Po roku 1989, keď sa komunistický mocenský systém ocitol v prepadlisku dejín aj na Slovensku, v slovenskej právnej vede, v slovenskej historiografii i v mienkotvornom politologickom myslení ešte aj po tridsiatich rokoch od obnovenia štátnej samostatnosti Slovenska pretrvávajú tabu, ktoré by v právnom, najmä však demokratickom štáte nemali pretrvávať.

Takým tabu je vznik prvej Slovenskej republiky, keď sa zavŕšil emancipačný vývoj Slovákov ako štátotvorného národa a keď sa Slovensko stalo z objektu medzinárodného práva jeho subjektom.

Slováci sa po tisícročnom područí najprv v Uhorsku, potom v bicefálnej rakúsko-uhorskej monarchii stali súčasťou nástupníckeho Česko-Slovenska, ktoré vzniklo v roku 1918 po prvej svetovej vojne z vôle víťazných veľmocí. Keďže sa však pre českú hegemonistickú politiku s ideou česko-slovenského štátu okrem Čechov nikto neidentifikoval (ani Slováci, ani iné národnostné menšiny, ktoré mocnosti do tohto štátu pričlenili, t. j. sudetskí Nemci, Maďari, Rusíni, Rómovia, Poliaci, Židia), tento štát neprežil prvú väčšiu medzinárodnú krízu – v roku 1938 sa začal rozpadávať, až v marci roku 1939 úplne zanikol. Pod vplyvom medzinárodných okolností a nie bez rozhodujúceho mocenského tlaku Nemeckej ríše 14. marca 1939 Slovenský snem jednohlasne prijal zákon o „samostatnom štáte Slovenskom“ a vznikol Slovenský štát. Dňa 15. marca 1939 sa Česko s Moravou stalo nemeckým Protektorátom Čechy a Morava [Protektorat Böhmen und Mähren]. Po druhej svetovej vojne, opäť z vôle víťazných mocností, bez toho, aby sa spýtali na názor jeho obyvateľstva, bolo Česko-Slovensko obnovené, ale už v roku 1948, opäť pre hegemonistickú českú politiku, sa ocitlo v záujmovej sfére Sovietskeho zväzu a z Česko-Slovenska sa stal komunistický štát, tak ako jeho susedia: NDR (Východné Nemecko), Poľsko a Maďarsko. V roku 1960 sa Česko-Slovensko formálne vyhlásilo za druhý socialistický štát na svete a v roku 1968 pod vplyvom „jari Alexandra Dubčeka“, opäť formálne, sa pretvorilo na socialistickú federáciu. Tento stav trval až do 16., resp. 17. novembra 1989, keď sa mocenský komunistický systém v Európe rozpadol z vôle dvoch superveľmocí (USA a ZSSR).

Česko-Slovensko najprv stratilo názov „Československá socialistická republika“, potom bolo 29. marca 1990 premenované de iure najprv na „Československú federativní republiku“ [po česky], resp. „Česko-slovenskú federatívnu republiku“ [po slovensky], a napokon 23. apríla 1990 na „Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku“. Po politických voľbách 5. a 6. júla 1992 sa politické elity Slovákov a Čechov dohodli na ústavnom zániku česko-slovenského štátu. Trojročná agónia spoločného štátu Čechov a Slovákov sa skončila 25. novembra 1992: Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v tento deň schválilo ústavný zákon o zániku Česko-Slovenska ku dňu 31. decembra 1992 a za jeho nástupnícke štáty vyhlásilo Českú republiku a Slovenskú republiku.

Dňa 14. marca 1939 vznikol prvý samostatný slovenský štát v moderných dejinách, ktorý ústavným zákonom č. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o Ústave Slovenskej republiky v paragrafe 1 odseku 1 stanovuje: Slovenský štát je republikou. Dňa 1. januára 1993 vznikol druhý samostatný slovenský štát v moderných dejinách, ktorý sa riadi podľa Ústavy prijatej Slovenskou národnou radou 1. septembra 1992 ústavným zákonom č. 460/1992 Zb.

