Lučenec
Polohopis
Mesto leží v centrálnej časti Lučenskej kotliny, na sútoku Krivánskeho a Tuhárskeho potoka. V okolí Lučenca sa nachádza Cerová vrchovina na juhu, Ostrôžky na severozápade a Stolické vrchy na severe. Centrom mesta prechádza cesta I/75 od Veľkého Krtíša, od Fiľakova smeruje I/71, od Zvolena zo severozápadu vedie na východ cesta I/16. Lučenec je vzdialený 26 km západne od Rimavskej Soboty, 48 km juhovýchodne od Zvolena, 27 km severovýchodne od Veľkého Krtíša a 13 km severozápadne od Fiľakova. V budúcnosti sa plánuje výstavba severného obchvatu, úseku rýchlostnej cesty R2.
Časti mesta
- Miestne časti
- Sídliská
- Rúbanisko (najväčšie)
- Osloboditeľov, Vajanského
- Štvrť M. R. Štefánika
- Červená armáda
- Osady
- Béter, Čerepeš, Čurgov, Cirkevná osada, Dolná Slatinka, Fabianka, Havašova samota, Hladký majer, Koháryho dolina, Horná Slatinka, Lučenské kúpele, Ľadovo, Markušova osada, Osada verejnej čistoty (Rapovská križovatka), Parný mlyn, Pokorného osada, Ružová osada, Šimova samota, Tausova osada, Uhoľná samota, Vágova samota, Vinice
Ulice
Významné ulice: Masarykova, Haličská, Vajanského, Gemerská, Fiľakovská, Zvolenská, L. Novomeského, Štvrť M.R.Štefánika., Komenského, Timravy
Vodné toky
Mestom pretekajú Krivánsky a Tuhársky potok. Na juhovýchodnom okraji mesta sa spájajú.
Vodné plochy
Na západnom okraji mesta (smerom na Halič) je vodná nádrž Ľadovo na Tuhárskom potoku využívaná najmä pre rybolov. Rekreácia je na vlastné riziko už niekoľko rokov vzhľadom na znečistenie vody.
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov podľa sčítania ľudu v r. 2019: 26 357 obyvateľov
Etnické zloženie obyvateľstva
- Slováci – 18 383 (65,6%)
- Maďari – 2 371 (8,3%)
- iní a nezistení – 7 721 (27,1%)
Náboženské zloženie obyvateľstva
- rímski katolíci – 56,56 %
- bez vyznania – 21,12 %
- evanjelici a. v. – 14,47 %
- grécki katolíci – 0,39 %
a iní
Dejiny
Archeologické nálezy ukazujú na osídlenia v miestach, kde sa dnes nachádza Lučenec, už v praveku. Medzi obcou Vidiná a časťou Lučenca Opatovou boli nájdené pracovné nástroje z doby kamennej vyrobené z chalcedónu. Z obdobia staršieho eneolitu (4.tisícročie pred Kr.) pochádza medený sekeromlat, nájdený v Lučenci. Nálezmi z doby bronzovej sú džbánok (staršia doba bronzová), osem bronzových mečov z Opatovej a meč z Lučenca-Tuhára. V lučenskom lese bola nájdená súčasť konského postroja z doby bronzovej. Z obdobia sťahovania národov pochádzajú urny nájdené v miestnej časti Parný mlyn. V tomto období sa na území Lučenca striedali kmene Jazygov, Kvádov, Ossov, Svévov, Hunov, Avarov, Cottinov a ďalších. V šiestom a siedmom storočí sem prichádzajú Slovania ako prví stáli obyvatelia. V 10. storočí sa k nim pridávajú Maďari.
V roku 1128 postavil Lambert kaplnku na počesť Panny Márie, údajne v Lučenci. Je to prvá (neoverená) správa o Lučenci. V roku 1190 sa po prvýkrát spomína kláštor Valis lucida v dnešnej Opatovej. Patril cistercitom a bol založený na pozdvihnutie poľnohospodárstva v oblasti Horného Ipľa, ktorá bola málo kolonizovaná. Kláštor ležal na križovatke obchodných ciest (Horné Uhorsko – Dolné Uhorsko, západ – východ), preto sa usudzuje aj na jeho obchodnú funkciu.
Pôvodná osada Lučenec sa nachádzala niekde medzi Opatovou a Vidinou. Lokalitu, ktorá sa nazývala Eb hát sa dosiaľ nepodarilo presne identifikovať.
