Ako sa to celé začalo ( píše Dusty )
Nebudem Vám písať o tom, ako som cucal mamkine mliečko.
Začnem odo dňa, keď som prvýkrát otvoril oko...a potom aj druhé.
Keď som konečne zistil, že svet sa dá vidieť... áno.. naozaj vidieť... očami...nie len nosom a narážaním do vecí, ako doteraz. Prišiel som na to, že mám čiernych a hnedých súrodencov. Vedel som, že nejakých mám, lebo sme sa stále bili o najlepšie miesto v mliečnom bare. Ale nevedel som, ako vyzerajú. Takže mám dve čierne sestry, jedného čierneho brata, ďalších dvoch hnedých bratov a aj ja som hnedý. Uff, som rád, že som sa pri takej konkurencii vôbec dostal k mliečku.
So súrodencami som sa veľmi rád hral a ako každé šteniatko, veľmi rád som jedol a spal. To mi ostalo doteraz.
Keď sme mali 8 týždňov, moji súrodenci po jednom odchádzali do nových rodín.
Ostal so mnou moj braček, s ktorým sme vymýšľali rôzne šibalstvá. No po čase si aj po neho prišli noví majitelia a ja som ostal sám s mamkou, ďalšími dvoma psami a mojou vtedajšou ľudskou rodinou.
O pár dní ma začali učiť spať v nejakej zvláštnej krabici... ľudia to volajú prepravka.
Keďže som inteligentný pes, prišiel som na to, že sa budeme niekde prepravovať. Cestovanie autom ma veľmi bavilo, takže som sa tešil.
Prvá cesta v prepravke bola k veterinárovi. Ja mám ľudí rád, tak mi nevadilo, že to bolo práve na také miesto, ktoré by väčšina psov najradšej obišla obrovským oblúkom.
Dostal som injekciu, zvládol som to. Pre istotu som zavrel oči, aby som neodpadol. :D
Mal som už 4 mesiace, krabica mi bola tak akurát. Začal som uvažovať, že ju trochu obkúšem, aby videli, že by sa mi zišla väčšia.
ALE... ale jedného dňa prišlo veľké biele auto (videl som v správach, že takéto auta kradnú pekné psy a mal som o seba strach).
Vtedajší ľudskí páničkovia ma uisťovali, že budem v poriadku. No...čo som mal robiť. My, psy, ľuďom vždy veríme, tak som nastúpil do krabice a naložli ma do auta.
Všetci sa so mnou lúčili, ako by som bol celebrita, ktorá sadá do lietadla a vydáva sa na turné. (popravde som si to užíval) Rád bývam stredobodom pozornosti.
Krabica sa zavrela a tak isto aj dvere na aute. Bola tam tma. A čo sa robí v tme ? Spí ! Tak som sa pohodlne uložil a zaspal som.
O pár hodín ma vybral celkom priateľský chlapík, dal mi jesť, bol sa so mnou prejsť aby som sa vyvenčil. Nič viac mi k šťastiu netrebalo.
Po desiatich hodinách v krabici so štyroma prestávkami ma to už pomaly prestávalo baviť. Nevedel som kam idem, ani prečo tam idem.
Mali sme ešte pár prestávok na venčenie a na papkanie.
Bola polnoc a zrazu sa otorili dvere auta a mne do nosa udrel zápach. Dobre, zápach je celkom mierne slovo pri tom, čo som vtedy zacítil.
Bol to typický farmársky smrad. Z toho som usúdil, že sme na farme. :D
Ale bol som rád, že po 32 hodinách sme dorazili na miesto. (v Anglicku)
Vybrali krabicu. Mimochodom, bol som stále v nej. Počul som ako sa nejaká žena rozpráva s chlapíkom, ktorý mi dal jesť o tom, že krabica nejde otvoriť. Už som bol celkom nervózny, lebo ma venčili dosť dávno a potreboval som sa súrne z tej krabice dostať.
Počul som ako auto odchádza.
Žena vzala krabicu na ruky. Fučala ako lokomotíva. Áno, mám rád jedlo. Vždy som mal. Preto som bol najväčšie a najťažšie šteniatko.
Konečne ma položila. Už som ale naozaj veľmi potreboval ísť von. Dal som jej to patrične najavo miernym zakňučaním.
Skúšala otvoriť krabicu. Nešlo to. Začínal som si myslieť, že tam ostanem navždy. Chytala ma panika, tak som začal kňučať hlasnešie a intenzívejšie.
Videl som ako žena berie príborový nožík. (Bože, kam som sa to dostal ? )
Panika rástla rovnako ako moje hlasové prejavy.
Začala mi s tým nožíkom šúchať po streche MOJEJ krabice...položila na zem šrubku potom ďalšiu a ďalšiu. (tak ona mohla rozoberať moju krabicu a ja som ju nemohol ani zľahka obkúskať ? To nie je fér !!)
Ja som si konečne uvedomil, že ona ma vlastne zachraňuje a ja tu nebudem trčať do konca života...
HURAAAAA.... krabica sa otvorila. Vyzerala ako kabriolet, bez strechy.
Žena ma začala stískať ako keby sme sa poznali. Videl som ju prvýkrát v živote ale nechal som sa uniesť emóciami a tešil som sa spolu s ňou.
Zobrala ma na horné poschodie a tam spal človek s ktorým som sa mohol privítať a zbudiť ho skákaním po hlave. Aj on ma vystískal. Bol rád, že ma vidí .. aj keď neviem prečo.
Keď sa zoznamovanie skončilo, žena si sadla za počítač. Zrazu som počul známe hlasy mojich páničkov. Rozprávali sa o mne. Prišiel som, celý, zdravý, šťastný atď atď...
Ľudia, ja som úplne zabudol, prečo som chcel výjsť z krabice!!! JA POTREBUJEM CIKAŤ !!! (žena sa ešte stále rozpráva s počítačom)
Musím sa priznať.... nevydržal som :( Bol to najlepší pocit v danom okamihu.
Napočudovanie na mňa nikto nekričal. (Vedela, že je to jej chyba. Mala ma zobrať aspoň na chvíľku von). Ale vyzerala šťastná aj keď utierala tú dvojminútovú mláku na KOBERCI.
Od vtedy som to už ani raz neurobil. Som na to hrdý !
Uvedomil som si, že toto je odteraz môj nový domov a noví páničkovia :)
S pozdravom Váš DUSTY