Turistika na Slovensku

Život je možné žiť alebo iba prežiť. Tvoríme si ho sami mnohými svojimi rozhodnutiami, skutkami, či už pozitívnymi alebo negatívnymi. Každá chvíľa je jedinečná a nikdy sa nezopakuje. Môžeme byť sto krát na rovnakom mieste a vždy keď máme otvorené oči sa nám podarí uvidieť, vnímať a pociťovať niečo iné. Niekedy je rozhodnutie veľmi ľahké, veď či si dať na raňajky praženicu, alebo párky je rozhodnutím v rámci dennej rutiny. Ale rozhodnúť sa pre mesačný prechod našej krajiny už takým jednoduchým rozhodnutím nie je. Je veľa faktorov, ktoré som musel zvážiť, a v prvom rade som musel presvedčiť sám seba, že tá myšlienka, ktorá sa mi zavŕtala do najhlbších zákutí, je aj realizovateľná a že ja som schopný ju aj realizovať. 

Cesta hrdinov SNP nie je letná prechádzka Malými Karpatmi, kde ráno začneme a večer sme opäť doma v posteli. Nie je to ani troj-štvordňová hrebeňovka niektorého zo slovenských pohorí, kde si vieme pripraviť všetky potrebné veci, oblečením začínajúc a stravou končiac. Prečo taký začiatok? 

Lebo Cesta hrdinov SNP ja sama začiatkom aj cieľom, predstavuje výzvu aj pre trénovaných turistov, dokonca aj takých, ktorí sú v horách, ako sa vraví, doma. Ide o najdlhšiu súvislú turistickú trasu na Slovensku, a v prípade, že by sme si začiatok posunuli až na vrch Kremenec, ktorý leží na trojmedzí Slovensko, Ukrajina a Poľsko, tak by to bol skutočne unikátny prechod celého Slovenska. My sme sa však rozhodli začať cestu na hranici Slovenska a Poľska v Duklianskom priesmyku a zakončenie máme naplánované na hrade Devín, nad sútokom Dunaja a Moravy. 

Cesta hrdinov SNP je najdôležitejšia turistická magistrála na Slovensku. Siaha zo severovýchodu krajiny (Dukliansky priesmyk) až na západ po Devín.

Od Bradla (Štefánikova mohyla) ide súbežne až po Biely kríž aj ako Štefánikova magistrála. Cesta hrdinov SNP prechádza väčšinou významných oblastí Slovenska, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania, alebo počas oslobodzovania krajiny v rokoch 1944 až 1945.

Cesta nás prevedie pohoriami: Laborecká vrchovina, Ondavská vrchovina, Čergov, Šarišská vrchovina, Čierna hora, Volovské vrchy, Spišsko Gemerský kras, Nízke Tatry, Veľká Fatra, Kremnické vrchy, Malá Fatra, Žiar, Strážovské vrchy, Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, Malé Karpaty

Celá táto magistrála je značená červeným turistickým značením. Na území Slovenska je na väčšine trasy totožná s medzinárodnou turistickou trasou E 8, celková dĺžka sa líši a podľa uvádzaných zdrojov kolíše medzi 750 – 770 km. Celkom Európska diaľková trasa E 8 meria 4 390 km. Trasa Cesty hrdinov SNP bola pomenovaná v roku 1956. Jej priebeh kopíroval od Devína po Dobšinskú ľadovú jaskyňu staršiu Štefánikovu cestu z roku 1928, ďalej už išla trasa smerom do Košíc, Prešova, Bardejova, Svidníka na Duklu po svojej trase. Neskôr sa na viacerých miestach trasa zmenila na celkovú dĺžku 769 km - napr. Biela skala, pohorie Žiar, Kremnické vrchy. 

Klub slovenských turistov ponúka aktuálny Turistický tematický odznak, na získanie ktorého je potrebné vyplniť turistický záznamník tejto trasy.

