Genéza sionizmu : časť 2.
25. 1. 2011
„Posilňovanie zbrojenia a zväčšovanie policajných síl sú nevyhnutné prostriedky a predpoklady pre realizáciu vyššie uvedených plánov. Je nevyhnutné, aby okrem nás nebolo v žiadnom štáte nič iné ako proletárske masy, niekoľko nám oddaných milionárov, polícia, vojsko a nami dosadená vláda."
V 7. protokole čítame:
„Podľa nášho výchovného programu bude jedna tretina našich poddaných
dobrovoľne strážiť ostatných a to z pocitu povinnosti. Profesie vyzvedačov a udavačov
sa u nás pokladajú za čestné profesie, v budúcnosti tento názor zavládne všeobecne."
V 2. protokole:
„Až všetkých ľudí naplníme vedomím ich vlastnej dôležitosti, spretŕhame rodinné
putá."
V 20. protokole:
„Budeme nemilosrdní voči politickým zločincom, pripustíme poľahčujúce okolnosti u zločincov kriminálnych, ale nebude žiadne ospravedlnenie pre tých, ktorí sa zaoberajú otázkami, ktorým nikto okrem našej vlády nemôže rozumieť. Mám na mysli našu vládu, pretože Gojimská vláda nechápe nič z toho, čo hýbe svetom... Politickým zločincom odnímeme akúkoľvek svätožiaru neohrozenosti. Preto tých, ktorí sa ich dopustia, posadíme na jednu lavicu obžalovaných so zlodejmi, vrahmi a ostatnými odpornými kriminálnymi zločincami."
V 19. protokole čítame:
„Zrušíme všetky spôsoby slobodného školstva, všetky zdroje vzdelania budú sústredené v našich rukách."
Zo všetkých hlavných strojcov revolúcie Stalin, ktorý sa dožil vysokého veku 74 rokov, jediný snáď zomrel prirodzenou smrťou.
Sedemdesiatročný Trockij bol v roku 1940 v Mexiku zastrelený istým J. Mornardom, o ktorom sa súdi, že bol Stalinovým agentom. Sverdlov zomrel v roku 1919 vo veku 34 rokov, Zinoviev a Kamenev boli popravení v roku 1936. Urického v roku 1918 zastrelili eseri. Sokolnikov bol popravený. Dzeržinskij bol, podľa K. J. Albrechta („Zradený socializmus", Berlín 1939), nájdený vo svojej kancelárii s prebodnutým krkom. Bubnov bol popravený a Lenin zomrel v roku 1924 vo veku 54 rokov na následky syfilitídy a údajne aj zranenia atentátničkou.
V. Keď boli ovládnuté Spojené štáty, Anglicko, Francúzsko a Rusko, rozhodol sa medzinárodný judaizmus položiť základy k všesvetovláde, zatiaľ za účasti Gojimov.
V tejto kapitole budeme rozprávať o americkej organizácii, ktorej sa hovorí „Establishment". Toto anglické slovo znamená skupinu ľudí, organizovanú za určitým cieľom. Príslušníci establishmentu sa nazývajú „Insidri". Ak pod názvom outsidri rozumieme osoby, ktoré stoja mimo určitého diania, alebo vyradené z určitých ašpirácií, potom insidri znamenajú opak. Sú to osoby, ktoré stoja v ohnisku veľkej svetovej politiky a sú zasvätené do jej veľkých tajomstiev. Zdrojom našich informácií je kniha prof. Carrola Guigleyho „Tragédia a nádej", ktorá vyšla v roku 1916 súčasne v New Yorku a Londýne. Guigley bol profesorom na Georgetownskej univerzite vo Washingtone. Na str. 950 o establishmente hovorí:
„Viem o operáciách tejto siete, pretože som ju pred 20 rokmi študoval a bolo mi
dovolené, aby som v začiatku šesťdesiatych rokov dva roky skúmal jej tajné záznamy a
dokumenty. Nepociťujem žiadny odpor voči tejto organizácii ani proti väčšine jej členov
37
a cieľov, pretože väčšinu svojho života som bol v spojení s ňou a s jej početnými nástrojmi. V minulosti, ale aj nedávno som protestoval proti niektorým politickým opatreniam... Ale moje hlavné výhrady sa v podstate týkajú skutočností, že si praje zostať neznáma a ja oproti tomu verím, že jej úlohy sú v dejinách natoľko významné, že je nevyhnutné, aby sa stala známou."
Knihu prof. Guigleyho bohužiaľ nemáme k dispozícii priamo, pretože zainteresovaná strana ju okamžite z kníhkupectiev skúpila a tiež v amerických knižniciach ju sotva možno dostať. Máme však knihu iného Američana Cary Allena, nazvanú „Insidri", ktorá vyšla nemecky. Allen vlastnými poznatkami doplnil dielo prof. Guigleyho.
1. Myšlienka svetovlády nepochádza od Žida, ale od Angličana
Čitateľ si iste povšimol skutočnosti, že génius Židov nie je ani tak v ich invencii, ako v
podivuhodnej schopnosti zužitkovať jestvujúce myšlienky alebo zariadenia vo svoj prospech.
Autorom myšlienky establishmentu je anglický zlatý a diamantový magnát Cecil Rhodes (1853-
1902), ktorý pre britskú ríšu získal juhoafrické územie, po ňom nazvané Rodézia. Jeho
bankármi boli Rothschildovci. Vo svojej tzv. prvej záveti objasňuje cieľ svojho života takto:
„Rozšíriť britské panstvo na celý svet... založiť tak veľkú moc, že by sa vojny stali nemožnými a podporovať záujmy ľudskosti."
V roku 1888 odkázal svoj nesmierny majetok aj svoje plány Rothschildovcom, ktorí ich
realizáciou poverili svojho agenta Lorda Atfreda Milnera, ktorého poznáme v súvislosti s
financovaním boľševickej revolúcie v Rusku. Príslušná organizácia bola založená v roku 1891 a
mala názov „Okrúhly stôl" (the Round Table). Jej cieľom bolo ovplyvňovať zahraničnú politiku.
V Spojených štátoch vtedy pôsobili dvaja významní spolupracovníci Rothschildovcov.
Obidvoch už poznáme. Prvým bol ten známy „plukovník House", ktorý vymohol prepustenie
Trockého. Jeho vojenskú hodnosť dávame do úvodzoviek preto, že nikdy na vojne nebol (ako
všetci Židia v tej dobe). Na americkom juhu zastupoval záujmy amerických bankárov. Druhým
bol Jacob Schiff, ktorého poznáme v rovnakej súvislosti. Schiff si vzal za manželku dcéru
spoločníka firmy Kuhn, Loeb and Co. Terezu Loebovú, čím sa stal šéfom domu. Neskôr sa k
nim pridružili ďalší významní činitelia židovského „haute finance", bratia Warburgovci z
Hamburgu, kde ich otec vlastnil bankársky závod. Paul a Felix Warburgovci emigrovali v roku
1902 do Spojených štátov, kde sa Paul oženil s druhou dcérou Salomona Loeba Rinou, a Felix
so Schiffovou dcérou Fredou. Tretieho brata Maxa Warburga poznáme tiež - dal Leninovi na
cestu do Fínska 5 miliónov dolárov. Tento Warburg ostal v Hamburgu ako zástupca svojho
otca.
Klan Rothschildovci - Warburgovci - Schiff - House sa vytvoril počas akcie presadenia
federálneho rezervného systému, o ktorom ešte bude reč. Výdatným pomocníkom klanu v tejto
veci bol Woodrow Wilson, ktorému sa za to dostalo podpory v jeho prezidentskej kandidatúre.
Wilson sa potom revanšoval tým, že Židom otvoril vládne dvere. Obmedzíme sa na to, že
uvedieme troch najvýznamnejších. „Plukovník" House sa stal prvým Wilsonovým osobným
poradcom. Jeho životopisci dokonca tvrdia, že prezidentom bol v skutočnosti on. Paul Warburg
sa stal predsedom Federálneho rezervného úradu. Židovský bankár Bernard Baruch sa stal
predsedom úradu pre vojnový priemysel a Rothschildov spoločník Eugene Meyer viedol úrad
pre financovanie vojny. Po skončení 2. svetovej vojny sa stal riaditeľom Svetovej banky.
Po skončení 1. svetovej vojny sa židovskí insidri rozhodli rozšíriť svoj establishhment o
nežidovských účastníkov, prirodzene o tých najvplyvnejších. Bol to predovšetkým oceliarsky
kráľ John Pierpont Morgan ml., ktorého Allen označuje za špičkového agenta Rothschildovcov v
Spojených štátoch, a petrolejársky magnát John Davison Rockefeller, pokladaný za
najbohatšieho muža sveta. K nim sa pripojili významní politici, najmä Waiter Lipman, John
Foster Dulles, 'Allan Dulles a Kristián Herter. Stojí za zmienku, že táto spoločnosť dokázala
patričným spôsobom ovplyvniť parížske mierové konferencie. Mierových rokovaní vo Versailles
38
sa napr. ako člen americkej delegácie zúčastnil Paul Warburg, zatiaľ čo medzi členmi nemeckej delegácie bol jeho brat Max Warburg.
V roku 1921 bol založený americký establishment s názvom „Rada pre zahraničné vzťahy"
(Council of Foreign Relations - CFR) so sídlom v New Yorku, 68. ulica. Na ustanovujúcej listine
figurujú veľké mená ako Jacob Schiff, Averell Harimann, Frank Vanderlipp, Nelson Aldrich,
Bernard Baruch, J. P. Morgan a J. D. Rockefeller. Averell Harimann bol železničný magnát a
vedúci vplyvného týždenníka „Newsweek". Rooseveltom bol poverený početnými dôležitými dip-
lomatickými misiami, najmä do ZSSR, kde sa stal nakoniec veľvyslancom. Frank Vanderlipp bol
prezidentom National City Bank, ktorá patrí Rothschildovcom. Senátor Nelson Aldrich bol po
matke Rockefellerovým vnukom a hlásnou trúbou insidrov v senáte. O Rooseveltovi si povieme
osobitne. Veľkou akciou insidrov bolo založenie Spojených národov v júni 1945. V americkej
delegácii bolo 47 členov CFR.
Od nástupu F. D. Roosevelta do funkcie prezidenta v roku 1933 až dodnes boli všetci ministri zahraničných vecí Spojených štátov, s výnimkou Gordella Bulla, Jamesa Byrnesa a Williama Roqersa, členmi CFR.
Demokratickú stranu kontrolovali: Dean Acheson, Alger Hiss, Adlai Stevenson, John F. Kennedy, Robert Kennedy, Averell Harimann, 'Georg Ball, Henry F. Fofler, Dean Rusk, Adam Jarmolinsky a John Linsay.
Republikánsku stranu kontrolovali títo členovia CFR: Dwight D. Eisenhower, T. Dewey, Jacob Jata, Robert McNamara, Henry Cabot-Lodge, John Cardner, Nelson Rockefeller, Elliot Richardson, Arthur Burns a Henry Kissinger.
Aj najvýznamnejší členovia vlády prezidenta Jamesa Cartera boli insidri: minister
zahraničných vecí Cyrus A. Vance, minister financií Žid Michael W. Blumenthal a prezidentov
vojenský poradca Zbigniew Brzezinski. Koncom decembra 1977 urobil prezident Carter zmenu
v osobe predsedu správnej rady Federálneho rezervného systému - insidra Arthura P. Burnsa
vystriedal insider WiIliam J. Miller. Mohutné je tlačové zázemie insidrov. Siónski mudrci v 9.
protokole hovoria:
„Moderné vlády majú vo svojich rukách nesmiernu silu schopnú vyvolávať myšlienkové prúdenie medzi národmi. Touto silou je tlač. Úlohou tlače je poukazovať na údajne nevyhnutné požiadavky, tlmočiť sťažnosti ľudu, vyjadrovať a rozdúchavať nespokojnosť. Tlač stelesňuje víťazstvo slobody tárať, avšak nikto okrem nás túto silu nevie zorganizovať a využiť. Bola to práve tlač, ktorá nám dopomohla k vplyvu. A práve vďaka tlači sme nahromadili zlato, hoci sme pritom veľakrát museli preliať potoky krvi a sĺz, ale účel svätí prostriedky. Iste, museli sme obetovať aj mnoho našich ľudí, ale každá z týchto obetí vyváži pred Bohom tisíce Gojimov."
Insidri kontrolujú priamo Life, Time, Fortune, Look, Newsweek, New York Times, Washington Post, Los Angeles Times, New Post, Denver Post, Saturday Review, Business Week. Nepriamo kontrolujú všetku ostatnú tlač USA a celého sveta, pretože židovskí tlačoví magnáti na celom svete znížili ceny periodickej tlače na tak nízku úroveň, že výnos z predaja kryje len zlomok výrobných nákladov. Oveľa väčšiu časť nákladov hradí inzercia.
Ak niektorá tlač začne písať pre insidrov nepriaznivým spôsobom, čoskoro zaznamená prudký pokles inzertných objednávok a musí buď svoje písanie zmeniť, alebo skrachovať. Okrem toho insidri kontrolujú Broadcasting Corporation a Columbia Broadcasting Corporation. O CFR sa vo všetkej svetovej tlači zaryto mlčí, hoci má okolo 1.500 oficiálnych členov.
Najlepším svedectvom o moci židovského establishmentu a o americkej slobode je prípad
automobilového kráľa Henryho Forda. V jeho časopise „Dearborn Independent" vychádzal do
októbra 1920 seriál článkov, z ktorých sme uviedli niekoľko citátov. V tom istom roku vyšli tieto
články súborne v knihe „Medzinárodný Žid" s menom Forda ako autora. A to bol povel k útoku.
Bolo proti nemu vedených niekoľko súdnych procesov, boli mu obmedzené úvery, takže sa
ocitol v zložitej finančnej situácii. Na celom svete sa začal bojkot jeho automobilov. Dokonca
39
skoro prišiel o život pri automobilovej nehode, ktorá mala všetky znaky atentátu. Ford sa podrobil a verejným listom opustil bojisko. Jeho kniha už nevyšla.
2. Insidrovský všesvetový štát je plánovaný ako štát socialistický
Na prvý pohľad sa zdá, že je absurdné spájať mená Rothschild a Rockefeller so
socializmom. Obaja mali naozaj k pravému socializmu rovnako ďaleko ako Trockij - všetkým
trom slúžil len ako prostriedok na dosiahnutie určitého cieľa. Nešlo im o to, aby zlepšili osud
robotníckej triedy, ktorý v Spojených štátoch nebol nikdy zlý, ale o to, aby získali kontrolu nad
čo najväčšou časťou výrobných prostriedkov rovnako ako nad rozdeľovaním vyrobených
statkov.
Ako prvý prišiel s myšlienkou socializmu „plukovník" House. V roku 1912 vyšla jeho kniha „Philip Dru, administrátor", v ktorej sa vyslovuje pre „socializmus", o ktorom sníval Marx."
Za dva najdôležitejšie kroky na ceste k tomuto socializmu pokladá House jednak zavedenie progresívnej dane z príjmu, jednak zriadenie ústrednej štátnej banky.
Zriadenie ústrednej štátnej banky požaduje bod 5. desatora Komunistického manifestu, ktorý
znie:
„Sústredenie úveru v rukách štátu prostredníctvom národnej banky so štátnym kapitálom a výhradným monopolom."
Veľkým krokom k uskutočneniu tohto ideálu v Spojených štátoch bolo zavedenie federálneho
systému v roku 1913. Dovtedy malo právo vydávať bankovky celý rad bánk, ktoré podliehali
zákonodarstvu jednotlivých štátov. Paul Warburg a jeho spolupracovníci upravili ceduľové
bankovníctvo tým spôsobom, že práva emisie bankoviek boli sústredené u tzv. federálnych
bánk, ktoré sú súkromnými podnikmi, teda insidrovskými. Názov „Federálna rezervná banka"
nie je žiadny bežný ekonomický pojem. Insidri si ho vymysleli len preto, aby sa vyhli názvu
„stredná banka".
Cary Allen na str. 68 svojej knihy píše:
„Federálny rezervný systém kontroluje zaobstaranie peňazí a úrokové sadzby, čím
manipuluje celým hospodárskym dianím. Vyvoláva infláciu alebo defláciu, rozkvet alebo
krízu, podľa vlastného uváženia ženie burzu buď nahor alebo dolu. Federálny systém je
tak mocný, že členom Kongresu Wrightpatman predseda House Banking Committe
povedal: „V Spojených štátoch sú v skutočnosti dve vlády. Jedna je riadne zostavená ...
a potom máme nezávislú nekontrolovanú a nekoordinovanú vládu Federálneho
rezervného systému, ktorá vládne finančnou silou, podľa ústavy vyhradenou Kongresu."
Siónski mudrci v 24. protokole hovoria:
„Stačilo stiahnuť z obehu peniaze, aby v gójskych štátoch prepukli hospodárske krízy.
Nahromadili sme obrovské kapitály tým, že sme ich odcudzili štátom, ktoré boli potom
prinútené brat si pôžičky od nás. Platba úrokov z týchto pôžičiek ďalej zaťažovala
verejné financie, takže nakoniec boli štáty naším kapitálom ponížené na našich otrokov."
Za prezidenta Wilsona bol americký štátny dlh 1 miliarda dolárov, v roku 1971 to už bolo 455 miliárd dolárov, pri úrokoch 22 miliárd ročne.
Trockij to mal v Rusku jednoduchšie. V roku 1921 znárodnil všetky súkromné banky a založil známu „Gosbanku", ktorá je jedným z najväčších peňažných ústavov na svete. Jediným škrtnutím pera tak mal Trockij pri nohách všetku finančnú silu cárskeho Ruska. Druhý bod Komunistického manifestu znie:
„Vysoká vzostupná daň."
