Ivan Jaraba - svedectvá a teologické články

Úvod

Väčšina svedectiev kresťanov opisuje ich starý hriešny život; často nejakú závislosť alebo iné hriechy, choroby či rôzne problémy. Do života takémuto človekovi potom nečakane zasiahol Ježiš, on uveril, prijal Ho, znovuzrodil sa a potom mu všetko zlé zo života odišlo, Boh mu dal šťastnú rodinu, dobrú prácu a službu v cirkvi, skrátka happy end.

Ja mam opačnú skúsenosť. Pred mojim obrátením som žil šťastný rodinný život, a po ňom sa všetko začalo kaziť. Preto je moje svedectvo nezvyčajné a nepopulárne. Prvých dvanásť rokov môjho kresťanského života som bol Bohom švihaný a vychovávaný.

Pred svojim obrátením som mal šťastnú rodinu - šikovnú manželku, dve zdravé i pekné dcéry a prácu projektanta oceľových konštrukcií, ktorá ma bavila. Nepoznal som inú ženu a bol som šťastný milujúci otec a manžel, ale ateista.

Po obrátení, počas Nežnej revolúcie, vstúpila do môjho života psychiatria a o desať rokov, keď som sa stal kresťanom, v roku 1999, sa manželské a duševné problémy vyhrotili a do dvoch rokov sa manželka so mnou rozviedla bez mojej prítomnosti na súde (v roku 2001) a ja som sa stal rozvedeným invalidným dôchodcom s psychiatrickou diagnózou. Potom prišli do môjho života ďalšie ženy, krátke druhé manželstvo, ktoré sa tiež skončilo rozvodom, a problémy s hriechom smilstva a s mojou telesnosťou.

Som odpísaný pre spoločnosť, lebo som vážny psychiatrický pacient, ktorý bol dvanásťkrát hospitalizovaný a spolu dostal 46 elektrošokov; a nepoužiteľný som aj pre cirkev, lebo som dvakrát rozvedený. Toto sa ani trochu nepodobá na víťazný život, nie je v tom ani náznak prosperity, ale napriek tomu dnes žijem šťastný život s Pánom a v službe ľuďom, ale poďme pekne po poriadku.

Obrátenie

Po generálnom štrajku v ČSSR, ktorý bol 27.11.1989 som pozeral doma v televízii priamy prenos zo zhromaždenia občanov na Letenskej pláni v Prahe. Počas prejavu katolíckeho kňaza, Václava Malého, tento vyzval všetkých k spoločnej modlitbe Otčenáš. Napriek tomu, že som bol ateista, neviem prečo, som si kľakol v obývačke pred televízor a modlil som sa aj ja. Počas tej modlitby akoby sa vo mne niečo spustilo, začal som nadprirodzene niečo vnímať a hľadať Boha. Zrazu som mal v sebe naliehavú túžbu zistiť či existuje alebo neexistuje Boh.

Na chodidle pravej nohy odspodu som mal jednu veľkú bradavicu a šesť menších. Vyrastali z hĺbky kože v takých koreňoch a boli bolestivé pri chôdzi. Chodil som s tým už druhý rok ku kožnému, kde mi to dusíkovali a predpisovali maste. Manželka mi to oškrabkávala a natierala. Chodil som s tým aj na pedikúru, ale nič nepomáhalo a nezmizla mi ani jedna.

Začal som vnímať, že príčina tých bradavíc je duchovná. Ja som sa totiž vo svojom vnútri zaoberal a trápil problémami socializmu ako bolo rozkrádanie, fluktuácia, rodinkárstvo, protekcionárstvo, že ľudia nežijú podľa morálneho kódexu budovateľa komunizmu a prišiel som k myšlienke, že ľudia si socializmus nezaslúžia a treba im len tvrdý kapitalizmus. Toto som riešil a v tom som videl príčinu bradavíc. Rozpovedal som to v spovedelnici jednému katolíckemu farárovi a na záver som povedal: „nechcem byť veriaci, chcem len poznať pravdu, či existuje alebo neexistuje Boh." On mi na to odpovedal: „v tom je zmysel viery - poznať pravdu". Zaumienil som si vtedy, že si kúpim Bibliu, ale v kníhkupectve mali len Kosidowského - Čo rozprávali proroci. Manželka sa so mnou vadila keď som to čítal a videla, že sa so mnou niečo deje. V práci som spoznal dvoch znovuzrodených kresťanov a jeden z nich mi požičal Novú zmluvu, ktorú som v robote ukradomky čítal a tento kresťan mi každé ráno odpovedal na množstvo otázok o Bohu   a o Biblii. Tými nedostatkami socializmu som sa navždy prestal zaoberať a jediným zdrojom môjho záujmu bol BOH a Jeho Slovo.

