Venované láske.
Venované láske.
Aké je stretnúť dokonalého človeka? Pre mňa dokonalého. Úplne jednoduché. Lebo v okamihu, keď sa tak stane, si to vôbec neuvedomuješ. A len hlbšie poznanie v Tebe postupne prehlbuje to nádherné poznanie. Úžasný pocit dôvery, spolupatričnosti. Keď cítiš, že si stretol spriaznenú dušu. Prvé rozhovory, spoločné témy. Prekvapenie, že niekto je ako ty. Ako Tvoje druhé JA.
Môj príbeh začal v jeden jesenný večer. Unavená som sa doslova vliekla po dvanástich hodinách v práci na autobusovú zastávku. Stál tam už môj kamarát z práce, no nebol sám. Rozprával sa s takým „krpcom“. Ani som k nim nechcela ísť, no autobus mal prísť každú chvíľu, inak sa nedalo. Igor mi predstavil svojho kamaráta Kristiána. Bol trocha hanblivý zdanlivo nesmelý. Pozeral na moju výšku akoby vyplašenými hnedými očami. „No bože“, povedala som si. Čo je toto za chlapa. Hovoril málo, stále ma pozoroval. Až mi to bolo nepríjemné. Konečne prišiel autobus, trápenie skončilo. Kristiána som stretávala na autobusovej zastávke málo, no keď prišiel vždy sa mi prihovoril. Vedela som, že má priateľku, no nebol to dobrý vzťah. Využívala ho mrcha. A on sa nechal, dobrák. Postupne sme sa viac poznávali. Naše srandovanie a doberanie na autobusovej zastávke nemala konca. Koľko sme sa spolu nasmiali. Plynuli dni, mesiace. Menil sa aj môj názor na Kristiána. Nevedela som prečo, no tešila som sa na spoločné stretnutia. Vedel pútavo a nekonečne rozprávať. A rozprával naozaj veľa. Málokedy sa stalo, že som sa dostala k slovu. Dokonca často na svoju otázku sám odpovedal miesto mňa.
Napriek tomu som cítila sklamanie, keď na zastávke nebol. Pozeral na mňa tak inak. Zvláštne. Ako nikto iný. S trochou ostýchavosti s iskričkami v očiach. Bolo mi pri ňom veľmi príjemne. No ešte vtedy som netušila prečo.
Láska kvitne v každom veku. Je veľmi ťažké obhájiť si šťastie v obklopení ľudí, ktorý vždy vedia, čo je pre mňa najlepšie. Možno práve preto som nezachytila prvé signáli budúcej lásky. Ako každá skoro dospelá som mala pocit, že všetko viem najlepšie. Myslela som si, že som dokonalá. Život mi podaroval zopár kopancov. Stratila som zopár milovaných ľudí. Naučila som sa žiť, čo deň dal. Stratené ilúzie o dokonalosti sveta som sa pracne učila znova. Na vlastných chybách, omyloch. Často hádzané polená, nekonečne veľa pádov veľmi unaví. Som iná? Moja cesta vlastného poznania bola dlhá. Plná pochybnosti, bezradnosti. Nevedela som žiť s pocitom inakosti. A nevedela som, ako to zvládnem. Zároveň som sa bála, či budem vedieť žiť obyčajne. S pokorou. Lebo tá je veľmi dôležitá. Neviem, či poznáš ten pocit, že niečo v podvedomí vieš, tušíš. Ale vedomie to odmieta akceptovať. Dar, ktorý som dostala do vienka bolo a je moje veľké tajomstvo. No Kristián ho odhalil hneď. Pri našom prvom stretnutí. Bol ako ja....Tiež mal dar. Iný....a predsa rovnaký. Netušila som to. On mňa prečítal pri prvom stretnutí. V tom čase som žila v nešťastnom manželstve. Bolo len otázkou času, kedy príde koniec. Uzavrela som sa do seba, odmietala akékoľvek nadviazanie vzťahu, či priateľstva. Mala som plné zuby mužov. Nehľadala som lásku. Potrebovala som len pochopenie. LEN. Nič viac. Rozhovory s Kristiánom boli nenásilné, hoci boli čoraz otvorenejšie. Bol jednoducho ako ja. Sklamaný v láske, vo vzťahu. No i napriek tomu bola jeho spoločnosť veľmi príjemná. Nikdy ma do ničoho nenútil.