Opäť vyvstane otázka, prečo chcú insidri vysokú progresívnu daň, keď ju nakoniec budú
musieť platiť sami? Chcú ju preto, aby finančne oslabili svojich menej zámožných kolegov a
zároveň, aby vláde zaobstarali peniaze na úhradu úrokov zo štátnych pôžičiek. Podľa údajov v
40
zborníku „Kapitalizmus nášho veku" (Praha 1926, str. 247), bola v Spojených štátoch
progresívna daň nasledovná:
Pri príjme 1 000 dolárov ročne 200 dolárov, čiže platiteľovi ostane 800
Pri príjme 14 000 dolárov ročne 3 360 dolárov, čiže platiteľovi ostane 10 640
Pri príjme 76 000 dolárov ročne 36 720 dolárov, čiže platiteľovi ostane 39 280
Pri príjme 600 000 dolárov ročne 495 000 dolárov, čiže platiteľovi ostane 105 000
Pri príjme 1 000 000 dolárov ročne 859 000 dolárov, čiže platiteľovi ostane 141 000
Aby túto daň nemuseli platiť insidri, vymysleli si nezdaniteľnosť nadácií. Najznámejšie sú nadácie Rockefellerove, nadácie, ktoré založil oceliarsky kráľ Andrew Carnegie, nadácie Fordove, Guggenheimove a pod.
Cary Allen na str. 120 píše:
„CFR je úplne napojená na veľké nadácie a tzv. továrne na myšlienky. Sem patria predovšetkým nadácie Fordove, Rockefellerove a Carnegieho, ďalej Rana Corporation, Hudson Institute, Fund-for-the-Repubtik a Brooking Institute.“
3. Insidri podporujú Sovietsky zväz
Cary Allen na str. 134 píše:
„Insidri z CFR začali celým svojím úsilím otvárať hneď po revolúcii komunistické
Rusko svetu Spojených štátov. V tých časoch však bola verejná mienka natoľko
popudená proti boľševikom a ich barbarstvu, že sa oficiálna vláda nemohla riadiť
úmyslami CFR. Spojené štáty až do roku 1933 boľševikov oficiálne neuznávali. Medzitým
sa sovietske hospodárstvo zosypalo na hromadu trosiek a obyvateľstvo hladovalo.
Komunizmus by sa bol zrútil, keby mu neboli pomohli insidri. Boľševizmus bol chránený
pred zrútením Herbertom Hooverom (CFR). Ten zaobstaral peniaze a potraviny, ktoré si
Lenin a jeho ľudia privlastnili pre svoje vlastné ciele. Tak sa im podarilo uskutočniť
podmanenie hladujúcich roľníkov, ktorí dovtedy kládli odpor novým mocipánom. Zatiaľ
čo Hooverove „humánne" gesto zachraňovalo sovietsky režim, panoval v sovietskom
hospodárstve úplný chaos. A tu vstúpili do akcie Rockefeller, Harriman a Vanderlipp.
Jedným z prvých bol Vanderlipp, Rothschildov agent, jeden zo spiklencov z ostrova
Jekyll a prezident Rockefellerovej National City Bank. Prirovnával Lenina k Georgovi
Washingtonovi."
Insider Herbert Hoover riadil počas 1. svetovej vojny, ale aj po nej, vyživovaciu pomoc pre Belgicko, Nemecko, Rakúsko a Rusko. V rokoch 1929 až 1933 bol prezidentom Spojených štátov. Na ostrove Jekyll sa koncom roku 1910 konala tajná schôdza pre prípravu Federálneho rezervného systému.
Prof. Anthony Sutton vo svojom trojzväzkovom diele „Západná technológia a sovietsky hospodársky rozvoj" (Standford University, 1968, druhý zväzok, str. 340) uvádza:
„V aktoch ministerstva zahraničia je hlásenie, ktoré menuje firmu Kuhn, Loeb and Co. ako finančníkov prvej päťročnice."
V tom istom zväzku na str. 3 cituje hlásenie moskovského veľvyslanca Averella Harrimana ministerstvu zahraničia, z júna 1944:
„Stalin vyslovil svoje uznanie za pomoc, ktorú poskytli Spojené štáty Sovietskemu zväzu pred vojnou i počas nej. Povedal, že asi dve tretiny ruských priemyselných podnikov v Sovietskom zväze boli postavené za pomoci Spojených štátov, alebo vďaka ich technickej spolupráci."
Franklinom Delano Rooseveltom (1933-1945) nastáva nová insidrovská éra, predovšetkým
pokiaľ ide o židovských insidrov. Bol to predovšetkým Henry Morgenthal, ktorému bolo zverené
ministerstvo financií a ktorého prezývali „KarlMarx-Profesor." Felix Frankfurter, ktorý sa narodil
vo Viedni a po Židovi Brandeisovi prevzal členstvo vo Federálnom najvyššom súde. Samuel J.
41
Rosemann bol zakladateľom a hlavou Roosveltového „mozgového" trustu, v ktorom spolu so Židmi Raymondom Moleyom a Adolfom A. Berleom a generálom Johnsonom tvorili známu veľkú štvorku. Ďalej spomeňme mená Harolda Nathana, námestníka riaditeľa FBI a Davida E. Lilienthala, riaditeľa regulácie údolie rieky Tennessee.
4. Najlepším dôkazom americko-sovietskej spolupráce v záujme medzinárodného judaizmu je jaltská konferencia a jej dôsledky.
V hlásení prezidentovi Trumanovi o výsledku konferencie v San Francisku (publikácia
ministerstva zahraničia č. 2349), ktorého autorom je sám minister zahraničia Eduard R.
Stettinius, v civile prezident US Steel Corporation, sa hovorí :
„Keď vypukla európska vojna, bolo jasné, že Spojené štáty budú musieť čeliť mimoriadnym problémom ... Preto už koncom roku 1939 bol na návrh CFR zvolený výbor pre povojnové problémy. Tento výbor sa skladal z vysokých úradníkov ministerstva zahraničia, z ktorých až na jedného boli všetci členovia CFR."
Plody usilovnej práce tohto výboru obsahuje tajný list prezidenta Roosvelta z 20. februára 1943, adresovaný istému Židovi Zarubskému. Tento list sa už v marci 1944 dostal do rúk španielskeho ministra zahraničia a neskôr bol publikovaný v knihe španielskeho veľvyslanca vo Washingtone M. Doussinagusa „Španielsko malo pravdu" (1946). Zarubski pôsobil ako spojka medzi Rooseveltom a Stalinom. V liste sa okrem iného hovorí:
„Portugalsko, Španielsko, Taliansko a Grécko sa pod ochranou Anglicka budú rozvíjať
smerom k modernej civilizácii, ktorá ich vyvedie z ich historického zaostávania.
Sovietskemu zväzu poskytneme prístup k Stredozemnému moru, vyhovieme jeho
želaniam, pokiaľ ide o Fínsko a Pobaltie a od Poľska budeme požadovať porozumenie a
kompromis.
Stalinovi ponecháme široké pole pre expanziu do malých štátov východnej Európy, pričom sa bude prihliadať na práva Juhoslávie a Československa, ktoré sme im dlžní za ich vernosť. Stalin ďalej získa územia, ktoré boli dočasne odtrhnuté od veľkého Ruska. Hlavné bude rozdelenie Tretej Ríše a začlenenie jej častí do iných územných celkov tak, aby vznikli nové štáty, úplne od nej odpútané, a tak definitívne zmizne nemecké nebezpečenstvo a jeho ohrozovanie ZSSR, Európy a celého sveta."
Obsah tohoto listu potvrdzujú pamäti kardinála Spellmana (1962).
Roosevelt nastúpil do prezidentského úradu 20. januára 1933 a už 16. novembra toho roku
Spojené štáty uznali Sovietsky zväz. Prvým americkým veľvyslancom v Moskve sa stal William
C. Bullit, ktorý v roku 1936 odišiel do Paríža a v roku 1940 do Vichy, aby skončil ako zvláštna
prezidentova spojka na Blízkom východe. Dňa 27. septembra 1948 po pražskom
komunistickom puči napísal Bullit do časopisu „Life" dlhú štúdiu o jaltskej dráme s výstižným názvom „Ako sme vyhrali vojnu a prehrali mier." V ňom hovorí:
„Udatnosť Červenej armády pripravila pôdu pre propagandu v prospech sovietskej
vlády. Biely dom sa za túto propagandu postavil celou svojou váhou. J. E. Davies, ktorý
bol v roku 1936 veľvyslancom v Sovietskom zväze, bol podnietený k napísaniu knihy s
názvom „Poslanec v Moskve" a k natočeniu filmu na rovnaký námet. Vo svojej knihe a vo
filme predložil pán Davies americkej verejnosti obraz strádajúceho Sovietskeho zväzu.
Okrem toho podnikol prednáškové turné po Spojených štátoch, ktorého námetom bolo:
podľa svedectva prezidenta a môjho presvedčenia je slovo sovietskej vlády rovnako
pevné ako slovo Biblie. Nezmienil sa o tom, že už vtedy porušil Stalin rovnaký počet
medzinárodných dohôd ako Hitler. Prezident aj Hopkins boli mimovoľne unesení tou
propagačnou vlnou, ktorú sami rozpútali. Šírili teóriu, že Sovietsky zväz je
mierumilovnou demokraciou a zahŕňali svojou priazňou každého, kto sa pripojil k tejto
mravnej perverzite. Skúsení a vlasteneckí diplomati z ministerstva zahraničných vecí,
ktorí poznali pravdu, odmietali klamať v prospech komunistov a boli prekladaní na
42
podradné miesta. Naopak čiperní mládenci, ktorí síce tiež poznali pravdu, ale mali na
zreteli viac svoju osobnú kariéru ako osud svojej krajiny a ktorí boli ochotní dosvedčiť,
že sa Stalin zmenil, boli povyšovaní a poľutovaniahodným spôsobom profitovali z
amerického nešťastia. Ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo financií a mnohé
vojenské úrady boli zaplavené stúpencami komunizmu. Ministerstvo vojny poskytlo
sovietskym dôstojníkom prístup k dôverným informáciám. Po Washingtone sa
rozprestrela sieť komunistických prívržencov a obhajcov sovietskej politiky, ktorí boli
ako poradcovia vysielaní do Latinskej Ameriky a k čínskej vláde. Dnes je len málo
Američanov, ktorí by nevedeli, čo sa stane, ak je nejaká vlády donútená prijať spoluprácu
s komunistami. Riadkami krvi a otroctva boli napísané príslušné stránky dejín Estónska,
Lotyšska, Litvy, Poľska, Rumunska, Juhoslávie, Albánska, Maďarska a Československa."
Iný názor však majú insidri, ktorí napriek všetkým zlým skúsenostiam pokračujú v podpore Sovietskeho zväzu: V tejto súvislosti sa často objavuje meno Cyrus Katon junior. Jeho otec Cyrus Katon sen. bol sekretárom Johna Rockefellera. Hoci nie je uvedený v zozname členov CFR, je známe, že je tajným členom. C. Katon jun. založil a riadi Tower International Inc. Začiatkom roku 1967 uzavrela táto spoločnosť dohodu s firmou International Basic Economic Corporation, ktorú riadi Richard Aldrich, syn zakladateľa Federálneho rezervného systému, a Roman Rockefeller (CFR, syn Nelsona Rockefellera, vnuk Johna D. Rockefellera). V roku 1969 pristúpili ako spoločníci aj Rothschildovci. Tieto združené organizácie sa spoločne starajú o zachovanie Sovietskeho zväzu a jeho zásobovanie všetkým potrebným.
VI. Ďalším krokom bola obnova Dávidovho kráľovstva, ktorú medzinárodný judaizmus zrealizoval namiesto Mesiáša.
1. Čo je to sionizmus?
Joachim Prinz končí svoje „Židovské dejiny" takto:
„Už celé tisícročia čakáme na svetlo Vykupiteľa. Vo všetkých epochách našich dejín sme radostne vítali každý svetelný lúč, ktorý nám priblížil čas vykúpenia. Ale Vykupiteľ neprišiel. A preto čakáme ďalej. Nie sme sklamaní, že Vykupiteľ neprišiel ani za nášho života. Čakáme."
V 11. kapitole sme hovorili o tom, ako sa pod vplyvom prorokov v dobe babylonského zajatia začína kryštalizovať judaizmus. Zopakujme si Zachariášovo proroctvo (9,9-10):
„Plesaj veľmi, dcéra Sióna, zavýskaj radostne, dcéra Jeruzalema! Hľa, tvoj kráľ prichádza k tebe, spravodlivý a víťazný. Je plný spasenia, pokorný a sedí na osľati, osliom žriebäti ... všetkým nariadi národom mier. A jeho panstvo bude od mora až k moru a od Eufratu až do končín zeme."
Pojem „Sión" je viacvýznamný. Pôvodne sa ním označoval juhovýchodný jeruzalemský
pahorok, ktorý bol po dobytí Dávidom premenovaný na Dávidovo mesto. Neskôr bol obsah
pojmu „Sión" rozšírený na celý Jeruzalem ako na mesto, z ktorého bude Jahve skrze svoj
vyvolený národ vládnuť nad všetkými ostatnými národmi. Vynikajúci predstaviteľ sionistickej
mystiky Martin Buber píše na túto tému vo svojej knihe „Sión - jeho cieľ a úloha" (Berlín, 1936,
str. 32) takto:
„Pre veriaceho sionistu nie je starozákonná predpoveď mesiánskej spásy a Božej
vlády z hory Sión historickou minulosťou, ale niečím, čo sa malo kedysi stať, „večná
úloha duše židovského ľudu", úloha, ktorej sa dostalo vyvolenému národu Božej zmluvy
a len jemu, „synom Mesiášovým". Túto úlohu môžu splniť len v krajine Izrael (Erez
Israel), ktorej osídlením sa kedysi tento ľud stal národom. Tam sa celý Izrael musí
obnoviť, aby mohol uskutočniť svoje mesiášske nadnárodné poslanie, totiž spásu sveta.
43
Alebo inými slovami, zriadiť kráľovstvo Božie nad všetkými ľuďmi. Aby bol dosiahnutý tento cieľ, bude nevyhnutné sa stretnúť s hroziacou tyraniou nezmyselných, bezživotných a bezduchých hodnôt, ktoré zaviedli Západ tam, kde dnes je."
Každý čitateľ zaiste pochopí, že Buber má na mysli kresťanstvo.
Mystický hlas sionistického hnutia zaznieva rovnako zreteľne aj z učenia o treťom izraelskom kráľovstve a treťom jeruzalemskom chráme. Prvé kráľovstvo zriadil Dávid po dobytí Jeruzalema okolo roku 1012 pr. Kr. Prvý veľchrám vybudoval jeho syn Šalamún. Dávidovo kráľovstvo sa rozpadlo počas asýrskeho (722) a babylonského (586) zajatia, kedy vyhorel aj veľchrám. Druhý veľchrám bol postavený podľa vzoru prvého, v rokoch 520 až 515 pr. Kr. Zorobábelom. Druhé kráľovstvo, hoc aj nie úplne nezávislé, zriadili Hasmeneovci v roku 142 pr. Kr. Ale už v roku 63 pr. Kr. bol popravený posledný Hasmeneovec a júdska tetrarchia bola pripojená k sýrskej provincii Rimanov. Rimania síce Herodovi udelili kráľovskú dôstojnosť, ale nebol to Žid a preto nie je Židmi pokladaný za Dávidovho nástupcu. V roku 19 pr. Kr. začal Herodes s prestavbou Zorobábelovho veľchrámu. Toto veľkolepé dielo však z rovnakých dôvodov nie je pokladané za tretiu veľsvätyňu. Táto stavba vyhorela v roku 70 po Kr., po dobytí mesta Titom. Cieľom sionistického hnutia sa teda stalo zriadenie tretieho kráľovstva s tretím veľchrámom. Časopis „The Washington Observer" z 15. decembra 1969 píše:
„Väčšina ľudí sa domnieva, že účelom sionistického hnutia je zriadiť v Palestíne
krajinu pre utečencov. Nie je však tak. Skutočným účelom sionizmu je nastolenie
kontroly nad celým svetom, prostredníctvom svetovej vlády (World Super-
Governement)".
Siónski mudrci hovoria v 1. protokole:
„Všetky národné vlády podrobíme našej zvrchovanosti, našej všesvetovej vláde (vo francúzskom origináli „Super gouvernement")."
Na ceste k tomuto cieľu sa v súčasnej dobe všetkými prostriedkami politickej a ideologickej
propagandy vštepujú izraelskému obyvateľstvu určité základné princípy, ktoré izraelský občan,
ale antisionista Uri Avnery vo svojej knihe „Izrael bez sionistov" (Gütersloh 1969) formuluje
takto:
„ a) Všetci Židia na svete tvoria jeden národ,
b) Izrael je židovský štát, ktorý bol zriadený pre Židov celého sveta,
c) súčasné rozptýlenie Židov je dočasnou situáciou a skôr, či neskôr sa všetci Židia
budú musieť presunúť do Izraela, aj keby sa tak stalo len pre nevyhnutné
antisemitské prenasledovanie,
d) zhromaždenie týchto štvancov je raison ď etre Izraela a tomuto najvýznamnejšiemu
cieľu musia byť podriadené všetky ostatné ciele."
Siónski mudrci nezabudli ani na rasový moment. Vedúci talmudista a zakladateľ tzv. „duchovného sionizmu" Ašer Ginsberg (1856-1927) zvaný Achad Haam vo svojej knihe „Na rázcestí" (Berlín 1923, str. 103) napísal:
„Všetci Židia ako prostú samozrejmosť vedeli, že na stvoriteľskom rebríčku sú nasledujúce stupne: nerasty, rastliny, zvieratá, ľudia a najvyššie Židia."
