EMO Emily-32.kapitola
11. 5. 2011
32.kapitola
Cestou domov sme sa takmer vôbec nebavili, ale čo bolo iritujúcejšie bolo, že ma nechytil za ruku. Proste išiel vedľa mňa a tá vzdialenosť bola horšia než skutočnosť. Ruky mal založené na prsiach a tváril sa, akoby ani nebol vedľa mňa. Vyzeral urazený a nemyslím, že si vôbec všimol moje márne pokusy o akýkoľvek rozhovor, ako napr.:
„Páči sa mi tvoj byt.“
„Ďakujem.“, povedal krátko a potom sa znova zahľadel na zem.
Nechápala som jeho správanie. Najprv mi povie, že ma má rád ako jedinú, no vzápätí zisťujem, že sa bozkával s Natalou. A teraz mi povedal, že mu nevadí čakať, no odrazu sa tvári, ako by som ho urazila horšie, ako by som si vedela predstaviť. Alebo skôr: ako keby som urazila jeho pýchu atď.
Založila som si ruky na prsiach a zastala som. Kráčal ďalej, ale po pár metroch sa zastavil a pozrel na mňa.
„Čo je?“, spýtal sa.
„Čo je tebe?! Prečo si urazený?“, spýtala som sa naštvane.
„Ja nie som urazený.“, povedal, ale vedela som, že klame. Povedal to tak rýchlo, že mi to bolo jasné.
„Prestaň mi klamať. Neznášam to.“, takmer som zasyčala a pozrela mu do očí.
„Nie som urazený.“, zopakoval, ale neverila som mu to.
„Nie ty, to tvoja pýcha!“, zakričala som naštvane.
„Moja pýcha?! To ty a tvoja pýcha!“, zakričal naspäť.
„Ja? No to nemyslíš vážne! Ja som sa neurazila, to ty!“
„Ja nie som urazený, dopekla! Som naštvaný!“, zvrieskol na mňa.
„Prečo?“
„Skôr pre koho! Kvôli tebe, moja milovaná! Absolútne nechápem tvoje správanie!“
„Oh, tak prepáč, že som taká, aká som!“, zakričala som.
„Prečo sa všetkého bojíš?! Prečo raz nemôžeš čokoľvek urobiť spontánne? Len tak?!“, spýtal sa naštvane.
„Pretože mám rada, keď viem, čo bude!“
„Presne toto ma hrozne vytáča! To ako máš všetko naplánované!“
„No a?! Bože, tak nerobím veľa vecí len tak, a čo teraz?!“, povedala som a išla k nemu, pevne rozhodnutá, že ak mi ešte niečo povie, dám mu facku. Zastala som dva kroky od neho.
„C! A keby len to! Máš zo všetkého strach! Prečo ku všetkému pristupuješ ako zbabelec?! Áno, ja viem, ty SI zbabelá!“, zakričal a pozrel na mňa ako na bláznivú.
Zastala som si blízko k nemu, ruka sa mi vzniesla do vzduchu a letela ním. No ona zastala blízko jeho tváre. Už, už by som mu dala facku, keby... keby tu nebolo keby.
„No tak, daj mi facku.“, usmial sa falošne, no oči mal skôr smutné.
Zamrkala som a snažila som sa zastaviť slzy, no nešlo to zastaviť. Tiekli mi po lícach a padali na tričko.
„No ták! Snáď sa nebojíš?“, spýtal sa, v tvári výsmech.
„Tebe by som facku nikdy nedala.“, zašepkala som, posledný krát mu pozrela do navonok vážnych, no vo vnútri smutných očí a odišla.
Keď som bola asi tak krok od neho (aká to vzdialenosť), chytil ma za ruku a zastavil.
„Prepáč.“, zašepkal a pozrel na mňa.
„Som zbabelá a preto sa bojím, že to sa nestane.“, zašepkala som, tiež som mu pozrela do očí a vytrhla som sa mu.
Odišla som so vztýčenou hlavou, ale tak som sa rozhodne necítila. Chcela som si ľahnúť na cestu a čakať na auto. Namiesto toho som mala vlastný plán, ako odstrániť smútok a bolesť...
.......................................................................................................................................................