Môjmu kožnému lekárovi som chcel oznámiť moje zjavenie príčiny bradavíc. Išla so mnou manželka, a najprv sama vošla do ambulancie kožného primára, ktorému porozprávala aké má so mnou problémy a že potrebujem psychiatrickú liečbu. Potom obaja vyšli z ambulancie a odviedli ma k psychiatrovi. Pána primára nezaujímali moje bradavice; nevypočul ma ani neošetril. Psychiater si ma vypočul a vypísal na PN. Nebola to žiadna výhra, lebo manželka bola doma na materskej, bránila mi v čítaní Kosidowského a vadila sa so mnou. Po skončení PN som sa tešil na Novú zmluvu, ktorá ma čakala v robote v zásuvke môjho stola. Keď som čítal evanjeliá, to boli pecky! Radoval som sa z Pánových slov a môj duch s nimi s radosťou súhlasil. Keď som čítal o žiadosti synov Zebedejových, dostal som silné vnuknutie, že to miesto po pravici Ježiša Krista Boh pripravuje pre mňa. Nakreslil som na papier dva dvojsečné meče, dal som si šéfovi podpísať pracovné voľno a odišiel som predčasne z roboty na kopec medzi Breznom a Mýtom p. Ďumbierom stretnúť sa s Ježišom a s tým po Jeho ľavici. Bolo 16. februára 1990, všade plno snehu, mrholenie a hmla. Na vrchole kopca som sa celý spotený ocitol sám. Pomodlil som sa, vyzliekol donaha a vyváľal som sa v snehu. Naplnil ma pokoj. V hmle sa mi nad hlavou objavil kúsok modrej oblohy, ale potom sa zase zatiahlo a ďalej mrholilo. Zišiel som po zjazdovke do Mýta a prešiel som cez potok popri moste, lebo som veril, že budem kráčať po vode ako Ježiš a Peter. Predtým ako som prišiel domov, zazvonil som u susedov, kde býval na invalidnom vozíku starý pán Repka. Pomodlil som sa za jeho uzdravenie, ale on nevstal z vozíka. Domov som prišiel celý premočený a unavený. Manželka sa so mnou povadila, lebo nevedela kde som a mala strach o mňa. Uznal som, že potrebujem hospitalizáciu na psychiatrii, lebo Boha ani Ježiša som nestretol, po vode som nechodil, sused nebol uzdravený a ja som asi totálny blázon pre Krista.

Večer po mňa prišiel otec a na druhý deň ma hospitalizovali na psychiatrii v Banskej Bystrici. Tam som všetkým vysvetľoval, že Boh existuje a čím viac som hovoril o Bohu, tým viac liekov mi pridávali. Mysleli si, že lieky vypľúvam, preto mi ich drvili a ja som musel prehĺtať kopcovité lyžičky horkých podrvených tabletiek. Často som si dával studené sprchy, lebo ma upokojovali. Od vedľajších účinkov liekov mi tiekli už krvavé sliny. Bol som taký strnulý, že som sa len s ťažkosťami najedol. Lekári požiadali mojich rodičov o súhlas s elektrošokmi, lebo že mi ináč hrozí zápal pľúc. Po prvom šoku, ktorý mi z pamäte vymazal aj moje meno, ma pustili domov na priepustku.

Keď som ležal bezvládny doma na posteli a povedal som manželke niečo o Bohu, ona sa rozčúlila, prefackala ma a nakričala do mňa: „žiadny Boh neexistuje, to všetko je len tvoja choroba", dala mi do ruky knihu Lenin - O náboženstve a cirkvi a ja som jej uveril, že Boh nie je a ja že som veľmi psychicky chorý. Vtedy som stratil vieru a to bol počiatok mojich nastávajúcich depresií. Na psychiatrii v depresiách som si potom spomenul na tie bradavice a vypýtal som sa na kožné. Keď som si ľahol a vyzul ponožku, primár neveril vlastným očiam, kázal mi dať dole druhú ponožku a potom povedal: „nemáte žiadne bradavice". Pod vplyvom depresie som sa z toho vôbec neradoval, ale neskôr, keď som už bol doma na PN, sa mi pri čítaní jednej knihy, kde boli úvahy o Bohu a spomenul som si na to zázračné zmiznutie bradavíc, vrátila viera.

