Milovníčka slova a cestovania

Lenka s povzdychom odložila časopis a zahľadela sa na svoju sestru. Petra sedela kúsok od nej, pohľad zapichnutý do displeja mobilného telefónu a niečo doňho ťukala. Zrejme písala ďalšiu esemesku. Lenka sa nespokojne pomrvila, pozrela na hodinky a znovu ukradomky pozrela na Petru. Žiadna zmena. Tá istá póza. Nervózne si zahryzla do pery, v očiach sa mihla jemná obava. Zdalo sa, že s niečím bojuje, no stojí ju to obrovské úsilie, aby to dostala zo seba von. 

Napokon to nevydržala. „Môžem ísť s tebou za chalanmi?“ váhavo sa opýtala. Nemohla už dlhšie otáľať. Uplynula asi hodina od večere a predpokladala, že Petra pomaly pôjde. Nechcela premeškať príležitosť.

Petra zdvihla zrak od rozpísanej esemesky pre Lauru a prekvapene pozrela na sestru. „Prečo by si nemohla?“

Lenka na chvíľu zaváhala. Takú odpoveď zrejme nečakala. „Ja len... Či sa... za mňa nebudeš hanbiť.“ Liezlo to z nej ako z chlpatej deky.

Petra sa na ňu pozorne zahľadela. Čo sa to dnes s Lenkou deje? Vôbec ju nespoznávala. Bola úplne vymenená, akoby to ani nebola ona. Už po druhýkrát ju svojím správaním poriadne prekvapila. Správala sa úplne inak než posledné týždne, či mesiace. Jej uštipačnosť a pubertálna drzosť akoby sa vytratili a vrátila sa stará dobrá Lenka. „Nie, nebudem,“ odpovedala po pravde a s potešením zaznamenala, že na Lenkinej tvári sa mihol jemný úsmev. „Ale pustia ťa naši?“

„Myslím, že tí boli iba radi, že chcem ísť von, aby sa ma mohli zbaviť a mohli byť chvíľu sami.“

„Niečo na tom asi bude,“ zaškerila sa Petra. „Tak sa priprav, odošlem esemesku a môžeme ísť.“

„No čaute, kočky, tak ste prišli,“ veselo ich privítal Jakub. Vyskočil zo stoličky a od vedľajšieho stanu doniesol ďalšie dve a postavil ich pred dievčatá. „Snáď to starčekom nebude vadiť, keď si ich požičiame... Aj tak už určite spia,“ uškŕňal sa. „Sadnite si a cíťte sa tu ako doma. Zuzka s Ivanou prídu o chvíľu, išli kúpiť pizzu.“

Zo stanu vyšiel vysoký chalan s kartónom piva v ruke. Stačil jediný pohľad a Petre bolo jasné, že je to Jakubov brat. Akoby mu z oka vypadol. Jeho tvár zdobil rovnaký chlapčenský úsmev a čokoládové oči nezbedne žiarili. Iba vlasy mal dlhšie ako Jakub.

„Čaute, baby, čo si dáte? Máme všetko možné, alko aj nealko. Tebe ale alkohol radšej núkať nejdem,“ konštatoval smerom k Lenke, „lebo by ma tvoja mama prizabila. Ale ty by si si za pohárik dať mohla,“ obrátil sa k Petre. „Nalejem ti niečo?“

„Radšej nie,“ odmietla Petra s úsmevom. „Osemnásť mám síce za pár dní, ale nebudem riskovať, že ma mama zoderie z kože, keď zistí, že som pila. Ale dala by som si tonik, ak máte.“

„Jasné, že máme. A tebe, slečna? Džús, kola, minerálka...”

„Kolu.“

O pár sekúnd neskôr pristáli pred dievčatami dva plastové poháriky s tonikom a kolou. „Nech sa páči, dámy. A mimochodom, ja som Martin,“ predstavil sa hostiteľ večera.

„Petra.“

„Lenka.”

„A blahoželám ku štátniciam,“ Petra zdvihla pohárik na znak prípitku. „Si rád, že už máš za tým, čo?”

„Vďaka. No tomu ver, bolo to peklo. Aj preto sme sa s Ivou rozhodli zrelaxovať pri mori. Potom nás už čaká len príprava svadby.”

