didasko.estranky.sk

 

Úvod do predmetu – vývoj ekonomického myslenia

 

 

 

 

 

 

- jeho tvorcami boli ľudia z hospodárskej praxe, ktorí sa zaujímali o praktické otázky hospodárskeho života.

K rozšíreniu prispel najmä rozmach obchodu založeného na peniazoch a drahých kovoch. Cieľom merkantilistickej politiky bola bohatá, hospodársky vyspelá krajina.

Merkantilizmus delíme na:

1.      raný – za hlavný zdroj bohatstva pokladal zahraničný obchod, ktorý do krajiny zabezpečoval príliv drahých kovov. Peniaze, ktoré sa získali predajom tovarov, nesmeli z krajiny vyviezť, ale museli sa za ne nakúpiť tovar vyrobený v danej krajine. Štát podporoval ťažbu drahých kovov, výnimkou neboli ani dobyvačné vojny

2.      rozvinutý – za hlavný zdroj zväčšovania bohatstva krajiny považuje manufaktúrnu výrobu. Chápe peniaze ako kapitál, ktorý sa sústavne zhodnocuje a vlastníkovi prináša zisk. Predstaviteľmi boli Tomáš Mun (ang.) a J.B. Collbert (franc.). Predstaviteľmi politiky merkantilizmu za čias Rakúska-Uhorska bola Mária Terézia a jej syn Jozef II.

 

 

 

- vznikol v druhej polovici 18. storočia. Odmieta glorifikáciu peňazí a drahých kovov a za hlavný zdroj bohatstva krajiny pokladá pôdu a poľnohospodársku výrobu.

      Hlavným predstaviteľom bol F. Quesnay, osobný lekár francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. Podľa neho sociálnu štruktúru spoločnosti tvorili 3 triedy:

1. trieda vlastníkov (pôdy)

2. produktívna trieda (podnikatelia a pracujúci v poľnohospodárstve)

3. sterilná trieda (pracujúci v ostatných odvetviach hospodárstva).

 

Medzi predstaviteľov klasickej ekonómie zaraďujeme:

W.Petty, A Smith, D. Ricardo, J.B. Say, T.R. Malthus a ďalší.

 – vytvoril základy teórie pracovnej hodnoty, v ktorej vysvetlil ekonomické kategórie ako je cena, mzda, renta, úrok.

- bol stúpencom a hlásateľom hospodárskej slobody (liberalizmu). Za základ fungovania trhovej ekonomiky pokladal slobodu človeka, slobodu vlastníctva a podnikania. Je autorom teórie tzv. neviditeľnej ruky. Významné je učenie o hodnote, podľa ktorého zdrojom bohatstva krajiny je práca, a to bez ohľadu na to, v akom odvetví bola vynaložená. Hodnotu určuje množstvo práce vynaloženej na výrobu tovaru, resp. tri základné dôchodky spoločnosti – mzda, zisk, renta.

- nadviazal na Smithovo učenie. Je autorom teórie komparatívnych (porovnateľných ) výhod, podľa ktorej národ môže zvýšiť svoju životnú úroveň, ak sa špecializuje na výrobu výrobkov, ktoré dokáže vyrábať s najvyššou produktivitou práce.

- kritizoval Smitha, tvrdil, že na výrobe tovarov sa podieľajú tri výrobné faktory: pôda, práca, kapitál. Odmenou za prácu je mzda, za kapitál zisk a za pôdu renta. Jedným z klasických zákonov trhovej ekonomiky je Sayov zákon trhu, podľa ktorého si ponuka automaticky vytvára dopyt.

- kritizoval Ricardovú teóriu pracovnej hodnoty. Preslávil sa svojou populačnou teóriou, podľa ktorej má obyvateľstvo tendenciu rozmnožovať sa rýchlejšie ako životné prostriedky (napr. potraviny). Vzniká rozdiel medzi počtom obyvateľstva a množstvom životných prostriedkov. Tento rozdiel môžeme zmierniť dvojakými prekážkami:

1. preventívnymi – pohlavná zdržanlivosť, zákaz sobáša nemajetných

2. pozitívnymi – bieda, choroba, epidémie, vojny.

 

(70. rokoch 19. stor. - 30 roky 20. stor.)

 

     Orientuje sa na analýzu ponuky a dopytu, cien spotreby. Vychádza zo Sayovho zákona trhu a predpokladá existenciu dokonalej konkurencie.

     Rozvíjala sa v 3 prúdoch( názov je podľa miesta vzniku)

- rakúska

- lausannská (rak.)

- cambridgská. (ang.)

     Neoklasickí ekonómovia presadzovali teóriu hraničnej užitočnosti, podľa ktorej hodnotu tovaru určuje majiteľov subjektívny pocit uspokojenia poslednou jednotkou danej zásoby určitého tovaru ( a nie veľkosť výrobných nákladov).

     Známe je tkz. Paretovo optimum: pri daných výrobných zdrojoch, danom rozdelení dôchodkov a daných preferenciách spotrebiteľov nastáva optimálny stav vtedy, keď nikto nemôže zlepšiť svoju situáciu bez toho, aby nehoršil situáciu niekoho iného.

