Genius loci západnej časti Novohradu
Severozápadná časť Novohradu mala v minulosti svoju pozoruhodnú atmosféru. Môžeme dokonca hovoriť až o niečom takom ako je genius loci. Severozápad Novohradu bol priestorom, ktorého kompaktnosť a ucelenosť možno okrem geografických daností a prírodných podmienok definovať i prostredníctvom osobitosti prostredia dedinskej evanjelickej inteligencie, ktorá v 19. storočí v prípade Novohradu na určitej úrovni splývala s inteligenciu slovenského národa ako celku. Elena Maróthy Šoltésová (*1855 - †1939), ktorá detstvo prežila v Ľuboreči, alebo Michal Bodický (*1852 - †1935), s detstvom prežitým v Červeňanoch, tento priestor vo svojich spomienkach nazývajú prostredím novohradských vrchovských fár, alebo tiež novohradskými vrchmi. Nie je to len geografické vymedzenie nejakého priestoru. V ich poňatí ide o komplexnejšiu charakteristiku, v ktorej sa spája krajina, konfesionálna príslušnosť – evanjelická viera a osobitý charakter ľudového prostredia.
„Je to vrchársky kraj so skalnatým chotárom a skalnatými roličkami, s dubovými a bukovými lesmi, v diaľke, kraj úzkych údolí a krivoľakých ciest, kraj a pôda, s ktorými sa treba boriť“(Alexander Matuška 1954).
K najvýznamnejším osobnostiam tohto priestoru patrili napríklad: básnik Daniel Maróthy (*1825 Mašková – †1878 Ľuboreč), ktorý ako evanjelický farár pôsobil krátko v Závade a potom až do svojej smrti v Ľuboreči. V Závade sa narodili bratia Koloman (*1866 Závada – †1950 Banská Bystrica) a Ľudovít Bazovský (*1872 Závada – 1958 Ľubochňa). Koloman bol publicista a Ľudovít sa stal významným právnikom, publicistom, v rokoch 1919 – 1920 novohradským županom, predstaviteľom evanjelickej cirkvi, ale i kontroverzným politikom. Básnik Koloman Banšel (*1850 Točnica – †1887 Lučenec) pôsobil ako ev. farár vo Veľkom Lome a Maškovej. Ján Dérer (*1847 Slovenské Pravno – †1904 Veľký Lom) bol profesor Prvého slovenského gymnázia v Revúcej a v závere života bol vo Veľkom Lome evanjelickým farárom. Michal Laciak (*1823 Sirk – †1904 Horný Tisovník) pôsobil ako učiteľ v Turom Poli a následne ako prvý evanjelický farár v Hornom Tisovníku. Bol tiež zberateľom ľudovej slovesnosti a hudobným skladateľom. V jeho šľapajach pokračovali aj synovia Michal Laciak ml. (*1860 Turie Pole – † 1954 Bratislava), ako predstaviteľ evanjelickej cirkvi – novohradský senior, a Emil Bohuslav Laciak (*1852 Ozdín – †1891 Wesley, Texas, USA) ako evanjelický kňaz, v Spojených štátoch amerických ako kazateľ českobratskej cirkvi a hudobný skladateľ. Samuel Bodický (*1850 Špania Dolina – †1919 Senné) bol evanjelický farár v Sennom a zároveň spisovateľ. Ján Rotarides (*1822 Horné Rykynčice – †1900 Drienovo) sa stal známym v spojení s Jankom Kráľom, vďaka ich revolučnému vystúpeniu v hontianskych Príbelciach a Plachtinciach. Istý čas pôsobil v Nedelišti a Lentvore. V Turom Poli sa narodil Ján Bienik (*1887 Turie Pole – †1932 Čankov), spisovateľ a historik. Pôsobil tu i osvetový pracovník Juraj Nathanel Petian (*1806 Polichno – †1859 Turie Pole). Daniel Petian (*1772 Polichno – †1828 Príbelce) bol národný buditeľ, ale i člen Spoločnosti banského okolia.
Michal Miloslav Laciak (*1823 Sirk - † 1904 Horný Tisovník)
Išlo o priestor, kde si život v ľudovom prostredí na prelome 19. a 20. storočia stále udržiaval svoj pôvodný cyklický charakter vychádzajúci zo stáročnej symbiózy vzťahu človeka s prírodným prostredím. Jeho prejavom bola napríklad vernosť tradícii a odkazu predkov, ale tiež schopnosť vnímať podnety prostredia a vlastného podvedomia ako čosi zásadné a dôležité pri rozhodovaní sa v každodennom živote. V druhej polovici 20. rokov 20. storočia túto črtu priestoru ako stále dominantnú zaznamenal napríklad Vladimír Polívka v prvej po slovensky písanej monografii Novohradu Lučenec a kraj novohradský. Uvádza, že predovšetkým v horských krajoch je ľud veľmi náklonný k poverám a len pomaly sa oslobodzuje z ich jarma: „najmä vo vrchovských dedinách Novohradu ľud nevyjde zo zvykov po celý rok – všetko je jedna nerušená reťaz, jej články sú spojené a do seba zapadajúce“. Podobne aj Bartolomej Krpelec (*1878 - †1957) pri charakteristike obce Polichno z prvej polovice 20. storočia zdôrazňuje, že ľudia si tu veľmi potrpia na presné dodržiavanie starých zvykov. Obaja tak vystihli podstatu ľudového prostredia Novohradu, ktorého svet ešte i začiatkom 20. storočia tvoril jeden celok a nebol fragmentovaný na niekoľko samostatných častí s odlišnými modelmi myslenia a správania sa. To všetko sa odrážalo aj vo vizuálnej stránke priestoru. Charakter tunajších dedín v publikácii Ľudová architektúra na Slovensku z roku 1958 naznačil aj Jozef Vydra, charakterizujúc Turopoľské lazy z 20. rokov 20. storočia: „...Chalupy a dvorné prístavby za Turopoľskými lazmi v Tisovníku, Madačke Turom Poli a Veľkom Lome patrili k najprimitívnejším stavbám na Slovensku vôbec. Bývali drevené z krivého dreva a vakované, alebo z hlinených váľkov, nízke, takže dvere siahali až po strechu. (...) To je obraz najstarších domov v kraji. Tak vyzeral celý tento kraj počínajúc Dačovým Lomom, Veľkým Lomom, Madačkou, Turím Poľom, kde som roku 1926 našiel dokonca zrubovú stavbu bez okien. Len otvor v stene vysoký na šírku trámov osvetľoval interiér. Táto vedľa Čičmian najstarobylejšia časť Slovenska so skoro pohanskými pieskovcovými pomníkmi na cintorínoch, s mužmi v širokých nohaviciach a s kečkami, v porovnaní, s ktorými ôsmi žijúci Detvanci s kečkami vyzerali v roku 1925 ako oblečený podľa najnovšej módy, skoro úplne zmizla vplyvom nových opatrení pre povznesenie tohto kraja. Aspoň jedna dedina z nich mala byť zachránená ako rezervácia starobylej výroby, odevnej a stavebnej kultúry“. Žiaľ tento jeho apel zostal nevypočutý a dnes ho už nie je možné realizovať. Napriek tomu niečo zo sveta starého Novohradu zostalo. Viaceré zaujímavosti, ktoré napriek všetkému pretrvali dodnes, sa pokúsime predstaviť aj prostredníctvom tejto stránky.