Učenie hrou
Od mala som veľkú fantáziu mala.
Rada by som sa bola učiteľkou stala.
Ako 10-12 ročná som na dvore divadielko hrala
a veľká skupina detí sa pozháňala.
Stolička slúžila ako javisko.
Raz spoza operadla vynorilo sa psisko,
inokedy bábika, papučka, či iné dačo.
Rekvizít som mala veľa. Stačilo voľačo
vymyslieť na danú tému.
Nemala som pred malými trému.
Rodičia detí ma ešte aj obdarovali,
keď na pár hodín pokoj mali.
Keď som už navštevovala strednú školu
aj z detí boli školáci. Mali smolu,
lebo už sme sa hraním učili,
aby ich doma menej mučili.
Výtvarná sa so zemepisom spojila.
Nakreslili časť z názvu sídla.
Zvyšok dopísali. Vznikol súbor celý,
miest i dedín čo vedeli.
Uvediem zopár. Zlatovce , Žilina, Poprad, Košice
Kúty, Komárno, Topoľčany, Dubnica, Skalica, Levice..
Najlepší bol Milan. Chybu to nemalo.
Prekvapil ma, kde sa to v ňom vzalo.
Nakreslil holého muža + č, teda Holíč.
Ďalší v podrepe mal holý zadok. No nič,
dopíšem to. Padali z neho kúsky malé.
Bola to Sereď. Takto sme tvorili neustále.
(Hrou i slovenčinu, dejepis, matiku,
vždy to malo dáku logiku.)