Vzťah Cirkvi Božej ku Krížu Christovmu sa svetu môže zdať neobyčajným a prekvapujúcim. A aj my spolu, keďže sme vo mnohom ľuďmi duševnými a nie duchovnými, takisto občas zdieľame tieto rozpaky. Prečo napríklad, sa v cirkevnej tradícii už dvetisíc rokov zachováva vzťah ku Krížu ako k zvláštnej,. Nepochopiteľnej, no skutočnej a živej sile? Veď aj teraz, počas Veľkého pôstu, sa každý deň na bohoslužbe modlíme: „Neporaziteľná a nepochopiteľná a Božská sila čestného a životvorného Kríža, neopusť nás, hriešnych“.

A Cirkev smelo potvrdzuje takéto ohromujúce pravdy: „Kríž – ochranca celého sveta, Kríž – ozdoba Cirkvi, Kríž – moc panovníkov, Kríž – verných opora, Kríž – anjelov sláva a démonov rana!“

…

A čo znamená: „zobrať svoj kríž a nasledovať Christa“? Vieme, že je to niečo veľmi dôležité, nič iné ako nevyhnutná podmienka spásy každého z nás. „No čo znamená zobrať svoj kríž?“, pýtajú sa ľudia. A ako pochopiť, kde je ten kríž? A ako ho zobrať? Ako sa nepomýliť a vybrať práve svoj kríž, požehnaný Bohom a nie vymyslený, ktorý nemá žiadny súvis s mojou spásou?

Silu slov Cirkvi o Svätom Kríži je možné v podstate pochopiť veľmi jednoducho. Je potrebné ujasniť si len jednu pravdu.

Prečo Isus Christos, zachraňujúc ľudstvo z večnej smrti, bol pripravený preniesť najväčšiu námahu, pretrpieť utrpenie, nekonečné poníženie Svojho Božstva a nakoniec Golgotu, Kríž? Odpovedajúc na túto otázku, niektorí povedia: pretože miloval ľudí. Je to bezpochyby tak! Iní odpovedia: pretože chcel zničiť zlo v našom svete. Aj toto je pravda. Alebo povedia: Hospodil chcel znovu uviesť ľudí do raja, ktorí stratili. Toto všetko je úplná pravda! No čo hovorí samotný Christos: „Zostúpil som z neba, aby som činil vôľu Môjho Otca, ktorý Ma poslal“ (Jn 6, 38). A pred utrpením na Kríži sa modlil v Getsemánii: „Nech sa stane Tvoja vôľa“ (Mt 26, 42)

Plnenie Božej vôle v našom svete, bez ohľadu na prekážky, či iné ťažkosti, utrpenie i samotnú smrť, toto je kríž v chápaní Cirkvi.

Samozrejme, v prvom rade sa tieto slová týkajú Christovho Kríža – plnenia Spasiteľom Christom vôle Jeho Nebeského Otca. Hospodinov Kríž – to je víťazstvo plnenia Božieho zákona, Božej vôle a prikázaní. Aj preto Cirkev víťazne volá: „Sláva, Hospodine, Krížu tvojmu čestnému a Vzkrieseniu“ potvrdzujúc utrpenie Kríža, ktoré je veľkou a úplnou poslušnosťou Božej vôli, víťazstvo nad konečným nepriateľom – smrťou.

A pre nás, kresťanov je ten kríž, ku ktorému volá Spasiteľ každého zo svojich učeníkov: „Vezmi svoj kríž a nasleduj Ma“ (Mk 8, 34), ničím iným ako pozvaním k plneniu Božích prikázaní za všetkých okolností, v ktorých sa ocitne človek počas rokov, ktoré sú mu dopustené na zemi. Vtedy sa kríž každého z nás stáva podobným Christovmu Krížu. Vtedy sa sila, ktorú Spasiteľ získal plnením vôle Otca stáva aj našou silou. Vtedy sa v zvláštnom zmysle napĺňajú slová cirkevných piesní.

…

Aj dnešné Evanjelium sa stáva priehľadným a jasným, ak budeme mať na zreteli práve to – náš kríž ako napĺňanie prikázaní Christa.

Najprv obráťme pozornosť na to, čo predchádza úryvku čítanému v dnešnom nedeľnom evanjeliu.

„Potom ich začal učiť, že Syn človeka musí mnoho trpieť. Zavrhnú ho starší, veľkňazi i zákonníci, zabijú ho, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. Hovoril im to celkom otvorene. Peter ho odviedol nabok a začal mu dohovárať. Isus sa obrátil k učeníkom a Petra pokarhal: Choď odo mňa, satan, lebo nerozmýšľaš o tom, čo je Božie, ale o tom, čo je ľudské.“ (Mk 8, 31-33).