Spájala nás naša inakosť hoci sme to netušili. Teda ja som to netušila. On už ma miloval dávno. Nič nepovedal. Ja jeho ešte nie. Neviem...? Bola som priveľmi otupená, citovo ubitá. Ako rástla dôvera medzi nami častejšie som sa dostávala k slovu i ja. Počúval ma zaujato, hltal každé moje slovo. Ani neviem kedy som si uvedomila, že ho milujem. Milovala som ho a mlčala. Rovnako ako on. Naše pohľady sa stretávali a placho odvracali. Stretnutia už neboli len náhodné a nielen na zastávke. Bez jediného dotyku. Len naše duše sa dotýkali. Náš čas pomaličky dozrieval. Je to síce neuveriteľné, no trvalo to takmer štyri roky. Poznali sme sa, teda on poznal mňa dokonale. Možno bol lepší pozorovateľ. Možno ma miloval skôr. Možno bol viac otvorení vzťahu. Neviem. Keď mi prvý krát povedal, že som pre neho viac ako kamarátka bol to šok. Šťastie striedal zmätok. Srdce a rozum vo mne rozpútali velikánsky boj. Srdce milovalo, rozum odmietal. Duša po ňom prahla. Stále bez dotykov. Tie som ja zakázala. Kristián nechápal prečo. No vedela som ,že jediný jeho dotyk ma strhne do pre mňa zakázaného územia lásky. Hoci prosil slovami i očami bola som neoblomná. Žiadne dotyky. Iný muž by utiekol kade ľahšie. No on nie. Potichu ma miloval ďalej. Stačilo mu, že som len jeho kamarátka. Nevedela som mu ani sľúbiť, že možno budem viac.
Až raz.....
Vo vlaku. Jeho ruka neviem, či náhodou, či podvedome sa priblížila k mojej. Naše ruky sa nedotkli, bolo od seba len pár milimetrov. No v tom dotyku bez dotyku som pocítila niečo úžasné. To čo nikdy. Bolo to ako výbuch našich energií , ktoré sa prepojili. Pocítila som krásne teplo jeho nádhernej energie. V poslednej sekunde som svoju ruku odtiahla. Neviem prečo. Zo strachu? Pohľad jeho krásnych očí ma položil. Bola v nich prosba, túžba, otázka...PREČO???? Neviem ako som v ten deň prišla domov. Bola som zmätená a zamilovaná až po uši. Vznášala som sa šťastím. Hoci som bola šťastná, chcelo sa mi plakať. Poznáš ten pocit? Usmievať sa cez slzy. Nedokázala som sa spamätať z toho dotyku bez dotyku. Neskoro večer som Kristiánovi napísala dlhé vyznanie. Inak sa nedalo. Muselo to ísť zo mňa von.... Moje vyznanie si Kristián prečítal ráno. Neskôr mi povedal, že bol nesmierne šťastný a zmätený zároveň. Plakal šťastím.....konečne nájdeným.... V ten deň miesto soli dal do kyslej polievky cukor. Tak musel variť nanovo. Jednoducho osladil kyslú polievku. Ráno som vstala šťastná, zaľúbená....konečne milovaná. Striehla som na mobil, ktorý bol tichučko.. Žiadna sms. Čas plynul nekonečne pomaly. Čo som urobila zle, pýtala som sa sama seba dokola. Nekonečne dlhé bolo čakanie....a stále nič...mobil mlčal. Pocit šťastia pomaly striedal zmätok. Blížil sa čas obeda. V ten deň som mala voľno. Bola som zúfalá z tej beznádeje a čakania. Tisíc krát som začala písať sms....tisíc krát som ju vymazala. A mobil mlčal. Po obede mi už nedalo. „Stalo sa niečo?“: napísala som. Odpoveď bola blesková. Nestalo sa nič. Tak prečo si tak tichúčko, pýtala som sa. O jednej fb...napísal. A zas plynuli pomaly sekundy....nechápala som, čo sa stalo. Prečo Kristián mlčí. Konečne jedna hodina. Netrpezlivo čakám pri počítači. Zo strachom. Pripravená na koniec niečoho, čo vlastne ani nezačalo. Konečne prišlo prvé..“Ahoj“......
