Istanbulský dohovor je jedna z tém, ktorá súčasnú spoločnosť značne polarizuje. Aj v súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými voľbami sa dohovor stáva predmetom ostrých sporov. Vo všeobecnosti v ňom jedna strana vidí posilnenie ochrany žien a tá druha zasa upozorňuje na zjavné ideologické prvky dohovoru a poukazuje na súčasnú legislatívu, ktorá ma byť v tomto smere dostatočná. Aj s ohľadom na tieto súvislosti som sa letmo pozrel na pramene z veľkomoravského obdobia a odbornú literatúru, aby som si spravil základnú predstavu o tom, ako asi vnímali naši predkovia ochranu žien.
S pomerne krátkym obdobím existencie Veľkej Moravy sa spája počiatok vzdelanosti na našom území, s čím súvisí aj vznik prvých slovanských pamiatok právneho charakteru. Tie poskytujú informácie o dobovom hodnotovom rebríčku, postavení žien v spoločnosti a ochrane, ktorú im zachované právo garantovalo. Treba však doplniť, že sa jedná o teoretickú ochranu, keďže sa nám nedochovali pamiatky, ktoré by dokazovali reálnu právnu prax, ako píše Tomáš Gábriš: „ani pramene poznania práva – napríklad legendy a kroniky – nám v tejto oblasti neodhaľujú skutočnú prax, nanajvýš iba snahy Metoda o vynucovanie novozavedených pravidiel správania, čo len spochybňuje ich reálnu využívanosť a akceptáciu miestnym obyvateľstvom.“ Pri pohľade na fyzickú, ekonomickú a mravnú ochranu ženy budem vychádzať zo štyroch zachovaných prameňov:
Zákon sudnyj ljudem (ďalej ZSL) – zákonník pre laikov je považovaný za najstaršiu slovanskú písomnú pamiatku. Veľkomoravský pôvod na základe lingvistickej analýzy dokázal Josef Vašica. Predlohou pre ZSL bola Ekloga, zákonník byzantských cisárov Leva III. Isaurského (717-741) a Konštantína V. Kopronyma (741-775), podľa všetkého z roku 726. Podľa legendy a niektorých historikov je autorom ZSL svätý Cyril. Niektorí odborníci vyslovili pochybnosti o aplikácii ZSL v praxi.
Nomokánon (ďalej N) – dielo prevažne cirkevnoprávnej povahy. Z byzantskej predlohy ho mal spracovať Metod, ktorý v právnych vedách vynikal, pričom časť ustanovení vypustil a časť prispôsobil veľkomoravskému prostrediu. Preto sa hovorí, že ide o dielo nové a samostatné. Zachovali ho dva ruské rukopisy: Usťužský z prelomu 13. a 14. storočia a Iosafovský zo začiatku 16. storočia.
Ustanovenia svätých Otcov (ďalej ZSO) – ide o cirkevnoprávnu pamiatku, penitenciál, ktorý opisuje predpisy o pokání za rôzne hriechy. Príručka bola do staroslovienčiny preložená na Veľkej Morave z latinskej predlohy. ZSO a ZSL sa mali navzájom dopĺňať a tvoriť jeden celok, v ktorom boli vedľa seba zákony cirkevné a svetské. Najstarší záznam sa nachádza v Euchologiu Sinajskom z 11. storočia.
Napomenutie vládcom (ďalej NV) – originálne dielo Metoda. Svojou podstatou predstavuje skôr homíliu. Ako rétorické literárne dielo sa všeobecne radí k veľkomoravským právnym pamiatkam. Autor v nej napomína elitu, aby dodržiavala ustanovenia v ZSL, na ktorý priamo nadväzuje. Pamiatka je zachovaná v starobylom hlaholskom rukopise Glagolita Clozianus z 11. storočia.
