Súčasťou Slovenského povstania, respektíve slovenských dobrovoľníckych výprav bola aj septembrová výprava. Jednalo sa o vystúpenie dobrovoľníckych skupín organizovaných Slovenskou národnou radou, ktorá sídlila vo Viedni.

Vznik SNR vo Viedni sa datuje na 15-16. Septembra 1848. 200 Slovákov pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu založili formálne najvyšší národný revolučný a vojenský orgán slovenského národného hnutia. Štúr, Hurban a Hodža sa radili medzi politických predstaviteľov, B. Nosák a J. Bórik boli tajomníci, B. Bloudek, F. Zach a B. Janeček patrili medzi vojenskú zložku. Medzi neskorších veliteľov povstania patrili aj Janko Kráľ či Ján Francisci-Rimavský. SNR sa stala prvým slovenským národným reprezentačným politickým orgánom.

Centrom príprav na ozbrojené vystúpenie Slovákov bola Viedeň. Počas augusta 1848 sa tu formoval slovenský dobrovoľnícky zbor. Nábor bol vedený najmä moravskými radikálnymi demokratmi – B. Janečkom a B. Bloudkom. Popri nábore vo Viedni sa podarilo získať dobrovoľníkov z kruhov českého a moravského študentstva. Jednalo sa o prevažne bývalých účastníkov bojov na pražských barikádach. Medzi jadro vojenských síl výpravy patrili aj dobrovoľníci z južných slovanských území – Srbi a Chorváti, ktorí dodatočne poskytli i finančnú pomoc. Pripojili sa aj účastníci z radov slovenského obyvateľstva – jednalo sa najmä o študentov a národovcov, ktorí prišli z podjavorinského kraja za Hurbanom. Medzi účastníkmi výpravy boli aj Poliaci a relatívne početná skupina viedenských Nemcov. Z územia Slovenska prevládali obyvatelia kopaníc, ktorých sa takmer nedotkli výdobytky Marcových agrárnych reforiem a takisto malí roľníci. Veľký počet dobrovoľníkov z radov roľníctva bez vojenského výcviku so sebou priniesol problémy. Ovplyvnilo to štruktúru, organizáciu dobrovoľníckeho zboru, materiálno-technickú základňu povstania, ale aj taktiku boja.

Do 17. septembra bolo naverbovaných približne 500 dobrovoľníkov. Akcia bola neoficiálne podporovaná aj vládou vo Viedni – poskytla železničný transport s polovičným cestovným, časť zbraní a streliva a asistenciu moravských úradov. Viedenská vláda výpravu vydávala za zbor robotníkov odchádzajúcich na zemné práce do Bzenca. Robila tak preto, aby sa vyhla odporu revolučne naladených Viedenčanov.

18. Septembra prekročil dobrovoľnícky zbor moravsko-slovenské hranice v západnej časti Nitrianskej stolice. 19. septembra začal nástup proti uhorskej revolúcii – v dôsledku maďarského nacionalizmu sa chcela uhorská šľachta s meštianstvom a inteligenciou odtrhnúť od Viedne. Dobrovoľníci sa dostali k Myjave a obsadili ju. Tu vyhlásil Ľudovít Štúr v mene SNR na ľudovom zhromaždení neposlušnosť Peštianskej vláde a vyzval do celonárodného povstania. Jozef Miloslav Hurban vo svojom prejave vyzval na zotretie hraníc medzi Slovenskom a Moravou, „lebo to všetko bola za starých časov jedna spoločná vlasť zbratrených národov slovanských“. Hurbanova reč pravdepodobne bola a je tŕňom v roku neskorších čechoslovakistov, keďže síce hovoril o spoločnej vlasti (na čo je potrebné hľadieť v dobovom kontexte) no zároveň spomínal dva národy, aj keď bratské, a nehovoril o jednom, českom národe, z ktorého by Slováci mali byť iba jeho mladšou vetvou.

J.M.Hurban so spoločníkmi sa ubytovali v dome Anny Koleníčky, vdovy po evanjelickom farárovi. V dome sa schádzali k rokovaniam vedúce osobnosti SNR a vojenskí velitelia dobrovoľníckej armády.

