7. kapitola
7. 4. 2011
"Vravel som to! Ona nie je Kľúč!" zakričal muž sediaci vedľa elfa.
"Áno, nemali sme jej veriť!" súhlasil ďaľší, sediaci oproti nemu. A pridali sa ďaľší a ďaľší. V sále sa ozývali hlasné hádky, všetci sa navzájom prekrikovali. Stála som tam a nevedela, čo robiť. Panicky som sa obzerala okolo. Videla som len nevraživé pohľady a v hlave mi zneli ich myšlienky.
"Zradca!"
"Klamárka!"
"Podvodníčka!" zvrtla som sa na päte a vybehla zo sáli. Zabuchla som za sebou dvere a pomocou vetra ich držala zavreté. Vrazila som do mramorového zábradlia a cez slzy som pozrela vonku. Stála som na najvyššom poschodí zrejme najvyššej budovy v meste. Týčila sa vysoko nad ostatnými budovami. Mala som chuť skočiť dolu, namiesto toho som sa však zúfalo skĺzla popri mohutnom stĺpe podopierajúcom bohato zdobenú klenbu chodby. Zviezla som sa na hladnú podlahu, schúlila sa do klbka a po lícach mi stekali horké slzy.
"Ansara..." začula som tichý smutný hlas nadomnou. Zdvihla som zrak od svojich kolien a zbadla Tiadelinn, Bohyňu.
"Ansara, neplač, všetko sa vysvetlí..." upokojovala ma.
"A ako? Neotvorila som portál, všetci ma nenávidia, myslia si, že som im klamala! No povedz, môže to byť ešte horšie!" môj hlas sa dvíhal do poriadne hlasného kriku. Sklopila som som smutne pohľad a po lícach mi stiekli ďaľšie slzy.
"Ansara...viem, že je to pre teba ťažké, ale musíš ma teraz počúvať. Pri otváraní portálu nejde o to, čo povieš, ale čo cítiš," kľakla si ku mne a povzbudivo sa usmiala.
"A prečo si mi to nepovedala skôr?! Ako som to mala vedieť?!" hodila som naňu vyčítavý pohľad.
"Dúfala som, že na to prídeš sama, ale asi som od teba chcela priveľa" ospravedlňujúco na mňa pozrela.
"Pri otváraní portálu sa musíš odosobniť. Musíš zabudnúť na tvoju ľudskú časť. Stať sa len Kľúčom, iba na okamih. Skúsiš to?" prosebne sa mi zahľadela do očí. Prikývla som. Usmiala sa a podala mi ruku, aby mi pomohla vstať. Odstúpila a povzbudivo prikývla. Zavrela som oči a hľadala v sebe podstatu Kľúča. Tú neživú časť, ktorá vo mne bola. Na chodbu vtrhol Rhonn, ktorý sa celý čas snažil vyraziť dvere. Konečne sa mu to podarilo, keďže som sa úplne sústredila a zabudla ich držať zatvorené.
"Sara!" zakričal, no nevnímala som ho. Nejaká sila ma zdvihla do vzduchu a už som nič necítila ani smútok, ani radosť, nijaký pocit. Rhonn len nemo sledoval ako moje tetovanie žiari čoraz silnejšie a čoraz viac hrubne. Nakoniec zaplnilo aj posledné miesto mojej obyčajnej pokožky a ja som začala strácať tvar. Stal sa zo mňa len zhluk žiary. Presne ako povedala Bohyňa, bola som len neživým Kľúčom. Žiara bola takmer až hmatateľná a dali sa v nej rozoznať ornamenty a runy, presne ako na mojom tetovaní. Nato sa kúsok žiary oddelil a zamieril do stredu chodby. Vzďaloval sa čoraz viac a viac, až akoby narazil do nejakej neviditeľnej steny a roztiekol sa do kruhu okolo miesta kde narazil. Žiara ešte viac zhmotnela až pripomínala nejaký druh kvapaliny. Zvyšok z nej sa spájal dokopy a začal nadobúdať obrysy mojej postavy, až sa zhmotnil. Pomaly som sa zniesla až na zem a moje tetovanie sa znovu stiahlo do pôvodnej podoby, avšak oblečené som mala dlhé šaty až po zem modrej farby presne ako moje tetovanie. Otvorila som oči. Predomnou stál obrovský oblúk zo zvláštnej modrej tekutiny, v ktorej sa dodrážali strieborno žiariace ornamenty a runy. Otočila som sa smerom k dverám, kde s otvorenými ústami a vyvalenými očami stál Rhonn. Pozrel mi do očí a trhlo ho.
"Čo je?" spýtala som sa, no môj hlas znel chladne.
"Tvoje oči..." šomral. Nechápavo som sa pozrela do jedného zo zrkadiel zavesených pozdĺž celej steny oproti zábradliu. Pristúpila som bližšie a neveriacky pozrela do zrkadla. Skotočne, oči mali rovnakú farbu ako inokedy, až na to, že dúhovka sa tiahla od jedného kútika až po druhý a tým vypĺňala celé oko. A predsa som videla ako obyčajne, dokonca ešte jasnejšie. Prepadol ma strach a akonáhle sa to stalo, dúhovka sa opäť stiahla a oči vyzerali ako predtým. Dokonca aj šaty zmizli a namiesto nich som mala opäť oblečené tie prekliate šaty.
"Mali by sme ísť, portál je otvorený," navrhla som a otočila sa späť k dverám, kde už nestál len Rhonn, ale všetci zo sály.
"A...áno, máš pravdu," prebral sa zo šoku Rhonn a pristúpil bližšie.
"Musíš ísť prvý, lebo keď prejdem ja, portál sa zavrie," pripomenula som mu.
"Ach...aha...jasné..." a prešiel. Ani som sa nepozrela na ostatných a šla tesne za ním. Ako náhle som prešla na druhú stranu, portál sa za mnou okamžite zavrel.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.