Príprava na takúto cestu mi zabrala viac času ako by sa dalo predpokladať, pretože hlavne plánovanie, hľadanie vhodných alternatív prespania, stravovania, istej miery bezpečnosti, ale aj istoty, že napríklad nepoblúdime si vyžiadalo skutočnú precíznosť. Opakované študovanie mapy, zvažovanie čo si vziať na cestu, čo budem potrebovať a čo zasa bude nadbytočné, rozhovory s tými, ktorí už na obdobnej ceste boli, boli stredobodom ostatných týždňov pred samotným začiatkom cesty. Zároveň bolo potrebné si niektoré veci odskúšať, dokúpiť, ochutnať, lebo práve prípravou sa dá prejsť prekvapeniam počas samotnej cesty. Mottom celej prípravy a aj následnej cesty aspoň pre mňa bolo, že cesta je cieľ, a aj v prípade, že sa čokoľvek na ceste stane, čo spôsobí predčasné ukončenie cesty budem spokojný so všetkým, čo sa dovtedy na ceste udeje. 

Pri takýchto očakávaniach sa mi vracia spomienka z detstva, keď som absolvoval pokus o návštevu materskej školy. Okrem plaču, ktorý ma sprevádzal na ceste do škôlky, som prišiel do kolektívu medzi seberovných ako nesmierne hanblivý chlapec. Aj napriek tomu, že ma učiteľka pozývala hrať sa a baviť sa s ostatnými deťmi, zanovito som si trval na tom, že budem sedieť na bezpečnom mieste v dostatočnej vzdialenosti od prebiehajúcich aktivít. A vydržal som ako partizán, žiadne slová, žiadne úsmevy, žiadne otázky…dokonca až do takej miery, že som si myslel, že vydržím až do návratu mamy, aby ma zobrala domov. No poviem Vám pravdu, bol to dosť dlhý boj s mojou potrebou navštíviť toaletu, ale keďže som netušil, kde sa nachádza a opýtať som sa hanbil, tak som plnú dávku pustil cez gate a stoličku pekne na zem do koberca. Presne si pamätám ten pocit úľavy a ten zvuk padajúceho vodopádu moču na zem, ale na druhej strane aj pocit oveľa väčšieho zahanbenia. A takto som trpel až pokým neprišla po mňa mama a neprezliekla ma do suchého náhradného oblečenia. No a čo, veď každý partizán sa určite raz aj dočural…. :-)

Príliš veľké očakávania môžu spôsobiť niekedy príliš nereálny prístup k problémom, a preto jedným zo základných mojich očakávaní bolo v zdraví začať a uvidíme pokiaľ to pôjde. Skúsenosti z predchádzajúcich podujatí mi pomohli niečo si overiť a dobre pripraviť, ale po začatí cesty sa ukázalo, že niekedy ani najlepšia príprava nemusí dopadnúť podľa očakávania. Silnou súčaťou musí byť motivácia. Ak totiž by som sa na cestu vybral bez hlbšej motivácie, pravdepodobne pri prvých problémoch, alebo prekážkach by hrozilo, že sa môžem zbaliť a odísť. Je pravdou, že nad niektorými prekážkami sa nedá vyhrať, alebo len veľmi komplikovane a náročne, ale dôležité pre mňa je sa aspoň o to pokúsiť. 

Takýmito úvahami a prípravným obdobím sme sa priblížili ku dňu D, ktorý sme si spolu s ostatními parťákmi stanovili na sobotu 15. júna 2019 v skoré ráno štartovať  v Duklianskom priesmyku. Už to nebola žiadna fantázia, už to bola tvrdá prichádzajúca realita. Avšak tomuto celému ešte predchádzal najdôležitejší úkon predštartovej fázy a to balenie batohu. 