V tejto súvislosti stoja za zmienku slová Sira Hartleya Shawcrossa, ktoré predniesol pred norimberským tribunálom 17. januára 1946:
„Dnes by som vám chcel dokázať, že celá táto organizovaná a rozsiahla zločinnosť
vznikla - dovolím si to tak nazvať - zo zločinu proti duchu, alebo z onej zločineckej
doktríny, ktorá zavrhla všetky duchovné, rozumové a mravné hodnoty, ktorými sa národy
po celé tisícročia snažili vytvárať ľudské podmienky. Táto doktrína si za cieľ vytýčila
uvrhnúť udstvo do barbarstva, ktoré uvedomelo využíva pre svoje ciele všetky
materiálne vymoženosti, ktoré súčasná veda dáva do služieb ľudstva. Týmto zločinom
44
proti duchu je národný socializmus, z ktorého pramenia všetky ostatné zločiny. Touto
obludnou doktrínou je rasová teória - nemecká rasa, zložená v podstate z árijcov, je
pôvodnou a prirodzenou skutočnosťou. Nemci ako jednotlivci majú právo na existenciu
len ako príslušníci rasy, alebo Volkstumu (národnosť, národná pospolitosť), národnej
masy, ktorá reprezentuje a spája všetkých Nemcov... Ako vidíte, je to návrat k
primitívnemu chápaniu barbarských kmeňov. Všetky hodnoty, ktoré civilizácia
zhromažďovala celé storočia, boli zavrhnuté, všetky tradičné názory na morálku,
spravodlivosť a zákon ustupujú prvenstvu rasy, jej inštinktom, jej potrebám a záujmom.
Jednotlivec, jeho sloboda, jeho práva a túžby nemajú žiadne existenčné oprávnenie."
(G. M. Gilbert, „Norimberský denník", Praha 1971, str. 124)
Podobne hovoril aj člen francúzskej delegácie Mounier, ktorý 7. februára 1946 o
Rosembergovi povedal:
„Jeho pohanstvo, ktorého cieľom bolo zničiť všetko, čo dvadsať storočí kresťanstvo dalo ľudstvu v morálnych zákonoch spravodlivosti a lásky k blížnemu, jeho mýtus krvi, ktorý sa snažil obhájiť rasovou diskrimináciou s jej dôsledkami - zotročením, vraždením, lúpením a mrzačením ľudí."
Zostáva len dodať, že štát Izrael má aj svoju verziu Norimberských zákonov. Je ňou zákon z marca 1971, ktorý hovorí:
„Židom je osoba, ktorá sa narodila zo židovskej matky a neuznáva inú vieru, než židovskú, alebo sa obrátila na judaizmus."
Sionizmus je tá odroda judaizmu, ktorá vychádza z rasovej nadradenosti židovského národa a pokladá za nevyhnutnú podmienku všesvetovú vládu Dávidovho kráľovstva v Palestíne. .
2. Židia a Palestína
Z 3800 rokov, ktoré uplynuli od príchodu Abraháma, bola Palestína v židovských rukách len asi 1300 rokov, čiže 2500 rokov bola v nežidovských rukách. Predmetom tejto kapitoly sú dejiny tejto krajiny, ktorej dali viacmenej potupné meno Palestína Rimania. V Abrahámovej dobe sa nazývala Kanaán, t.j. purpurová krajina. Abrahám sem prišiel okolo roku 1875 pr. Kr. Jeho vnuk odišiel okolo roku 1660 pr. Kr. do Egypta, odkiaľ jeho potomstvo vyviedol okolo roku 1230 pr. Kr. Mojžiš. Štyridsať rokov žili židovskí utečenci v púšti. Okolo roku 1190 pr. Kr. prenikli do východného Jordánska a počas nasledujúcich dvadsiatich rokov sa zmocnili samotnej Palestíny. Pritom sa dopúšťali neslýchaných ukrutností:
„Potom povedal Jozua: Otvorte ústie jaskyne a vyveďte ku mne tých piatich kráľov... A stalo sa, keď vyviedli tých kráľov k Jozuovi, že povolal Jozua všetkých mužov izraelových a riekol vojvodom bojovníkov, ktorí boli išli s ním: Pristúpte, prišliapnite svojimi nohami hrdlá týchto kráľov." (Joz. 10,22-25).
Rovnako krutí boli aj izraelskí králi. Po smrti Jeroboama II. (784-744) vypukli divoké a krvavé spory o uprázdnený trón.
„Vtedy Menachem spustošil Tappuch... pretože mu neotvoril bránu. Zničil ho a dal rozpárať všetky tehotné ženy." ( 2 Kr. 15,16)
Kráľovská doba končí odvedením júdskeho obyvateľstva do babylonského zajatia v roku 586
pr. Kr., ale už v roku 539 pr. Kr. sa vracajú príslušníci kmeňa Júda. Vzniká židovský národ, ktorý
bol v roku 135 po Kr. vyhnaný z Palestíny. Po príchode Abraháma v roku 1875 pr. Kr. až do
vzniku štátu Izrael v roku 1947 po Kr. uplynula doba zhruba 3 800 rokov. Židia obývali Palestínu
len v dobe jej dobytia Jozuom v roku 1170 pr. Kr., do vyhnania v roku 136 po Kr., teda asi 1 300
rokov.
Abrahám mal dvoch synov - so svojou babylonskou manželkou Sárou mal Izáka a s
otrokyňou Agar mal Izmaela. Tradícia hovorí, že z Izmaela vzišiel arabský národ. V roku 570 po
Kr. sa narodil zakladateľ mohamedánskeho náboženstva, dovoľujúceho šíriť vieru mečom. A
45
neuplynulo ani 100 rokov a arabské voje zahajujú agresiu, ktorej obeťou sa v roku 636 po Kr. stáva aj Palestína. Miestne obyvateľstvo ochotne prijíma nielen Islam, ale aj arabskú reč a kultúru. Vzhľadom k tomu, že Mohamed uznáva Ježiša za jedného z prorokov, chovali sa Arabi voči posvätným miestam, ich kresťanským obhajcom i pútnikom veľmi zhovievavo. V priestore, kde stával Jeruzalemský chrám, postavili prekrásnu mešitu AI-Axa, druhú najväčšiu svätyňu islamského sveta a jedno z najvýznamnejších stavebných diel. Oveľa zhovievavejšie sa však chovali k Židom, k náboženstvu ktorých má Islam predsa len bližšie, než ku kresťanstvu. A tak časť Židov sa mohla vrátiť do krajiny svojich otcov.
Okolo roku 1000 vyrazil z hlbín Turkestanu divoký kmeň tzv. seldžuckých Turkov, ktorí tiež vyznávali Islam, ale boli oveľa menej zhovievaví a oveľa krutejší ako ich arabskí súverci. Táto krutosť sa obrátila najmä proti kresťanom, usadeným vo Svätej zemi a proti kresťanským pútnikom. Týmto prichádzali na pomoc križiaci, ktorí v roku 1009 dobyli Jeruzalem a zriadili tu kresťanské kráľovstvo, ktoré však trvalo len 88 rokov. Z trosiek seldžuckého panstva vznikli za Osmana (1288-1326) počiatky novej tureckej ríše, ktorá bola po ňom nazvaná Osmanská. V roku 1516 sa stala súčasťou tejto ríše Palestína, v tej dobe už úplne poarabštená, a jej súčasťou bola až do konca prvej svetovej vojny. V tejto ríši našli veľké uplatnenie Židia, ktorí mali veľký vplyv na britsko-turecké vzťahy v 19. storočí.
Profesor katolíckeho náboženstva Manfred Adler, o ktorom sme sa už zmienili, vo svojej knihe „Synovia temna" (Jestetten 1975, str. 71) píše:
„Hoci Palestína bola po mnoho storočí jednoznačne a nepopierateľne územím obývaným Palestíncami, pustili sa sionisti plánovite, cieľavedome a energicky do jej postupného dobývania a zriadili na tomto území nezávislý, homogénny izraelský štát, z ktorého museli státisíce právoplatných obyvateľov buď utiecť pred Izraelcami, alebo boli nimi vyhnaní, prípadne ostali v oblastiach okupovaných Izraelcami ako bezprávni, neslobodní poddaní."
3. Vznik sionizmu
V roku 1894 bol na Diabolský ostrov pri Guayane poslaný židovský dôstojník Alfred Dreyfus
pre domnelé vyzradenie vojenského tajomstva Nemecku. Keď sa ukázalo, že išlo o justičný
omyl, v celom svete sa rozpútala tlačová kampaň proti prenasledovaniu Židov. Vo Francúzsku
mala táto známa „Afaire Dreyfus" veľké politické dôsledky. Francúzska pravica spolu s
katolíckymi organizáciami sa pozastavovala najmä nad tým, že medzinárodné židovstvo počas jedného storočia dokázalo dostať svetovú tlač do svojich rúk.
Združenej ľavici sa v roku 1902 podarilo vyhrať voľby a pod vedením ministerského predsedu Emila Combesa previesť odluku cirkvi od štátu a pristúpiť k bezohľadnému prenasledovaniu katolíkov. Ako príklad uvádzame, že v rámci tohto ťaženia bol zbavený funkcie veliteľ vojenskej školy Ferdinand Foch, pretože bol katolík.
Priamo na mieste prežíval dreyfusiádu parížsky spravodajca vplyvných viedenských
židovských novín „Neue Freie Presse" Theodor Herzl, Žid, rodák z Budapešti.
Myšlienka židovského národného štátu nepochádza od neho. Takzvaný „komunistický rabín" Moses Hesse (1812-1875), ktorý nazýval Marxa svojou modlou, ktorá „... zasadí stredovekému náboženstvu a stredovekej politike posledný úder", vystúpil s názorom, že „ideál židovského štátu je dielom dejinného vývoja a že židovský národ sa musí stať mesiášom ľudstva".
V roku 1882 vyšla v Berlíne kniha Lea Pinskera „Autoemancipácia - ruský Žid varuje svoju rasu", v ktorej autor píše, že Židia sa musia stmeliť v jednom štáte. V roku 1896 Herzl vydáva svoju slávnu knihu „Židovský štát", ktorá je bibliou moderného sionizmu. Autor tohto názvu je Nathan Bimbaum.
V roku 1897 dochádza v Bazileji k prvému sionistickému kongresu, na ktorom bol prijatý tzv. Bazilejský program, ktorý až dodnes tvorí základňu sionistického hnutia.
Sionizmus sa usiluje o vytvorenie verejno-právne garantovaného domova pre židovský národ v Palestíne. Na dosiahnutie tohto cieľa kongres predpokladá tieto prostriedky:
46
„a)účelnú podporu osídlenia Palestíny židovskými roľníkmi, remeselníkmi a živnostníkmi,
b) rozčlenenie a združenie celého Židovstva vhodnými miestnymi i všeobecnými podnikmi,
c) posilňovanie židovského sebavedomia a národného uvedomenia,
d) prípravné kroky k získaniu súhlasu vlád, ktoré sú potrebné k dosiahnutiu sionistického
cieľa."
Počas prvých troch rokov sa sionisti uspokojovali s tzv. „charter policy", spočívajúcej v tom,
že za podporu, ktorú tureckým sultánom poskytovalo Anglicko v ich vojnách s Ruskom,
dostávali povolenia osídľovať Palestínu židovskými prisťahovalcami. Tak došlo k tomu, že z
5000 Židov na počiatku 19. storočia stúpol do roku 1914 ich počet v Palestíne na 70 000.
Dvadsať rokov po prvom sionistickom kongrese bolo jeho snaženie korunované veľkolepým úspechom. Americký prezident Wilson v dojemnej zhode s Wilhelmom II. umožnili vyradiť z boja cárske Rusko podporou boľševickej revolúcie. Tento zásah prudko naklonil misku váh na stranu centrálnych mocností. Ohrozenému Anglicku neostávalo nič iné, ako prijať americkú podmienku pre vstup do vojny - zriadenie židovského štátu v Palestíne.
V roku 1917 sa odohralo všetko - 15. marca odstúpil cár, 6. apríla vyhlásili Spojené štáty Nemecku vojnu a 2. novembra poslal britský minister zahraničných vecí lordovi Lionelovi Waltrovi Rothschildovi list nasledujúceho obsahu:
„Vážený lord Rothschild,
s veľkým potešením Vám menom vlády Jeho Veličenstva tlmočím nasledujúci prejav
sympatií so židovskými sionistickými snahami, ktorý bol predložený kabinetu a bol
ním schválený. Vláda Jeho Veličenstva blahosklonne nazerá na zriadenie národného
domova pre židovský národ v Palestíne a urobí všetko, čo bude potrebné k tomu, aby
uľahčila dosiahnutie tohto cieľa, pričom samozrejme nemá byt podniknuté nič, čo by
bolo na ujmu občianskych a náboženských práv jestvujúcich nežidovských komunít v
Palestíne a občianskoprávneho postavenia Židov v ktorejkoľvek inej krajine. Bol by
som Vám povďačný, keby ste o tomto prehlásení upovedomili sionistickú federáciu.
Vám oddaný
Arthur James Balfour."
Tak teda začala palestínska tragédia. V roku 1918 bola Palestína odňatá Turecku a stala sa britským mandátom. Príliv židovských prisťahovalcov prirodzene pokračoval, ako to ukazujú aj nasledujúce údaje:
Arabskí Arabskí Židia Celkom
muslimovia kresťania
1918 567 000 63 000 70 000 700 000
1939 815 000 110 000 375 000 1 300 000
4. Po skončení 2. svetovej vojny urobili sionisti posledný krok - uskutočnili okupáciu Palestíny spôsobom, ktorý sa líši od nacistických okupácií len tým, že bol oveľa beštiálnejší
Beštialita, s akou Tretia ríša riešila židovskú otázku, vytvorila vhodnú atmosféru pre tento posledný krok. Každý, kto sa proti nemu postavil, bol označený za antisemitu hitlerovského razenia a vystavený tvrdej perzekúcii. V Norimbergu zasadol medzinárodný súdny tribunál, ktorý 1. októbra 1946 odsúdil 11 nacistických predákov k trestu smrti za spiknutie, umožňujúce spáchať zločiny, uvedené v ďalších bodoch obžaloby, za zločiny proti mieru, vojnové zločiny a za zločiny proti ľudskosti. A zatiaľ čo tento tribunál súdil, medzinárodný judaizmus pripravoval spiknutie, umožňujúce spáchať proti bezbrannému palestínskemu ľudu zločiny proti mieru, vojnové zločiny i zločiny proti ľudskosti.
47
Toto spiknutie bolo zahájené po zrútení Hitlerovej bleskovej vojny v Rusku dňa 11. mája 1942 mimoriadnou sionistickou konferenciou v newyorkskom hoteli Baltimore, na ktorej bol vyhlásený nový sionistický program:
„Okamžité vytvorenie židovského štátu v Palestíne, v hraniciach celej Palestíny, neobmedzené prisťahovalectvo Židov a vytvorenie židovskej armády „išuv".
V roku 1946 mal išuv nasledujúce stavy:
- vojenské oddiely „Hagana" (obrana): 64 000 mužov
- polovojenská teroristická organizácia „Irgun Zwei Leuni"
(národná vojenská organizácia): 4 000 mužov
- ilegálna teroristická organizácia tzv. „Sternovci": 300 mužov
K prvej teroristickej akcii došlo 22. júla 1946, kedy príslušníci irgunu vyhodili do povetria „Hotel Kráľa Dávida" v Jeruzaleme, v ktorom mal svoj hlavný stan generálny štáb pre Palestínu. Pri výbuchu prišlo o život sto Angličanov.
V drobných akciách napádali židovskí teroristi arabské obyvateľstvo, vypaľovali ich domovy a ničili im úrodu.
Zatiaľ, čo početné arabské rodiny v panike utekali do okolitých krajín, prebiehal veľkoryso
založený plán zvozu tzv. „zavlečených osôb" do Palestíny. Väčšina z nich pochádzala zo
židovských kahalov v Rusku, Sovietmi obsadenom Poľsku, Rumunsku a Maďarsku. Dopravu a
zásobovanie zabezpečovala UNNRA, ktorej riaditefom bol sionista Lehman a druhý sionista La
Guardia.
Dňa 29. novembra 1947 prijalo Valné zhromaždenie OSN uznesenie, ktorým sa dňa 14. mája
1948 ruší mandát Spojeného kráľovstva Veľkej Británie v Palestíne a krajina je rozdelená na
dva samostatné štáty - arabský a židovský, a na autonómne územie s medzinárodným
štatútom, ktoré zahŕňalo Jeruzalem.
Plocha km2 Arabi Židia Celkom
Arabský štát 11 100 725 000 10 000 735 000
Židovský štát 14 000 497 000 498 000 995 000
Autonómne územie 250 105 000 100 000 205 000
–----------------------------------------------------------
Celkom 25 750 1 327 000 608 000 1 935 000
Dňa 8. apríla 1948 došlo k hromadnej vražde arabského obyvateľstva v dedine Deir Jasin,
ležiacej 4 km západne od Jeruzalema. Dedinka mala asi 2 000 obyvateľov a muži boli toho dňa
na poli. Teroristi z Irgunu pod vedením ministerského predsedu štátu Izrael Menachima Begina
dedinu prepadli, povraždili 250 starých mužov, žien a detí a nahádzali ich do studní. Dedina
bola zrovnaná so zemou a jej meno vymazané z mapy, presne podľa vzoru Lidíc. Keď muži,
ktorí pribehli z polí videli čo sa stalo, ušli. Menachim Begin neskôr cynicky prehlásil, že „bez
Deir Jasinu by nebolo štátu Izrael", pretože jeho následkom bol nezadržateľný útek 650 000
Arabov, dohnaných k panike.
Dňa 16. septembra 1948 zavraždila Sternova organizácia prostredníka OSN pre Palestínu, švédskeho grófa Bernardotta.
Dňa 18. októbra 1953 zmasakrovala izraelská armáda arabské obyvateľstvo v jordánskej dedine Kibich, pri ktorom bolo zborených 40 domov a zastrelených 50 mužov, žien a detí.
Dňa 29. októbra 1956 bolo na okraji dediny Kafr Kasem zmasakrovaných 47 Arabov, medzi nimi aj niekoľko žien a detí, ktoré sa vracali z poľa.