Zasypala som ho prúdom otázok, ktoré boli netrpezlivé a nekonečné. Veľmi som sa bála odpovede. A hoci prišla takmer hneď, zdalo sa mi, že je to večnosť. Jeho spoveď bola nádherná. Nikdy som tak krásne slová nečítala. Nikdy. Vyznania lásky boli ako balzam na ubolenú dušu. Vznášala som sa. Šťastím, nekonečnou láskou. Slzy nám tiekli prúdom. Rozdýchavala som nekonečné emócie. Už som vedela, že ho nekonečne milujem. Ako nikdy nikoho. Bol mojim snom. Vytúženým, vyproseným. Presne som vedela, že on je ten pravý. Kristián je muž, ktorého mi dal osud. Hovorí sa tomu karmický vzťah. Podal mi svoje láskavé srdiečko ako na dlani. Bola som konečne nekonečne milovaná. Ja, žena, ktorá celý život túžila po láska. Už som ani neverila, že taká je. A už vôbec nie, že je aj pre mňa. Miloval ma bez podmienok, len preto aká som. Nekonečne. V ten deň začala nová etapa nášho vzťahu. Bolo to 27. apríla.... Ešte stála bez dotykov. Bez bozkov. Láska nám otvorila svoje dvere dokorán. Priznám sa, mala som z nášho prvého osobného stretnutia strach. No Kristián bol trpezlivý, chápavý a hoci sme sa nekonečne ľúbili náš vzťah naďalej fungoval bez dotykov. Hoci sme obaja túžili po prvom bozku, pohladení ani jeden z nás to neurobil. Až asi po dvoch týždňoch si Kristián vypýtal prvú pusu. Povedal :“aspoň na líčko“. Pamätám si ju presne. Nechcela som mu dať pusu na líčko, lebo tak bozkávam známych pri stretnutí. On bol viac ako ktokoľvek do teraz. Oveľa viac. A odvaha nebola ani na pusu na pusu...ako sme neskôr hovorili. Prvú pusu som mu dala na kútik úst....Zámerne....bol to kompromis. Tiež som chcela, aby tá prvá bola celkom iná, nezabudnuteľná. Jeho pokožka bola krásne hebká, voňavá, teplá.
Jeho prvé slová boli:“Jeeeežiiiš“. Chvíľu bol zmätený, ale šťastný. Nabral odvahu a vypýtal si ďalšiu. Len pusu na pusu. Ešte stále sa naše ruky nestretli, ani sme sa nepohladili. Bola len pusa. Je to neuveriteľné, ako sme sa ako dvaja dospelí ľudia chovali ako školáci. Veľmi sme si vážili jeden druhého. Naše túžby neboli o splynutí tiel. Naše duše sa spojili. V tej najkrajšej láske a harmónií. Myslím, že málo kto to pochopí. Práve v tom sme boli iný. Naše hodnoty boli rovnaké. Láske k životu, prírode.... Keď sme boli spolu, mala som pocit, že ho poznám veky. Akoby som našla to, čo som tak dlho hľadala. Mala som pocit, že som konečne prišla domov. Prvé objatie na seba nečakalo dlho. Sedeli sme na našej lavičke, kde nám kulisu robil každodenne vrčiaci autobus. Sedel vedľa mňa zvláštne mĺkvy. Pozrela som mu do krásnej tváre a objala som ho. Nedá sa slovami opísať sila nášho prvého objatia. Poznáš ten pocit, keď Ťa to pohltí, úplne prenikne každou bunkou tela, každým kúskom bytia. V tom objatí sa nám pomaličky a nesmelo prvý krát spojili pery v dlhom, hravom bozku. Nikto nebozkával ako Kristián. Nebol ako pijavica, ktorá sa prisaje a nepustí, nebol násilný, neoslintával. Nežne sa hral. Jemne...ochutnával.. Nič krajšie som nezažila. Zbožňovala som jeho bozky. V ten deň sme išli domov obaja ako v extáze. Jeho