EMO Emily-19.kapitola
5. 4. 2011
19.kapitola
Tak a dosť!, povedala som si pri príchode zo školy. Myslela som na Emove krásne, čierne oči, keď som si spomenula na to, ako som žiarlila, keď nimi pozeral na Natáliu.
Hrozne ma to štvalo. Po celý, celučičký deň sa od neho nepohla ani na cm. Malo to dva dôvody: 1. sedí vedľa neho a 2. ani nechcela odísť.
Smiala sa s ním, rozprávala a sedela s ním. V jednom kuse s ním flirtovala a myslím (a to je smutnejšie), že aj on s ňou.
Pár krát sa jej dotkol a krásne sa na ňu usmial. A, keďže, sedí vpredu a ja vzadu, mala som skvelý výhľad.
A to „A dosť!“, znamenalo, že by som naňho mala prestať myslieť. Keď chce ju, tak chce ju. Pre mňa to bude, len dobre. Ostanem v bezpečí.
No pooočkať!, práve som si niečo uvedomila. Vlastne tých niečo bolo pár. Prvé niečo bolo, že je neskutočne čudné, že aj keď flirtuje s ňou, mne napísal čudnú Valentínku.
Druhé niečo, že na mňa celý deň upieral smutné, takmer prosebné oči.
Hm, je to čudné...
No čo. Radšej naňho nebudem myslieť. Dosť, čo je mi zle z pocitu, že zajtra na nich môžem znova pozerať.
Večer, keď som išla spať, zaspávala som s myšlienkou na ďalší zlý deň, ktorý ma čakal...
.......................................................................................................................................................
Ráno som sa obliekla rýchlo: čierne, obtiahnuté tričko s krátkym rukávom, čierne obtiahnuté gate a vysoké, svietivo ružové číňany pod kolená. Učesala som sa, zobrala si tašku a vypadla z domu.
Na dnešný deň som sa v podstate tešila, lebo som sa mala stretnúť s Kikušou. Už dĺho, dlho som ju nevidela...
Spolu s Jimmym sme prišli do triedy a smiali sa. Keď som si však všimla, že Em, sedí na Natalinej lavici a veselo sa smeje, namiesto smiechu som chcela skôr plakať.
Prvú hodinu som sa takmer nevedela sústrediť, keďže Em a Natala sedeli tak blízko, že to nebolo možné.
Druhú hodinu, som bola sústredená na test, rovnako, ako oni dvaja. Spolu som vedela... ani ň a tak som sa mohla zamýšľať nad inými vecami než nad nimi.
Tretiu hodinu som nemala ani s jedným a tak to bola celkom šťastná hodina.
Štvrtú hodinu som takmer celú prespala, keďže učiteľ vysvetľoval tak nudne, že bolo ťažké skryť chrápanie.
A poslednú, piatu hodinu, som pretrpela, lebo Em pohladkal Natale tvár a ona jeho pobozkala na líce. Musela som sa krotiť, aby som jej jednu nevrazila.
Po hodine sme konečne išli do mesta. Kika už čakala pred sľúbeným miestom, obchodnom s fornetami a mávala nám.
Podišla som k nej a objala ju.
„Ahoj, moja!“, pozdravila ma šťastne.
„Čavko! Ako sa máš? Ja celkom na nič...“, priznala som.
„Fú tiež nie nejako oks. A možno sa ti to nebude páčiť, ale mne sa to tiež veľmi nepáčilo... Andrej mi dal kopačky, rozumieš tomu?! Úplne mi zlomil srdce!“, povedala a rozplakala sa. Súcitne som ju objala a povedala jej, že mám ten istý problém.
„Hej? Prečo? To si si znova našla frajera a on ťa nechcel?“, spýtala sa uplakane a uprela na mňa červené oči.
„Nie, ale Em prišiel k nám na školu... Je jasné, že je tu, len preto, že mi chce len ublížiť. V jednom kuse flirtuje s jednou babou z našej triedy a no... mňa pohľad na nich moc neteší...“, povedala som ticho a v podstate prvýkrát som si priznala, že ma to trápi.
„On je u vás na škole?! Prečo? Páni moji... to ťa iste musí zabíjať. Keby sa tu objavil Andrej, hodila by som sa pod vlak!“, povedala a nastal výbuch plaču č. 2.
Potom sme sa zhodli, že naše životy nestoja za nič a tak sme sa išli opiť a to teda poviem, že toľko som toho ešte v živote nevypila.
Mala som dva poháre Borovičky, jeden Slivky, tri Vodky, jedno pivo a to všetko zavŕšila polovica fľaše Fernetu. Kika vypila všetko to, čo ja a tak sme boli obidve spité ako číky (divím sa, že som sa domov neplazila štvornožky).
Keď som prišla domov, dobrá nálada a smiech (obidvoje spôsobil alkohol) ustali. Odrazu mi prišlo zle a rozbehla som sa na záchod, aby som mame neovracala biely koberec.
.......................................................................................................................................................
Ráno som mala takú opicu, ako už dávno nie. Svet sa mi točil, znova som bežala vracať a mala som teplotu.
Mama ma nechala doma, ale samú. Nikto doma neostal a ja som ostala sama.
Inokedy by som to využila, ale dnes som celý deň preležala v posteli, vracala, potila sa a znova vracala a potila sa.
Poobede, keď ešte nik nebol doma, som chcela zísť zo schodov a ľahnúť si pred telku, ale nečakane sa mi zatočila hlava a ja som spadla zo schodov.
.......................................................................................................................................................
Zobudila som sa na zemi, pod schodmi. Všetko ma bolelo, ale najviac ruka, ktorá bola skrútená do neprirodzeného uhla. Bola opuchnutá a mala som na nej veľkú, čiernu modrinu.
Okamžite som zavolala Jimmymu a Kike nech okamžite prídu. Nepovedala som im prečo, ale povedala som im, že je to súrne.
Dorazili presne, keď som si sadala. Otvorili dvere a vbehli dnu.
„Čo je? Ó, fuj!“, zapišťala Kika.
„Tak, čo... Emily, čo sa stalo?“, spýtal sa Jimmy šoknuto.
„Zatočila sa mi hlava a spadla som zo schodov. Prosím, pomôžete mi dostať sa do nemocnice?“, zaprosila som a začali mi stekať slzy, keďže to hrozne bolelo.
„Jasné!“, zahlásili obaja a pomohli mi do schodov, aby som sa mohla obliecť.
Potom sme išli, čo najrýchlejšie do nemocnice. Prijali nás hneď, ale trvalo to možno aj tri hodiny, kým sme všetko vybavili a dali mi ruku do sadry.
Počas čakania som zavolala mame, ktorá začala hysterčiť a kričať. Povedala, že doma sa o mňa postará a dá mi všetko, čo chcem.
Kika obvolávali baby a Jimmy volal aj s pár chalanmi.
Keď mi konečne dali ruku do sadry a vyšli sme, stretol ma šok...
Komentáre
Prehľad komentárov
stopro tam bude Em..uz sa taaaaak tesim na 2é kapitolu emus :D :D kks :D daj ju semka co najrychlejsie :D :D dakujeeeem
...
(kikuska, 5. 4. 2011 20:44)