Počas šesťdennej vojny v roku 1967 hnali na sinajskom poloostrove cez púšť 50000
egyptských vojakov, ktorí všetci zahynuli smädom, hladom a horúčavou. Dňa 21. februára 1973 dala Golda Meyerová (ministerská predsedníčka) pokyn k zostreleniu lybijského civilného dopravného lietadla, v ktorého troskách zahynulo 113 nevinných cestujúcich.
48
Beštialitu Izraelcov ilustrujú nasledovné čísla:
rok 1975 Plocha km2 Arabov Židov
Izraelský štát 20 710 400 000 2 750 000
Izraelom okupované územia 68 590 1 100 000
Približne 1,5 milióna palestínskych Arabov žilo v roku 1975 v utečeneckých táboroch.
Dňa 10. novembra 1975 prijalo Valné zhromaždenie OSN toto rozhodnutie:
„Valné zhromaždenie vyhlasuje, že sionizmus je forma rasizmu a rasovej diskriminácie."
Pre túto rezolúciu hlasovalo 72 členských štátov (medzi nimi Brazília, Čína, India, Indonézia,
Irán, Irak, Mexiko, Pakistan, Portugalsko, Južná Afrika, Španielsko, Turecko, Juhoslávia a
všetky tzv. socialistické štáty). Hlasovania sa zdržalo 32 členských štátov (medzi nimi
Argentína, Bolívia, Chile, Grécko, Japonsko, Paraguay, Peru). Proti hlasovalo 35 štátov (medzi nimi Austrália, Rakúsko, Belgicko, Kanada, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, (Írsko, Taliansko, Holandsko, Nórsko, Švédsko, Anglicko, USA a Uruguay).
49
ČASŤ TRETIA
Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi
I. Plány na uskutočnenie tohto pokusu vstupujú do štádia realizácie v druhej polovici 20. storočia.
1. Tieto plány existovali už od verejného vystúpenia Ježiša Krista.
Keby sme mali stručne vyjadriť dôvody, pre ktoré judaistická organizácia likvidovala Plána Ježiša Krista, mohli by sme to povedať asi takto:
a) Pán Ježiš Kristus sa vyhlásil za Mesiáša, t. j. za kráľa všesvetového duchovného Božieho
kráľovstva.
b) Uveriť v neho, by pre Židov znamenalo vzdať sa ilúzie o všesvetovom judaistickom
impériu.
c) Pán Ježiš Kristus vyhlásil, že je Syn Boží a o ľuďoch, ktorí jeho slovám neverili povedal, že
majú za otca diabla.
Proti týmto Ježišovým vyhláseniam nemohli judaisti bojovať argumentami, ale len terorom.
Zavraždili Ježiša Krista a 11 apoštolov, vrátane Mateja a Pavla. Majú na svedomí neľudské
vraždenie kresťanov v Ríme a všade tam, kde sa im k tomu naskytla príležitosť, či už priamo
alebo prostredníctvom iných. Pevne sa usídlili v protestantských krajinách a robia všetko preto,
aby protestantské náboženstvo pretrvávalo. Stali sa vodcami slobodných murárov, pomocou
ktorých zdolali „najstaršiu dcéru Cirkvi" Francúzsko a odňali najkatolíckejšej európskej korune -
Španielsku latinsko-americké kolónie. Nakoniec rozdelili Nemecko a obsadili ho sovietskym a
americkým vojskom. Taliansko držia v šachu mohutným komunistickým hnutím.
Siónski mudrci sa postarali o to, aby túto akciu patrične odôvodnili. Poukazujeme na citáty zo šiesteho protokolu a z pätnásteho protokolu a opakujeme citát z toho istého:
„Takou je dnes ruská autokracia, náš najväčší nepriateľ, ak nerátame Svätú stolicu."
2. Akcie sa ujímajú slobodomurári a realizujú ju útokom zvnútra
Resenský biskup Rudolf Graber píše („Athanasius a Cirkev našej doby", Abensberg 1973, str. 32) o veľkom znalcovi slobodomuráskej problematiky Pierovi Virionovi, autorovi knihy „Spiknutie" nasledovné:
„Pierovi Virionovi patrí zásluha, že vo svojich spisoch upozornil na tieto tajné spoločnosti. Ak si prečítame len zlomok toho, čo Virion sústredil zo všetkých dnes už zmiznutých spisov tajných spoločností, sme prekvapení, udivení a zdesení, že sa tu už koncom minulého storočia vynárajú myšlienky a to všetky, ktoré dnes v pokoncilovej dobe podrobujú Cirkev skúške pevnosti. Pritom je nevyhnutné, aby sme si povšimli, že tieto deštruktívne myšlienky sú tajne zamerané na jeden cieľ, ktorým je zriadenie proticirkvi, či „novej cirkvi" a to tým spôsobom, že sa jestvujúca cirkev podminuje a zmenia sa jej funkcie, a to nie útokom zvonku, ako skôr tým, čomu sa v politických kruhoch hovorí „pocho institucemi".
Už sme uviedli francúzsky výraz pre všetky tieto snahy, totiž „Synarchia". Ide o súhrn tajných
síl všetkých „rádov" a škôl, ktoré spojili svoje sily, aby vytvorili neviditeľnú svetovú vládu. Z
politického hľadiska sa táto synarchia usiluje o svetovládu pod socialistickým vedením všetkých
spoločenských a finančných síl. Katolicizmus by bol teda rovnako ako všetky ostatné
náboženstvá absorbovaný univerzálnym synchrotizmom. Nie, že by bol potlačený, bol by
integrovaný, čo už je jasne avizované princípom kolegiality. Práve tu je najlepšie vidieť, aké
podzemné dôsledky má presadzovanie podobných nových slov. Keby bola synarchia
50
uskutočnená, znamenalo by to v konečných dôsledkoch proticirkev. Biskup Graber tu zrejme naráža na amerických insidrov, o ktorých už bola reč v predchádzajúcich častiach.
3. Odštartovanie akcie uskutočňujú v roku 1937 francúzski slobodomurári zbližovacou akciou s francúzskymi katolíckymi kruhmi
Nasledujúce informácie sme čerpali z knihy francúzskeho protislobodomurárskeho
spisovateľa Leona de Poncine „Kresťanstvo a slobodomurárstvo" (Versailles 1969, str. 7). Autor
píše:
„Vo francúzskych katolíckych kruhoch sa vedie silná, húževnatá a vytrvalá kampaň v
prospech slobodného murárstva. Riadi ju progresivistický klan, ktorý je v súčasnom
Francúzsku veľmi vplyvný, pretože ho mlčky aj otvorene podporuje významná časť
katolíckeho kléru, katolíckej tlače a prelátov, ktorí tvoria združenie francúzskych
biskupov a prelátov. Ich dočasným cieľom je vypomôcť slobodomurárom, vymôcť si od
Vatikánu revíziu, či skôr zrušenie odsúdenia, ktoré pápeži už od roku 1738 vyslovovali
proti slobodomurárom. Táto kampaň sa opiera o šikovne redigované diela, ktorých
účelom je predstaviť slobodomurárov v priaznivom svetle. Používa informačné a
propagačné prostriedky, ktoré sú neporovnateľne silnejšie než tie, ktorými disponujú
obhajcovia tradície - má väčšinu novín, časopisov a rozhlasových relácií, prednášok a
okrem toho tichú podporu vládnych kruhov. Prvé známky týchto tendencií siahajú do 20-
tych rokov tohto storočia. Nemecký jezuita R. P. Gruber, starý muž a špecialista v
slobodomurárskej problematike nadviazal kontakt s vysokými slodomurárskymi
hodnostármi Ossianom Langom z New Yorku a dr. Karlom Reichlom a E. Lehnhofom z
Viedne, aby študoval možnosť prímeria a neskôr aj modus vivendi, ktorý by ukončil
rozhorčený boj, v ktorom od roku 1738 stojí proti sebe katolícka Cirkev a
slobodomurárstvo. Prvým verejným prejavom tejto novej orientácia bol „List
Najvyššiemu veľkňazovi", ktorý v roku 1937 uverejnil slobodomurár 33. stupňa,
vynikajúci spisovateľ Albert Antoine." Strašný konflikt rokov 1939-1945 prerušil tieto
pokusy o rokovanie, ktoré boli o to silnejšie obnovené po vojne v zbližovacej kampani,
ktorá bola z katolíckej strany tajne uvedená do pohybu R. P. Gruberom. Vtedy v nej
verejne pokračoval R. P. Barteloot, taktiež jezuita. V rokoch 1945 až 1949 uverejnil sériu
článkov a kníh za účelom tohto zblíženia, redigovaných s veľkou opatrnosťou. Tieto
knihy boli seriózne dokumentované. Citujeme aspoň názvy kapitol: „Slobodní murári
pred históriou", „Slobodné murárstvo a katolícka Cirkev - dôvody zavrhnutia" a
„Slobodné murárstvo a katolícka Cirkev - perspektívy zmierenia". Táto kampaň za
pontifikátu Pia XII. zostala v latentnom stave. Oheň pod popolom tlel, ale protagonisti si
uvedomili, (aj keď počas tejto doby nadobudli v Cirkvi značný vplyv), že za života tohto
pápeža ich úsilie nemá nádej na úspech. Hrýzli zubadlo a škrípali zubami." (str. 14 cit.
diela)
Leon Poncine doslovne pokračuje:
4. „S príchodom Jána XXIII. a s novým poňatím ekumenizmu došlo akoby
náhle k výbuchu."
Predtým už citovaný Manfred Adler vo svojej knihe „Protikresťanská revolúcia slobodného murárstva" na str. 147 píše:
„Pápežom Jánom XXIII. začala nová éra cirkevných dejín. Univerzálne bratstvo, ktoré
tento pápež praktizoval počas celého svojho predchádzajúceho života, vzbudilo veľké
očakávanie aj u slobodomurárstva... Dobrácky pápež Roncalli, ktorý bol dobre známy vo
Francúzsku, dal práve svojím bratským štýlom „Veľkému orientu francúzskemu" podnet
k tomu, aby svoju antiklerikálnu a proticirkevnú kampaň vystriedal lepšou evolučnou
metódou. Nenávistné tóny proti Cirkvi utíchli. Heslom dňa sa stal ekumenický dialóg,
ktorý nakoniec umožnil, aby sa slobodomurárstvo pomaly vynáralo z podzemnej činnosti
51
a vystupovalo na svetlo verejnosti. Revolucionári z „Veľkého orientu" začali ofenzívu
bratských objatí a náhle ukázali prívetivú tvár. Protikresťanská revolúcia mala dosiahnuť
väčšieho pokroku na mäkkých podošvách a s prívetivou tvárou pomocou ekumenického
dialógu. Pokiaľ to dnes môžeme zhodnotiť, stretla sa táto ich nová taktika s úspechom."
Prostoduchý vatikánsky diplomat podľa nezaručenej správy, o ktorej referoval „Osservatore
Romano" zo dňa 17. novembra 1976, sa mal počas svojho pôsobenia v Turecku v roku 1935
stretnúť s rozekruciánmi. Písali o tom aj české Katolícke noviny, s dôležitým dodatkom, že
Roncalli bol na jednom sedení rozekruciánov v Turecku prechodne posadnutý a hovoril cudzím
jazykom, z čoho vyplýva, že bol vo viere pochybný a že sa vôbec nemal stať pápežom.
Závažnejšia je nasledujúca správa z knihy jedného z vodcov francúzskeho slobodomurárstva
Yvesa Marsoudona „Od slobodomurárskeho zásvätného obradu ku kresťanskej ortodoxii"
(Paris, 1965):
„Bol som s Msgre Roncallim. apoštolským nunciom, vo veľmi priateľskom vzťahu.
často ma prijímal na nunciatúre a niekoľkokrát ma navštívil v mojom byte v Bellevue
(Department Seine et Dise). Keď som sa stal predstaveným maltézskeho rádu, oznámil
som pánovi nunciovi svoje obavy vyvolané mojou príslušnosťou k slobodnému
murárstvu. Msgre Roncalli mi úplne formálne poradil, aby som v lóži zotrval. Znova som
sa s ním stretol už ako s pápežom.Prijal ma v Castel Candolfo v mojej hodnosti
veľvyslanca maltézskeho rádu a udelil mi svoje požehnanie. Opakoval svoje povzbudivé
slová v prospech zblíženia medzi cirkvami a najmä medzi katolíckou cirkvou a tradičným
slobodomurárstvom."
Msgre Roncalli bol parížskym nunciom v rokoch 1944 až 1953. Ešte v tejto funkcii bol
povýšený na kardinála a povolaný do Benátok už ako predurčený nástupca Pia XII. Skutočne
bol v roku 1958 zvolený pápežom vo vysokom veku 77 rokov. Dr. Graber na str. 37 citovanej
knihy píše:
„Rozekrucián dr. Rudolf Steiner, zakladateľ antroposofickej spoločnosti vyhlásil už v roku 1910: Potrebujeme koncil a pápeža, ktorý by ho zvolal. Nebolo nadšenie, s ktorým svet uvítal II. vatikánsky koncil, živené aj z tejto strany?"
II. Vatikánsky koncil (1962-1965)
1. Zvolanie
Ak uvažujeme o Druhom Vatikánskom koncile, sú nám nápadné dve skutočnosti. Jednak to, že ho zvolal pomerne starý pápež, ktorý väčšinu života strávil v diplomatickej službe, jednak rýchlosť, s akou došlo k jeho zvolaniu. Medzi prominentných odporcov tohto koncilu patrí arcibiskup Marcel Lefebvre, o ktorého prejavy sa budeme opierať. Preto je nevyhnutné ho čitateľom predstaviť.
2. Arcibiskup Marcel Lefebvre
Narodil sa 29. novembra 1905 vo francúzskom priemyselnom meste Tourccing neďaleko
belgických hraníc. Jeho štúdiá vo francúzskom seminári v Ríme (1924 až 1929) boli
poznamenané bojom o existenciu francúzskej akcie. Toto hnutie vzniklo za Dreyfusovej aféry z
dôvodu boja proti judaizmu, slobodomurárstvu, socializmu, protestantizmu, proti myšlienkam
francúzskej revolúcie, liberalizmu a Anglicku. V roku 1927 pápež Pius XI. spôsobil jeho
zrušenie, načo mu profesor dogmatiky na Gregoriáne Louis kardinál Billot okázalým spôsobom
vrátil kardinálsky klobúk. Francúzsky seminár, ktorý bol pokladaný za baštu francúzskej akcie,
bol podrobený tvrdej inšpekcii, ktorá mala za následok odchod početných profesorov i alumnov.
Farárom Lefebvrovej domovskej obce bol Achille Lienarat, ktorý vraj už v roku 1924 dosiahol
52
30. stupeň slobodomurárskeho zasvätenia. Neskorší kardinál sa stal Lefebvrovým najzarytejším odporcom na koncile.
Po vysvätení 21. septembra 1929 a získaní doktorátu filozofie a teológie vstúpil do noviciátu
misijnej kongregácie Otcov Sv. Ducha, tzv. Spirituánov, ktorá ho v roku 1932 poslala do africkej
kolónie Gabun, ležiacej priamo na rovníku. S výnimkou jednoročného pobytu vo Francúzsku v
roku 1946 až 1947, keď riadil spirituánsky scholastikát, pôsobil plných tridsať rokov v Afrike, a to
v dobe, keď prebiehali krvavé revolúcie a akcie na odtrhnutie bývalých kolónií od Francúzska,
keď mnoho rehoľníkov prišlo o život. V roku 1947 bol vysvätený na biskupa a poverený funkciou
apoštolského vikára v Dakare (Senegal). V roku 1948 bol povýšený na arcibiskupa a poverený
funkciou apoštolského delegáta svätej stolice nad všetkými francúzsky hovoriacimi krajinami
Afriky. Od roku 1955 bol dakarským arcibiskupom až do roku 1962, kedy svoj úrad odovzdal
domorodému arcibiskupovi. Po návrate do vlasti bol krátky čas biskupom Tullským, načo ho v
júli 1962 zvolila generálna rádová kapitula na 12 rokov za generálneho predstaviteľa rádu.
V tom istom roku bol zvolaný ll. Vatikánsky koncil, ktorého sa arcibiskup Lefebvre zúčastnil z titulu dvoch funkcií - ako generálny predstaviteľ rádu a ako arcibiskup. Ale už skôr, v roku 1960 ho Ján XXIII. povolal do Ústrednej komisie pre prípravu II. Vatikánskeho koncilu, ktorá pozostávala z 80 kardinálov, 20 arcibiskupov, 10 biskupov a 4 rádových generálov.
Iniciatívne sa zúčastňoval na prácach v tejto komisii až do jej zrušenia v septembri 1962, kedy sa zišiel koncil. Keď sa v roku 1968 generálna kapitula rozhodla prijať všetky koncilové reformy, arcibiskup Lefebvre sa pred vypršaním funkčného obdobia rozhodol vzdať sa svojho úradu. Novým predstaveným sa stal P. Joseph Lecuyer, hlavný agitátor pre Lefebvrovu demisiu. V roku 1970 založil arcibiskup Lefebvre na švajčiarskej samote Econe, východne od Ženevského jazera, kňazský seminár, ktorý riadi dodnes.
3. Priebeh II. Vatikánskeho koncilu podľa prednášky arcibiskupa Lefebvra v Rénes v novembri 1972.
Pri príprave koncilu som bol členom Ústrednej prípravnej komisie a v tejto funkcii som sa počas dvoch rokov zúčastňoval všetkých jej zasadaní. Povinnosťou tejto komisie bolo preskúmať a preskúšať všetky schémy, ktoré pochádzali zo všetkých komisií. V dôsledku toho som nepochybne vedel, čo bolo urobené, čo muselo byť preskúmané a čo do koncilu predložené. Táto práca bola uskutočňovaná veľmi svedomito. Mám 72 prípravných schém a mohol som zistiť, že v týchto 72 schémach sa učenie Cirkvi podávalo vcelku úplne pravoverne, takže nebolo treba prepracovávať skoro nič. Bola teda vykonaná dobrá práca, ktorá mala byť predložená koncilu - schémy, ktoré zodpovedali učeniu Cirkvi a ktoré určitým spôsobom, avšak s veľkou umiernenosťou a múdrosťou, boli prispôsobené našej dobe.