     Predstaviteľmi boli:

 A. Marshall (ang.), ktorý objasnil mechanizmus ponuky a dopytu a určil bod trhovej rovnováhy (P=D)

J.B. Clark (amer.) , ktorý rozšíril použitie hraničného princípu aj na výrobné faktory a vysvetlil hraničnú produktivitu práce a kapitálu .

 

 

-vychádzal z teórie A. Smitha a D. Ricarda. Marx rozlišoval pojmy práca a pracovná sila. Pracovná sila (schopnosť človeka pracovať) dokáže vytvoriť výššiu hodnotu, akú má sama. Z tohto prebytku vzniká nadhodnota, ktorú si privlastňuje kapitalista. V tom Marx videl základ vykorisťovania. Hovoril o protirečivých záujmoch robotníkov a kapitalistov a o potrebe odstrániť vykorisťovanie cestou sociálnej revolúcie. Jeho teóriu ďalej rozvíjal F. Engels, a V.I. Lenin.

  

 

      Predstaviteľom bol J. M Keynes (ang.), ktorý zdôrazňoval nevyhnutnosť štátnych zásahov do trhovej ekonomiky. Jeho teória vznikla v období veľkej hospodárskej krízy, v podmienkach poklesu výroby a vysokej nezamestnanosti.

     Je autorom:

-          teórie efektívneho dopytu – hlavná príčina nestability trhového hospodárstva sú investície, a preto by mal štát svojimi zásahmi ovplyvňovať investičnú činnosť.

-          teórie zamestnanosti – celkový objem zamestnanosti závisí od celkového dopytu.

-          teórie multiplikačného (viacnásobného) efektu – pokles dopytu po tovare znižuje výrobu a zamestnanosť, klesá dopyt po investíciách, čo vedie k multiplikačnému efektu, ktorý vyvolá ešte väčší pokles dôchodkov a nezamestnanosti.

     Podľa Keynesa úlohou štátu je zabezpečiť rast dopytu, rast dôchodkov a zamestnanosti. Môže to dosiahnúť dvoma formami hospodárskej politiky:

-          rozpočtovým regulovaním ekonomiky ( zásahy prostredníctvom štátneho rozpočtuň

-          peňažnými a úverovým regulovaním (množstvom peňazí v obehu)

 

 

Poznáme:

-          monetarizmus,

-          teóriu racionálnych očakávaní

-          a ekonómiu ponuky.

- za hlavnú príčinu hospodárskych problémov trhovej ekonomiky pokladá štátne zásahy do ekonomiky. Pripúšťa ich len v oblasti regulovania množstva peňazí v obehu prostredníctvom emisnej banky. Podstatou tejto teórie sú peniaze a rovnováha na peňažnom trhu. Vychádza z kvantitatívne teórie peňazí: ak vzrastie množstvo peňazí v obehu, zvýšia sa ceny, pretože to isté množstvo tovaru sa vymieňa za väčšie množstvo peňazí. Naopak, pokles množstva peňazí v obehu spôsobuje zníženie cien

     Hlavným predstaviteľom bol Milton FRIEDMAN, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu. Odmieta uzákonenie minimálnej mzdy, monopol odborov na trhu práce, nepripúšťa progresívne zdanenie príjmov, pretože to protirečí individuálnej slobode.

 

     Všetky hospodáriace subjekty sú racionálne v tom zmysle, že robia všetko ako najlepšie vedia. Preto sa usilujú racionálne využiť všetky dostupné informácie vrátane tých, ktoré poskytuje ekonomická teória.
      Podľa teórie reakcie hospodárskych subjektov na tie isté opatrenia vlády nie sú vždy rovnaké. Ak napríklad spotrebitelia a podnikatelia spozorujú zvyšovanie množstva peňazí v obehu, reagujú najskôr tak, ako keby zbohatli. To znamená, viac spotrebúvajú a viac investujú, čo stimuluje rast ekonomiky. Keď neskôr zistia, že ich hodnotenie bolo nesprávne, že v skutočnosti nezbohatli a rast bohatstva v peňažnej podobe bol len zdanlivý (bol prejavom inflačného rastu cien), ich nová reakcia bude iná.

Ekonómia ponuky
     Hlása minimalizáciu štátnych zásahov a vystupuje proti vysokému zdaneniu príjmov. Bohatstvo jednotlivca aj štátu podľa nej podchádza z výroby založenej na individuálnej podnikateľskej iniciatíve.
  Ekonómia ponuky sa usiluje vyriešiť problém ako vyrábať viac, efektívnejšie a racionálnejšie. Riešenie vidí v podnecovaní iniciatívy, aktivity, tvorivosti, v hľadaní nových poznatkov a nepretržitom zavádzaní inovácií. Na aktivitu a tvorivosť musí štát vytvoriť podmienky. Týmito podmienkami ekonómia ponuky rozumie daňovú reformu a zníženie daní. To je cesta, ktorá ľudí motivuje pracovať, investovať, sporiť, a tým koniec koncov zvyšovať ekonomický rast, rast investícií, národného dôchodku a zamestnanosti.
  Opatrenia v oblasti daňovej politiky vyvolávajú podľa ekonómie ponuky rast hospodárskej aktivity, znížia daňové úniky a podvody, a tak prispejú k celkovému ozdraveniu ekonomiky.