EMO Emily-33.kapitola
15. 5. 2011
33.kapitola
Prišla som domov a vošla rovno do kúpeľne.
Po požiari som bola na dne a preto som robila to, čo žiaden normálny človek nerobí. Rezala som sa.
Áno, viem, že je to psychická choroba nazývaná samopoškodzovanie. Viem, že je to zlé. Ale ten pocit, keď som sa s hnevom mohla vyrovnať jedinou, maličkou, krvavou rankou bol tak skvelý. Dokonalý.
No po čase, keď som zabúdala na nešťastie, skončila som s tým. Vyrovnávam sa s tým inak. Obliekam sa do čiernej. Navždy smútim.
A dnes, keď mi jediný perfektný chlapec v živote vyhodil na oči, že som zbabelec, nezniesla som to.
Ale kvôli tomu som toto urobiť nechcela. Chcela som to urobiť kvôli tej hroznej spomienke. Pre túto spomienku som to robievala. Často. Len pomyslenie na to, že ju Em mohol zachrániť namiesto mňa bolo tak hrozné. Stále som si priala, aby zachránil ju. Aby ona mohla žiť namiesto mňa. No to sa nestalo. A táto myšlienka ma zabíjala.
A tak som si zobrala žiletku, pritisla ju na ruku a urobila prvý zárez. A za prvým druhý a za druhým tretí. Cítila som to. Ale nebolelo to, len trošku štípalo. Bolo to príjemné. Skrz týchto pár raniek som mohla ventilovať všetky tie pocity čo sa vo mne hromadili- strach, úzkosť, smútok, hnev, osamelosť.
Usmiala som sa nad pocitom voľnosti a pokoja a zhrnula si rukáv.
S pocitom šťastia som si ľahla do postele a zaspala.
Ráno ma zobudil ten sprostý budík. Vypla som ho, vstala a okamžite pocítila pálenie na ruke. Vošla som do kúpeľne a strčila si ruku pod studenú vodu. Hneď sa mi uľavilo.
Obliekla som si tričko so síce krátkym rukávom, no zato som si dala čiernu mikinu, ktorá zakryla porezané zápästia. Ďalej som si obliekla obľúbené, čierne gate, číňany, zobrala tašku a vyšla z domu.
Keď sme s Jimmym dorazili do školy, pred ňou stál Em. Opieral sa o stenu školy a prižmúrenými očami pozoroval okolie. Pod očami sa mi črtali kruhy a na čele mal kvapky potu. Trochu sa triasol, myslím ale, že to nebolo od zimy, skôr od choroby. Keď ma zbadal, na tvári sa mu usadila ľútosť a nie a nie zliezť dolu. Snažil sa vyzerať vyrovnane, no nedarilo sa mu to. Nevedela som, či začína byť chorý alebo či je len nervózny.
Prešli sme okolo neho a ja som oň ledva zavadila pohľadom.
„Emily, počkaj!“
„To mi teda nenapadne.“, povedala som tak hlasno, aby to počul, ale nie tak, aby to počuli aj učky na dozore.
„Prepáč.“, povedal a myslím, že mu to bolo ľúto.
„To sa raz musí stať.“, poznamenala som, ale pozerala skôr na špinavú školskú zem, ako jemu do očí.
„Čo je to s vami?“, spýtal sa Jimmy.
Prekvapene som zamrkala a pripomenula si, že je tu. Že tu bol po celý čas.
„Nerieš Jimmy.“, povedala som ticho a znelo to tak trochu prispato.
„Ako chceš.“, povedal a ďalej nerýpal. To som na ňom mala fakt rada. Keď mu človek povedal, aby sa nestaral, tak sa nestaral. Keď mu človek povedal, aby bol ticho, bol tíško, ako anjelik.
Sadla som si, zabila si do uší slúchadlá a nevnímala, čo sa deje okolo mňa. Pozerala som na lavicu a v mysli si opakovala slová pesničky od Adele- Someone like you.
Tá pesnička mala nielen smutnú melódiu, ale aj krásny, hoci smutný text. Myslím, že vo všetkom, čo spievala, mala pravdu. Vo všetkom.
Nepotrebovala som slovník alebo google translate, aby som si to preložila. Neviem ako, ale od prvej hodiny angliny na škole som si pamätala každé slovíčko. Na hodine som si nič nenapísala do slovníčka. Žiadne slová na naučenie. Nič.