Zaumienil som si, že si kúpim naozajstnú Bibliu a budem ju tajne čítať pekne od začiatku, a svoju vieru budem pred manželkou tajiť, lebo sa mi kvôli viere  vyhrážala rozvodom a nechcel som prísť o rodinu. Začalo sa takmer desaťročné obdobie mojej samospravodlivosti, kedy som bol síce veriaci, ale nebol som kresťan a Ježiš nebol mojim Pánom. Potajomky som čítal od začiatku Bibliu, ale dostal som sa len po Tretiu knihu Mojžišovu. Tam ma to prestalo baviť. V kníhkupectvách som hľadal knihu, z ktorej by som mohol duchovne čerpať, až som si kúpil Vo svetle pravdy - Posolstvo Grálu. Túto knihu som dvakrát tajne prečítal. Počas týchto necelých desiatich rokov som normálne pracoval a žili sme v Brezne pomerne šťastný rodinný život.

Znovuzrodenie

Plniac si svoje pracovné povinnosti som bol na obhliadke jedného domu, kde chceli niečo prerábať. Bývali tam kresťania (z KS Milosť) a tak vznikol medzi nami rozhovor o Bohu. Keď mi vysvetlili evanjelium, tak pod vplyvom toho Posolstva Grálu a mojej samospravodlivosti som im povedal: „nepotrebujem, aby niekto zomieral za moje hriechy, lebo ja si svoje hriechy sám odčiním". Keď mi to potom lepšie vysvetlili, pochopil som, že potrebujem pokánie a prijať Pána Ježiša. Viedli ma v modlitbe spasenia a môj duch sa vtedy znovuzrodil. Potom mi navrhli, či chcem byť pokrstený Duchom svätým. Ja som sa už dva roky modlieval jednu modlitbu vzývania Ducha svätého, preto som samozrejme súhlasil a oni sa zase so mnou modlili a kládli na mňa ruky. Keď som od nich odchádzal, celá tvár mi horela a začal som sa modliť v neznámych jazykoch. Cítil som pritom náramnú radosť a dostal som aj výklad tejto prvej modlitby v jazykoch: „Vojdi do mňa cela Láska, vojdi do mňa celá Pravda, vojdi do mňa celý Pane, vojdi do mňa Baránok môj, vojdi do mňa Ježiško môj, ďakujem Ti Pane, že Ťa mám". Stalo sa to 31.1.1999. Tvár mi neprestávala horieť a radosť neodchádzala, najmä keď som sa modlil.

O štyri dni neskôr som večer ukladal do postele mladšiu, jedenásťročnú dcéru a ona mi hovorí: „ocko, ja sa veľmi bojím". Ja som jej povedal: „Radka, keď sa bojíš, tak si stále opakuj: Ježiš, Ježiš, Ježiš...". Ako som vyslovoval Božie meno, horúčosť v mojej tvári sa vystupňovala a ja som nevedel čo so sebou, až kým som si nespomenul, že vtedy na psychiatrii mi pomáhali studené sprchy. Vošiel som do kúpeľne a dával som si studenú sprchu na hlavu, ale horúčosť neprestávala. Vtedy sa mi vynorili v mysli slová, ktoré som kedysi čítal v Novej zmluve: „kto uverí a pokrstí sa, bude spasený". „Ja sa musím teraz pokrstiť", pomyslel som si a začal som napúšťať vaňu studenou vodou. Zamkol som sa v kúpeľni a modlil som sa na kolenách v jazykoch pri vani. Manželka mi búchala na zamknuté dvere, že čo robím a zhasila mi svetlo v kúpeľni. Ja som sa krátko pomodlil, aby sa rozsvietilo a naozaj, žiarovka sa postupne rozsvietila (vypínač sa v tej chvíli pokazil a nedalo sa jej už zhasnúť). Potom išla manželka do jadra odstaviť mi vodu, no dve veľké kolieska na ventiloch nevidela, ale kombinačkami zaťahovala nejakú šraubu na potrubí, ktorú mi, keď už bolo po všetkom, nevedela ukázať, lebo tam už nebola. Boh spravil tieto dva zázraky, aby som sa mohol v pokoji pokrstiť v mene Otca, Syna i Ducha svätého do mena Ježiš.

