EMO Emily-18.kapitola
5. 4. 2011
18.kapitola
Ráno som sa zobudila o niečo neskôr, ako inokedy, ale vôbec to nevadilo.
Najedla som sa, umyla a začala každodenný, ranný, obliekací rituál. Vybrala som si kombináciu čiernej a ružovej a keďže, ružových a čiernych vecí mám zo všetkých najviac. Vyberala som bedlivo, keďže som chcela pôsobiť dojmom vyliečeného srdca.
Nakoniec sa mi podarilo asi z milióna rôznych kombinácií vybrať tú, ktorá mi pripadla najveselšia- volániková čierna sukňa, ružové legíny, vysoké číňany, čierne tričko s krátkym rukávom a rukavice asi po lakeť, bez prstov a čierno-ružovými pásikmi.
Namaľovala som sa ako zvyčajne, s výnimkou jasne ružových pier. Na oči som si dala svoje obľúbené slnečné okuliare (také aké nosia hviezdy z Hollywoodu), zavesila tašku na plece a vyšla z domu.
V autobuse už bol Jimmy. Žiarivo sa usmieval, vyzeral akoby ho niečo tešilo, aj keď som teda netušila, čo.
„Čau!“, pozdravila som ho.
„Ahoj, kočka. Dnes si krajšia ako inokedy. Ako je to možné?“, pýtal sa. Bolo mi jesné, že má niečo za lubom.
„Ja netuším. A čo ty? Prečo si taký prekvapivo happy?“, spýtala som sa.
„Dobrá nálada, nič viac.“, odpovedal a zamlčal všetky detaily jeho veselého úsmevu.
Už som to nevydržala a musela som mu povedať o Valentínke, keď sa ma na ňu spýtal sám.
„Hm a na Valentín si niečo dostala?“, spýtal sa, použijúc svoj obľúbený lyšiacky úsmev.
„Fú, tak dobre poviem ti to: Em mi poslal Valentínku. Teda, myslím že to bola Valentínka... Každopádne, mi v nej písal, a to je najčudnejšie, že vraj dnes ide ku nám do školy. Veril by si tomu?“, spýtala sa, ešte stále užasnuto. No, on sa netváril, že ho to nejako prekvapilo.
„Netváriš sa nejak, prekvapene.“, skonštatovala som. Trochu sa začervenal, ale skôr než som mohla čokoľvek povedať, sa konečne spamätal a povedal vec, čo ma neskutočne zaskočila.
„Ja o tom viem.“, povedal ticho.
„Ty o tom vieš?!“, zvrieskla som a celý autobus sa na nás pozrel.
„Ako je vôbec možné, že o tom vieš?!“, spýtala som sa zúrivým šeptom.
„On mi to písal.“, priznal možno ešte tichšie, ako predtým.
„Čože?! Kedy, ako ale hlavne prečo?!“, spýtala som sa naštvane.
„No, dobre, poviem to, ale sľúb mi, že ma nezabiješ. Ešte nechcem zomrieť.“, uškrnul sa. Prepichla som ho tak naštvaným pohľadom, že mu úsmev okamžite zmrzol na perách.
„Tak fajn. Začali sme si písať, už vtedy, keď si bola, no, v stave... čudnom stave. A potom, keď si prišla do školy, už vtedy som vedel, že si od neho odišla. Akurát, som čakal kým mi to povieš. Písali sme si vlastne kvôli tebe, bol zvedavý, ako sa máš. A tak som mu to povedal. Povedal... povedal som mu, že si mierne mŕtva, ale po tých dvoch, či troch mesiacoch som písal, že už sa máš dobre. Že sa smeješ a rozprávaš.“, stopol, lebo sme už museli vystupovať.
Potom, keď sme už kráčali ku škole, znova sa rozhovoril.
„No, to ho potešilo a tak... tak mi navrhol, že, že, že by sem prišiel a skúsil to s tebou opäť. No, povedal to krajšie, ale predsa len to bolo dávno, tak si nepamätám. Emily, on ťa stále ľúbi. Veľmi, veľmi ľúbi a dúfa, že ty ho máš ešte stále rada. Takže, prosím, nehnevaj sa na mňa.“, povedal a tú poslednú časť dodal jemnejšie.
„Ja sa nemám hnevať?! Ty, to ty si si s ním písal za mojím chrbtom, aj keď si vedel, že moje krehké srdce pri pomyslení naňho puká, kašľal si na to. Prečo, si si s ním písal? Načo? Aby si ma zabil?! Ale povedz mi jediné: písali si s ním aj baby?“, spýtala som sa hrozne naštvaná.