Je zaujímavé konštatovať, že tak v slovenskej právnej vede, ako aj v slovenskej historiografii, nehovoriac o politologickom myslení súčasných mienkotvorných elít, sa len výnimočne nájde autor, ktorý poukáže na existenciu týchto dvoch holých faktov. Ak sa v historiografii najnovšie ujal úzus hovoriť o prvej Slovenskej republike, aby sa pojmoslovie odlišovalo od druhej Slovenskej republiky, slovenská právna veda síce z pohľadu dejín a práva na Slovensku existenciu slovenského štátu z rokov 1939 – 1945 nepopiera, ale zanovito o ňom mlčí. Z ústavnoprávneho hľadiska českí konštitucionalisti i politológovia nepochybujú o právnej kontinuite česko-slovenského štátu od roku 1918 do roku 1989, pričom niektorí pripúšťajú svoje pochybnosti pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. prozatímního státního zřízení,jestvujúceho v rokoch 1940 – 1945 v Londýne. Podľa úsudkov zahraničných znalcov ústavného a medzinárodného práva tam išlo o číru „právnu fikciu“ Edvarda Beneša.

Politické elity druhej Slovenskej republiky popierajú aj odmietajú akúkoľvek právnu kontinuitu s prvou Slovenskou republikou.

Dosiaľ však nejestvuje ani politická vôľa, ani politická odvaha na to, aby vznikla seriózna právna rozprava, ktorá by sine ira et studio poskytla nemarxistickú analýzu dejín štátu a práva na Slovensku v 20. storočí od rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie až po definitívny zánik Česko-Slovenska. Aj v právnej vede, aj v historiografii, aj v politológii prevládajú buď vyhýbavé, buď striktne politické kritériá, pričom mnohokrát ich pôvodcovia nemajú ani elementárne alebo aspoň primerané poznatky o tom, aby sa o téme mohli a vedeli vyjadriť sine ira et studio.

Niet pochybnosti o tom, že prvá ústava Slovenskej republiky nebola demokratická v dnešnom chápaní demokracie, v čase svojho vzniku však bola konštitucionalistami považovaná za produkt progresívneho právneho myslenia, ktoré v základnom právnom dokumente slovenského štátu v tom čase reflektovalo katolícke právne a sociálne učenie, nie nacistickú doktrínu všemocnej Nemeckej ríše. 

Preambula prvej Ústavy Slovenskej republiky, ústavy z 21. júla 1939 sa začínala slovami:

„Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.“

A povahu štátu prvá ústava definovala slovami:

„Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov.“

Preambula druhej ústavy Slovenskej republiky, ústavy z 21. septembra 1992 sa začínala slovami:

My, národ slovenský,

pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,

v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy,

vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie,

spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky,

v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi,

usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity,

teda my, občania Slovenskej republiky,

uznášame sa

prostredníctvom svojich zástupcov

na tejto ústave:

A povahu štátu druhá ústava definuje slovami:

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Z formálnej stránky ako prvá ústava Slovenskej republiky, tak aj druhá prevzali najviac prvkov z ústavy zaniknutého Česko-Slovenska, ktorého nástupníckym štátom sa stala ako v roku 1939, tak v roku 1992. Ak prvá ústava sa od demokracií odlišovala najmä v tom, že inak organizovala sociálne štruktúry, lebo sa inšpirovala pápežskými encyklikami a v tom čase veľmi aktuálnymi modelmi rakúskej a najmä portugalskej ústavy, druhá ústava sa už v ničom neodlišovala od ústavných koncepcií demokratických štátov,

Buďme hrdí i vďační Všemohúcemu, že žijeme v samostatnom slovenskom štáte, právnom štáte slovenskom, opierajúcom sa o demokratickú ústavu SR a pri jej 30. výročí si s úctou pripamätúvajme nielen všetkých tých, ktorí sa o našu slobodu a samostatnosť zaslúžili, ale nezabúdajme, že sloboda a samostatnosť nášho národa nie je samozrejmosťou: musíme o ňu denno-denne zápasiť, aby sa Slovenska opäť nezmocnil prízrak šedého či červeného bezprávia…

Zdroj: https://www.zsi.sk/k-tridsatrocnici-druhej-slovenskej-ustavy/