„Wow, tak to je super!” zvýskla Lenka. „To držím palce. A kedy sa -”

„Už sme tu,“ ozvalo sa veselé volanie pár metrov od stanu, v ktorom zanikol zvyšok Lenkinej otázky. „A nesieme jedlo!“ Zuzka položila na stôl niekoľko krabíc s pizzou. „Syrová, šunková, Hawai, morské plody a nejaká miestna špecialita. Dúfam, že môže byť.“

„Jasné, díky, si zlatíčko,“ vďačne sa na bratovu priateľku usmial Martin. „Tak, baby, nehanbite sa a berte si. A mimochodom, toto je moja snúbenica Ivana,“ predstavil Petre s Lenkou nižšiu zavalitejšiu čiernovlásku. Nebola to tá typická kráska, ktorá je každému hneď sympatická. Práve naopak, Petre prišla úplne obyčajná, dokonca takmer nevýrazná, no bolo v nej niečo, nejaká neznáma iskra, čo ju napriek tomu donútilo si ju obľúbiť na prvý pohľad. No i tak sa nedokázala ubrániť pocitu, že tí dvaja sa k sebe vôbec nehodia. No ako sa už viackrát presvedčila – napríklad aj v Jakubovom prípade – protiklady sa priťahujú. Koniec koncov, oni s Alexom boli tiež dosť rozdielni a klapalo im to, pokiaľ ich nerozdelilo jedno nedorozumenie spojené s obojstrannou žiarlivosťou. Ktovie, ako by to dopadlo, keby sa Lenka nestarala do toho, čo nemá… No už bolo neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Alex už má svoj život, bez nej. 

„Ty brďo, vy tu máte výber,“ Lenka neveriacky hľadela na stolík zaprataný pizzou. „Môžem si dať z tej syrovej?“

„Jasné. Nemusíš sa pýtať. Ako som povedal, berte si, nehanbite sa. Jedzte, pite, bavte sa. Máme toho dosť. A ak by náhodou bolo málo, máme tajné zásoby,“ žmurkol Martin. 

„Len...” Jakub sa naklonil bližšie k Lenke. „Nesmieme byť veľmi hluční, lebo starčekovia sú na to trochu alergickí. Včera na mňa dosť škaredo zazerali, keď som si tu neskoro večer po príchode pobrnkával na gitare.”

„Tak to si bol ty! A ja som si myslela, že sa mi sníva, že počujem gitaru,” vykríkla Lenka. „Super, nehrabe mi.”

Netrvalo dlho a zábava bola v plnom prúde. Jedlo, pitie a dobrá nálada Petru priviedli na iné myšlienky. Prvýkrát po dlhom čase sa cítila spokojná a niekým prijatá. Akoby medzi nich dávno patrila. Keby verila na reinkarnáciu, povedala by, že sa museli stretnúť už v minulom živote a boli z nich veľmi dobrí kamaráti. Ako inak si vysvetliť to, že po pár hodinách strávených v ich spoločnosti mala pocit, že ich pozná večnosť? Nikdy predtým ich predsa nevidela. Alebo áno?

Okolo polnoci už ledva držala oči otvorené. Aj na Lenke už bolo badať únavu. A hoci odtiaľ nechcela odísť vôbec, lebo sa bála, že keď bude sama, opäť ju prepadnú myšlienky na Alexa, vedela, že tam nemôžu zostať do rána.

„Nejdeme si už ľahnúť?“ opýtala sa, keď Lenka hlasno zívla. „Ráno je ten výlet do Monaka, mali by sme sa vyspať, aby sme vládali celý deň chodiť.“

„Máš pravdu,“ neochotne súhlasila Lenka. „Inak nás mama roztrhne a neuvidíme kasíno v Monte Carle.”

„To neuvidíme ani tak, aspoň nie zvnútra. Nie sme dospelé. ”

„Ach, Bože, nemudruj zase. A dvíhaj riť, sama potme nejdem.”

Po malej prekáračke sa rozlúčili s partiou hostiteľov a vrátili sa do prívesu. Petra padla do postele ako podťatá. Tesne predtým, než jej viečka oťaželi a preniesli ju do ríše snov, unavená myseľ jej predhodila dávnu, takmer zabudnutú spomienku. Dovolenka v Bulharsku, ona mala štyri roky, Lenka necelé dva. Hotel na pláži, rodinka, s ktorou sa denne vídali v reštaurácii. Mama, otec a dvaja takmer rovnakí kučeraví chlapci. Zakaždým sa na ňu milo usmievali. Raz sa dokonca spolu hrali na pláži. A jeden z nich sa celkom isto volal Jakub...