Pri pobyte v Myjave došlo k incidentu s cisárskymi vojakmi, ktorých veliteľ vyzval dobrovoľníkov k opusteniu mesta. Povstalci prepadli cisárske kasárne a vojakov odzbrojili. Bolo to však znamenie, že výprava bude musieť čeliť aj cisárskym jednotkám, ktorých podriadenosť na území Uhorska nebola jasná.

Následne sa jadro výpravy aj s predstaviteľmi SNR presunulo do Brezovej pod Bradlom. Od 21. septembra tu pôsobilo vojenské velenie a SNR tu vydávala rozkazy pre okolité obce. Počet mužstva sa odhaduje na 3000 – 4000 ľudí. Slovenskí dobrovoľníci tu 22. septembra vyhrali prvé bitky povstania. Na nariadenie vedúcich predstaviteľov Nitrianskej stolice bol vypracovaný plán potlačenia povstania. V doline pri Valche sa povstalecká stráž stretla s nepriateľmi, ktorých viedol Ľ. Vojnić (asi 250 mužov). Stráž sa posilnila zavodnením lúk okolo mlyna Valchy (zastavením mlynského potoka). Po príchode slovenského mužstva sa Wallmodenovci vedení Vojnićom stiahli a ustúpili na Hradište.

Ďalšia protipovstalecká jednotka postupovala z Vrboviec na Brezovú. Jednalo sa o stotinu pluku Ceccopierovcov pod vedením kapitána Kotulinského (asi 150 mužov). Hneď ako sa priblížili od Bukovca cez Kršiačky, boli spozorovaní povstaleckými strážami. Tie nečakali na posily a hoci boli nedostatočne ozbrojení (kosy, cepy, šable a menšej časti i pušky) zaútočili na Prietržskej ceste. Po príchode povstaleckých posíl sa protipovstalecká jednotka i s gardistami dala na ústup k Senici.

O nejaký čas nastúpil aj tretí útok. Od Vrbového postupovali muži pod vedením kapitána Saussayou. Jednalo sa o ďalšiu stotinu pluku Ceccopierovcov, ktorej veľkosť činila od 100 do 120 mužov. Boli proti nim vyslané dve slovenské stotiny pod vedením Štefanoviča a Bakowského. Ceccopierovci sa bez boja vzdali. Od Vrbového vytiahli proti povstalcom aj gardisti, ktorých viedol podžupan Nitrianskej stolice Ocskay, o sile asi 100 – 120 mužov. V poobedňajších hodinách boli na mieste dnešnej brezovskej priehrady gardisti porazení. Ich útek sa zastavil až v Hlohovci.

Na pamiatku prvých víťazných bojov slovenských dobrovoľníkov v Brezovej je 22. september vyhlásený za Deň ozbrojených síl Slovenskej republiky.

Do 23. septembra sa k dobrovoľníkom pridalo z okolitých obcí a drobného meštiactva množstvo ľudí. Celkový počet dobrovoľníkov sa teda pohyboval okolo 5000 mužov. Riadne vyzbrojených bolo asi 1000 z nich.

26. septembra pri Senici utrpeli dobrovoľníci nezdar. Nedokázali čeliť nepriateľskej paľbe a utiekli.

O deň neskôr organizovali dobrovoľníci výpravu proti Starej Turej, ktorá sa odmietla podvoliť Hurbanovi. Stará Turá bola za niekoľko hodín dobytá a dobrovoľníci vyhnali z mesta cisárske vojská. Vojaci na ústupe však podpaľovali sedliacke chalupy a domy chudobnejších mešťanov, pričom ukradli i viaceré cennosti. Slovenskí dobrovoľníci začali z motívu pomsty podpaľovať domy zámožnejších a maďarónsky orientovaných mešťanov. Pohľad na horiace mesto otriasol aj Ľudovítom Štúrom, ktorý svojmu priateľovi Josefovi Václavovi Fričovi v ten istý večer, po ústupe do osady Poradie nad Myjavou, mal povedať: „Všetkému je koniec, neuvidíme už dňa slovenskej slobody.“ Nebol to však slovenskí dobrovoľníci, ktorí začali podpaľovať a rabovať, keďže už vošli do mesta, z ktorého budov šľahali plamene. Taktiež vedeli o postoji rakúskeho cisára k ich boju a vnímali ho ako zradu, pričom tušili, že začne obdobie prenasledovania.