Z ľudského žiaľu navrhoval Peter svojmu Učiteľovi nič iné ako zavrhnutie Božej vôle. A čo mu na to povedal Hospodin? „Choď odo mňa, satan (teda protivník Božej vôle), lebo nerozmýšľaš o tom, čo je Božie, ale o tom, čo je ľudské.“

Často aj v nás hlas ľudského žiaľu v prvom rade k samým sebe a falošnej žalosti k ľuďom zatemňuje to, čo je Božie.

„Isus zavolal k sebe zástup aj s učeníkmi a povedal im: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma!“ (Mk 8, 34). A práve toto znamená práve to, že Christov učeník je v akýchkoľvek podmienkach života povinný vyberať si to, čo je Božie a nie ľudské; ukrižovávať sa nasledujúc Božie prikázania a nie otrocky nasledovať svoje vášne a žiadosti tohto sveta. Toto je ten kríž, ktorý Boh daruje každému zo svojich učeníkov, ktorí vstúpili na cestu do Božieho Kráľovstva.

…

Koľko príkladov nesenia svojho kríža nájdeme v dlhoročnom trpení chorých! V starostiach tých, ktorí chorých navštevujú! A kríž otcov a matiek, ktorí sa v pokání a trpezlivo modlia za svoje stratené deti! Všetky tieto príklady poznáte aj sami.

A čo, povedia títo ľudia, že kríž, plnenie prikázaní je ťažký, neznesiteľný? Nie! To len my sa občas divíme ich krížom. No oni, akokoľvek by to bolo ťažké, úprimne svedčia, že napĺňanie Božích prikázaní im dáva najväčšie šťastie, aké môže človek mať – plnenie prikázaní robí z kríža ich života skutočne blahé a ľahké bremeno!

„Lebo kto by si chcel zachrániť dušu, stratí ju. Kto však stratí svoju dušu pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ju“ (Mk 8, 35). Život a duša bol v starom chápaní jedným pojmom. Preto kto si chce zachovať a chrániť svoj blahobyt a pozemský život na úkor plnenia Christových prikázaní, ten nevyhnutne stratí aj dočasný život (ako všetci ľudia na Zemi), aj život večný. A kto kvôli plneniu Christových prikázaní pretrpí v našej dobe nevyhnutné utrpenie – od ľudí, diabla, v úpornej bitke so svojimi vášňami, kto dokonca aj svoj život stratí kvôli Bohu a Evanjeliu, ten získa Kráľovstvo!

Taký je Boží zákon. Taká je Božia vôľa. Také je učenie nášho Spasiteľa a Hospodina. A ak sa snažíme toto všetko naplniť nielen slovami, ale aj skutkami, máme nádej, že sme skutočne Jeho učeníkmi.

…

No každý kresťanský kríž – i ten, ktorý nosíme na hrudi, i ten, ktorý je teraz pred nami v strede chrámu – každý kríž obsahuje aj podobu askézy nespočetného zástupu verných Christových učeníkov. V mníšskych kéliách, väzeniach, trápení i víťazstvách, v apoštolskej kázni po celom svete i v skromnej celoživotnej námahe svetu neznámych laikov-askétov niesli svoj kríž, svoju askézu napĺňania Božích prikázaní v našom svete, ktorý leží v zle.

Preto z Kríža vychádza takáto sila. Preto ho strede Veľkej Štyridsiatnice vynášajú do stedu chrámu, aby aj my. Ním posilnení, sme niesli kríž napĺňania Božích príkazov na každom mieste Jeho panovania, na všetkých cestách a za všetkých okolností nášho pozemského putovania.

Dnešné Evanjelium sa končí slovami: „Kto sa pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením bude hanbiť za mňa a za moje slová, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi“ (Mk 8, 38). Christos sa bude hanbiť za ľudí, ktorí majúc v sebe obraz nesmrteľného Boha i možnosť byť Mu podobnými, no nedokázali urobiť  to, k čomu boli pozvaní. Nedokázali pochopiť, k čomu boli určení. A rozmieňali Božie dary na drobné a pominuteľné.

Nikdy sa nehanbime predstaviť sa kresťanmi! A pamätajúc na všetko, o čom sme dne rozmýšľali a hovorili, keď pôjdeme okolo chrámu ozdobeného krížom, nikdy nepohrdnime drahocennou možnosťou načerpať sily a pokloniť sa všetkému tomu svätému, veľkému a životvornému, čo je obsiahnuté v spasiteľnom obraze Hospodinovho Kríža. Amiň

Archimandrita Tichon (Ševkunov)

http://www.pravoslavie.ru/put/45592.htm