Evanjelická reformácia a katolícka obroda na Slovensku
Reformácia na Slovensku.
Veľké náboženské otrasy, vyvolané reformátormi XVI. st., našli ohlas aj na Slovensku. Porážka uhorského vojska pri Moháči r. 1526 uľahčila vnikanie náboženských novôt aj na Slovensko. Víťazstvom Turkov rozpadlo sa Uhorsko na tri časti. Časť západná a severozápadná, to jest Slovensko, prešla do moci Ferdinanda I. Habsburského (1526—64), inač povedané Slovensko sa stalo nositeľom tradície uhorského panstva a uhorskej štátnosti cez celé XVI. a XVII. st. V bitke pri Moháči zahynuli dvaja arcibiskupi, päť biskupov a mnoho duchovenstva. Tým nábožensko cirkevný život utrpel veľké poruchy. Boje medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľskym o uhorsky tróň, ako aj neustále vpády turecké podlomili právnu bezpečnosť a istotu. Takto rozhárané politické, náboženské a sociálne pomery uľahčili prenikanie a zakotvenie náboženských novôt na Slovensku. Cirkevná i štátna vrchnosť usilovala sa vynesenými zákonmi toto prenikanie Lutherovej reformácie zamedziť, ale o uskutočnenie zákonov za ťažkej politickej situácie sa nemal kto starať. Najprv sa uchytila Lutherova reformácia v nemeckých krajoch na Slovensku a neskôr sa šírila aj medzi Slovákmi, kým medzi Maďarmi šíril sa kalvinizmus. Prvými šíriteľmi reformácie stali sa nemeckí študenti zo Slovenska, ktorí študovali na nemeckých univerzitách.
V prvom rade boli to hmotne výhody, pre ktoré sa zemani a šľachta pridali k reformácii, ako to bolo aj inde. Aj niektorí kňazi sa pridali k reformácii preto, lebo nové náboženstvo nežiadalo od nich takých osobných obeti a odriekania, ako náboženstvo katolícke. Pôsobením zemepánov podľa zásady „cuius regio — eius et religio“ a činnosťou k reformácii sa pridavšieho duchovenstva rozšírila sa Lutherova reformácia natoľko, že na začiatku XVII. st. sa k nej hlásilo asi sedem desatín obyvateľstva na Slovensku.
Oláh.
Prvý, kto sa účinne postavil proti šíreniu reformácie na Slovensku, bol všestranne vynikajúci ostrihomsky arcibiskup Mikuláš Oláh (1493—1568), od r. 1553 ostrihomsky arcibiskup a prímas uhorsky. Zaumienil si previesť nábožensko—mravnú obrodu v duchu uznesení tridentského snemu. Svojou horlivou činnosťou položil pevne základy pre úspešnú reštauračnú činnosť svojho neskoršieho nástupcu ostrihomského arcibiskupa - kardinála Petra Pázmána, ktorého zdarom korunovaná obrodná činnosť bez prípravnej prace Oláhovej by bola nemysliteľná. Zvolávaním svojho duchovenstva na cirkevne synody, povolaním jezuitov r. 1561, starostlivosťou o nižšie i vyššie školstvo, založením kňazského seminára v Trnave r. 1566 pre výchovu a vzdelanie horlivého kňazstva, častými vizitáciami diecézy položil Mikuláš Oláh bezpečne základy pre nábožensko mravnú obrodu nielen vo svojej diecéze, ale na celom území, ktoré bolo v rukách kráľa Ferdinanda I. Tým sa zapísal nevymazatel'ne do náboženských a kultúrnych dejín Slovenska, ktoré bolo hlavným poľom pôsobnosti tohto veľkého humanistického učenca a pravé tak veľkého cirkevného kniežaťa rumunského pôvodu.
Kráľ Ferdinand I. podporoval Mikuláša Oláha v jeho rekatolizačnej práci. Usiloval sa priviesť protestantov do katolíckej cirkvi pokojnou cestou. Žiadal v Ríme od pápeža zrušenie celibátu a povolenie kalicha (prijímania pod obojím spôsobom) v nádeji, že takto obnoví náboženskú jednotu v Uhorsku. Celibát zrušený nebol a povolenie kalicha prívržencom reformácie už nestačilo. Reformácia pokračovala ďalej, tým viac, že po smrti arcibiskupa Mikuláša Oláha zostal ostrihomsky arcibiskupsky stolec 23 rokov neobsadený.
Viedensky mier.
Nove pokusy o povznesenie a upevnenie katolíckej cirkvi sú spojene s menom Františka Forgácha (1566—1615), od r. 1607 ostrihomského arcibiskupa, a s menom kaločského arcibiskupa Juraja Draškoviča, ktorý presvedčil cisára Rudolfa II., že len pomocou jezuitov možno zastaviť reformáciu v Uhorsku. Tak boli jezuiti, ktorí r. 1567 po požiari v Trnave boli donútení opustiť Slovensko, znova uvedení na Slovensko. Usadili sa v Kláštore pod Znievom, odkiaľ' sa šírili aj do iných slovenských miest, takže časom mali na Slovensku vyše 20 kláštorov. Ale ani protestanti nezaháľali, najmä keď po úspešnom povstaní Štefana Bočkayho dosiahli na viedenskom mieri r. 1606 náboženskej slobody a rovnoprávnosti s katolíkmi. Zásluhou palatína Juraja Thurzu na žilinskej synode r. 1610 aj organizačne sa osamostatnili. Po tomto právnom upevnení postavenia rástlo sebavedomie protestantov. Stavali sa výbojnejšími. Dochádzalo k častým povstaniam proti panovníkom a ukrutnostiam voči katolíkom. Záujmy protestantov na Slovensku silne chránili luteránski veľmoži Žigmund Zápoľsky, Štefan Bočkay, Gabriel Bethlen, Juraj Rákoczy a Imrich Thököly. Katolíci, najmä katolícki kňazi, boli prenasledovaní a mnohí aj usmrtení. Najmä proti jezuitom obracala sa nenávisť protestantov, keď videli ich úspechy pri získavaní poblúdených pre katolícku cirkev. Tak podstúpili mučenícku smrť za vieru 7. septembra 1619 v Košiciach traja katolícki kňazi. Boli to kanonik Marek Križan a dvaja jezuiti Štefan Pongrác a Melichar Grodec. Papež Pius X. ich vyhlásil r. 1905 za blahoslavených.