pery ma úplne pohltili, nevedela som myslieť na nič iné. Ešte pred spánkom ma spaľovali pery, hoci bol ďaleko. Nevedela som sa dočkať rána. Nového dňa. Okamihu, keď ho zas uvidím. Bolo to ako nekonečno. Obaja sme vedeli, že patríme k sebe. V tých začiatkoch mi napísal, že ma bude milovať až do posledného dychu. Ja som odpísala, nie do posledného dychu, ale na veky. Lebo tento život je na našu lásku málo. Tento život nestačí. Milujem tak nekonečne....milujem na veky. Dni plynuli, naša láska rástla, stále viac a viac. Každým dňom. Občas som mala pocit, že viac sa milovať nedá, no druhé ráno som vedela, že sa to dá. Jeho pohladenie a dotyky boli nežné, plné lásky, citu. Už sme vedeli, že nás čaká
krásna budúcnosť. Najkrajšie zajtrajšky. Keď sme neboli spolu nekonečne dlho sme si písali. Nádherne, nežné, no občas aj riadne bláznivé správy. Denne sme trávili spolu hodiny spoločných chvíľ. Plánovali sme spoločnú budúcnosť. Spoločné výlety....aj s mojimi deťmi, ktoré si Kristián veľmi obľúbil. Naše lúčenie boli čoraz ťažšie. Túžili sme žiť spolu . My, ako rodina. Sen sa pomaly menil na skutočnosť. Po štyroch mesiacoch sme zariaďovali naše spoločné bývanie. Čakala nás ešte veľa nového. Prvé spoločné ráno, spoločne trávený deň, prvý spoločný večer. A naše prvé spoločné milovanie. Nekonečne nádherné. Konečne sa spojili nielen naše duše, no aj naše telá splynuli v jedno. Bolo to ako výbuch galaxií, ako vzlietnutie ku hviezdam, ako dotyk anjelov. No ak dovolíte detaily si nechám v našom prísne stráženom súkromí. A samozrejme v mojich spomienkach. Učili sme sa žiť spolu. Netvrdím, že to bolo jednoduché, no bolo to krásne. Spoznávali sme sa navzájom, svoje nálady, zvyky a zlozvyky. Všetko, čo patrí k partnerskému životu. Nemenila by som ani sekundu. Naučili sme sa veľa. Hlavne krásne a v harmónií spolu žiť. Krásny život, nádherné prebudenia v jeho objatí. Každé ráno ma budil bozkom a pohladením. Zaspávali sme v objatí, alebo držiac sa za ruky. Boli sme dve polovice jedného celku. Kristián sa naučil byť otcom mojich detí. Dobrým otcom. Bol vzorom, ako sa patrí. Učil sa s nimi, písal domáce úlohy. Zhostil sa novej úlohy s rešpektom a zodpovednosťou. Lebo taký bol. Milujúci, láskavý, chápavý, no zároveň prísny a zásadový. Vravievala som mu, že je môj malý veľký muž.
Nadišiel čas našej svadby. Dátum sme vyberali spolu, podľa numerologického výpočtu. Nás sobáš bol jednoduchý a krásny. Po celú dobu sme sa držali za ruky.
Bol môj muž a ja jeho ženuška, ako sme si hovorievali. A život išiel ďalej. V láske......... v spokojnosti. Veľa krát som ďakovala bohu, vyššej moci, za to, že môžem žiť po jeho boku. Boli sme šťastný, mali sme všetko. Lásku, lebo tá je dôležitá. Zdravie , no žiaľ krehké...... Tešila sme sa každý spoločne trávený deň. Chodili sme na rodinné výlety. Tak romanticky....vlakom s batohom na pleci. Krásne obdobie. Mala som všetko. Naozaj všetko. Rodinu. Muž po mojom boku bol môj vysnený. Bol presne taký, po akom som túžila. Naozaj dokonalý život. Rozprávkový život......
