6. kapitola
Hľadel do vysmiatej tváre oproti sediaceho muža a naprázdno preglgol. Ten človek ho neustále niečím prekvapoval. Vďaka nemu mal práve v hlave celkom slušný chaos. Akoby nestačilo, že sa v jeho prítomnosti cítil ako hanblivý pubertiak, ešte aj tá prosba o tykanie. Niežeby to nechcel, keď mu niekto vykal, pripadal si až nepatrične staro, no mal z toho kroku neurčitý strach. Uvedomoval si, že to ich vzájomný vzťah istým spôsobom zmení. V tej chvíli sa však neodvažoval posúdiť, či k lepšiemu, alebo horšiemu. Trasúcimi prstami vzal do ruky pohárik a nepatrne prikývol. „Ak si to želáte," nesmelo sa usmial.
„Želám. Tak na zdravie, Jakub,“ pozdvihol svoj pohárik Matej a mladší muž ho nasledoval.
„Na zdravie, Matej,“ vyslovil jeho meno so silno búšiacim srdcom. Na počudovanie, išlo to jednoduchšie ako čakal a prekĺzlo jeho perami ľahko ako jarný vánok.
Ten malý úspech ho naplnil hrdosťou a od samej radosti do seba naraz kopol obsah pohárika. Alkohol sa rozlieval jeho žilami a cítil, ako sa upokojuje a opäť nachádza pevnú pôdu pod nohami. Už bol oveľa menej nervózny ako pred polhodinou.
„Takže, Jakub, aký si mal dnes deň?“ znenazdajky sa opýtal Matej a prerušil tak tok jeho myšlienok.
Tá otázka ho zastihla nepripraveného a preto na chvíľu zmätene premýšľal, čo sa ho vlastne pýtal. „Myslel som, že budeme riešiť Miška,“ zamumlal napokon nespokojne. Nemal chuť rozprávať o sebe a o tom, že jeho deň bol, slušne povedané, na figu.
„Dostaneme sa aj k tomu, neboj sa,“ ubezpečil ho Matej. „Ale isto si spomínaš, že som ti povedal, že by som sa rád dozvedel aj niečo o tebe.“
„No jasné,“ vydzchol, keď si na to spomenul. „Ale načo je potom toto všetko dobré?“ Rukami urobil pomyselný kruh okolo kaviarne. „Nemohli sme to jednoducho vybaviť v škole?“
„Nie, necítil by som sa tam tak uvoľnene,“ odtušil Matej, no keď zaregistroval Jakubov zmätený pohľad, uviedol veci na pravú mieru. „Cítil by som sa tam ako učiteľ. A práve tomu som sa chcel vyhnúť. Pre túto chvíľu chcem byť Matejom, nie učiteľom Kozáčikom. A navyše, rád spájam príjemné s užitočným,“ tajuplne prehlásil a prijal od prichádzajúceho čašníka objednané nápoje.
Tajomnosť v Matejovom hlase donútila Jakuba spozornieť a zamyslieť sa nad jeho slovami. Ako to myslel? „Takže... ja som to príjemné, alebo užitočné?“ uškrnul sa. Netušil, kde sa v ňom vzala odvaha vypustiť tie slová z úst, musel uznať, že prekvapil sám seba. Zrejme to mal na svedomí vypitý alkohol, lebo s triezvym úsudkom by to určite nepovedal. Napriek tomu, vôbec to neľutoval. Začínal si učiteľovu pozornosť užívať. Konečne sa po dlhom čase cítil fajn.
„Jednoznačne to príjemné,“ priznal Matej na rovinu. Aj keď podobnú odpoveď podvedome očakával, i tak ho to zaskočilo a cítil, ako jeho líca pokryl jemný rumenec. Hanblivo sklonil hlavu a napil sa zo svojho kapučína.
„Hmmm, je fakt dobré,“ spokojne zavrnel. V tej chvíli mal chuť nafackať si. Správal sa, akoby v živote nepil kapučíno. Pravdou však bolo, že také dobré ešte vážne v žiadnej kaviarni nepil.