Niektorí kresťania mi vyčítali, že sám sa človek nemá krstiť, ale ja mám v tom pokoj, lebo Roháček preložil Mk16:16 „kto uverí a pokrstí SA..." A nie som jediný, kto tak urobil, lebo v knihe Odvaha říkat mu Otče je príbeh moslimky z Pakistanu, ktorá sa sama obrátila ku Kristovi a keďže ju nemal kto v moslimskom prostredí pokrstiť, tak sa tiež sama pokrstila.

Poldruha roka po mojom krste som bol vypudený k tomu, aby som sa tiež sám vo vani pomazal dvomi litrami slnečnicového oleja za zvukov Bachových symfónií. Keď som bol v rokoch 2003-2006 členom  Apoštolskej cirkvi v Banskej Bystrici, a keďže môj krst bol neobvyklý, tak bratia ma pokrstili ešte aj na plavárni vo Zvolene. Pretože som bol pokrstený aj ako kojenec, tak mám až tri krsty. Dva od ľudí a jeden od Boha.

Švihanie Boha

V liste Židom je napísané, že Boh nás prísne vychováva a švihá každého, koho prijíma za syna a že bez prísnej výchovy by sme boli cudzoložňatá.

Prvé mocné švihnutie od Boha som zažil štyri roky pred mojim znovuzrodením, keď som sa vracal na bicykli po hlavnej ceste do Brezna. Vodič osobného auta idúci za mnou podľahol mikrospánku a v plnej rýchlosti do mňa odzadu narazil. Hoci cesta bola v pravotočivej zákrute opatrená zvodidlom, letel som vzduchom a kotúľal som sa popri zvodidle, hlavu som si ani raz neudrel. Celé som to prežil pri vedomí a zlomil som si len ihlicu na ľavom predkolení. Stalo sa to 2.7.1995. Keď som sa dokotúľal, hneď som vedel, že sa to stalo pre môj hriech, s ktorým som sa v myšlienkach zahrával tesne pred nárazom. Strach mi nedovolil ďalej hrešiť. Bol to Boží zázrak, že som takúto nehodu prežil bez väčšej ujmy na tele. Boh sa pod to podpísal aj číslami: ležal som v nemocnici v Brezne na 3.poschodí, na izbe č.3 a na posteli č.3. Mal som vtedy 33 rokov aj 3 mesiace. Túto udalosť som podrobnejšie opísal vo svedectve Švihanie Boha1.

Ďalšie švihania som zažíval počas mojich hospitalizácií na psychiatrii, v záverečných štádiách mojich dvoch manželstiev a na ceste posväcovania môjho života.

Po mojom znovuzrodení a krste vo vani som svoju vieru nemohol a nechcel ďalej tajiť. Chcel som sa stretávať s kresťanmi a preto sa manželka so mnou stále vadila a posielala ma na psychiatriu. Na naše 16. výročie svadby, 11.8.2000, bolo úplné zatmenie slnka. Spory medzi nami vyvrcholili. Doktorka ma chcela chrániť pred manželkou, preto ma poslala do stacionára s tým, aby som býval v rodičovskom byte v Bystrici. V stacionári som bol len asi dva dni, lebo som si našiel prácu a doktorka mi ukončila PN-ku. Domov som sa už nedostal, lebo manželka vymenila zámok vo dverách a podala žiadosť o rozvod. Prichýlili ma rodičia, ktorí bývali na chalupe v Dolnej Lehote, ale psychický stav sa mi zhoršil a počas mojej ďalšej hospitalizácie v marci 2001 bolo rozvodové pojednávanie, ktoré síce ešte odročili, ale do konca roka 2001 nás rozviedli a v tom istom roku mi priznali aj plný invalidný dôchodok. Bolo mi smutno za deťmi, manželkou a rodinným zázemím.

Býval som u rodičov v Dolnej Lehote a s mamou sme sa starali o otca, ktorý zomrel na rakovinu v deň 14. výročia nástupu na  moju prvú hospitalizáciu a zároveň v deň 3.vyrocia smrti otcovej mamy - 17.2.2003.