„Nie, ale ja som im to všetko hovoril. Neraz ti chceli všetko vykecať, ale bál som sa, že zareaguješ tak, ako teraz.“, povedal ospravedlňujúco. Nepomohlo to.
Vošli sme do školy a ja som bola nútená sa skľudniť. Škoda, že jediné, čo ma dokázalo skľudniť bola rana päsťou do steny.
Prezula som sa a upaľovala do triedy. Jimmy sa so mnou snažil držať krok, ale nešlo mu to a o chvíľu som pred ním mala náskok.
V triede som si hodila tašku na zem, sadla si a tresla hlavou o lavicu. Až teraz mi vlastne došlo, že môj trápny okamih života, čo mi ho zničí, je tak blízko, že prvá hodina popri tom iste prejde skôr.
Zazvonilo na hodinu a Jimmy si konečne prišiel sadnúť. Ani som sa neodvažovala zdvihnúť hlavu, keď si sadal. Cítila som, že skamenel ako socha a som istá, že to, len preto, že sa bál aby ma nenaštvalo aj to, že dýcha.
Do triedy vošiel učiteľ a všetci sme sa postavili. Mala som tušáka, že nevošiel sám, keďže, každá baba vzdychla a chalani tiež (baby preto, lebo sa im nový spolužiak páčil. Chalani, lebo mali obrovskú konkurenciu.).
„Dobré ráno, žiaci!“, povedal učiteľ veselo.
„Dobré ráno, pán profesor.“, povedali sme pomaly a ospalo.
Ja som radšej klopila pohľad do zeme. Nemienila som sa stretnúť s Emovým pohľadom. Prisahám, že keby sa nám pohľady stretli, bolo by možné, že sa rozplačem.
„Posaďte sa. Žiaci, toto je váš nový spolužiak Emil Agostino.“, povedal učiteľ. Znova som si položila čelo na studenú lavicu. Ten chlad ma nesmierne upokojoval.
Učiteľ vyzval Ema aby o sebe niečo povedal.
Žasla som. Ten chlapec o sebe povedal viac spolužiakom, ako mne. Hovoril sebavedomo a z jeho hlasu bolo počuť úsmev.
Chcela som vedieť, či na mňa pozerá a tak som trochu nadvihla hlavu. A div sa svete, on sa pozrel presne vtedy, keď ja (:P). Nechcela som mu ukázať, že je mi to trápne a tak som sa narovnala, vybrala z peračníka čiernu fixku a začala si čmárať na obal zošita.
Kreslila som srdce, keďže po 1. som ich teraz kreslievala všade a väčšinou zlomené a po 2. srdce, bola práve teraz moja srdcová záležitosť.
Keď skončil, posadil sa a učiteľ sa postavil na jeho miesto. Začal vysvetľovať nové učivo a kým si to vlastne stihol uvedomiť zazvonilo, keďže Em rečnil väčšinu hodiny.
Cez prestávku som sa postavila rýchlejšie, ako blesk a odišla za Ninou.
„Poďme sa prejsť, prosím.“, povedala som naliehavo, lebo som videla, ako sa Em stavia.
„No veď dobre, poďme.“, povedala a len tak-tak sme sa vyhli Emovi.
Na chodbe sme obe mlčali. Ja preto, lebo som nevedela odkiaľ začať a Nina, lebo nevedela, čo povedať.
No, nakoniec, som sa ozvala.
„Prečo si mi nepovedala, že Em príde?“, spýtala som sa šeptom.
„Lebo Jimmy nám to zakázal!“, povedala nešťastne a konečne na mňa pozrela.
„Ale ty nie si Jimmyho otrok, Nina, spomínaš?“, povedala som naštvane.
„Neurobila som to, len preto. Bolo mi jasné, že srdce sa ti dvojnásobne zlomí.“, povedala aby ma presvedčila.
„Nina, ale akokoľvek by sa mi zlomilo, zastavila by som to. Ale teraz sa mi zlomilo znova a zabolí ma vždy, keď naňho pozriem.“, povedala som a hlas sa mi triasol.
„Ja viem, ale... No, to je už jedno. Bože, veď tak, keď je teraz tu správaj sa k nemu normálne. Nemusíš sa mi vtierať, ako Natália, alebo Dada. Jednoducho, keď sa ťa na niečo spýta odpovedz kľudne a v pohode.“, povedala a zazvonilo.
Neostalo mi nič iné, než prísť na hodiny a prežiť do konca dňa...
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.