V 13. storočí boli pánmi Lučenca rôzne šľachtické rody, napríklad Zaah (Zach), Szemere Kačič, Tomaj a ďalšie. Z rokov 1239 – 1240 máme ďalšiu zmienku o cistercitoch v Lučenci a v Lučenci-Tuhári. Samotný názov Lučenca (ako TERRA LUCHUNCH) je však uvedený prvýkrát až v listine kráľa Bela IV. z 3. augusta 1247. V roku 1262 sa zas uvádza názov LOSUNC, v roku 1271 (in) LUSUNCH, v roku 1275 (in) LOSUNCH, TERRA LOSUNCH, v roku 1277 a v roku 1280 POSESSIO LUSUNCH, v roku 1299 TERRA LUSUNCH. Z roku 1299 údajne pochádza aj listina, v ktorej sa už Lučenec uvádza ako mesto, ale nevedno, kde by sa táto listina mala nachádzať. Z roku 1327 je zmienka „VILLA SEU CIVITATIS LUCHUNCH“ – „dedina či mesto Lučenec“, obkolesené priekopou a ohradou (palánkom). V 30. rokoch 14. storočia sa Lučenec uvádza ako farnosť (plébánia).
V 13. až 14. storočí sa Lučenec hospodársky nerozvinul natoľko, aby sa mohol stať slobodným mestom. Vyplývalo to z jeho polohy mimo hlavných tranzitných ciest. Lučenec bol pôvodne poddanskou obcou, patriacou k Divínskemu hradnému panstvu (Dyen, Dyuen). V roku 1393 kráľ Ľudovít Veľký daroval panstvo rodu Lossonczyovcov (Lučenských) a Lučenec (LOCHON) daroval šiestim bratom Lossonczyovcom. V roku 1406 im kráľ Žigmund držbu Lučenca potvrdil. V roku 1404 sa uvádza názov LOSONCZ.
V roku 1451 sa Lučenec už spomína ako oppidum – mestečko. Rok 1451 bol zároveň rokom snáď najznámejšej udalosti z dejín Lučenca: bitky pri Lučenci. Bola to jedna z viacerých bitiek medzi uhorským gubernátorom Jánom Huňadym a Jánom Jiskrom, pričom tentoraz zvíťazil Jiskra.
V polovici 16. storočia sa tu rozšírilo silné reformačné hnutie. Roku 1608 zabrali rímskokatolícky kostol kalvíni a väčšina obyvateľov Lučenca sa stala kalvínmi. Roku 1622 Lučenec vypálili vojaci Gabriela Betlena. Zhoreli aj listiny s mestskými privilégiami. Ďalšiu brzdu pre rozvoj mesta predstavovali aj vojny s Turkami. Od 17. po 18. storočie vznikali remeslá. Roku 1695 získal Lučenec od cisára Leopolda I. právo organizovať trhy.
V roku 1846 vznikla v Lučenci prvá banka a prvé noviny. V roku 1847 bolo zriadené kalvínske gymnázium. Počas revolučných udalostí roku 1849 bol Lučenec vypálený ruskou cárskou armádou. Vyhorel aj kalvínsky kostol a preto musel byť roku 1853 prestavaný (v neogotickom štýle). V 2. polovici 19. storočia sa začalo spriemyselňovanie, keď tu vznikla garbiareň, dve smaltovne, závod na výrobu poľnohospodárskych strojov a tehelňa. Roku 1871 sa stavala železnica z Budapešti cez Lučenec na Žilinu a Ostravu. V 90. rokoch 19. storočia bola postavená nová radnica. Roku 1899 zasiahla mesto povodeň. V roku 1910 vzniklo prvé stále kino. Roku 1919 boli z Lučenca komandované maďarské ozbrojené skupiny, usilujúce sa o nastolenie boľševického režimu. Boje medzi česko-slovenskou armádou a boľševikmi prebiehali na prelome mája a júna a Maďari boli napokon prinútení ustúpiť. Lučenec definitívne zostal súčasťou Česko-Slovenska. Roku 1925 bola postavená synagóga. V tom istom roku Lučenec napojili na energetickú sieť vysokého napätia a zároveň sa začala budovať mestská vodovodná sieť. Roku 1938 sa Lučenec na základe Viedenskej arbitráže stal súčasťou horthyovského Maďarska. Po skončení druhej svetovej vojny sa mesto rozvíjalo (boli postavené nové byty, nemocnica, závody, školy), ale za pridrahú cenu zničenia architektonicky cenných budov, ako bolo napr. secesná Café Corso. Roku 1968 na územie mesta vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Roku 1982 bol Lučenec v pozornosti sveta pre konanie Majstrovstiev sveta v parašutizme v neďalekých Boľkovciach, pre ktorý účel bol postavený Hotel Pelikán. V deväťdesiatych rokoch bola otvorená Zlatá ulička s butikmi a pohostinstvom.
zdroje: https://sk.wikipedia.org/wiki/Lu%C4%8Denec