Jedným z negatívnych javov, ktoré veľkomoravské právo postihovalo, je únos dievčaťa/ženy. Ako píše Ľubomíra Havlíková, táto praktika predstavovala v slovanskom prostredí jeden z bežných spôsobov získavania partnerky. Z kresťanského hľadiska však nebol považovaný za vhodný a legitímny. Napriek tomu mal v niektorých slovanských krajinách tento zvyk dlhú životnosť. Veľkomoravské právne pamiatky nasvedčujú, že sa tento zvyk udržal aj po kristianizácii a v určitých svadobných zvyklostiach je živý dodnes. Vo veľkomoravskom práve boli únos a spoluúčasť na únose vnímané ako zločin a hriech: „těch, kteří si unášejí dívky kvůli nároku na sňatek nebo únoscům pomáhají a s nimi spolupůsobí, svatý sněm tento ustanovil, jsou-li to klerici, aby byli zbaveni svých hodností. Pakliže jsou to laici, ať jsou prokleti. […] O únoscích jsme sami nařídili, aby i oni, i ti, kteří se únosu účastnili, byli tři léta vyloučení z modlitby. Co se děje bez násilí, je bez viny.“ (N)
ZSL chránil ženy aj pred opustením. To žene prinášalo značné komplikácie, keďže v takom prípade sa aj z nej stávala cudzoložnica, kvôli čomu sa nemohla znovu vydať, bola vytlačená na úplný okraj spoločnosti a vystavená viacerým rizikám. Zachované texty sa priamo odvolávajú aj na bibliu, napr. Matúš 5, 32: „Každý, kto by prepustil svoju manželku — okrem dôvodu smilstva — vystavuje ju cudzoložstvu, a kto sa ožení s prepustenou, cudzoloží“ a iné verše. Manželský zväzok medzi mužom a ženou je priamo od Boha a preto bol nerozlučný: “Premúdrosti učí nás Spasiteľ, náš Pán Boh, keď učinil manželské žitie od Boha nerozlučným.“ Výnimkou bolo cudzoložstvo a niektoré iné dôvody: „Ale pretože od diabla nenávisť vpadá medzi manželov alebo pre žaloby alebo pre telesné alebo iné neresti, preto výslovne určujeme zákonom príčiny, pre ktoré sa manželia rozlučujú: Rozlučuje sa muž od ženy svojej za taký hriech, ak sa ukáže, že robí úklady proti jeho životu, alebo ak iné nejaké zločiny na muža počula, ale nepovie mužovi, aby sa zachránil, alebo ak upadne do choroby malomocenstva.“(ZSL)
Muž bol povinný „s úctou a bázňou mať tú, ktorá si ho zvolila...“(NV) Opustenie manželky z obyčajnej averzie bolo neprípustné a trestané veľkým vyšetrovaním a pôstom. Vyhnať ženu nemohol ani biskup, kňaz alebo diakon a to ani pod zámienkou zbožnosti: „kněz nesmí svou ženu vyhánět […] Biskup nebo kněz nebo jáhen ať svou ženu nezapuzuje kvůli zbožnosti.“ (N) Ak tak niekto učinil, mal byť suspendovaný, poprípade mu mala byť odobratá cirkevná hodnosť. Muž, ktorý vyhnal svoju ženu a priviedol si inú, bol označený za cudzoložníka a bol potrestaný sedemročným pokáním a nesmel vstupovať do chrámu: „Kdo tedy opustí ženu zákonitě s ním sezdanou a přivede si jinou, propadá odsoudzení za cidzoložství […] Vyžene-li některý člověk křestan svou ženu a přivede si jinou nebo od jiného propuštěnou, ať nevchází do chrámu.“ (N)
Právo na Veľkej Morave chránilo ženy pred zvedením a znásilnením. Keď sa muž dopustil násilia na nezasnúbenej panne mal byť vyobcovaný z cirkvi a za manželku si mohol vziať len tú ženu, na ktorej sa dopustil násilia bez ohľadu na jej materiálne zabezpečenie: “Učiní-li kdo nezasnoubené panně násilí, ať je vyobcován. Nesmí pak pojmout jinou, leda tuto, i kdyby byla chudobná.“ (N) Muž, ktorý zviedol mladú pannu a stalo sa to bez dovolenia jej rodičov, si ju mal vziať za ženu, pokiaľ sám chcel a rodičia súhlasili. Keď však zvedená žena odmietla alebo muž nesúhlasil, musel zaplatiť dievčaťu za zneuctenie jednu litru zlata zo svojho bohatstva. V prípade, že by bol páchateľ chudobnejší, mal dať poškodenej polovicu svojho majetku. Pre bezmajetného muža bolo v tomto prípade trestom bičovanie, bitka a vyhnanstvo z oblasti. Z cirkevného hľadiska mal hriešnik absolvovať sedemročné pokánie. Prepadnutím majetku bol potrestaný muž, ktorý znásilnil ženu na opustenom mieste, kde jej nemohol nikto pomôcť: „Kto súložil s dievkou, ktorá je pannou, násilím na pustom mieste, kde nebol, kto by jej pomohol, nech sa predá a jeho imanie nech sa dá dievke.“ (ZSL)
