O Argentíne
Argentína, dlhý tvar Argentínska republika, je štát na juhu Južnej Ameriky s 4984 km dlhým pobrežím Atlantiku. Na severe hraničí s Bolíviou (832 km) a Paraguajom (1880 km), na východe s Brazíliou (1224 km) a Uruguajom (579 km) a na západe s Čile (5150 km).
- Administratívne delenie: 23 provincií, 1 federálna oblasť
- Veľké mestá: Buenos Aires (2 746 761, 11 mil. s aglomeráciou), Córdoba (1 267 774), Rosario (908 163), Mendoza (773 100), La Plata (690 616)
- Najnižšie položené miesto: Gran Bajo de San Julián -150 m. n. m.
- Najvyššie položené miesto: Aconcagua 6959 m. n. m.
- Používané jazyky: španielčina, taliančina, angličtina, nemčina, francúzština, indiánske jazyky
- Náboženstvá: rímskokatolíci 90 %, židia 2 %, iní 8 %
- Etnické zloženie: belosi 85 %, iní ( včítane mesticov a Indiánov ) 15 %
|
Pôvod názvu [upraviť]
Meno krajiny je odvodené z latinského argentum - striebro, pretože keď sa prví Európania, stroskotanci z nevydarenej expedície vedenej Juanom Diazom de Solis stretli s domorodými obyvateľmi, dostali od nich do daru predmety vyrobené zo striebra.
Dejiny [upraviť]
Hlavný článok:Dejiny Argentíny
Dovtedy, kým do krajiny prenikli Európania, žili v severozápadnej oblasti Ánd významné kultúrne národy, ktoré obývali sídliská podobné mestám. Na juhu žili spoločenstvá zberačov a lovcov. Okolo roku 1480 obsadili rozsiahle časti Inkovia. V roku 1516 pristáli pri ústí La Platy Španieli. Najskôr patrilo územie Argentíny ku španielskemu miestokráľovstvu Peru. Od roku 1536 Španieli kolonizovali územie a pôvodných obyvateľov Arakuáncov a Patagóncov takmer vyhubili.
Roku 1776 bolo zriadené Laplatské vicekráľovstvo, ktoré obsahovalo územie Argentíny, Bolívie, Paraguaja a Uruguaja. V roku 1810 bol zosadený vicekráľ. Roku 1816 bola vyhlásená nezávislosť Zjednotených laplatských provincií, tak vznikol za diktatúry Juana Manuela de Rosas jednotný štát. Roku 1819 sa Argentína stala federatívnym štátom. V roku 1880 bola pričlenená Patagónia.
Veľkou hospodárskou krízou na konci 20. rokov 20. storočia sa skončilo obdobie veľkého rozkvetu argentínskej ekonomiky. V nasledujúcich rokoch prevzali vládu konzervatívni vlastníci pôdy a vojenské kruhy, a na čele štátu sa striedali civilné vlády s vojenskými. Za reformného politika sa považoval dlhú dobu dvakrát zvolený Juan Domingo Perón, po ktorom získala meno politika perónizmu. Za svoju veľkú popularitu vďačil aj veľkej podpore herečky Evy Duarteovej, ktorá sa stala jeho manželkou. Po jej smrti (1952) opozícia katolíckej cirkvi a odklon armády, ako aj nepriateľstvo USA napokon spôsobili v septembri 1955 jeho pád.
Porážka v krátkej vojne so Spojeným kráľovstvom o Falklandy v apríli 1982 urýchlila pád vojenskej junty.
V októbri 1983 sa po dlhej dobe opäť konali slobodné prezidentské voľby. Počas demokratizačného procesu sa dostávali na svetlo mocenské prostriedky vojenskej vlády: mučenia, vraždy, masové popravy a stratégia strácania ľudí, ktorým padlo za obeť okolo 7000 Argentínčanov. Niekoľko hlavných predstaviteľov vojenského režimu bolo v roku 1985 odsúdených k dlhoročnému väzeniu.
V roku 1989 sa dostali perónisti opäť k moci prezidentom Carlosom Menemom. Vo voľbách 26. októbra 1997 stratila Menemova Justicialistická strana absolútnu väčšinu, napriek tomu zostala najsilnejšou stranou v parlamente.