Vy však viete, čo sa na koncile stalo. Štrnásť dní po zahájení koncilu nezostala z prípravných schém ani jedna, vôbec žiadna. Všetko bolo zamietnuté, všetko putovalo do koša, nezostalo nič, ani veta, všetko bolo zavrhnuté. Koncilový poriadok stanovil, že k zamietnutiu predbežnej schémy je potrebná dvojtretinová väčšina. V šiestom a siedmom zasadaní koncilu bolo hlasované o predbežných schémach, či majú byť prijaté za pracovné podklady alebo zamietnuté. K odmietnutiu schém bolo teda potrebné dvoch tretín hlasov. V skutočnosti bolo proti 60% a za 40%. Dvojtretinová väčšina teda dosiahnutá nebola a teda sa malo s týmito schémami pracovať - tak znel koncilový poriadok.
Je však nevyhnutné povedať, že v tomto okamžiku už existovala mocná organizácia, ktorej
nositeľmi boli kardináli z oboch strán Rýna a celý dobre vybudovaný sekretariát. Vyvinuli nátlak
na pápeža Jána XXIII. a vyhlásili: „Toto je neprijateľné, chcete, aby sme spracovávali schémy,
ktoré sa nestretli so súhlasom väčšiny. Musíte ich bezpodmienečne odmietnuť!" Ján XXIII. nám
potom odkázal, že všetky schémy boli zamietnuté, pretože pre nich hlasovala menej než
polovica členov zhromaždenia. Po uplynutí 14-tich dní sme tu stáli bez akejkoľvek prípravy.
Skutočne nepredstaviteľné. Kto z vás, páni, by ako predseda alebo ako člen dozornej rady
niektorej našej spoločnosti pripustil, aby sa nejaká schôdza konala bez akejkoľvek prípravy, bez
programu? A koncil takto začal...
53
Prišla aféra s komisiami, ktoré mali byť komisiami koncilnými. Najprv boli prípravné koncilové
komisie, ktoré jednoducho pripravili koncil. Potom mali byť menované koncilné komisie a tu sa
odohrala druhá dráma. Môžete si o nej prečítať v knihe P. Wiltgena „Rýn sa vlieva do Tibery".
Kniha bola napísaná anglicky, preložená do francúzštiny a možno ju dostať v nakladateľstve
„Edition du Crede". Peter Wiltgen bol vedúcim najlepšej tlačovej agentúry koncilu. Jej správy
vychádzali v 80-tich alebo 90-tich jazykoch. Vidíte, ako dobre bola agentúra organizovaná. P.
Wiltgen bol veľmi dobre informovaný a napísal túto knihu, v ktorej hovorí o „víťazstvách". Je
úplne nestranným svedkom, pretože nemožno povedať, že je liberálny. Je predovšetkým
odborník, tlačový odborník. Pre neho myšlienky, ktoré sa presadili, neboli rozhodujúce. Všetko,
čo chcel, bola organizácia ich šírenia. Chcel teda interwievovať čo možno najviac osobností.
Bolo to však potom redigované vo všetkých jazykoch, ktoré prichádzali do úvahy a odvysielané
- je to teda nestranný svedok. Potom napísal túto mimoriadnu knihu, ktorá poukazuje na to, ako určitá organizácia dostala celý koncil do rúk. Tu sa nedá nič robiť, je to historická skutočnosť, ktorú nemožno poprieť.
Problém ustanovenia týchto komisií nás priviedol do obtiažnej situácie. Predstavte si, že
pricestujú biskupi zo svojich domovských krajín a že majú len dvoch, či troch svojich
spolubratov. Ale ako môžu biskupi, ktorí prídu zovšadiaľ a zídu sa v Ríme, poznať tých svojich
spolubratov, ktorí sa najlepšie hodia k tomu, aby prináležali komisii pre kňazstvo, liturgickej
komisii alebo tretej pre kanonické právo? Veď sa navzájom nepoznajú. Preto dal kardinál
Ottaviani plným právom všetkým doručiť zoznam členov prípravných komisií, ktorí boli vybraní
Svätou stolicou a v príslušných komisiách už pracovali. Je úplne rozumné, aby istý počet z nich
tiež patril ku koncilným komisiám. Ale tu sa zdvihli hlasy: „To znamená neznesiteľný nátlak,
ktorý sa vykonáva na koncil tým, že sa mu pripisujú mená. Koncilovým otcom sa musí ponechať
úplná sloboda. Rímska kúria sa opäť pokúsila vyvinúť nátlak, aby do komisií boli zvolení jej
členovia."
V dôsledku tejto vzbury bolo zasadanie do popoludnia prerušené, kedy sekretár oznámil koncilu: „Svätý otec uznáva, že by bolo snáď vhodnejšie, keby sa zišli biskupské konferencie a dali tieto zoznamy zostaviť."
Avšak biskupské konferencie sa len tvorili. Zišli sa teda, aby určili členov, ktorých pokladali za najvhodnejších pre koncilové komisie. Ale tí, ktorí tento malý puč pripravili, boli v pohotovosti. Mali už pripravené všetky zoznamy a všetky komisie, mená vybrané z najrôznejších krajín, pretože svojich ľudí presne poznali a ihneď nám predložil ich zoznam. A pretože biskupi a biskupské konferencie sa nezišli včas - pretože všetko sa muselo stihnúť v priebehu 24 hodín - nemohli ani mená včas predložiť.
Preto boli, pochopiteľne všetky predložené zoznamy veľkou väčšinou prijaté. A tak sme už od samého začiatku mali komisie, ktoré sa z dvoch tretín skladali z členov s istou jednoznačnou tendenciou, zatiaľ o zostávajúca tretina bola menovaná Svätým Otcom. Vo všetkých schémach, ktoré nám boli predložené, bolo úplne zreteľne viditeľné, že zaujímali úplne odlišný postoj, než schémy prípravných komisií.
Keby som mal čas a možnosť, veľmi rád by som uverejnil obidva texty, pripravené i tie, ktoré nám boli predložené neskôr. Je zrejmé, že ich postoje sú odlišné. To sú teda skutočnosti, ktoré ovládali a riadili koncil.
Rovnaké to bolo, a to je nevyhnutné zdôrazniť, aj so 4 moderátormi, ktorí boli menovaní po predsedoch komisií. Pápež Pavol VI. menoval 4 moderátorov až po druhom zasadacom období. Boli to kardinál Döpfner, kardinál Suenes, kardinál Lercaro a kardinál Agagianian. Organizácia bola teda zrejmá. Na veľkú časť koncilných otcov to malo nemierny vplyv.
Boli by sme mali nádherný koncil, keby sme sa riadili princípmi, ktoré platili v dobe príprav, a
keby sme si za učiteľa a vzor brali pápeža Pia XII. Pápež Pius XII. hovoril o všetkých
problémoch. Bolo by stačilo, keby sme sa boli odvolali na neho. Verím, že neexistuje žiadny
problém moderného sveta a dnešnej doby, ktorým by sa celou svojou múdrosťou, všetkými
teologickými vedomosťami a svojou svätosťou nezaoberal. Pápež Pius XII. ponúkol pre všetko,
nechcem povedať konečné, ale temer konečné riešenie. Pretože on tieto veci videl naozaj zo
54
stanoviska viery. Ale majme na mysli to, že „nechcel dogmatický koncil". Takto to povedal Ján XXIII. a Pavol VI. to opakoval. Počas zasadania koncilu sme opätovne požadovali definovanie pojmov: „Definujte predsa slobodu náboženstva, kolegialitu atď." Odpovedali nám: „Ale my tu neuskutočňujeme žiadny dogmatizmus, žiadnu filozofiu. My tu uskutočňujeme duchovnú starostlivosť." „Definujte, čo je človek. Definujte, čo je ľudská dôstojnosť. Je krásne hovoriť o dôstojnosti ľudskej osoby, ale čo to je? Čo je sloboda? Definujte tieto pojmy." Odpoveď: „Nie, nie, my sa tu zaoberáme duchovnou starostlivosťou."
„Dobre, zaoberajte sa duchovnou starostlivosťou, ale potom váš koncil nie je ako ostatné koncily. Ostatné koncily boli všetky dogmatické. Všetky koncily potierali bludy. Ale pre Boha, v našej dobe je predsa dosť bludov, ktoré by mali byť potierané." Bolo ich dosť, aby sa konal dogmatický koncil a dobre si spomínam, ako nám kardinál Wyszynski povedal:
„Tak nám teda vypracujte schému o komunizme, pretože ak je dnes blud, ktorý je nebezpečný a ohrozuje svet, tak je to práve komunizmus. Ak pápež Pius XI. pokladal za nevyhnutné napísať encykliku o komunizme, potom by bolo predsa úplne na mieste, aby sme my, ktorí sme sa zišli na veľkom zhromaždení tiež spísali schému o komunizme."
Získali sme podpisy 600 biskupov pre vyhlásenie proti komunizmu. A viete, ako sa táto
udalosť skončila? Tých 600 podpisov ostalo ležať v zásuvke. Keď nám tento problém prednášal
referent pre „Caudium et spes", povedal: „Boli dve žiadosti, požadujúce odsúdenie komunizmu."
Odpovedali sme, že ich bolo viac než 600. On na to odpovedal: „Potom teda nie som o veci
dobre informovaný." Bolo nariadené prešetrenie udalosti a týchto 600 podpisov skutočne ležalo
v zásuvke.
Tieto veci som spoluprežíval. Ak sa vám o nich zmieňujem, nerobím tak preto, aby som odsúdil koncil ako taký. Mohol byť niečím veľkolepým, ale tak, ako prebiehal, treba povedať: udiali sa veci, ktoré nie sú prípustné. Avšak poviete „koncil je napriek tomu inšpirovaný Duchom Svätým". Nie bezpodmienečne. Pastoračné - nie dogmatický koncil - kázanie, ktoré si samo o sebe nemôže robiť nárok na neomylnosť.
Keď sme sa na konci zasadacích období opýtali sekretára: „Nemôžete nám dať to, čomu
teológovia hovoria „Nota concilii?", odpovedal: „Tu je nevyhnutné robiť rozdiely podľa schémy
kapitol. Niektoré veci boli už v predchádzajúcej dobe predmetom dogmatických definícií. Pokiaľ
ide o prehlásenia, ktoré obsahujú niečo nové, je nevyhnutné uplatňovať výhrady." Tým sa
zrejme myslí, že nie všetky koncilové emanácie sú rovnakého rádu, dokonca ani podľa názoru
sekretára koncilu, a že teda si všetky tieto emanácie nemôžu robiť nárok na prispenie Ducha
Svätého.
Tento koncil teda nie je ako všetky predchádzajúce a teda máme právo posudzovať ho opatrne a zdržanlivo.
Nemáme právo tvrdiť, že kríza, ktorú podstupujeme, nemá s koncilom nič spoločného, ale že pochádza zo zlých interpretácií koncilových uznesení."
Koho by teraz po prečítaní Lefebvrovej prednášky nenapadlo spomenúť si na blok, ktorý
vytvorili v predvečer francúzskej revolúcie slobodomurári medzi príslušníkmi tretieho stavu?
4. K svojmu pokusu použili slobodomurári osvedčené zbrane z arzenálu „Veľkej francúzskej revolúcie"
V druhej časti tejto štúdie sme hovorili o tom, ako sa judaisti pomocou spojenectva s „gentry"
zmocnili Anglicka a pomocou spojenectva s odsunutou šľachtou a pekných hesiel, ktorými
prilákali buržoáziu, zmocnili Francúzska. V prípade Vatikánu použili kombináciu oboch stratégií.
Svojich spojencov si vyhľadali medzi vysokými cirkevnými hodnostármi a do útoku nastúpili pod
heslom „voľnosti, rovnosti a bratstva", ktorým oslepili mnoho kňazov, rehoľníkov i laikov.
Znova si pozorne prečítajme citáty z 1. protokolu siónskych mudrcov.
Na spomínanej prednáške v Renes, z ktorej sme citovali v predchádzajúcej časti, arcibiskup Lefebvre povedal:
55
„Na koncile explodovali časované bomby. Podľa mojej mienky boli tri: náboženská
sloboda, kolegialita a ekumenizmus ... Náboženská sloboda zodpovedá heslu voľnosť,
kolegialita zodpovedá rovnosti z roku 1789 ... ekumenizmus zopovedá bratstvu ...
Voľnosť je nejasný pojem, ku ktorému sa diabol s obľubou utieka ..."
Tento strategický rámec potom slobodomurári konkretizovali. Listy Veľkého orientu francúzskeho „Ľhumanisme" sa k tomu v roku 1968 úplne otvorene vyjadrili:
„Medzi piliermi katolíckej cirkvi, ktoré najľahšie podtrhneme, zaznamenávame:
učiteľský úrad a neomylnosť, ktoré boli od I. Vatikánskeho koncilu pokladané za pevne
odôvodnené, ale ktoré práve teraz musia znášať útoky ženatých v súvislosti s encyklikou
„Humanae vitae", ďalej skutočnú prítomnosť, ktorú cirkev mohla vnútiť stredovekému
davu, ale ktorá zmizne s pokračujúcimi medziprijímaniami a intercelebráciami
katolíckych kňazov s protestantskými, posvätný charakter kňaza, ktorý má svoj pôvod vo
svätosti vysviacky a ktorý ustúpil voľbe kňaza na určitý čas, rozlišovanie medzi
vyučujúcou Cirkvou a čiernym kňazstvom, kde už prebieha pohyb od základu nahor ako
v každej demokracii, pozvoľné odbúravanie ontologického charakteru sviatosti a ihneď
potom odstránenie spovede, pretože v dnešnej dobe sa hriech stal úplne anachronickým
pojmom, ktorý nám odkázala prísna stredoveká filozofia, toto dedičstvo biblického
pesimizmu."
III. Princíp náboženskej slobody vyhlásený koncilom je popretím učiteľského úradu Cirkvi.
1. Čo je učiteľský úrad Cirkvi?
Definícia znie takto: Učiteľský úrad Cirkvi, alebo Magistérium, je poverenie dané Kristom svätej Cirkvi v apoštoloch a ich zástupcoch, biskupoch, v čele s rímskym biskupom ako nástupcom sv. Petra hlásať ľudstvu neomylne Kristovu náuku.
V každom predkoncilnom katechizme sa o Magistériu učili asi toto: Náš nebeský Otec nám zjavil svoje Božské tajomstvo. Všetko, čo povedal, je pravda. Nemôže sa mýliť a nemôže luhať. Preto musíme všetko, čo Boh zjavil, poslušne prijímať, neochvejne pokladať za pravdu a vybudovať na tom svoj život. Musíme veriť Bohu, Boh sa prejavil predovšetkým skrze svojho syna Ježiša Krista. Len ten, kto pozná Syna, pozná aj Otca. Preto musíme počuť Kristovo slovo a rozjímať o jeho svätom živote, jeho smrti a jeho oslávení.
Čo zjavil Boh, to nás učí katolícka Cirkev. Preto musíme Cirkvi načúvať a veriť všetkému, t. j. brať ako pravdu všetko, čo k vereniu predkladá. Ak teda pápež a biskupi niečo jednomyseľne prehlásia za článok viery, sú neomylní, pretože Kristus chráni skrze Ducha Svätého svoju Cirkev pred omylom. Na všeobecných konciloch rozhodujú spoločne o tom, či určitý článok viery bol zjavený Bohom alebo nie. Či je pravdivý alebo bludný.
2. Nepriatelia Magistéria zahájili svoj útok z pozícií progresizmu.
Siónskym mudrcom bola škodlivosť progresizmu úplne jasná. V 18. protokole hovoria:
„Až bude uznaná naša moc a upevnená naša všestranná vláda, úloha utopistov bude dohraná. V súčasnej dobe sú však pre nás ešte užitoční, pretože vedú ľudské mysle k fantastickým, tzv. pokrokárskym teóriám a odvádzajú ich od reality. Podarilo sa nám popliesť hlavy všetkým myšlienkami pokroku. Medzi Gojimami sa nenašiel ani jediný, ktorý by bol schopný postrehnúť, že existuje len jedna realita a len jedna pravda, a ani jedna ani druhá nepodlieha pokroku. Že pokrok nás vzďaľuje od pravdy, ak nejde o materiálne vynálezy. Že pokrok slúži len na to, aby zatemňoval pravdu tak, aby ju nemohol poznávať nikto okrem nás, Božích vyvolencov, strážcov pravdy a tajomstiev ľudských vzťahov. Tej pravdy, ktorú budeme držať v tajnosti až do okamihu nášho konečného víťazstva nášho pokojného dobývania sveta."
56
Siónski mudrci zároveň veľmi dobre vedeli, že ich tvrdenie o tom, že sa medzi Gojimami nenašiel nikto, kto by odmietol progresizmus, je lož. Už v 19. storočí sa proti tomu postavila katolícka Cirkev. Ak sa v jej lone aj objavili pokrokári, ústami svojho veľkého pápeža sv. Pia X. sa dokázala rázne postaviť na odpor. Vo svojej encyklike o učení modernistov „Pascendi" z 8. septembra 1907, v § II., lit. g. Pius X. hovorí:
„Ak povieme, že vývoj vzniká z konfliktu dvoch síl, z ktorých jedna navádza k pokroku a druhá sa snaží doterajší stav udržať, určite úplne vystihneme názory modernistov. Nositeľom konzervatívneho živlu je Cirkev, ktorej základom je tradícia. A cirkevná autorita je naozaj jej orgánom, a to ako podľa práva - sama povaha autority vyžaduje, aby hájila svoje tradície - tak podľa skutočnosti, pretože autorita, súc vzdialená od životných premien, nie je nijako pobádaná podnetmi, smerujúcimi k pokroku, alebo len veľmi málo. Oproti tomu sila, ktorá nabáda k pokroku a vyhovuje najvnútornejším potrebám sa skrýva a pôsobí v mysliach jednotlivcov, najmä tých, ktorí vraj sú so životom v užšom a dôvernejšom styku. Tu už, ctihodní bratia, vidíte ako dvíha hlavu to skazonosné učenie, ktoré do Cirkvi uvádza laikov ako pokrokový živel."