Keď muž zviedol dospievajúce dievča, ktoré nedosiahlo vek 13 rokov, jeho majetok mal byť zabavený a výnos z jeho predaja určený poškodenej: „Kto súloží s dorastajúcou pred jej trinástym rokom, nech sa so všetkým majetkom svojím predá a nech sa (získaný obnos) odovzdá dievčaťu.“ (ZSL) Z cirkevného hľadiska sa udeľoval trest sedemročného pokánia. Smilstvo s mníškou bolo vnímané ako zvedenie Kristovej nevesty, čo sa trestalo pätnásťročným pokáním a odrezaním nosa. Za zneužitie nadriadeného postavenia nad ženou-mníškou sa trestalo trojročným pokáním o chlebe a vode. Miernejší cirkevný trojročný trest pokánia s ročným pôstom sa uplatňoval, keď niekto úmyselne zviedol cudziu ženu. Ročné pokánie musel absolvovať aj ten, ktorý na zneužitie ženy len pomyslel. ZSL však ukladal tvrdšie tresty: „Tomu, kto s dievkou zasnúbenou mužovi, súloží, ak aj so súhlasom dievky vošiel, nech sa mu odreže nos.“ Sexuálne zneužitá otrokyňa, ktorá otehotnela a porodila, mala byť prepustená na slobodu a zároveň bola uznaná za nevinnú: „Ak niekto s otrokyňou smilstvo spácha a vtedy sa narodí dieťa, nech oslobodí tú otrokyňu a nech sa postí jeden rok.“ (ZSO)
Odsudzované bolo aj domáce násilie. Do tejto kategórie patrilo, keď muž hanil a napádal manželstvo a zbožnú ženu, ktorá stála po mužovom boku. Trestom za takúto krivdu voči „poslušnej“ manželke bola kliatba: „Kdo haní manželství a ženu, která sedá se svým mužem a je zbožná a věřící, napadá a haní, jako by nemohli vejít do království Božího, budiž proklet.“ (N)
Veľkomoravské právo predstavovalo syntézu slovanského zvykového práva, byzantskej právnej normy a západnej penitenciálnej právnej praxi. Na podobu týchto textov sa v nemalej miere podpísali aj misionárske kristianizačné snahy a pokusy o hlbšie zakorenenie kresťanských mravných noriem, ktorých dodržiavanie nebolo na Veľkej Morave samozrejmosťou, o čom nám hovoria samotné ustanovenia a sankcie. Tieto skúmané pramene nám ukazujú, že žena bola v podriadenom právnom postavení, čo je však v súlade s dobovým hierarchickým usporiadaním spoločnosti.Na rozdiel od pohanského obdobia, ktoré bolo aj vo vzťahu k ženskému pohlavnému životu (predmanželskom a manželskom) viac uvoľnenejšie a flexibilnejšie, príchod kresťanstva zviazal život žien do pevného rámca, ktorý podliehal prísnym cirkevným a právnym normám. Podľa dochovaných prameňov sa žena mohla opierať o ustanovenia, ktoré chránili jej osobu a mravnosť tvrdými, niekedy až brutálnymi trestami, a zabraňovali úplnej svojvôli muža – pána/manžela.
Pramene:
Napomenutie vladárom in Ratkoš Peter: Pramene k dejinám Veľkej Moravy, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1968, s. 255-257.
Nomokánon in Bartoňková Dagmar, Večerka Radoslav: Magnae Moraviae fontes historici IV. Leges, textus iuridici, KLP 2013, s. 182-325.
Súdny zákon pre laikov in Ratkoš Peter: Pramene k dejinám Veľkej Moravy, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1968, s. 245-250.
Ustanovenia svätých otcov in Ratkoš Peter: Pramene k dejinám Veľkej Moravy, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1968, s. 251-254.
Použitá literatúra:
Bartoňková Dagmar, Večerka Radoslav: Magnae Moraviae fontes historici IV. Leges, textus iuridici, KLP 2013
Gábriš Tomáš: Sexuálne trestné činy v slovanskom práve na Veľkej Morave in Schelle, K., Tauchen, J. a kol: Sexuální trestné činy včera a dnes, KEY Publishing s.r.o. v koedícii s The European Society for History of Law 2014, s. 36-59.
Havlíková Ľubomíra: Středověké slovanské právo a žena (Žena v právním systému velkomoravské společnosti) in Byzantinoslovaca I (ed. Miroslav Daniš), Byzantologický seminár A. Avenaria 2006, s.175-205.
Vašica Jozef: Literárni památky epochy velkomoravské, Lidová demokracie 1966.
Zdroj: https://kulturblog.sk/historia/2237/