P á z m á n.
Nové obdobie rekatolizačného úsilia nastalo na Slovensku za ostrihomského arcibiskupa - kardinála Petra Pázmána (1616—1637), spolupracovníka a nástupcu arcibiskupa Fr. Forgácha. Pázmán narodil sa z kalvínskych rodičov dňa 4. okt. 1570 vo Veľkom Varadíne. Už ako 13-ročny stal sa katolíkom a ako 17-ročný vstúpil do jezuitskej rehole. Predstavení čoskoro zbadali nevšedné nadanie Pázmánovo a poslali ho študovať do Krakova, Viedne a Ríma, kde medzi inými bol jeho profesorom sv. Róbert Bellarmin. Pre svoju učenosť stal sa Pázmán najprv profesorom filozofie a neskôr teológie v Štajerskom Hradci. Vzbudil pozornosť svojimi spismi proti protestantizmu. Po svojom návrate do Uhorska r. 1607 stal sa dôverníkom významného arcibiskupa Fr. Forgácha. Postavenie katolíkov bolo v Uhorsku veľmi neutešené. Všetky významné miesta boli v rukách luteránov a kalvínov, ktorí, cítiac nebezpečenstvo v pôsobení jezuitov, podnikli všetko na ich zničenie. Jezuiti našli veľkého obhajcu vo svojom bývalom chovancovi a členovi Petrovi Pázmánovi, ktorý dokázal na sneme, že niet nijakých dôvodov pre vyhnanie jezuitov z krajiny a zhabanie ich majetkov. Keď sa stal arcibiskupom a r. 1629 aj kardinálom, vynaložil všetko úsilie na zastavenie protestantizmu a prevedenie cirkevnej obrody. Uvedomil si, že len obnovením cirkevnej disciplíny a opravdivým hlbokým vzdelaním možno premôcť následky reformácie.
Trnavská univerzita.
Aby sa kňazstvu dostalo náležitého vzdelania a výchovy, rozhodol sa Pázmán po dlhom uvažovaní - ako to sám píše v zakladajúcej listine — založiť v Trnave akadémiu čiže univerzitu, aby z nej vychádzali mužovia osožní katolíckemu náboženstvu i štátu. So súhlasom kráľa Ferdinanda II. (1618—37) začala trnavská univerzita r. 1635 svoju činnosť. Univerzitu zveril Pázmán osvedčeným učiteľom a vychovávateľom jezuitom. Prednášky sa začali dňa 14. novembra 1635 prednáškou slovenského jezuitu Martina Palkoviča, profesora logiky. Spočiatku mala univerzita len filozofickú a teologickú fakultu. Zásluhou arcibiskupov Imricha Losiho a Juraja Lippaiho, ktorí zanechali na tento ciel' potrebne fundácie, bola r. 1667 zriadená právnická fakulta. Kráľovná Maria Terézia zriadila r. 1769 lekársku fakultu, čim sa univerzita stala úplnou. Pri univerzite bola aj univerzitná tlačiareň, z ktorej vyšlo mnoho vzácnych a cenných diel, medzi nimi i slovensky písaných. Medzi prvými slovenskými knihami vyšiel z trnavskej univerzitnej tlačiarne r. 1655 notami opatrený spevník „Cantus Catholici — Pýsne Katholické“, ktorý vyšiel r. 1700 v druhom vydaní.
Peter Pázmán vytvoril tak z Trnavy, od r. 1543 sídla ostrihomských arcibiskupov, stredisko rekatolizačnej činnosti a centrum náboženského, vedeckého a kultúrneho života celého Uhorska. Preto sa Trnava právom nazýva „slovenským Rímom“. Pázmán sám získal vyše 30 popredných šľachtických rodín uhorských pre katolícku cirkev, ktoré potom horlivo privádzali svojich poddaných do cirkvi. Pre svoju vzdelanosť a výrečnosť' bol Pázmán nazvaný „uhorským Cicerónom“. Svoj život naplnený úspechmi dokončil Pázmán v práci za Boha a cirkev dňa 19. marca 1637 v Bratislave, kde bol aj pochovaný.
Víťazstvo katolíkov.
V rekatolizačnej práci pokračovali jeho nástupcovia, podporovaní horlivým kňazstvom svetským a rehoľným, najmä jezuitmi a františkánmi. Tak sa podarilo do konca XVII. st. priviesť' väčšinu protestantov späť do katolíckej cirkvi a zabezpečiť obrodnú činnosť veľkých bojovníkov predchádzajúcich desaťročí za zachovanie katolíckeho náboženstva na Slovensku. Na dovŕšení rekatolizácie Uhorska získal si veľké zásluhy kráľ Leopold I. (1657—1705), ktorý po vyhnaní Turkov z Uhorska r. 1683 a po zlomení povstania len katolíckej cirkvi priznal práva vládnucej cirkvi. Nová, protestantom o niečo priaznivejšia úprava náboženských pomerov v Uhorsku nastala po mieri, uzavretom Satu Mare r. 1711.
Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách. Prehľadné dejiny Katolíckej cirkvi zo zreteľom na slovenské dejiny, s. 160 - 164.