Po dvoch rokoch som sa rozhodla, že mám ďalší talent a tým boli jazyky. V ANJ som sa chcela zlepšiť. Chcela som vedieť viac a viac. A tak som skúsila šťastie pri jednej knižnej sérií, ktorá bola síce na Slovensku, ale bola najprv vydaná v angličtine v Anglicku a Amerike, až potom sa dostala k nám. Bola uložená medzi tými zaprášenejšími knižkami, keďže po anglicky dnes číta málokto a tak je jasné, že sa o ich poriadok nestarali tak, ako o slovenské (veď načo čítať anglicky, keď sú tu aj slovenské knihy, však?).
Prvé dve strany prvej knižky fantasy série som si prekladala s pomocou slovníka. No potom sa prelomila bariéra a akosi mi došlo, že nemusím poznať každé slovo vety, aby som vedela, čo vlastne znamená. Ja som si neznáme slovíčko vyvodila z vety.
A tak to šlo ďalej. Vedela som preložiť takmer všetko od básničiek, ku príbehom a knihám, až ku textom pesničiek. A tak je to dodnes. Stále sa zlepšujem a snažím sa pamätať si čo najviac. A všetci vieme, že bez snahy a prachov nič nedocielime.
Ale ak by som mala posúdiť, čo je najlepšie na mojom talente je myslím to, že nič neprekladám. Proste sa mi slovenský preklad vždy objaví v mysli. Je to čudné, ale v hlave vidím slovenský text a pritom si v mysli ešte opakujem slová pesničky.
Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, myslím, že sa mi pri požiari stalo niečo... čudné. Možno som len vdýchla priveľa dymu a teraz mi to robí zle, ale ja si myslím, že dobre...
OK, som šialená, zabudnime na tú teóriu, inak mi hrabne. Dosť, čo mi už špliecha na maják, nechcem aby mi ešte strašilo vo veži.
Zazvonilo a učka vošla. Všetci sme sa postavili, ale všimla som si, že Em tam nie je. Možno odišiel kvôli mne, napadlo mi. Ale nielen to. Tiež, či nie je chorý. Vyzeral zle, možno išiel do školy len preto, aby som mu odpustila a ja som sa hrala na pani Naštvanú.
Ja viem, nebolo to do mňa pekné, ale aj tak som si myslela, že to má len z nervozity. A možno má, ktovie. No stále som sa na neho hnevala a bola z toho trochu smutná. Veď predsa len...
Vyučovanie prebehlo, akéto prekvapenie... vyrgel prosím... nudne. Zo školy som išla rovno domov a skontrolovala FB. Žiadna správa, akurát 69 upozornení. Ako fajn...
Večer som zaspala pri pesničke, ktorú som počúvala celé vyučko a to pri Adele. Neviem čím to je, ale milujem jej hlas...
.......................................................................................................................................................
Em sa neukázal celý týždeň a skutočne som sa bála. Veľmi. Prvé dva dni som si hovorila, že sa mu asi nechce chodiť do školy, ale keď to bol už týždeň, bála som sa ako nikdy. Pýtala som sa samej seba: Čo mu asi je? Kde trčí? Nie je chorý? Nie je mŕtvy? Neleží teraz niekde na studenej zemi, zbitý, sám a blízko smrti?
Na to som nemohla myslieť. Snažila som sa byť silná a pripomínala si, že v pondelok iste príde...
No neprišiel. Neprišiel celý ďalší týždeň a ja som sa na nič nevedela sústrediť. Myslela som na to, či neodišiel, či nie je mŕtvy, či ma nenenávidí, či nie je chorý, či ma ešte chce vidieť...
Celý piatok mi to výrylo hlavou, ako šibnuté tornádo. Cítila som sa ako sviňa, že som nešla za ním, skontrolovať ho, zistiť, či je stále tu, v poriadku a bezpečí. A v neposlednom rade, či ma stále ľúbi.
A tak som sa v sobotu vybrala za ním...
Komentáre
Prehľad komentárov
čo s ním je emma?! dúfam že mu nič strašné nespravíš...inak si ma nepraj!! :D :D
...
(Kikuška, 15. 5. 2011 21:04)