Život so psom

Zobudil som sa do slnečného rána. Čakal som, kým sa moja panička zobudí. Trochu som ju popohnal kňučaním. Privítal som sa s ňou ako sa na psa patrí. (skákačky, vykrúcačky.. veď to poznáte, akokeby som ju videl prvýkrát).
Robila si kávu a raňajky. Cítil som šunku...mám rád šunku...
Skúsil som nahodiť moje prosebné oči. Nepomohlo, nič mi nedala.

Keď dojedla, obliekla sa a zobrala vodítko. Prišlo ďalšie kolo radosti. :D
Dala mi obojok, pripla vodítko a vyšli sme z domu. Na to, že svietilo slnko a za oknom bolo teplo vonku pofukoval chladný vietor. Nevadí, nie som z cukru.
Prechádzali sme okolo domu, ktorý stojí vedľa nášho. Z domu vyšiel postarší pán aby ma privítal. Samozrejme som si neodpustil poriadny výskok. Veď aké je to privítanie bez výskoku ? (jasné, že som to mal hneď zakázané, lebo som mu pošpinil čisté, svetlé, nohavice). Deduškovi moje skákanie nevadilo. To len mojej paničke, ževraj sa mám správať ako slušný pes. Veď som sa slušne pozdravil, to len vy, ľudia, tomu nerozumiete.
Pohli sme sa ďalej. Oňuchával som okolie, ťahal som ženu na konci vodítka. Nerozumiem prečo chodí tak pomaly. Poďme behaaaaať...Tak sa trochu rozhýbala a pobehla so mnou. Zaujali ma zvieratá, okolo ktorých sme prechádzali. Boli to kravy. Už viem, čo to tu tak páchne :D
Privítal som sa s jednou a zrazu ich bolo okolo mňa nejako veľa. Tak som sa privítal aj s ostatnými. Ale nestihol som obehnúť všetky, to by bolo na dlho.

Konečne sme sa dostali na lúku. Tráva bola pomaly vyššia ako ja tak som si trošku vyskakoval aby som videl, kam idem.
Zrazu som počul ten nádherný zvuk. Odopnutie vodítka z obojku. Každý pes vie aký to je pocit. Bol som voľný !!! Začal som behať okolo paničky, volal som ju hrať, reagovala na moju výzvu. Utekali sme cez celú lúku ako dvaja blázni. Ona potom zastavila, ževraj už nevládze. Ja som mal energie na rozdávanie, tak som behal okolo nej.
Prišli sme k jazierku kde plávali kačky. Bolo fascinujúce pozerať  ako sa vznášajú na vode.
Ak si myslíte, že som tam za nimi skočil, ste na veľkom omyle. Voda bola studená a na kraji primrznutá.
Nikto by ma tam nedostal.

Prešli sme okolo jazierka, aby sme sa dostali na ďalšiu lúku.
Na tejto bol kopček, tak som na neho s radosťou vybehol. Panička behala za mnou ale v polke kopca beh vzdala a už len kráčala.
 
Na moje veľké prekvapenie aj tu bolo jazierko, ale bez kačiek.
Za kopčekom bol krásny veľký strom, ku ktorému sme si na chvíľu sadli. Sadol som si blízko paničky aby ma mohla hladkať, mám rád hladkanie. :)  Pozoroval som okolie a nastražoval uši za všetkými novými zvukmi.
Po pár minútach sedenia sa panička postavila a začala sa so mnou naháňať, jašiť (keby ju niekto videl, určite by si myslel, že jej preplo. Aj ja som bol na pochybách) a hádzala mi loptičku, ktorú som párkrát priniesol.
Potom som v tom už nevidel žiaden zmysel. Tak ona stojí, hádže mi loptu a ja ju mám nosiť ? Znova hodila loptu, tentorrát dosť ďaleko. No tak toto nie, nech si po ňu ide sama. A aj išla. Hľadala ju hodnú chvíľu tak som sa zatiaľ vybral objavovať okolie. Nie ďaleko, iba tak aby som ju videl a aby ona videla mňa.
Po chvíľke na mňa začala pískať. To by nebolo až také zlé, lebo viem, že na zapískanie mám za ňou prísť. Horšie bolo to, že som ju nevidel. Začal som obehovať jazierko, potom aj celý kopec. Nič. Nenašiel som ju. Začal som panikáriť. Zaštekal som. Ona zapískala. Ja som ju hľadal. Tak sa to opakovalo párkrát.
Začínal som mať pocit, že si tu niekto zo mňa robí srandu. (potom mi prezradil, že bol celý čas skrytá za tým veľkým stromom )
Táto hra ma prestala baviť !
Keď si ona môže robiť srandu zo mňa, budem si robiť srandu aj ja z nej. Popravde, vtedy to už nebola sranda. Myslel som si, že sa moja panička vyparila a naspäť, domov, som poznal iba jednu cestu.
Šprintom som sa rozbehol dolu kopcom a neprestal som behať ani po tom, keď na mňa kričala z kopca. Keby som sa otočil, videl by som ju. Ale to bola odveta. Zo mňa si nikto srandu robiť nebude.
Behal som dobrý kilometer a stretol som deduška, o ktorom som Vám písal na začiatku. Bol som rád, že vidím niekoho, koho poznám. Prebehol som k nemu pomedzi kravy, s ktorými som sa pred nedávnom zoznamoval.  Dedko ma zobral za obojok a čakali sme tam spolu hodnú chvíľu.

Konečne dobehla moja panička. Takého zadýchaného človeka s hrôzou v očiach ste ešte nevideli. (potom mi povedala, že mala strach, aby som neušiel na hlavnú cestu)
Zapla vodítko na môj obojok a sloboda skončila.
Vošli sme do domu a neviem kto bol viac unavený. Dostal som raňajky, na ktoré som sa tešil.
Znova som vyskúšal nahodiť moje prosebné oči. Chcel som si lahnúť na gauč. DOVOLILA !!! Tak sme spolu pozerali film. Položil som si hlavu na paničkine hohy, ona ma hladkala. Z filmu som videl iba začiatočné titulky a bol som tuhý. Myslím, že panička nevidela o nič viac ako ja.
Som rád, že ju mám a ona je tiež rada za tak skvelého psa ako som ja .
 
DUSTY