Batoh, ktorý ma mal sprevádzať na celej ceste je mojím spoločníkom už viac ako 25 rokov, prvýkrát bol so mnou vo Vysokých Tatrách, keď som ich začal spoznávať niekedy v roku 1994 a odvtedy tvorí pravidelne moju súčasť pri dlhších cestách. Čakal vzorne pripravený, kým príde jeho chvíľa a tá nastala asi dva dni pred odchodom, kedy už bolo všetko vzorne pripravené, niekoľkokrát skontrolované, preložené a upravené. Niekoľkokrát prehodnocované súčasti, hladanie alternatívnych možností výstroja, úvahy čo treba a čo netreba zobrať boli ukončené, rady nových známych a konzultácie s nimi o jednotlivých súčastiach tiež a tak nezostávalo nič iné len všetko precízne zbaliť. 

Nedá mi nespomenúť tri príklady, ktoré sme konzultovali počas prípravy. Jeden z nás, v rámci komunikácie v skupine zrazu poslal správu, že či sa nám zíde aj batoh slúžiaci ako letná sprcha v prírode. Dobrá úvaha, pokiaľ by sme mali v pláne stráviť pár dní v prírode avšak na jednom mieste, nie na každodennom putovaní. Prečo nie tu a teraz? Nuž, neviem, či by niekto z nás mal chuť tento špeciálny zohrievací vak na vodu niesť v batohu, druhá vec, či by ešte večer v cieli etapy bola chuť čakať, kým sa voda zohreje a hlavne či by sa mala aká voda zohriať a nezabúdajúc aj na to, že tento vak slúži dobre vtedy, ak sa môže voda ohrievať na priamom slnečnom svite. Takže zaznelo jednoznačné nie. Druhou ponúkanou vecou bol oceľový gril na ohnisko, kvôli vareniu. Už len tá predstava, že by sme mali takýto gril zavesený na batohu nás rozveselila, už vôbec nevraviac o tom, že počas našej túry sme na ohni varili minimálne, takmer vôbec. Ale aby som nespomínal len iných, aj ja som “zabodoval” otázkou, či mám zobrať osem litrový kotlík na varenie. No čo, každý vieme občas zabodovať skutočne vhodnou otázkou. Našťastie nič z týchto dobrých nápadov sa nerealizovalo a tak boli naše batohy aspoň o tieto v podstate nezmyselné veci ukrátené.

Poďme však k samotnému baleniu batoha. Veci, ktoré doň patria som rozdelil na štyri kategórie: veci zabezpečujúce prespanie, veci zabezpečujúce teplo a pohodu, veci a potreby na jedenie a varenie a veci zabezpečujúce komunikáciu, orientáciu a ďalšie. 

Všetky kategórie mali svoje špecifiká a rôzny stupeň rozsahu a obsahu. Početne najmenšia je pre mňa kategória vecí zabezpečujúcich prespanie. Keďže mojim rozhodnutím bolo, že nechcem brať ďalšiu záťaž so sebou v podobe stanu, tak som mal so sebou iba karimatku, spacák a malý nafukovací vankúš, možno zbytočnosť, ale bez vankúša by som sa ja osobne veľmi ťažko vyspal a budil by som sa skôr unavený ako oddýchnutý. Na veci na spanie nadväzuje oblečenie a obuv. Oblečenie hlavne z dôvodu, že treba počítať, že aj keď je leto a horúce počasie, predsa len sa môžu vyskytnúť noci, v ktorých je potrebné mať pohodlné a hlavne teplé oblečenie na spanie, ale zároveň hneď prvá noc nás presvedčila o tom, že treba mať toto oblečenie aj z dôvodu večerných a nočných útokov komárov. A že ich bolo dosť o tom budem hovoriť neskôr. Okrem nočného oblečenia tvorilo súčasť mojej výbavy minimalizovaný sumár, pozostávajúci z pár vecí na denné chodenie, spodné prádlo, ponožky (to je základ, aby sme mali suché nohy), bunda pre zabezpečenie tepla a bunda nepremokavá plus pršiplášť. Čo sa týka obuvi, zvolil som ako svoju hlavnú obuv nizke trekové topánky, ktoré sú už asi tri roky rozchodené a vkladám do nich nádej, že budú tou najlepšou voľbou. Náhradnou alternatívou boli pre mňa tenisky, tiež už dosť rozchodené a pomaly patriace medzi artefakty zasluhujúce si dôchodok. Paradoxne, tieto tenisky som na ceste SNP nemal v rámci denných etáp obuté ani raz. Slúžili iba ako náhrada a ako obuv v mieste ubytovania namiesto prezuviek. Takže rada pre budúcich turistov, berte len to čo naozaj potrebujete, hlavne čo sa týka ťažších vecí. 