28. septembra sa stretli povstalecké jednotky s uhorským vojskom pri Poradí. Povstalci bitku prehrali, mali 12 mŕtvych, 18 zajatých. SNR rozhodla o ukončení výpravy, ktorá sa stiahla za moravskú hranicu. Tam ich napadli české cisárske jednotky, ktoré väčšinu z nich ozbrojili.

J. Kollár sa 29. septembra v osobitnom vyhlásení dištancoval od septembrovej výpravy a jej vodcov. Po návrate z nevydarenej septembrovej dobrovoľníckej výpravy do Viedne panovali medzi členmi Slovenskej národnej rady rozpory. M.M. Hodžovi nevedeli odpustiť predčasný útek z výpravy, ozvali sa aj hlasy žiadajúce pridať sa na Kossuthovu stranu.

Cisársky manifest staval výpravu mimo zákon. V reakcii na septembrovú výpravu boli zriadené náhle súdy, ktoré okrem iného vykonali 6 trestov smrti obesením na základe rozsudkov. Uhorská vláda vyhlásila vodcov povstania za vlastizradcov a 17. októbra ich pozbavila uhorského štátneho občianstva.

Povstanie sa tak skončilo bez dosiahnutia cieľa. Ten bol odvážny – previesť vojská víťazne hore Považím, prejsť na stredné Slovensko, vyvolať ďalšie povstania a postupne obsadiť celú krajinu.

Počas ďalších mesiacov sa uskutočnili ešte dve vojenské výpravy slovenských dobrovoľníkov, v ktorých už spadali pod velenie cisárskej armády. Výsledky boli oveľa priaznivejšie. Najdôležitejšie bolo to, že dobrovoľníci bojovali na strane neskoršieho víťaza. Sen dobrovoľníkov o samospráve krajiny sa však nenaplnil, keďže usporiadanie monarchie si nový mladý cisár František Jozef a jeho najbližší predstavovali inak.

Zdroje:

Štúr, Hurban a ďalší začali pred 165. r. boj o svojbytnosť Slovenska. [online]. In: teraz.sk. [cit:2020-9-30]. Dostupné na:

https://www.teraz.sk/kultura/stur-hurban-hodza-povstanie/58671-clanok.html.

Pred 165 rokmi vznikla Slovenská Národná rada. [online]. In: teraz.sk. [cit:2020-9-30]. Dostupné na:

https://www.teraz.sk/slovensko/nrsr-parlament-politika-slovensko/58435-clanok.html.

SNR v Povstaní 1848 – Anna Kolényová, Myjava. [online]. In: pam.epocha.sk. [cit:2020-9-30]. Dostupné na:

https://pam.epocha.sk/pamaetniky-zahorie/okres-myjava/snr-v-povstani-1848-anna-kolenyova-myjava.

História mesta. [online]. In: brezova.sk [cit:2020-9-30]. Dostupné na:

https://www.brezova.sk/mesto/informacie-o-meste/historia/.

Prvá vojna v dejinách, ktorú začali Slováci. [online]. In: postoj.sk [cit:2020-9-30]. Dostupné na:

https://www.postoj.sk/36769/prva-vojna-v-dejinach-ktoru-zacali-slovaci.

Odveký motív bojovej pomsty sa prejavil v r. 1848 v bitke o Starú Turú. [online]. In: teraz.sk [cit:2020-9-30]. Dostupné na:

https://www.teraz.sk/import/ludovit-stur-stara-tura-boje-za-slobodu/124744-clanok.html.

Náhle súdy. [online]. In: wikipedia.sk [cit:2020-9-30]. Dostupné na:

https://sk.wikipedia.org/wiki/N%C3%A1hle_s%C3%BAdy_(1848).

Autor článku je Marek Gábrik, študent a aktivista. Na našu stránku prispieva svojimi článkami ako externý bloger.

Zdroj: https://kulturblog.sk/historia/septembrova-vyprava/