Životná púť Kristiána sa pretrhla náhle a nečakane. Odišiel...... Navždy. Tam, odkiaľ niet návratu. Dodnes nedokážem pochopiť prečo. Veď nám bolo spolu tak krásne. Malo to byť na veľmi dlho. Tak sme si to sľúbili. Dokola si premietam každú sekundu našich posledných chvíľ. Ráno sme sa naposledy smiali, bláznivo, až nás boleli sánky. Ten deň plynul zvláštne....akoby spomalene. Z Kristiána sálala pokoj, vyrovnanosť? Neviem ako to vystihnúť. Všetko v ten deň bolo iné. No neuvedomila som si to v ten deň. Až neskôr, o pár dní, keď som rozmýšľala nad otázkou, prečo som nepocítila, že sa niečo zlé stane. Navždy zostanú v mojej pamäti nádherné spolu strávené chvíle. Nikdy nezabudnem na večer pred smrťou Kristiána. Pozerali sme sme televízor.
Zrazu ma pevne objal. Tak, ako to vedel iba on..... Jeho nádherné hrejivé objatia úplne pohltilo. „Milujem Ťa“-povedal. „Aj ja Ťa Milujem“- bola moja odpoveď. A keď som sa na neho pozrela, jeho tvár bola zaplavená v nádhernej žiare....oči mu svietili nadpozemským leskom. Krásne sa usmieval. „Jéj, ty si nádherný, žiari Ti tvár, si ako anjel“- povedala som. „Ty si ale tárajko“- odpovedal..... Až dnes viem, že to jeho duša sa lúčila. A ja som to vtedy nepochopila. Lebo keby som to vedela uprosila by som Boha, anjelov, vyššiu moc, aby mi ho nebrali... Všetci sa mi snažia povedať, že tak to malo byť, že Kristián musel odísť do neba. Že nič nie je náhoda, všetko je tak, ako má byť. Hoci to viem nikdy sa nezmierim s jeho odchodom. NIKDY. Raz mi napísal, že nikto neumrie, to len duša opustí telo. Povedal, že duša žije ďalej....ale v inej neviditeľnej forme.... a my budeme spolu na veky. Cítim , že je tu s nami, no nikdy ho neuvidím. Jeho krásnu tvar, úsmev. Nepočujem jeho nezabudnuteľný smiech a hlas. Túžim ho pohladiť, pozriem mu do očí.
Polhodinu pred smrťou mi Kristián zavolal do práce. Bol veselý, šťastný, vyrovnaný. Plánovali sme spoločný večer, tešili sme sa na spoločnú budúcnosť. Povedal, že príde pre mňa do práce, pôjdeme spolu domov. Bolo to o pól druhej. Krátko pred druhou mi volal z jeho telefónu starší syn......na služobný telefón. „Zlatko, prečo mi na tento voláš“- opýtala som sa miesto pozdravu. Myslela som si, že volá Kristián. Mami, volaj záchranku, Kristián odpadol.... Do dnes počujem tie slová.... Zachvátila ma panika, strach, bezmocnosť.....utekala som domov....Záchranári prišli súbežne so mnou. Sedela som s deťmi v izbe a takmer hodinu sme počuli cez zavreté dvere
pípanie......oživovali ho takmer hodinu. Žiaľ, neúspešne. Minúty tej hodiny boli ako nekonečno.... Hruď mi zvieral strach, úzkosť. Striehla som na dvere....kedy sa otvoria.... Tak som verila, že vojdem k nemu do izby uvidím ho živého. Tak veľmi som to chcela.
Nedokázali už oživiť jeho srdiečko. To láskavé, milujúce a milované. Dotĺklo naveky.... „Je mi to ľúto, pani, Váš manžel zomrel“- boli slová zachranára, ktoré som počula otupená strachom. „Ale to nemyslíte naozaj, však to nie je pravda“- pýtala som sa. „Je nám to veľmi ľúto, ale je to pravda.“-odpovedal. Ako v tom najhoršom sne som im podávala doklady, počúvala pokyny. Treba zavolať obhliadajúceho lekára, potom pohrebnú službu. Nechápala som, prečo mi to hovoria. Akú pohrebnú službu, načo?