Ďalšou súčasťou výbavy boli veci slúžiace na varenie a na jedlo. Nevyhnutným bol varič spolu s náplňou. Ako ukázala prax, postačovala na varenie jedna 250 g náplň, takže náhradnú bombičku so 470 g náplňou som ťahal celý prvý týždeň zbytočne. Nevadí, človek sa učí na chybách druhých, alebo v horšom prípade na chybách vlastných. K variču patria ďalšie súčasti na varenie, polievky, sušené cestoviny, kaše, oriešky, sušené ovocie, energetické tyčinky a pochutiny. Pochutiny v podobe soli, korenia, papriky, vegety, cukru a cesnakového prášku som mal vyriešené prostredníctvom starých obalov z klasických filmov do fotoaparátu, čo sa ukázalo ako veľmi dobrá voľba. Keďže k fungovaniu potrebujem aj kávu, tak súčasťou bola aj káva, sladidlo a hrnček, ktorý plnil viac  funkcií v jednom. 

Poslednou, ale o to dôležitejšou súčasťou výbavy sú veci ako telefón, powerbanka, hodinky, hrudný pás, teplomer k hodinkám, nožík, lyžička, lekárnička, toaletné potreby, nabíjacie káble, fotoaparát, mapa, zápisník, poznámkový blok, pero, ceruzku, okuliare, peňaženku a poslednou vecou, ktorú spomeniem sú turistické paličky.  Pri zvažovaní či ich brať, alebo nebrať som veľmi zvažoval, pretože je to váha navyše a môže pri nosení aj prekážať. Avšak odporúčania tých, čo už túto cestu prešli sa vyjadrovali skôr za paličky, a keďže už som s nimi niekoľko túr odchodil, nakoniec som si ich zobral. Bolo to veľmi dobré rozhodnutie, pretože boli veľkou pomocou pri putovaní, hlavne pri zdolávaní stúpaní. 

Takto pripravené veci som si deň pred ochodom naložil do batohu a v malou dušičkou ho naložil na plecia. Prevý dojem bol pozitívny, nezdalo sa mi, že by nebolo možné s týmto batohom zvládnuť celú cestu. Avšak pre istotu som sa s ním ešte postavil na váhu, aby som mal akú takú istotu, že nemám na chrbte viac ako 14 až 15 kilogramov. Váha však ukázala viac ako 17 kg, tak som znovu vyložil všetky veci z batohu a začal premýšľať, čo vyhodiť a nebrať so sebou. Pár vecí, s ktorými som sa rozlúčil s pocitom, veď keď ich nebudem mať, tak ich nebudem potrebovať a po opätovnom skontrolovaní váhy batohu, čísla na váhe ukázali čosi málo nad 15 kg. To už bolo prijateľné, takže batoh bol pripravený a vzorne ma čakal v kúte, kým ho naložím na chrbát a odíde spolu so mnou. 

Predodchodová nervozita stúpala aj u mňa, ale mal som pocit, ako keby aj batoh so mnou komunikoval, či ideme naozaj “spáchať” správnu vec, či to zvládneme spolu, alebo sa budeme trápiť, budeme kráčať s radoťou, alebo sa budeme umárať starosťami. Tieto a mnohé ďalšie otázky mal vyriešiť prichádzajúci čas a ich rozriešenie bude jasné v ďalších dňoch. 

Tak poďme na to…