Detstvo a mladosť
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách (do roku 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertiny rodenej Jurenkovej. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. V neľahkých podmienkach sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti deväť detí. Milan Rastislav síce vyrastal v biednom prostredí, v čom sa život farárovho syna takmer nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, no na rozdiel od nich bol už od detstva obklopený slovenskými knihami a časopismi – oduševnený slovenský národovec a vzdelanec Pavol Štefánik mal totiž doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil vychovávať svoje deti.
Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine, kde ho učil slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej, Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Otec Pavol sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie a preto, aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. A tak už ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína, aby sa pripravil na strednú školu. Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave, vtedajšom Prešporku. Tu už študovali jeho dvaja bratia Igor a Pavel. Na pomaďarčenom lýceu už z vlasteneckých profesorov učil iba Ján Kvačala. Štefánikovými obľúbenými profesormi boli učiteľ matematiky Ferdinand Hirschmann a triedny profesor Samuel Markusovszky. Štefánik študoval s výborným prospechom, no po troch rokoch musel odísť so svojím bratom Pavlom do Šopronu a neskôr do Sarvaša, pretože Pavel dosahoval len priemerný prospech.
Milan Rastislav aj tu dosahoval výborný prospech, za čo dostal jednorazové Telekiho štipendium (sedemdesiat zlatiek) a okrem toho tu spoznal svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú. V Sarvaši nakoniec zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa odísť študovať do Prahy na techniku, odbor stavebné inžinierstvo. V Prahe pôsobil spolok Detvan (hlavným činiteľom bol vtedy medik Vavro Šrobár) a Štefánik tu získal štipendium od Českoslovanskej jednoty. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím priateľom Jánom Kraiczom aj spolok ev. akademikov „Jeroným“ a bol tiež členom podporného spolku „Radhošť“
Štefánik sa stal hlasistom a stúpencom myšlienok T. G. Masaryka, ktorý bol v tej dobe riadnym profesorom Karlovej univerzity. V marci 1898 sa Štefánik stal tajomníkom spolku Detvan. Potom v roku 1900 nastal v jeho živote zlom. Otec po prudkej roztržke so synom počas prázdnin vyhnal mladého Štefánika z domu. Ten sa uchýlil k priateľovi Vavrovi Šrobárovi do Ružomberku.
Na jeseň sa vrátil späť do Prahy a odišiel z techniky. Dal sa zapísať na odbor astronómia, ktorý sa vtedy študoval na Filozofickej fakulte a napriek začínajúcim problémom so žalúdkom sa pustil do štúdia. S otcom sa neskôr uzmieril a medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu. Na jeseň roku 1901 sa stal predsedom spolku Detvan. Kvôli nezhodám v radoch spolku však neskôr, hoci nerád, spolu s priateľmi Jurajom Nerádom a Zigom Zigmundíkom z Detvana vystúpil. Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu. V novom prostredí získal aj nové kontakty. Keď sa potom na jeseň roku 1902 vrátil do Prahy, opäť sa prihlásil za člena Detvana a na valnom zhromaždení ho zvolili za predsedu.
V roku 1903 začal Vavro Šrobár opäť vydávať Hlas a rozhodol sa, že ako jeho súčasť bude vydávať aj Umelecký hlas, venovaný literatúre a umeniu. Štefánik mu pri redigovaní Umeleckého hlasu pomáhal. Bol činný aj ako publicista. Na požiadanie Jana Herbena písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Upozorňoval najmä na postupujúcu maďarizáciu a nabádal českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi. Ako predseda Detvana odišiel r. 1903 na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie Corda Fratres do Palerma. V lete potom navštívil v Luhačoviciach Pavla Blahu a zúčastnil sa aj na otvorení prvej výstavy „Grupy uhorskoslovenských maliarov“, ktorá bola výsledkom česko-slovenskej kultúrnej spolupráce. Navštevoval historika Jaroslava Golla a básnika Jaroslava Vrchlického. Posledný rok na univerzite sa plne venoval štúdiu. Výsledkom bola dizertačná práca nazvaná Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea. Prácu obhájil, urobil predpísané skúšky a 12. októbra 1904 promoval za doktora filozofie.