V ďalšom Pius X. cituje Pia IX., ktorý v encyklike „Gui pluribus" z 9. novembra 1846 hovorí:
„Títo odporcovia Božieho zjavenia do neba vychvaľujú pokrok ľudstva a s naozaj trúfalou a svätokrádežnou opovážlivosťou by ho radi vniesli aj do katolíckeho náboženstva, akoby toto náboženstvo nebolo dielom Božím, ale ľudským, akoby bolo nejakým filozofickým výmyslom, ktorý, ako všetko ľudské, možno zdokonaliť."
Na záver cituje Pius X. nasledujúci úryvok zo 4. kap. konštitúcie „Dei Filius" I. Vatikánskeho koncilu:
„Bohom zjavené učenie viery nebolo predložené ľudskému dômyslu ako nejaký
filozofický výmysel, aby ho zdokonalil, ale ako Božský poklad bolo zverené Kristovej
neveste - Cirkvi Svätej, aby ho starostlivo opatrovala a neomylne vykladala. Preto sa
onen zmysel svätých dogiem, ktorý Svätá Matka Cirkev raz vyhlásila, musí neustále
udržiavať a nesmie sa od tohto zmyslu odkláňať pod žiadnou zámienkou alebo v mene
hlbšieho poznania."
Biskup Gruber vo svojej knihe o sv. Athanáziovi na str. 56 píše:
„Ak týmto spôsobom preštudujeme celú encykliku, zarazí nás, povedal by som,
takmer prorocké jasnovidectvo tohto svätého pápeža, ktorý vo svojom pohľade na svoju
dobu predvídal dobu našu. Ba dokonca sa zdá, akoby touto encyklikou mal byť tvrdšie
zasiahnutý modernizmus dnešný, než modernizmus spočiatku nášho storočia, ktorý
vtedy ani zďaleka neprenikol tak hlboko a široko do vedomia veriacich. Čo povedal Pius
X. vo svojom záverečnom súde o modernizme, sa napĺňa vlastne až dnes: „Protestantizmus bol prvým krokom, potom nasledoval modernizmus a všetko sa končí ateizmom."
Najúhlavnejší nepriatelia Cirkvi - slobodomurári - však šírili iné myšlienky. Najlapidárnejšie ich formuloval J. K. Lagutt vo svojej knihe „Základné kamene slobodného murástva" (Ziirich 1958, str. 151):
„Slobodné murárstvo obhajuje stanovisko, že veľa ľudí prekročilo prah dospelosti a duchovnej zrelosti, ba dokonca, že ľudstvo ako celok sa prahu dospelosti neustále približuje. Duchovne vyspelý má hľadať a nachádzať cestu vlastnými silami. Tak ako sa dieťa raz naučí chodiť a opustí matkine sukne, tak aj dospelý človek sa musí raz zbaviť duchovno-duševného poručníkovania Cirkvi."
57
3. II. Vatikánsky kongres prijal princípy progresizmu
Prvá veta prvého článku s názvom „Právo osoby a spoločnosti na spoločenskú slobodu v náboženských veciach" a v „Prehlásení o náboženskej slobode" znie:
„Ľudia dnešnej doby si deň za dňom stále viac uvedomujú dôstojnosť ľudskej osoby a neustále vzrastá počet tých, ktorí si robia nárok na to, aby človek vo svojom počínaní mal a používal svoj vlastný úsudok a zodpovednú slobodu, ovládanú nie donucovaním, ale vedomím povinnosti."
Druhý článok s názvom „Predmet a základ náboženskej slobody", znie:
„Koncil prehlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda
spočíva v tom, že ľudia musia byť zbavení akéhokoľvek donucovania ako zo strany
jednotlivcov, tak zo strany spoločenských skupín a tak aj zo strany akejkoľvek hmoty a
to tým, že v náboženských otázkach nesmie byť nikto donútený, aby konal proti svojmu
svedomiu, v rámci patričných hraníc. Koncil ďalej vyhlasuje, že právo na náboženskú
slobodu je naozaj založené na dôstojnosti ľudskej osoby, tak ako zo zjaveného Božieho
slova poznáva skrz rozum. Toto právo na náboženskú slobodu musí byť uznané v
právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo právom občianskym. Pretože ľudia sú
osoby, t. j. sú nadaní rozumom a slobodnou vôľou a tým povýšení k osobnej
zodpovednosti, sú všetci nútení vlastnou existenciou a zároveň morálnou povinnosťou
pridržiavať sa toho, aby hľadali pravdu, predovšetkým tú pravdu, ktorá sa týka
náboženstva. Tiež sú povinní poznanej pravdy sa pridržiavať a celý svoj život usporiadať
podľa požiadaviek pravdy. Človek však nedokáže splniť tento záväzok vlastným, jeho
existencii zodpovedajúcim spôsobom; ak nepoužíva vnútornú psychologickú slobodu a
zároveň oslobodenie od vonkajšieho donucovania."
V treťom článku s názvom „Náboženská sloboda a spojenie človeka s Bohom" sa hovorí:
„Boh urobil človeka spoluúčastníkom svojho zákona, takže človek pod jemným
vedením Božej prozreteľnosti čím ďalej, tým viac dokáže poznávať nezmeniteľnú pravdu.
Preto má každý človek povinnosť a teda aj právo, aby v náboženskej oblasti hľadal
pravdu, aby si v múdrosti, s použitím vhodných prostriedkov, tvoril pravdivé súdy
svedomia. Avšak pravda musí byť hľadaná spôsobom, ktorý je vlastný dôstojnosti
ľudskej osoby a jej spoločenskej prirodzenosti. Teda cestou slobodného bádania, s
pomocou učiteľského úradu, alebo výuky, výmeny myšlienok a dialógov, čím sa ľudia
navzájom oboznamujú s pravdou, ktorú našli. Alebo veria, aby si navzájom pri skúmaní
pomáhali, avšak na raz poznanej pravde je nevyhnutné s osobným súhlasom trvať."
4. Na záver niekoľko ukážok tohto „dôvtipu" a „zdokonalenia"
Na prvom mieste si zoberieme smutne známy „Holandský katechizmus". V už spomínanej prednáške v Rennes arcibiskup Lefebvre povedal:
„Vy zaiste veľmi dobre viete, že holandský katechizmus bol zavrhnutý, aj keď nie priamo, Svätým Otcom, teda ním menovanou komisiou kardinálov. Desať bodov, ktoré majú vzťah k desiatim základným skutočnostiam učenia Cirkve, bolo odsúdených alebo aspoň sa žiadalo od vydavateľov, aby zmenili pochybný text diela alebo aby ho prepracovali v katolíckom zmysle. Boli vyzvaní, aby pripravili nové vydanie katechizmu so zmeneným textom. Vyšlo ich niekoľko vydaní, v ktorých bolo na konci knihy uvedených spomínaných desať bodov, text však nikdy zmenený nebol. Nakoniec upustili aj od týchto dodatkov a v nových vydaniach sa nevyskytujú už vôbec. A tieto katechizmy teraz slúžia ako predloha katechizmom na celom svete."
Pri prednáške vo svojom rodisku Tourccoing dňa 30. januára arcibiskup Lefebvre predložil svojim poslucháčom nové vydanie katechizmu, ktorý pochádzal od oficiálnej katechickej komisie francúzskeho episkopátu. V ňom sa hovorilo:
58
„Pravda nie je nič prijaté, uzatvorené, ale niečo, čo sa tvorí".
Tamtiež uviedol dekan teologickej fakulty v Strasburgu nasledujúce slová: „Nepochybne sa uskutočňujú napr. bayreuthské slávnostné hry Richarda Wágnera, za jeho prítomnosti. Ale táto jeho prítomnosť čo do intenzity prevyšuje tú, s ktorou sa uskutočňujú predstavenia alebo koncerty, venované majstrovi len príležitostne. Podľa mojej mienky je Kristova prítomnosť v eucharistii chápaná v tejto perspektíve."
Oveľa otrasnejší prípad uviedol arcibiskup Lefebvre na prednáške, ktorú predniesol 24.
októbra 1976 vo Fridrichshafene na Bodamskom jazere pred 10 000-mi poslucháčmi. Tam
povedal:
„V Paríži pred týždňom vyšla pod protektorátom kardinála parížskeho arcibiskupstva brožúra, ktorú za vedenie Ústredia katolíckej akcie napísal Jean Barraud. Hovorí sa v nej: „Zostáva eucharistia pri konsekrácii chlebom? Áno, zostáva chlebom." „Je náš Pán Ježiš Kristus v tejto eucharistii telesne prítomný?"
„Nie, náš pán Ježiš Kristus nie je v tejto eucharistii telesne prítomný." (Pozn.:
Zmieneným parížskym arcibiskupom je kardinál Lustigiere, ktorý sa verejne chváli, že je
Žid.)
Pri kňazských exercíciách v auguste 1972 arcibiskup Lefebvre povedal:
„Tradičná definícia manželstva bola vždy formulovaná z hľadiska jeho hlavného účelu, za ktorý sa vždy pokladalo plodenie detí a manželskej láske pripadala druhoradá úloha. Na koncile boli snahy túto definíciu zmeniť v tom zmysle, že už neexistuje hlavný a vedľajší účel, že plodenie detí a manželská láska sú rovnocenné. A bol to kardinál Suenens, ktorý tento útok proti manželstvu osobne viedol. A ešte veľmi dobre si pamätám, ako sa vtedajší generálny magister dominikánov kardinál Browne zdvihol a zvolal: „Caveatis. Vyvarujte sa. Ak príjmete túto definíciu, potom jednáte proti celej tradícii Cirkvi a znetvoríte zmysel manželstva."
Pápež Pavol VI. menoval kardinála Seunensa, ktorý je od 15. mája 1976 slobodomurárom, jedným zo štyroch moderátorov koncilu.
Ešte ďalej zašiel predseda francúzskej konferencie arcibiskup marseilleský Etchegaray. Pri svätení kostola v Schmellerstrasse v Mníchove predložil arcibiskup Lefebvre svojim poslucháčom pastiersky list tohto kardinála, v ktorom sa píše:
„Ak si snúbenci želajú zbožný obrad, avšak bez sviatosti manželstva, pretože sa
necítia ešte zrelí, aby prijali sviatosť manželstva, je možné, ak si to želajú, tento malý
obrad vykonať, aby boli spojení. Potom môžu žiť ako manželia až do tej doby, než prijmú
sviatosť."
Pri audiencii v Castel Gandolfo dňa 11. septembra 1976 arcibiskup Lefebvre povedal
Svätému Otcovi:
„Vo Francúzsku existuje 23 omšových Kánonov. Pápež mu odpovedal: „Ale je ich viac, monsignore, oveľa viac." - „No dobre, keď ich je viac, prečo sa k nim nepridá ešte jeden, ktorý zodpovedá našim želaniam? Predsa sa podporuje pluralizmus."
Je samozrejmé, že tieto skutočnosti vyvolali medzi slobodnými murármi a aj medzi liberálmi katolíkmi búrlivé nadšenie. Už v roku 1969 napísal člen francúzskeho senátu knihu „Liberálny katolicizmus", v ktorej píše:
„Už pol druhého storočia bojujeme za to, aby naše názory nadobudli prevahu vo vnútri Cirkvi a nikdy sa nám to nepodarilo. Konečne prišiel II. Vatikánsky koncil a my sme triumfovali. Odteraz sú tézy a princípy liberálneho katolicizmu oficiálne a s konečnou platnosťou uznané Svätou Cirkvou."
59
IV. Princíp kolegiality, vyhlásený koncilom, je popretím hierarchie právomoci pápeža a diecéznych biskupov
1. Čo je hierarchia právomoci?
Hierarchia (grécky svätá vláda) je posvätná moc, udelená Ježišom Kristom. Delí sa na hierarchiu svätenia a hierarchiu právomoci.
Hierarchia právomoci je oprávnená viesť a riadiť Cirkev, diecézu alebo farnosť. Táto právomoc bola vždy pokladaná za autokratickú, t. j. jej vykonávateľ sa o ňu s nikým nedelil, ale zároveň za ňu niesol plnú zodpovednosť.
2. Siónski mudrci vedeli, že každá právomoc musí byť autokratická V 1. protokole sa hovorí:
„Veľkorysý a jasný plán môže byť vypracovaný len jediným mužom, ktorý skoordinuje všetky kolesá vládneho mechanizmu. Z toho je nevyhnutné vyvodiť, že pre blaho krajiny je výhodnejšie, keď je moc sústredená v rukách jedného zodpovedného jedinca. Civilizácia nemôže existovať bez absolútneho despotizmu, pretože nie je dielom más, ale ich vodcov, nech sú akýkoľvek."
A v 10. protokole:
„V dobách, keď národy pokladali svojich vladárov za čistý prejav Božej vôle, bez reptania sa podrobili autorite samovládcov. Avšak odo dňa, keď sme im vnútili pojem vlastných právd, začali vo svojich panovníkoch vidieť prostých smrteľníkov. Ľud, ktorému sme vzali vieru, prestal pozerať na svätých pomazancov ako na Božských a keď sme otriasli jeho vierou v Boha bola panovnícka moc vyhodená na smetisko a stala sa verejným vlastníctvom, ktorého sme sa chopili my."
V tejto súvislosti nám na myseľ prichádzajú slová v Times z roku 1920, ktoré sme už citovali:
„Povšimnite si to, že isté podstatné rysy domnelého židovského programu vykazujú znepokojujúcu podobnosť so súčasnými svetovými udalosťami."
V roku 1870 bola v Európe len jediná republika, Švajčiarsko. V roku 1970 už je len jedno kráľovstvo, Španielsko a šesť kráľovstiev bábkových - Anglicko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Švédsko a Nórsko. A len jediná autokracia - Svätá Stolica.
Preto dostalo slobodomurárstvo rozkaz k útoku na túto autokraciu. Časopis „Europeische Freimaurerei" (Baden-Baden Strasbourg, september 1964) napísal:
„A pokiaľ nebude odstránené panstvo jednotlivca v cirkevnej ústave, potiaľ bude podľa nášho názoru stroskotávať každá reforma na iných úsekoch. Ústavná právomoc pápeža a ním menovaných kardinálov je inštitucionálnou prekážkou každého lepšieho chápania a každej lepšej reformy."
3. Ani tento moment neunikol bdelosti sv. Pia X.
V § IIL, lit. d. encykliky „Pascendi" reprodukuje bludné učenie modernistov o hierarchii takto:
„Podstata tejto autority vyplýva z jej pôvodu a z tejto podstaty je nevyhnutné vyvodiť
jej práva a povinnosti. V predchádzajúcej dobe bol všeobecne rozšírený názor, že
autorita prišla do Cirkvi zvonku, totiž priamo od Boha, a preto sa dôsledne bralo ako fakt,
že je autokratická. Toto učenie je však v dnešnej dobe neudržateľné. Ako Cirkev vyviera
z kolektívneho vedomia, tak aj autorita. životne vyviera zo samotnej Cirkví. Ak teda
autorita ako Cirkev vychádza zo samotnej Cirkvi a z náboženského vedomia, je mu aj
podriadená. Ak sa vymaní z tejto podriadenosti, stáva sa tyraniou. My však žijeme v
dobe, kedy zmysel pre slobodu dosiahol svoj vrcholný bod. V občianskom živote verejné
60
vedomie presadilo demokraciu. Ľudské vedomie je však len jedno, tak ako je len jeden život. Ak teda nechce cirkevná autorita budovať a udržiavať v ľudskom vedomí vnútorný rozpor, musí prijať demokratické zriadenie a to tým skôr, že ináč je jej osud spečatený. Pretože by bolo naivné sa domnievať, že vo vývoji túžby po slobode by niekedy nastal nejaký zvrat. Násilné obmedzovanie slobody by viedlo k výbuchu, ktorý by zmietol Cirkev aj náboženstvo. To je učenie modernistov, ktorí preto usilovne hľadajú cesty, ako uviesť do súladu autoritu Cirkvi so slobodou veriacich."
4. II. Vatikánsky koncil prijal princíp kolegiality
V dekréte „O pastoračnej úlohe biskupov Cirkvi" sa v článku 36 a 37 hovorí:
„Od prvých stáročí Cirkvi boli biskupi, hoci riadili len dielčie Cirkvi spoločenstvom
bratskej lásky a horlivosti pre všeobecné poslanie uložené apoštolom vedení k tomu, aby
zjednocovali sily i vôľu a tak napomáhali spoločnému blahu jednotlivých Cirkví. Z toho
dôvodu sa konali provinčné koncily a nakoniec plenárne koncily, na ktorých biskupi pre
rôzne Cirkvi stanovili jednotné smernice ako vo veciach vyhlasovania vieroučných
právd, tak aj vo veciach cirkevnej disciplíny. Tento ekumenický koncil si želá, aby
úctihodné inštitúcie synód a koncilov rozkvitli novou silou. Tým má byť lepšie a
účinnejšie postarané o rast viery a udržanie disciplíny v rôznych Cirkevných vierach
podľa daností našej doby. V dnešných časoch môžu predovšetkým biskupi svoj úrad
primerane a plodne vykonávať len vtedy, ak svoju svornú súčinnosť s ostatnými bis-
kupmi ešte zblížia a upevnenia. A pretože biskupské konferencie, ktoré sú už v mnohých
krajinách zriadené, priniesli znamenité dôkazy plodného apoštolátu, pokladá koncil za
vhodné, aby sa všade schádzali biskupi tej istej krajiny alebo územia na konferenciách.
Majú sa schádzať v stanovenom čase, aby z výmeny znalostí a skúseností a zo
vzájomných porád vzišla svätá súčinnosť síl pre spoločné blaho cirkví."
