú napríklad vytiahnutie obočia, pohyby ústnych kútikov, stiahnutie zreničiek. Týmito znakmi sa dá odhaliť klamstvo, aj keď predstierame supersignál čestnosti - otvorené dlane. Často sa nám stane, že cítime určitý podvod. Nie vždy sme však ochotní uveriť svojmu šiestemu zmyslu. Nechceme si možno uvedomiť nesúlad medzi slovami a gestami. Tento cit pre gestá, ktoré sa nehodia k tónom, majú vyvinutý najmä ženy. Najsilnejšie je tento "šiesty" zmysel vyvinutý u tých žien, ktoré sú matkami. Vedci to vysvetľujú predovšetkým tréningom. Mladé matky sa dorozumievajú so svojimi deťmi v prvých rokoch ich života najmä prostriedkami reči tela.
Podobne ten, kto si toto dorozumievanie sústavne cvičí (napríklad politici), je schopný falšovať reč svojho tela. Takýto človek sa však musí veľmi kontrolovať, aby jeho telo nevysielalo signály, ktoré nie sú v súlade s jeho slovami.
Herci, profesionáli, umelecky motivovaní "klamári" majú podobnú skúsenosť. Dbajú o to, aby medzi nimi a publikom bol vždy určitý odstup. Musí tu byť určitá vzdialenosť, ktorá vytvára ilúzie. Rôzne nové média veľmi sťažili situáciu hlavne mímom. Na javisku musia byť gestá a pohyby štylizované, premyslené a maximálne nabité afektami, duševná bolesť vyjadrená jedným pohybom, ktorý uchváti všetkých až do posledného radu. Obrazovka a plátno zatlačili predstaviteľov fikcií do úzadia. Na malej obrazovke sa javia gestá ako nedôveryhodné, bombastické a smiešne. Herci musia byť preto všestranní a vedieť zahrať pred kamerou rôzne situácie. Niekto, kto bol na javisku síce božský, nemusí zrazu zblízka pôsobiť tak oslňujúco.