Túžil som po žene, preto som sa už v septembri 2003 oženil s prvou kresťankou, ktorá si ma chcela vziať. Jej rodina patrila do apoštolskej cirkvi, tak som sa k nim pripojil aj ja. Necelé dva mesiace po septembrovej svadbe sa najmä svokra, s ktorou som si predtým najlepšie rozumel, začala so mnou každý deň hádať a chcela ma prerábať na svoj obraz. Keďže manželka nechcela odísť so mnou od svojich rodičov do Bystrice, odišiel som od nich sám v januári 2004. Čoskoro potom skončilo rozvodom aj moje druhé manželstvo.

Zaujímavá je súvislosť mojich životných pádov s návštevami pápeža Jána Pavla II na Slovensku. Vždy keď k nám prišiel, prihodilo sa mi niečo zlé. Keď bol prvýkrát na Slovensku, bol som prvýkrát hospitalizovaný, až päť mesiacov, na psychiatrii v roku 1990. Prišla jeho druhá návšteva a mňa zrazilo auto 2.7.1995 a pri tretej návšteve 13.9.2003 som sa druhýkrát ženil.

Keď som sa po druhom rozvode nasťahoval do rodičovského bytu v Bystrici, prišla do môjho života ďalšia žena, s ktorou som mal intímny vzťah. Uvedomoval som si moje pokrytectvo a že ako kresťan by som nemal tak žiť, ale nemal som síl to zmeniť, lebo hriech mi bol potešením. V roku 2005 som chodil pol roka na týždňovky do Bratislavy, kde som pracoval ako konštruktér. Chodil som tam na skupinku Michala Kevického, na ktorej som duchovne rástol a môj hriech mi čoraz viac vadil. Keď ma na Vianoce 2005 prepustili z práce, vrátil som sa domov s rozhodnutím zabojovať za čistotu v našom vzťahu. Priateľka nesúhlasila a ja som sa dostal zase na psychiatriu. Vyšiel až tretí pokus o celibát, keď sa napokon so mnou rozišla v roku 2007. To, že už nemôžem mať ženu, mi potvrdila aj kniha Drahoslava Vajdu - Žena neodchádzaj od muža. Ježiš jasne povedal: „kto si vezme prepustenú, cudzoloží...rozvedená nech sa zmieri s mužom alebo nech ostane nevydatá...žena je viazaná k mužovi pokiaľ muž žije" a teda môj druhý sobáš bol nebiblický, hoci sme mali cirkevný obrad.

V rokoch 2006-2009 som študoval na Biblickej škole v Martine dvojročné základné biblické štúdium a ročnú nadstavbu Sprevádzanie chorých, zomierajúcich a pozostalých. Po rozchode s priateľkou som sa išiel poradiť ohľadom celibátu ku katolíckemu farárovi, ktorý slúžil v nemocničnej kaplnke. Povedal som mu, že vnímam, že mám žiť v celibáte. On mi povedal, že keď je to tak, mám ísť do toho, ale žiadne konkrétne rady mi nedal. Ponúkol mi duchovnú službu v nemocnici pre nekatolíckych pacientov, ktorú som s radosťou prijal a zoznámil ma s jednou sestrou z duchovnej služby, ktorá tiež žije v celibáte. Moja duchovná služba bola mne i pacientom veľkým požehnaním. V práci do biblickej školy Nové možnosti pre rozvoj diakonickej služby na Slovensku som napísal viac svedectiev o tom ako som v tejto službe viedol ľudí ku Kristovi a modlil sa za nich. Žiaľ, po roku tejto služby mi túto činnosť evanjelický farár v nemocnici zakázal pre ďalší relaps môjho ochorenia a preto, že som sa nechcel dať konfirmovať.