Styky s Česko-Slovenskom nadviazala Argentína oficiálne r. 1920. Česko-slovenské veľvyslanectvo v Buenos Aires však začalo svoju činnosť až v r. 1929. Diplomatické styky boli prerušené v r. 1939. Za druhej svetovej vojny pracoval v Argentíne dôverník čs. vlády v londýnskom exile. Diplomatické styky boli obnovené v apríli 1945 a v marci 1964 boli vyslanectvá oboch krajín povýšené na veľvyslanectvá.
Politika [upraviť]
Argentínska ústava z roku 1853, revidovaná roku 1994, rozdeľuje moc na výkonnú, zákonodarnú a súdnu, na národnej a regionálnej úrovni. Prezident a viceprezident sú volení priamo, na dobu 4 rokov. Obaja môžu byť zvolení iba na 2 po sebe nasledujúce volebné obdobia. Prezident vymenúva vládu, je tak súčasne predsedom vlády.
Argentínsky parlament má dve komory: Snemovňu poslancov s 257 členmi a senát so 72 členmi. Od roku 2001 sú senátori volení priamo, za každú provinciu traja. Volebné obdobie senátorov trvá 6 rokov. Jedna tretina senátu je obmieňaná každých 6 rokov. Snemovňa poslancov je volená priamo na 4 roky pomerným systémom. Každé dva roky je obmieňaná polovina snemovne.
Kultúra a umenie [upraviť]
Začiatky pôvodného indiánskeho umenia na území dnešnej Argentíny siahajú do rokov okolo 1000-1300. Ide vcelku o horské, skalné umenie, umenie ríše peruánskych Inkov. Argentínu zasiahla v podobe barrealskej kultúry i kultúra diagická. Príznačné sú pre ňu skalné mestečká a pevnosti, urnové cintoríny.
Keď sa dostali do Argentíny Španieli, domáce umenie sa dostalo pod vplyv španielskeho baroka, po roku 1816 ho vystriedal taliansky a francúzsky vplyv. Až v poslednej tretine 19. storočia vidno úsilie o vlastné národné umenie. Poprednými zjavmi a učiteľmi prvej národnej argentínskej umeleckej generácie boli Eduardo Sivori a Eduardo Schiaffino i jeden z priekopníkov argentínskej krajinárskej a portrétnej maľby Prilidiano Pueyrredón. V sochárstve má obdobný význam Lucio Correa Morales. V roku 1929 založil Raúl Soldi tzv. avantgardnú školu, ktorá značila začiatok veľkorysého rozvoja moderného umenia, najmä kubizmu, surrealizmu a abstrakcionizmu. Toto hnutie vyvolalo aj oživenie a skvalitnenie realistických umeleckých tendencii v argentínskom umení. Grafika zažila obdobie vrcholného rozmachu v 30. rokoch po založení skupiny Boedo. V 30. rokoch začalo hľadať nové cesty aj argentínske sochárstvo, pri čom je zjavný najmä silný vplyv Antoine Bourdella. V architektúte je prevládajúcou tendenciou konštruktivizmus.
Argentínska literatúra sa začala formovať ako samostatná literatúra až v čase bojov za nezávislosť, v prvých desaťročiach 19. storočia. Osobitosťou argentínskej poézie 19. storočia je tzv gaučovská alebo pastierska poézia, vychádzajúca z ľudovej poézie. Vynikol v nej najmä José Hrnández. Jeho meno je späté so slávnou básnickou skladbou Martin Fierro, ktorej ústrednou postavou je gaučo so svojimi zvykmi, strasťami i radosťami. Koncom storočia bola poéma Martin Fierro taká slávna, že aj negramotní vedeli celé jej časti naspamäť.
Argentínska próza nadobúda svoju vlastnú tvár postupne a až začiatkom 20. storočia možno hovoriť o významných autoroch z tejto oblasti v rámci španielskoamerického a svetového kontextu. Takými sú Manuel Gálvez, Ricardo Güiraldes, Roberto Arlt a najmä Jorge Louis Borges, ktorého považujú za jedného z najväčších autorov píšucich po španielsky. K popredným literárnym zjavom argentínskej súčasnosti patrí prozaik Ernesto Sábato. Upozornil na seba v roku 1948 románom Tunel samoty a dokázal, že je spisovateľom mimoriadnych umeleckých kvalít najmä románom O hrdinoch a hroboch. Ďalším významným predstaviteľom argentínskej literatúry konca 20. storočia bol Julio Cortázar.