Odpusť...
Stojím nad čerstvo vykopaným hrobom a po lícach mi tečú horúce slzy.
„Odpusť... Ja... Nechcela som...“ mrmlem stále dookola, ako keby to malo zmierniť môj žiaľ. V mysli sa mi premietajú obrazy z nášho posledného stretnutia pred niekoľkými dňami.
Hádka. Výčitky. Hnev. Výbuch. Slzy. Útek a tresnutie dverí. A potom... Chvíľa, ktorú by som najradšej vymazala zo svojej mysle. Telefonát.
„Váš otec dostal infarkt. Je mi to ľúto.“
A potom už len slzy a prázdne miesto v srdci.
Zadúšam sa od plaču. Takto to skončiť nemalo. Namiesto uzmierenia pohreb.
„Odpusť, ocko,“ zašepkám naposledy a do vykopanej jamy hodím poslednú kyticu.