V odstavci 4 čl. 38 sa hovorí:
„Rozhodnutia biskupskej konferencie, pokiaľ boli uskutočnené právoplatne a aspoň dvomi tretinami hlasov tých biskupov, ktorí sú členmi s rozhodujúcim hlasovacím právom a boli schválené Apoštolskou stolicou, majú záväznú právomoc a to v tých prípadoch, keď to buď predpisuje všeobecné právo alebo určí zvláštne nariadenie, ktoré vydá Apoštolská stolica, motu proprio, alebo na prianie konferencie."
5. Dôsledky kolegiality, ako ich vidí biskup Graber
Na str. 75 knihy o Atanášovi sa hovorí:
„A tým sme sa ocitli na vrchole nášho problému a želáme si len, aby bol nasledujúci citát z „El’Humanisme" chápaný vo svojom plnom dosahu:
„Až sa zrúti tradičná štruktúra, bude nasledovať celý zvyšok. Cirkev takýto zápas nepredvídala, už dlho nie je pripravená na prijatie nového revolučného ducha a na prispôsobenie sa mu ... Pápeža nečaká popravisko, ale rozbujnenie miestnych cirkví, ktoré sa zorganizujú na demokratickom princípe, odmietnu závory medzi klerikmi a laikmi, vytvoria vlastné dogmy a budú žiť v úplnej nezávislosti na Ríme."
Toľko slobodomurári.
Vráťme sa tam, kde sme začali, Atanázius vo svojom pastierskom liste vyratúva, čo sa vtedy v Alexandrii stalo:
„Rabovanie kostolov, podpaľačstvo, rúhanie, prznenie panien, bičovanie a zabíjanie. Toto všetko nie je nič proti tomu, čo sa odohráva dnes v svetovej cirkvi, bez toho aby sme si to tak vcelku uvedomovali. Či už nevznikajú miestne cirkvi, ba či nie sú už dokonca v plnej aktivite, ak na synodách demokratickým spôsobom hlasovania rozhoduje väčšina, teda akási svojvoľná skupina a nie pravda?"
61
Spomínaný slobodomurársky časopis ďalej hovorí:
„Čoskoro už nebude možné, aby Vatikán udržal kontrolu nad týmito prúdmi vo vnútri ohromného telesa Cirkvi, ktorá sa pokladá za homogénnu ... Nebolo by načase vrátiť sa k národnejším cirkvám?"
Popravisko teda pápeža nečaká. Aká ľudská je naša doba. Pápeža očakávajú len miestne cirkvi, s tými sa teda musí zmieriť, ale na konci tohto vývoja bude pápež zbytočný, veď predsa miestne cirkvi budú žiť v úplnej nezávislosti na Ríme. Teda predsa len popravisko vo forme anihilácie. Sme veľmi povďační za túto otvorenú reč. Vieme, na čom sme. Diabolský plán leží jasne a otvorene pred nami.
6. Pôvodným javom kolegiality je zotretie rozdielov medzi kňazmi a laikmi
Odstránenie posvätného kňaza je jedným z najväčších výdobytkov nemeckého luteránstva.
Už predtým sme si povedali, že najmocnejšou hnacou silou nemeckej reformácie bola túžba
nemeckých veľmožov po cirkevnom majetku, a že ideologický pláštik, ktorým tieto pohnútky
zastreli, im ochotne utkal Martin Luther. Hlavným Lutherovým argumentom bolo, že medzi
duchovným a svetským stavom nie je žiadny rozdiel, že duchovné osoby majú byť volené
ľudom a nie diktované Rímom pomocou biskupského svätenia, že rehole majú byť rozpustené a
pod. Za týchto okolností potom Cirkev nepotrebuje vlastniť žiadny majetok - a skutočne
severonemeckí veľmoži s rozkošou tento majetok rozkradli. Vo svojom spise „Ku kresťanskej
šľachte nemeckého národa a o náprave kresťanského stavu" z roku 1520 Luther na str. 148
píše:
„Prvým múrom, ktorú vybudovali romanisti (t. j. rímska hierarchia), je rozdiel medzi duchovnými a laikmi. Tak sa vynašlo, že pápež, biskupi, kňazi a mnísi tvoria duchovný stav, na rozdiel od kniežat, pánov, remeselníkov a sedliakov, ktorí patria k laickému stavu. To je číry výmysel a lož. Pravda je ale taká, že všetci kresťania patria k duchovnému stavu. Jediný rozdiel, ktorý medzi nimi je, je rozdiel funkčný. Ak pápež alebo biskup vykoná pomazanie, udelí tonzúru, posvätí, požehná alebo si oblečie niečo iné ako laici, potom síce môže poslať do sveta podvodníkov alebo pomazaných bôžikov, ale nemôže urobiť ani kresťana ani duchovného... Všetko, čo vyjde z krstiteľnice, sa môže honosiť tým, že je posväteným kňazom, biskupom alebo pápežom, aj keď neprislúcha všetkým, aby túto funkciu vykonávali."
V predchádzajúcom odstavci sme sa dočítali, že slobodomurárom záležalo na tom, aby boli „odmietnuté závory medzi klerikmi a laikmi". V pokoncilovej Cirkvi boli urobené prvé kroky aj v tomto smere. Vo veľa prípadoch bolo odstránené rúcho, kňazi prestali nosiť kolár a tonzúru, farári odložili v úradných hodinách kleriku, Svätá Stolica povolila niekoľko kňazských sobášov, bolo odstránené podjáhenstvo, boli prepustení ženatí jáhnovia atď. Kňazi sa tak dobrovoľne zriekli toho, čo francúzskym kňazom zakázala civilná konštitúcia.
V. Keď koncil princípom náboženskej slobody ochromil učiteľský úrad Cirkvi a princípom kolegiality podlomil hierarchiu právomoci, mohol prikročiť k vyhláseniu ekumenizmu, ktorý dokorán otvoriť brány univerzálnemu synkretizmu.
1. Čo je ekumenické hnutie?
Až do II. Vatikánskeho koncilu sa pod týmto pojmom rozumelo úsilie o zjednotenie všetkých protestantských kresťanov. Tento koncil rozšíril rozsah tohto pojmu na všetkých kresťanov, keď v čl. 4 „Dekrétu o ekumenizme" hovorí:
62
„Pod vplyvom vanutia milosti Ducha Svätého v mnohých krajinách sveta existujú
snahy, aby modlitbou, slovom i skutkom sa došlo k onej plnosti jednoty, ktorú chce Ježiš
Kristus. Preto koncil napomína všetkých katolíckych veriacich, aby sa poznávajúc
znamenia doby horlivo zúčastnili ekumenického diela. Pod pojmom „ekumenické hnutie"
sa rozumie činnosť a podniky, ktoré podľa rozmanitých potrieb Cirkvi a podľa možností
dobových pomerov boli vyvolané k životu a zamerané na podporu jednoty kresťanov.
Patrí k nim predovšetkým každé úsilie o vymýtenie všetkých slov, súdov a skutkov, ktoré
nezodpovedajú situácii odlúčených bratov podľa spravodlivosti a pravdy, a tým sťažujú
vzájomné vzťahy. Ďalej ide o dialóg, ktorý pri zhromaždení kresťanov z rôznych cirkví a
združení, ovládaných duchom zbožnosti, vysvetlí učenie každého svojho združenia
hlbšie, takže zreteľnejšie vystúpi to, čo je na ňom charakteristické."
Z toho čo sme už predtým uviedli o magistériu jasne vyplýva, že jediná katolícka cirkev (a
nikto iný) podáva pravé učenie Ježiša Krista. Všetko, čo sa od tohto učenia odchyľuje je bludné.
Preto nemá žiadny zmysel, aby tí, ktorí tvoria „Cirkev slyšiacu" (Pápež a biskupi patria k Cirkvi
„učiacej"), diskutovali o akomkoľvek článku Kristovej náuky. Ich povinnosťou je iba poučovať
„odlúčených bratov" o tom, čo učí katolícka Cirkev a upozorňovať ich na to, že toto učenie je
neomylné. V diskusiách totiž víťazí skôr diskutérska obratnosť a pohotovosť, než pravda a preto
katolícki diskutujúci sa vystavujú nebezpečenstvu, že sa zapletú do osídiel synkretizmu a
nakoniec stratia ten najdrahocennejší poklad, ktorý má človek na tomto svete, dobrú katolícku
vieru.
2. Čo je synkretizmus?
Synkretizmom nazývame zmiešanie rozličných, hoci aj navzájom si odporujúcich, filozofických či teologických názorov a náuk.
Nebezpečenstvo synkretizmu si veľmi dobre uvedomoval Mojžiš a preto vyvolenému národu uložil 613 ľahko pochopiteľných telesných predpisov s tým, že ich hoci aj formálne dodržiavanie preukáže u každého z nich príslušnosť k vyvolenému národu.
Aj Ježiš Kristus uložil svojim pokračovateľom - jedenástim apoštolom, aby je ho učenie odovzdávali neporušené ďalej. Stalo sa tak pri slávnom zjavení na hore, kde povedal:
„Je mi daná všetka moc na zemi i na nebi. Preto choďte do celého sveta a získavajte si učeníkov medzi všetkými národmi, krstite ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta." (Mat. 28, 18-20)
Oproti tomu je náboženský synkretizmus starou slobodomurárskou požiadavkou. Už v spomínanej „Konštitúcii slobodného murárstva, obsahujúcej dejiny, povinnosti a pravidlá tohto starobylého a ctihodného bratstva, vydaného pre potrebu lóží", ktorú vypracoval v roku 1723 z príkazu veľmajstra anglickej veľlóže vojvodu z Whartonu presbyteriánsky pastor James Anderson, kde sa hovorí:
„Pre slobodomurára vyplýva z jeho členstva v lóži povinnosť riadiť sa mravným zákonom - ak ovláda dokonale svoje umenie, nikdy nebude hlúpym ateistom ani bezbožníckym voľnomyšlienkárom. Avšak ak za starých čias bolo slobodomurárom prikázané, aby sa hlásili k náboženstvu svojej krajiny alebo svojho štátu, nech bolo akékoľvek, dnes sa javí vhodnejším, aby vyznávali to náboženstvo s ktorým súhlasí celé ľudstvo, pričom sa ponecháva na ich ľubovôli, aby vyjadrili svoju osobnú mienku. To znamená, že slobodomurári majú byť ľuďmi dobrými a naozajstnými, ľuďmi čestnými a poctivými, nech sa od seba líšia akýmkoľvek vyznaním alebo presvedčením. Tým sa slobodomurárstvo stáva centrom jednoty a prostriedkom k upevneniu priateľstva medzi ľuďmi, ktorí by sa bez neho nikdy nedokázali medzi sebou zmieriť."
Pre úplnosť dodávame, že toto stanovisko k náboženstvu zaujímajú len tzv. regulárni
slobodomurári, ktorých prototypom je „Veľká lóža anglická". Naproti tomu neregulárne
63
slobodomurárstvo, ktorého základy položil „Veľký orient francúzsky", keď zo svojej konštitúcie v roku 1877 vyškrtol „Veľkého architekta vesmíru" je slobodomurárstvom ateistickým.
Pápež Pius XIL, keď prednášal 23. mája 1958 na VII. týždni pastorálnej adaptácie, označil za korene moderného odpadlíctva od viery vedecký ateizmus, dialektický materializmus, racionalizmus, iluminizmus, laicizmus a ich spoločnú matku: slobodomurárstvo.
Zvolením Jána XXIII. v roku 1958 nastáva opäť obrat. Snáď táto okolnosť viedla plenárne zasadanie argentínskych kardinálov, arcibiskupov a biskupov k spoločnému prehláseniu z 20. februára 1959, v ktorom sa hovorí:
„Marxizmus a slobodomurárstvo majú spoločný ideál pozemskej blaženosti. Preto slobodomurárstvo môže prijať filozofické koncepcie marxizmu. Nie je možný žiadny konflikt medzi filozofickými princípmi marxizmu a slobodného murárstva - prehlasuje veľmajster parížskych slobodomurárov.
„Aby dosiahlo svojich cieľov, používa slobodné murárstvo sociálne a hospodárske revolúcie proti vlasti, rodine, majetku, morálke a náboženstvu. Slobodné murárstvo dosahuje svoje ciele skrytými, podvratnými prostriedkami. Komunizmus zase verejnými podvratnými prostriedkami. Slobodomurástvo uvádza do pohybu sektárske politické minority a komunizmus sa opiera o politiku más, využívajúc túžob po sociálnej spravodlivosti. Všetkým, ktorí majú na srdci lásku k vlasti, označujeme za nepriateľa tradícií a našej budúcnosti slobodné murárstvo a komunizmus, ktoré túžia zničiť všetko, čo je v našej krajine vznešené a posvätné."
Rwandský arcibiskup Perraudin zaslal po svojom návrate z Európy v roku 1961 všetkým kňazom svojej africkej diecézy list, v ktorom povedal:
„Stretol som sa s mnohými veľkodušnými a pozoruhodnými činmi, ale napriek tomu je môj prevažujúci dojem ten, že si v Európe neuvedomujú dosah boja, ktorým sa stáva lotériou osud celej Afriky. Komunizmus a slobodné murárstvo tu hrajú diabolskú hru a staré kresťanstvá si dostatočne neuvedomujú, že Cirkev, ktorej sú členmi, teda ich cirkev, je v Afrike v smrteľnom nebezpečenstve. Ľudia v Európe sú nedostatočne informovaní a pokiaľ áno, tak sú informovaní veľmi skreslene."
Biskupi gréckej pravoslávnej Cirkvi už 12. septembra 1933 na svojej konferencii prehlásili:
„Slobodomurárstvo je mysteriózne náboženstvo, úplne odlišné od kresťanskej viery, jej odporujúce a cudzie. Ako iné mysteriózne kulty vedie cez zdanlivú toleranciu a uznanie cudzích božstiev k synkretizmu, podkopáva dôveru k iným náboženstvám a pozvoľna ich rozkolísava."
Na záver si vypočujme veľkého staviteľa mostov medzi slobodomurárstvom a Cirkvou
francúzskeho slobodomurára Yvesa Marssudona, ktorý vo svojej knihe „Ekumenizmus z
pohľadu tradičného slobodomurára" (Paris 1964, str. 61), opatrenej premršteným (?) venovaním Jánovi XXIIL, píše:
„My, tradiční slobodomurári, si dovoľujeme upresniť a do inej roviny preniesť slovo jedného štátnika tým, že ho prispôsobíme okolnostiam - katolíci, protestanti, muslimovia, hinduisti, voľnomyšlienkári, veriaci myslitelia - to všetko sú pre nás len krstné mená. Naše rodné meno je slobodomurár."
Biskup Graber k tomuto citátu poznamenáva („Atanázius ...", str. 41):
„V tomto bode sa zreteľne ukazuje, ako blízko sa správne môže nachádzať od
nesprávneho. Čo by pre nás mohlo byť žiadúcejšie, než ekumenizmus v zmysle
Kristových slov: „Aby všetci jedno boli" (Ján 17, 21). Avšak ako vánok tenká je hraničná
čiara, ktorá tento ekumenizmus delí od synkretického ekumenizmu, ktorý relativizuje
pravdu a v poslednej fáze smeruje k supercirkvi, veľkému cieľu tajných spoločností."
A to je vytúžený cieľ siónskych mudrcov, ktorí v 7. protokole hovoria:
64
„Židovský kráľ sa stane tým, čím bol až donedávna pápež. Stane sa univerzálnym patriarchom nami ustanovenej cirkvi."
3. Praktickým dôsledkom pokoncilového ekumenizmu je poluteránštenie obete Svätej Omše, uskutočnenej liturgickou reformou
Odlišná koncepcia služby Božej medzi luteránmi a katolíkmi vyviera z rozdielnej koncepcie cesty k spáse. Podľa luteránov možno k spaseniu dôjsť len vierou, podľa učenia katolíckej cirkvi len činorodou láskou.
Ideológ českého luteránstva prof. dr. Hromádka vo svojich „Zásadách" (Praha 1946, str. 27)
hovorí:
„Spasenie je darom milosti Božej. Pred Bohom stojíme zaťažení vinou a hriechom.
Jeho slovo nás usvedčuje, že jediné čo môžeme robiť, je spoznať a uznať svoju vinu a
vydať sa na milosť Hospodinovu. Nemôžeme sa odvolať na nič, ani na svoje najkrajšie
skutky, ani na svoje vedomosti a učenosť, ani na svoje kultúrne úspechy, pozemské
postavenie a česť, ani na svoje city pobožnosti, náboženské úkony a príslušnosť k
Cirkvi."
Toto učenie, ktoré sa autor nesnažil doložiť žiadnym citátom z Písma Svätého, je v protiklade k tomu, čo povedal Ježiš Kristus:
„A keď príde Syn človeka vo svojej sláve a všetci svätí anjeli s ním ... vtedy povie Kráľ ... Poďte požehnaní môjho Otca, vládnite dedične kráľovstvom ... lebo som lačnel a dali ste mi jest ..." (Mat. 25, 31-46)
4. Z Lutherovej bludnej koncepcie cesty k spáse vyplýva aj jeho bludná cesta koncepcie Svätej Omše
Ak podľa Luthera Ježiš Kristus svojou obeťou na kríži urobil všetko, čo pre spásu ľudstva
mohlo byť vykonané, potom by nám veriacim neostávalo naozaj nič iné, než tejto skutočnosti
veriť, ale Pán Ježiš nám povedal: „Kto chce za mnou prísť, zapri sám seba, vezmi svoj kríž a
nasleduj ma". (Mat. 16, 24) My katolíci preto veríme, že musíme stáť v ustavičnom boji proti
telu, svetu a diablovi, že sa ustavične musíme obetovať, že musíme byť ustavičnou obetou,
ustavičným darom. Sme ukrižovaní s našim Pánom Ježišom, s ním nesieme svoj kríž a jeho
nasledujeme. V predkoncilovej Svätej Omši bolo toto poňatie vyjadrené nádhernými slovami po
obetovaní kalicha:
„V duchu pokory a so skrúšeným srdcom nech sme prijatí, Pane, a tak sa dej naša obeť pred tvárou Tvojou, aby sa páčila Tebe, Pane Bože."