„Robia tu najlepšiu kávu v celom meste,“ vysvetlil mu Matej s úsmevom a vôbec si nevšímal jeho prekvapenú reakciu. Asi už bol zvyknutý. „Preto sem rád chodím,“ pokračoval. „A majú tu aj skvelé zákusky. Dáš si nejaký?“
„Ja neviem...“ zaváhal. Nebolo to už príliš?
„Predo mnou sa naozaj hanbiť nemusíš. Ja som hrozne na sladké,“ priznal sa Matej. „Tak si pokojne vyber, na čo máš chuť.“
To, na čo mám chuť, tu neponúkajú, pomyslel si Jakub, no nakoniec nedokázal odolať vábeniu čokoládovo-višňovej torty. Matej s uznaním odsúhlasil jeho výber, no sám zvolil krémešovú klasiku.
„Takže, ako to bude s tým Miškom?“ zaujímal sa Jakub, keď obaja dojedli a pohodlne sa oprel do kresielka. „Myslel si to s tými súkromnými hodinami vážne?“
„Áno, inak by som ti to nenavrhol. Už na začiatku školského roka som si všimol, že má talent a je škoda, že ho doteraz viac nerozvíjal. Neviem, kto ich učil hudobnú predo mnou, ale ako som zistil, nebolo to teda nič moc," zamračil sa. „Tie deti neovládajú skoro nič. Snažím sa to zlepšiť, ale za pár mesiacov nemôžem očakávať nijaké zázraky. Ale Miško,“ odmlčal sa, aby si odpil z kávy. „Ten od začiatku nad všetkými vyčnieval. Preto som ostal prekvapený, že sa doteraz nijako hudbe nevenoval.“
„Nemal sa mu kto venovať,“ Jakub zahanbene sklopil hlavu. „Posledné tri roky to bolo u nás hrozné.“
„Z toho mála, čo mi Miško povedal, som si domyslel, že ste to nemali ľahké, a preto som sa rozhodol mu pomôcť. Talenty treba podporovať.“
„A to len tak, sám od seba?“ podozrievavo sa opýtal Jakub, ktorý ako keby vycítil, že Matej nebol celkom úprimný.
„A prečo nie?“
***
„Asi by som mal ísť,“ smutne si povzdychol Jakub, keď mu displej mobilného telefónu hlásil osem hodín večer. „Mama sa bude báť, kde som.“
Neveril, že s Matejom strávil tri hodiny, zdalo sa mu to ako okamih. V spoločnosti toho muža úplne zabudol na všetky problémy a prišiel na iné myšlienky. Keby mohol, ostal by s ním pokojne aj celú noc.
Na Matejovej tvári sa objavil ustaraný výraz. „Dúfam, že nebudeš mať kvôli mne problémy.“ Vôbec si neuvedomoval, ako rýchlo plynul čas.
„Nie, chodievam domov aj oveľa neskôr, len obvykle dám mame vedieť, že sa zdržím. Dnes som na to akosi pozabudol,“ nervózne sa zasmial.
„Tak v tom prípade by sme naozaj mali ísť,“ súhlasil Matej a postavil. „Idem zaplatiť a potom ťa kúsok vyprevadím.“
„Ďakujem za príjemný večer,“ lúčili sa o desať minút neďaleko námestia, kde sa ich cesty rozchádzali. Jakub prijal ponúkanú ruku a pri vzájomnom dotyku prstov pocítil elektrický výboj. Telom sa mu rozlieval hrejivý pocit a v bruchu sa usadil roj motýľov. Bolo rozhodnuté. Rozhodne ho musí vidieť zas. Tie Miškove súkromné hodiny sa odrazu zdali ako skvelý nápad.