Neviem, či som žila do pohrebu....neviem, kedy bol deň, kedy noc. Nevedela som, či som spala, alebo len bdela. Neviem, či som žila, alebo sa moja duša túlala kdesi mimo tento svet. V mysli mi ostali len útržky spomienok. Druhé ráno po Kristiánovej smrti som počula hlas. Neviem, kto sa mi prihovoril. Ten hlas mi povedal „Kristiánov osud sa naplnil, kniha osudu sa zatvorila, prišiel jeho čas. Musel odísť.“ Kto sa mi prihovoril? Neviem.... Doma som bola sama. Rodina stála pri mne. Pomáhali a pomáhajú dodnes. No mne nesmierne chýba moja polovica, časť mňa samej. Som už len časťou celku. Opustená, vyprahnutá a neskutočne sama, stratená. Toto sa predsa nemohlo stať nám, keď sme sa tak nekonečne milovali. Čistou láskou, ktorá nepoznala hraníc.
V kuchyni zostal napísaný zoznam na nákup, na ktorý sme chceli ísť spolu večer
po práci. V spálni mal pripravené šaty. Z pohrebu si pamätám veľmi málo. Pomaly som precitla do každodenného života. Dodnes sa učím žiť bez Kristiána. Neuverím nikdy do konca svojho života, že ma už neosloví, tak, ako to vedel len on. Bol jedinečný. Miloval ma do posledného dychu. Tak ako sľúbil. Pamätám si, že v deň pohrebu husto pršalo. Klopanie dažďa na okennú parapetu sme zbožňovali obaja. Vždy, keď malo pršať striehli sme na prvé kvapky dažďa. Obaja sme mali radi dážď. Bolesť mi dňom i nocou trhá srdce. Hruď triešti na kusy. V skrini sú Kristiánove šaty, v kupelni uterák, zubná kefka a nová pena na holenie. Všetko tak, ako položil. Chýbajú mi naše spoločné prechádzky každú nedeľu ruka v ruke. Chýba mi milovaná ľudská bytosť. Jeho úžasný spôsob chôdze, gestá, nežné ruky. Teplo jeho tela. Chýba mi to úžasné miesto, na jeho pleci, kde som sa rad rada pritúlila. Hľadám ho vo dne, aj v spánku v noci. Posteľ je tak desivo prázdna, studená. Je tu tak ticho, pusto, bez Kristiána. Dokola si čítam našich takmer 8. tisíc správ. Pamätám si presne na každú emóciu. V spomienkach sa vraciam k tým najkrajším chvíľam svojho života. Pri mnohých sa zasmejem. Lebo občas sme boli riadny motáci. Rozprávali sme sa o všetkom. O prírode, o Bohu, viere. Často som mu vravela, ako veľmi by som chcela vedieť, čo je na druhom brehu. Chcela som vedieť, aké to tam je. Dohodli sme sa, že si prídeme navzájom povedať čo je po smrti. No ešte neprišiel. Ani do snov. Neprišiel mi nič povedať. Každý večer idem spať nádejou, že možno dnes..... No moje noci sú prázdne, bez snov. Zostali mi len spomienky. Na naše spoločné začiatky. Nesmelé a krásne. Nádherný život, po jeho boku.
Na cintoríne stojím pri jeho hrobe a stále to celé neviem pochopiť. Stále dúfam, že vrátim čas, že to všetko je len sen. Možno sa ráno zobudím, vedľa seba uvidím jeho usmiatu tvár. Chcem uveriť, že toto nie je skutočnosť. Už sa nepýta, PREČO, lebo mi nik neodpovie. Neviem, kto to takto zariadil. Bol to osud? Boh? Kto mi zobral Kristiána na večnosť? Nepochopím, prečo musel odísť. NIKDY. Veď žil tak krátko.
Spolu sme boli tak malo. Len osem rokov som poznala tohto jedinečného človeka. Len štyri roky bol súčasťou môjho života. Veľmi málo.
Naša láska je a bude nesmrteľná. Milujem Kristiána. Budem milovať. Do posledného dychu. Tak, ako mi sľúbil aj on. Žijem a prežívam nádejou, že na mňa počká. Viem, že môj čas sa ešte nenaplnil. Moje deti ma tu potrebujú. Nemôžem odísť. Ale raz, keď príde tá chvíľa sa naše duše opäť stretnú. Opäť splynú v nádhernej harmónií a láske. Konečne budeme spolu. NA VEKY.....