Pred dvoma rokmi som mala to čo chce každý- najsamlepšiu priateľku na svete, milého frajera a okolo každého prsta obkrútených aspoň tridsať, pre mňa, poskokov. Proste tých ľudí čo pre mňa boli menej ako zrnko prachu, ale aj tak ma milovali a uctievali ma. Boli pre mňa takmer dôležití. Môj život bolo možné porovnať s fantáziou, ktorá bola v mojom živote skutočná. Ani som si to neuvedomovala čo som mala. Mala som toľko a pre vtedajšiu ja to bolo stále málo. Chcela som viac toho, tamtoho aj hentamtoho a hentoho. No, nestihla som dostať ani tamto, keď sa mi zrútil svet...
Stalo sa to jedného obyčajného dňa. Vtedy sme pre školu hrávali divadlá a ja som bola ich v podstate hviezda. Publikum ma milovalo a nadšene tlieskalo každej scéne, v ktorej som vystupovala. Bola som školská celebrita. V ten deň sme hrali nejakú vec pri príležitosti vzácneho priateľstva. Hrala som tam ja, Kristin (mŕtva BFF), Josh (mŕtvy frajer) a pár iných. V publiku sedeli rodičia a Perla. Od šťastia im žiarili oči.
Hrali sme v škole a bolo dosť dusno, no dovtedy nikto netušil prečo. Práve sme začínali prvé dejstvo, keď sa z rozhlasu ozvalo: „Pozor, pozor! V budove školy horí! Toto nie je cvičenie! Opustite urýchlene budovu! Opakujem, v budove školy horí!“. Bola som tak v šoku, ako nikto. Proste som stála v prostriedku javiska a pozerala na zmätok okolo seba. Všetci kričali a bežali k východom.
Až na jedinú osobu. Bola to Kristin, ktorá mala astmu. Ležala na zemi a dusila sa. Oheň sa dostal aj k nám, ale bez ohľadu nato som prišla k nej a snažila sa jej pomôcť. Plakala som, ako nikdy, keď sa mi nič nedarilo. Nič nepomáhalo a ona zomierala. Zomierala mi pred očami a ja som nemohla urobiť nič. To prekliate nič, pre milovaného človeka.
Takmer som jej skrz slzy nevidela do tváre, ale vedela som, že sa mi snažila niečo povedať. Naklonila som sa až k nej a ona mi to pošepkala: „Josh... je tu. Nechaj ma, pomôž jemu!“.
Ja som sa od nej nechcela pohnúť. A nielenže nechcela: ja som nemohla. Oheň už pohltil väčšinu budovy, a tak mi bolo jedno, či zomriem. Bola som tu, pri nej a nič ma nemohlo odtiahnuť preč.
Nakoniec, keď už som videla, že sa len snaží udržať na žive, proste som na ňu cez zaslzené oči láskavo a pozrela a zašepkala: „Spi. Teraz už môžeš, spinkaj.“
Sama som nemohla uveriť tomu, že ju, len tak, nechala zomrieť. Ale ak niekoho máte radi, necháte ho ísť. A ja som to urobila.
Potom čo zaspala ona, som to vzdala aj ja.
Zobudila som sa vonku za školou, keď ma nejaký chlapec oživoval. Hneď ako som otvorila oči, som sa rozkašľala. No, keď som skončila, prišiel smútok, nenormálny smútok.
„Ako sa voláš?“, spýtal sa. Hlas mal mäkký, jemný, láskavý. Ten najkrajší, aký som kedy počula.
„Emily, ale teraz je to jedno.“, povedala som ticho, postavila sa a rozbehla sa naspäť do plameňov. Chlapec sa rozbehol za mnou, chytil ma okolo pása a nechcel pustiť. Bol silný. Mohla som kopať, šklbať alebo hrýzť. Bolo to jedno.
Nakoniec som od vyčerpania odpadla v jeho upokojivom náručí.
.......................................................................................................................................................
To bol môj príbeh a ešte aj teraz mi tečú po lícach slzy bezmocnosti, keď si na tú chvíľu spomeniem. A teraz som si spomenula.
Až do teraz som nevedela, kto je ten záhadný chlapec, ale keď som si na to teraz spomenula, vedela som, kto to je.
Bol to anjel.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.