„Ako teda s tým Miškom? Kedy plánujete začať?“
„Vidíš, bol by som zabudol... Zajtra vás čakám o druhej u mňa v kabinete. Vyhovuje?“
V Jakubovej duši sa rozlial pocit šťastia. Už zajtra ho opäť uvidí. „Áno. Budeme tam.“
***
„Naozaj ma chce učiť?“ rozžiaril sa Miško, keď mu večer, keď už ležal v posteli, Jakub referoval o výsledku večerného stretnutia. Očká mu od radosti svietili ako vianočný stromček a Jakub sa vďaka tomu cítil výnimočne hrdo.
„Veď som ti to hovoril už v piatok, ty trdlo,“ postrapatil mu vlasy. „A dnes sme sa definitívne dohodli. Začínaš zajtra poobede. Teda, pokiaľ máš záujem.“
„Jasné, že mám!“ vypískol Miško šťastne a vrhol sa Jakubovi okolo krku. „Si najlepší brat na svete!“
„No jasné... Som ti dobrý, lebo iného nemáš,“ podpichol ho, ako to občas zvykol.
Miško sa zasmial, odtiahol sa a vyplazil mu jazyk. „Ďakujem,“ zamumlal a opäť si ľahol. Po chvíli sa však znovu posadil a zamračil sa. „Ale... Sám tam chodiť nemôžem,“ skonštatoval smutne. „A mama chodí do roboty, nebude môcť chodiť so mnou.“
„Budem ťa voziť ja, nemusíš mať strach,“ uistil ho a pohladil ho po kučeravých vláskoch. „Viem, že ti na tom záleží, tak to pre teba urobím. Tak sa už netráp a spi. Nech zase ráno nezaspíme. Dobrú noc.“
Miško sa potichu zachichotal a vďačne sa na brata usmial.
„A nebude to drahé?“ vstúpila do detskej izby mama, aby dala mladšiemu synovi pusu na dobrú noc.
„Povedal, že za to nechce nič,“ mykol Jakub plecom a vstal od postele. „Vraj to nerobí pre peniaze. Ale ja sa s ním nejako dohodnem, neboj.“
„Dobre. V každom prípade, je zvláštne, že sa takto rozhodol sám od seba a že si vybral práve Miška.“
„To je, asi je Miško vážne talent. Ale aspoň ho potešil,“ povedal už na chodbe, mieriaci do svojej izby.
Keď za sebou zatvoril dvere, zišla mu na um neodbytná myšlienka a nasadila mu chrobáka do hlavy. Vybavil si Matejove správanie počas celého večera a srdce sa mu prudko rozbúšilo. Čo ak tá ponuka neprišla len tak, kvôli Miškovmu talentu, ale bolo za tým niečo iné? Hoci nepochyboval o Matejových slovách o nadaní jeho brata, v prospech jeho novonadobudnutej teórie svedčil aj fakt, že Matej to navrhol až po besiedke, kde sa prvýkrát videli. Vtedy mu predsa o Miškovi hovoril a Matej sa oňho nejako podozrivo zaujímal. Pár dní na to je odrazu rodičovské a jeho si dá Matej zavolať. Bolo to celé príliš zvláštne. Čo ak to všetko robí len kvôli nemu a Miško je len zásterka?
Blbosť. Ty predsa nie si ničím výnimočný...
Snažil sa tú myšlienku vypudiť z hlavy, ale zažierala sa mu do mysle ako nebezpečná rakovina a bránila mu voľne sa nadýchnuť. Predstava, že by to Matej všetko robil len kvôli nemu, bola síce šialená, ale páčila sa mu. Mohol však mať uňho niekedy šancu? Matej navonok nepôsobil ako niekto, kto by bol na mužov, no ani on to o sebe nijako nevytruboval. Snažil sa pôsobiť normálnym dojmom a nepútať na seba zbytočnú pozornosť výstredným oblečením. Jediná jeho extravagancia, ktorú si nedokázal odpustiť, boli vlasy.
„Do čerta so všetkým!" zvalil sa doluznačky a na posteľ a dúfal, že keď zavrie oči, zobudí sa na druhý deň popoludní.