V pokoncilovom formulári bola táto modlitba vypustená. Martin Luther však hovorí (Leo Christiani: „Od lutherstva k protestantizmu", 1910, str. 258):
„Hlavná súčasť ich kultu Omše presahuje všetku pobožnosť a všetku hrôzu. Z Omše robia obeť a dobrý skutok. Keby nebol iný dôvod pre zavesenie rehoľného hábitu na klinec, pre vystúpenie z kláštora a pre porušenie rehoľných sľubov, tak toto jediné by naskutku bolo dostatočným dôvodom."
A na inom mieste (str. 176) píše:
„Omšu slúži Boh ľuďom a nie ľudia Bohu. A preto eucharistia je tu predovšetkým na to, aby oživovala vieru, mala by byť slúžená v národnom jazyku, aby tak všetci dobre porozumeli veľkosti záľuby, ktorú im Svätá Omša pripomína."
Ešte zreteľnejšie to vyjadril Lutherov žiak Melanchton, keď povedal:
„Kristus ustanovil eucharistiu ako upomienku na svoje utrpenie. Je preto modloslužbou, keď sa jej ľudia klaňajú." (str. 252 Cristianiho knihy)
65
Tridentský koncil (1546-1563), ktorý bol zvolaný preto, aby zatrhol šírenie reformačných bludov, venoval Svätej Omši veľkú pozornosť. Jeho učenie možno stručne zhrnúť asi takto:
„Skôr ako sa Ježiš Kristus rozlúčil so svojimi apoštolmi, oslávil s nimi prvýkrát Svätú Eucharistiu. Vzal do svojich svätých rúk chlieb a povedal: „Toto je moje telo - to je moja krv." Pri týchto slovách premenil chlieb a víno na svoju drahocennú krv. Z chleba a vína ostali len tzv. spôsoby, t. j. to, čo možno z chleba a vína vnímať zmyslami. Pod spôsobom chleba a vína sa Ježiš sám priniesol svojmu Otcovi v obeť a svojim učeníkom sa sám podal ako pokrm. Vo večeradle priniesol Pán Ježiš tú istú obeť, ktorú mal nasledujúci deň krvavým spôsobom priniesť na kríži. Pod spôsobom chleba a vína sa obetoval za apoštolov a za nás všetkých."
V „Tridentskom katechizme" sa o konsekračných slovách (IL, 4., 24) hovorí nasledujúce:
„Ak berieme ohľad na schopnosť účinkov Jeho utrpenia, prináleží sa vyznať, že pre spasenie všetkých je vyliata krv Spasiteľova. Ak uvažujeme úžitok, ktorý z neho ľudia vzali, ľahko spoznáme, že úžitku nie všetci, ale mnohí bývajú účastní. Keď teda povedal: „za vás", tým mienil buď tých, ktorí boli prítomní alebo vyvolených z národa židovského, ako boli, okrem Judáša, učeníci, s ktorými rozprával. Keď potom pridal: „za mnohých", mienil tým ostatných vyvolených zo Židov i pohanov. Teda bolo dobré, že nebolo povedané „za všetkých", pretože na tomto mieste je reč len o úžitku utrpenia, ktoré prinieslo ovocie spasenia len vyvoleným."
Tu smerujú aj slová apoštola:
„Tak i Kristus raz obetovaný je tomu cieľu, aby vyniesol na kríž hriechy mnohých." (Žid. 9, 28.).
Ako aj to, čo u sv. Jána Pán hovorí:
„Ja za nich prosím, nie za svet prosím, ale za tých, ktorých si mi dal, pretože sú Tvoji." (Jan 17, 9)
Apoštoli prijali obetné Telo a obetnú Krv Pána ako pokrm pre večný život. Boli s ním čo najvnútornejšie spojení a naplnení nebeskými milosťami. Slovami: „To čiňte na moju pamiatku" udelil Pán Ježiš apoštolom moc premieňať chlieb a víno na Sväté Telo a Svätú Krv, tieto dary obetovať nebeskému Otcovi a podávať veriacim ako pokrm.
Túto plnú moc apoštoli preniesli na svojich nástupcov v kňazskom úrade. Majú sláviť Svätú Eucharistiu až do Jeho druhého príchodu.
A teraz si povšimnime, akú predstavu má o Svätej Omši jeden z moderátorov II. Vatikánskeho koncilu, menovaný Pavlom VL, zosnulý arcibiskup mníchovský a friesenský, kardinál Július Döpfner. V predslove k spevníku a ekumenickej modlitebnej knižke, ktorú má mať každá rodina, napísal:
„Dávam obciam do rúk túto knihu. Lebo chcem obciam umožniť, aby v bohoslužbe
plnili svoju kňazskú službu a svoj kňazský príkaz, ktorý im II. Vatikánsky koncil znova
privádza na vedomie. Kniha chce pomáhať, aby sme v eucharistii v radosti a prostote
srdca spoločne jedli chlieb, aby sme žalmami, chválospevmi a piesňami, ako ich vnuká
Duch, zvestovali Božie diela, (Kol. 3, 16), aby sme spoločne prosili Boha, aby sme sa tiež
naučili pridať sa k spevu večerného chválospevu Cirkvi. Aj pobožnosti majú byť touto
knihou opäť oživené."
O najsvätejšej Obeti - Svätej omši - nie je povedané ani slovo.
66
VI. II. Vatikánsky koncil uskutočnil aj radikálnu zmenu postoja Cirkvi k židovskému národu.
1. Vyjasnenie pojmu
Aby naše stanovisko k tejto chúlostivej otázke bolo jasné a jednoznačné, opakujeme predovšetkým to, čo sme povedali na začiatku:
„Treba si jasne uvedomiť, že nie všetci Židia boli alebo sú judaisti. Medzi židovským národom je mnoho vyznávačov čistého učenia Mojžišovho a prorokov, ba aj mnoho úprimných nasledovníkov Ježiša Krista. Preto je nevyhnutné rozlišovať medzi Židmi a judaistami, ako sme rozlišovali jasný rozdiel medzi Nemcami a nacistami."
Naše stanovisko úplne súhlasí so slovami vydavateľa francúzskeho vydania Protokolov siónskych mudrcov na str. 2:
„Nie sme antisemiti. Bojujeme proti zvráteným Židom, ktorí sa snažia zničiť Božie
kráľovstvo. Nie je ich mnoho, ale sú všemocní. Židom boli dané vynikajúce vlastnosti
vyvoleného národa. Zachovali si tieto vlastnosti, tieto neoddiskutovaterné dary, ale dali
ich do služieb zla, do služieb zvráteného mamonu. V deň predvídaný Písmom svätým (Iz.
2, 1-5), kedy sa obrátia a navrátia ku Kristovi, ktorý vyšiel z ich krvi, využijú tieto
vlastnosti v službách dobra. Potom im bez váhania priznáme právo na riadenie sveta.
Potom opäť nájdu svoje poslanie a my budeme ich poddanými podľa Božieho práva".
Antisemitizmus sa bude potom definovať záporným výmerom, ktorý sme prevzali z knihy kardinála Beu: „Cirkev a židovský národ" (Freiburg - Bazilej - Wiedeň 1966, str. 80):
„Antisemitizmus nespočíva v priznaní nepopierateľných historických skutočností, ale
v nesprávnom výklade týchto skutočností a z nich vyplývajúcich nevhodných záverov".
Kardinál Bea je zodpovedný za „Vyhlásenie o vzťahu Cirkvi k nekresťanským
náboženstvám", ktoré uskutočnil II. Vatikánsky koncil.
Nasledujúce údaje sme čerpali z Herdrovho Lexikonu pre teológiu a Cirkev, zv. „Druhý
Vatikánsky koncil", diel II. z roku 1967. Číslo v zátvorke znamená odkaz na stránku tohto
lexikonu.
2. „Genéza" a vyhlásenie o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám
Príchodom Jána XXIII. nastal aj nový vzťah k židovskému náboženstvu. Nový pápež bol
zvolený 28.10.1958 a už 15.12.1958 menoval ako prvého kardinála svojho predurčeného
nástupcu a pokračovateľa milánskeho arcibiskupa Montiniho. Pre prvú Veľkú noc svojho
pontifikátu prikázal, aby z príhovoru na Veľký Piatok za Židov, ktorý znel: „Modlime sa aj za
zradných Židov, aby Boh a Pán náš zosňal clonu z ich srdca, aby aj oni uznali Ježiša Krista
nášho Pána", bolo vyškrtnuté slovo „zradných", Vtedy sme všetci vedeli, kam padne tieň
stromu, ktorý pápež takto zasadil. A skutočne v pokoncilovej liturgii veľkopiatočnej čítame
príslušný príhovor úplne inak:
„Modlime sa aj za Židov. Veď oni sú prví, kto spoznal meno Hospodina, nášho Boha. Nech ho stále milujú a nech verne zachovávajú zmluvu, ktorú s nimi uzavrel."
K tejto veci sa ešte vrátime.
O rok neskôr sa k slovu prihlásili jezuiti. Dňa 24. apríla 1960 predložil rektor Rímskeho
biblického ústavu Ernest Vegt S. J. menom ďalších 18 profesorov tohto ústavu, všetko jezuitov
z najrôznejších krajín, predsedovi Ústrednej prípravnej komisie koncilu podanie, v ktorom sa
hovorí:
„Nikdy sa nesmie tvrdiť, že židovský národ je ako taký zavrhnutý. Veď už v minulosti sa časť obrátila ku Kristovi". (140)
67
Dňa 8. júla 1960, krátko po menovaní kardinála Beu predsedom Sekretariátu pre jednotu kresťanov, bolo oznámené, že prelát Johannes, riaditeľ Ústavu pre židovsko-krestanské štúdium pri Seton-halské univerzite v Spojených štátoch, zaslal petíciu podobného obsahu kardinálovi Beaovi. (140)
Niekoľko dní nato intervenoval priamo u pápeža „francúzsky" historik Jules Issak, opierajúc
sa o podporu francúzskej národnej lóže všesvetového židovskoslobodomurárskeho rádu B'nai
B'rith (60).
18. septembra 1960 dal Ján XXIII. kardinálovi Beaovi ústny príkaz, aby pre koncil pripravil návrh vyhlásenia o vnútorných vzťahoch medzi Cirkvou a izraelským národom (496).
6. februára 1961 ustanovil kardinál Bea Subkomisiu pre židovskú problematiku, jadrom ktorej boli vedľa už zmieneného preláta Casterreichera ešte opát Leo Rudolff O. S. B. a Žid Gregory Baum z USA. (415)
Tento postup vyvolal odpor početných cirkevných hodnostárov. Bol to predovšetkým kardinál
Ruffini, ktorý znovu upozorňoval na „Talmud", ktorý učí Židov, aby opovrhovali všetkými
ostatnými ľuďmi, pretože sa tí rovnajú zvieratám. Upozorňoval aj na neblahý vplyv slobodného
murárstva. Hovoril: „Či nie je táto zhubná sekta, tento neustály proticirkevný pletichár,
udržovaný a podporovaný Židmi?" (447}
Z ostatných musíme menovať patriarchu Maxima, ktorý vystúpil s tvrdením, že silný zásah amerických biskupov v prospech Židov je dôsledkom komerčných záujmov početných Američanov, ktorí udržujú so Židmi úzke obchodné styky. Vyhlásil:
„Dokiaľ židovský národ ostane odlúčený od Krista Spasiteľa, bude na jeho čele znamenie hanby, ako učili proroci Starého zákona." (448)
Podobne sa vyjadril Johan Humpe:
„Nie je to len katolícky štýl, ale štýl tohto koncilu, že rozlíšenie a odlúčenie
náboženských systémov sa buď úplne prehliada alebo je formulované veľmi ironicky. O
tom, že bohov hinduizmu a pokusy o spásu v týchto náboženstvách, že budhistický
svetový pesimizmus so svojimi požiadavkami premôcť akúkoľvek predstavu o Bohu,
nemožno žiadnym spôsobom zlúčiť s kresťanskou vierou, sa vo „Vyhlásení" hovorí
rovnako málo ako o dejinnom proteste Izraelu proti Mesiášovi Ježišovi Kristovi z
Nazaretu". (454)
V októbri 1964 vyslal Vrchný arabský výbor Palestíny do Vatikánu delegáciu, aby odvrátila
koncil od úmyslu vyhlásiť Židov za nevinných. V komuniké, ktoré táto delegácia vydala, sa
hovorí:
„Za podobnými úmyslami sa skrývajú Imperialisticko-sionistické manévre, ktoré sa snažia, aby Cirkev zaujala stanovisko k palestínskemu konfliktu v prospech medzinárodného Židovstva."
Po jeho boku sa postavil koptický patriarcha Kyrilles VL, ktorý vyhlásil, že čin koncilu je dôsledkom spiknutia a že so všetkými arcibiskupmi a biskupmi svojej cirkvi bude protestovať proti imperialistickému pokusu zneužiť II. Vatikánsky kongres. (461)
3. Koncil preklenul priepasť, ktorú vyhĺbil judaizmus medzi židovským a kresťanským náboženstvom neuznaním Ježiša Krista za Mesiáša, neurčitým vyhlásením, ktoré má dvojaký výklad
V čl. 4 koncilného „Vyhlásenia o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám" sa objavuje
veta:
„Aj keď je Cirkev novým ľudom božím, nesmú byt Židia predstavovaní ako by boli Bohom zavrhnutí, či prekliati a akoby táto skutočnosť vyplývala z Písma Svätého."
68
Tento výrok je hrubým pokleskom proti pravidlám logiky, ktorá vyžaduje, aby podnetom výroku bol pojem buď jedinečný, čiastočný alebo všeobecný. Pretože podmet tohto výroku je v množnom čísle, bude tento výrok určitý iba v dvoch verziách:
a) žiadny Žid nesmie byť predstavovaný, akoby bol zavrhnutý či prekliaty, alebo
b) niektorí Židia nesmú byť predstavovaní akoby boli zavrhnutí či prekliati.
Ad a) tento výrok je v rozpore s Písmom Svätým, z ktorého plynie, že Židia, ktorí neveria
Kristovi, prepadajú prekliatiu, ktoré nad nimi vyslovil Mojžiš. Nikto nás nemôže hrešiť
za to, ak máme za to, že istí konciloví činitelia úmyselne presadili neurčitú formuláciu,
aby povrchnejší čitatelia pokladali za koncilom vyhlásené, že Židia nie sú prekliatym
národom. Toto tvrdenie dokazujeme skutočnosťou, že sa stratil, bol odstránený pred-
koncilový veľkopiatočný príhovor.
Ad b) Tento výrok je v úplnej zhode s Písmom svätým, pretože Židia, ktorí uznávajú Ježiša
Krista, prekliati nie sú.
4. Túto úvahu končíme slovami arcibiskupa Lefebvra z roku 1975
A čo povedať na dekrét z konca januára 1975, v ktorom sa hovorí, že katolík, ktorý vstúpi do
slobodomurárskeho rádu, už nebude postihnutý exkomunikáciou? Tí, ktorí zničili Portugalsko.
Tí, ktorí sa zúčastnili Allendovho diela v Chile. A teraz sú činní v Južnom Vietname. Ktorí si
zaumienili rozdrviť katolícke štáty: Rakúsko-Uhorsko za 1. svetovej vojny, Maďarsko a Poľsko.
Slobodní murári chcú skazu katolíckych krajín. čo sa stane o rok so Španielskom, Talianskom
atď.?
Prečo Cirkev otvára náruč týmto ľuďom, ktorí sú jej zaprisahaní nepriatelia? Ach, koľko sa
budeme musieť ešte modliť, modliť. Dnes prežívame nápor diabla proti Cirkvi, akého doposiaľ
nebolo. Musíme sa utiekať k Najsvätejšej Panne Márii, aby nám prišla na pomoc, lebo skutočne
nevieme, čo nás čaká zajtra. Je vylúčené, že Boh znesie všetko to rúhanie, všetky tie
svätokrádeže, ktoré sa dotýkajú jeho cti, jeho božskej velebnosti. Pomyslime na zákony, ktorými
sa legalizuje interrupcia, ktoré sú teraz aktuálne vo všetkých krajinách, na rozlukový zákon v
Taliansku, na totálne zrútenie morálky, na zrútenie pravdy. Iba ťažko možno uveriť, že by sa to
všetko malo diať nadlho, bez toho aby sa jedného dňa neprihlásil k slovu Boh, udrel a potrestal
svet strašnými ranami.
Preto musíme prosiť Pána Boha o milosrdenstvo pre seba i našich bratov. Ale rovnako sa musíme aj brániť, musíme bojovať. Bojovať za uchovanie tradície, nesmieme mať strach. Musíme za každú cenu udržať rítus našich Omší Svätých, lebo Omša Svätá je základom Cirkvi a kresťanskej civilizácie. Keby Cirkev nemala pravú Omšu, zmizla by z povrchu zemského. Musíme zachovať vernosť tomuto rítu, tejto obeti, všetky naše kostoly boli pre túto Omšu vybudované a nie pre inú „omšu", pre túto omšovú obeť a nie na oslavu poslednej večere, pre hostinu, pre pamätnú oslavu, pre oslavu komunis, - nie boli vybudované pre Obeť našeho Pána Ježiša Krista, ktorý zotrváva na našich oltároch.
DEO GRATIAS
69
Komentáre
Prehľad komentárov
п»їhttps://bit.ly/34RxuK7 - Flirting in your city
https://hot-desire.com/T1kMpvjB
- Sex without obligation
@@@==
PROTOKOLY
(Františrk RYBKA, 3. 10. 2012 11:16)Krásna téma resp. témy na vášnivé filozofické a "filozofické" debaty, s dobrými priateľmi pri fľašťičke dobrého vína.....pri krbe.....na dôchodku....už sa teším.
Meet, be inspired, communicate and continue flirting! Follow the link
(Gabrielkeday, 1. 12. 2020 9:27)