 S tou sestrou sme sa veľmi zblížili a priťahovali sme sa aj telesne. V roku 2008 sme boli spolu na Campfeste a v stane duchovného poradenstva sme predložili náš problém, že nechceme upadnúť do smilstva. Poradca nám nepomohol a po návrate domov sme boli v tom. Uvedomil som si, že sa len  snažím žiť v celibáte, ale že nemám ten dar. Opakovane sme padali do hriechu a robili pokánie. Keď sme neboli spolu, tak som masturboval a jednoducho som to nezvládal. Z tohto obdobia som napísal svedectvo Švihanie Boha 2. Svoju biedu som napokon vyznal v roku 2010 pred mojim obľúbeným kazateľom a evanjelistom Alexandrom Barkócim. On sa za mňa pomodlil, položil na mňa ruky a vyhnal zo mňa mocnosť tej žiadostivosti. Odvtedy akoby uťal! Dostal som dar pre celibát! Tá sestra prestala byť pre mňa sexuálnym objektom, hoci sa ďalej priatelíme, ale máme slobodu od hriechu a žijeme v čistote.

O mojich peripetiách so ženami, s hriechom cudzoložstva a o ceste k môjmu daru celibátu som napísal svedectvo Len bez ženy môže byť človek blažený? O mojich dvanástich hospitalizáciách som zase napísal svedectvo Prehľad hospitalizácií a rozvoj bludných myšlienok v mojom psychickom ochorení. V Svedectve zo stacionára Lúč som opísal moju evanjelizáciu v psychiatrickom stacionári na konci roka 2010 počas mojej 9. hospitalizácie.

Súčasnosť

Od môjho druhého rozvodu pendlujem každý týždeň medzi Banskou Bystricou a Dolnou Lehotou, kde navštevujem moju 79-ročnú mamu, ktorej keď mala 47 rokov a bola po troch operáciách, nedávali lekári viac ako päť rokov života. Posledné roky však navštevuje lekára len raz do roka a to zubárku na preventívnej kontrole. O tom ako Boh odpovedal na niektoré moje modlitby si môžete prečítať v dvoch  svedectvách Boh a biológia a Boh a technika.

Každý týždeň navštevujem chorých, postihnutých, zomierajúcich a opustených ľudí v domovoch dôchodcov, hospicoch, nemocniciach i po súkromí. Povzbudzujem ich, rozprávam sa s nimi a modlím sa za nich. O tejto mojej službe som napísal svedectvo Moja diakonia.

Od roku 2005 sa mi relapsy psychického ochorenia opakujú takmer pravidelne každé dva roky na Vianoce. V roku 2011 som napísal svedectvo Som blázon pre Krista a mám na to aj papiere. Okrem môjho farára sa mi pastorálne venovalo viac kazateľov a poradcov (3x Alexander Barkóci, 2x Albínka Beňová, Vlasťo Beňa, Peter Pavelka, Luboš Lacho). Napriek tomu som sa ocitol aj po posledných Vianociach 2015 na psychiatrii. Tesne predtým sa stal môj psychiater našim bratom a občas zavíta na našu skupinku. On mi povedal, že moja choroba ma nejaký hlbší zmysel. Tuším, že má pravdu. Môj príbeh ešte nie je ukončený...

Sloboda od hriechu smilstva v dvanástom roku od môjho znovuzrodenia (v roku 2010) priniesla zmenu do môjho života v tom, že až vtedy som sa stabilne zaradil do kresťanskej skupinky, hoci som po tom dávno túžil. Dokonca teraz mám viac skupiniek, na ktorých sa so súrodencami v Kristu zdieľame so svojimi životmi, modlíme sa a študujeme Písmo. Naučil som sa víťaziť nad hriechom už vo svojich myšlienkach.

Už druhý rok mávam ranné stíšenia, čo sa mi dovtedy nedarilo. Skôr ako vstanem ráno  z postele, modlím sa a systematicky čítam Bibliu na štyroch rôznych miestach. V modlitbe prosím a ďakujem o naplnenie Duchom svätým, dávam svojho starého človeka na kríž, aby vo mne mohol žiť Ježiš, obliekam sa do Božej  výzbroje, prosím Boha, aby som bol pod ochranou anjelov, bol svetlom, soľou, aby prúdy živej vody tiekli zo mňa a aby som chodil v skutkoch Pánových. Mám túžbu modliť sa za ľudí a hovoriť im evanjelium aj na ulici. Ježiš žije vo mne a prežívam šťastie vo svojom vnútri na každý deň. Mojim cieľom je posväcovať svoj život v poslušnosti Kristovi, aby som sa Mu čo najviac podobal a preukazoval Mu lásku tým, že zachovávam Jeho prikázania, ktoré nie sú ťažké, lebo On žije vo mne. Amen.

Ivan Jaraba,   jún 2016