Venované láske 3 - po roku.
Metaliica znie z prehrávača. Izbou sa vznášajú tóny mojej srdcovky. Zatvorím oči a spomínam. Na chvíľu, keď som sedela na autobusovej zastávke. Prišiel si ty. Bolo to v čase, keď sme boli ešte len kamaráti, ale už pomalinky dozrieval náš čas. Sediac pri mne na lavičke si sa ma opýtal, čo počúvam. Metallicu, odpovedala som. Do dnes si pamätám ten udiv, úžas, prekvapenie v Tvojich očiach. V tom okamihu sme opäť zistili o sebe niečo nové. Lebo tak ako si ty netušil, ani ja som nevedela o Tebe a Tvojom metalovom ošiali. Keď som ťa potom nazvala rockerom hneval si sa. Lebo ty si bol METALISTA. Neskôr, keď sme spolu počúvali hudbu si si rád a často pospevoval. A často v dobrej nálade si vymýšľal smiešne texty. Tvoj hlas bol jedinečný. Spieval si krásne. Keď som ťa počula prvý krát mala som zimomriavky. Tak krásny, hlboký, zastretý bol Tvoj spev.
Blíži sa rok, odkedy si odišiel na večnosť. Tam na druhy breh, odkiaľ niet návratu. Odišiel si náhle. Toľko toho sme ešte nestihli.
Za ten rok som sa naučila schovávať bolesť len pre seba. Tak, ako nikdy nepochopím, že tu nie si, nikdy sa nezmierim s Tvojou stratou. Žijem s ranou na duši, s bolesťou, ktorá ma občas doslova triešti na kusy. Po roku to bolí rovnako. No naučila som sa s bolesťou žiť.
Idem, kráčam životom. Kráčam s poznaním, že som mala to šťastie, poznať Teba. Poznať ozajstnú lásku. Pochopiť jej pravú podstatu. Tá naša bola a je bez podmienok. S veľkou dôverou a pokorou.
Pomaly prejde rok bez Teba. Tepla Tvojho tela, ktoré sa ku mne pritúlilo každé ráno. Cestou do práce Tvoja ruka už nehľadá moju. Niekedy, keď tak kráčam sama ulicou zrazu neviem kam s rukou, ktorá nenašla tú Tvoju. Ešte aj po roku sa mi stane, že sa rozbehnem do vedľajšej izby niečo Ti povedať. Alebo Ti doma chcem porozprávať zážitky z práce. Ale ty tu nie si.
Rok v mojom živote veľa zmenil. Veľmi veľa. No moja láska k Tebe zostala rovnaká. Nemilujem Ťa i nič menej ako pred rokom. Len teraz má tá lásku trpkú chuť bolesti.
Bolesti zo straty jedinečného človeka, akým si bol. Viem, že si tu , pri mne. Pomáhaš mi ako sa dá, ako to vieš a môžeš. Zostal si mojim anjelom, no napriek tomu tu chýba Tvoja fyzická prítomnosť. To nádherne teplo Tvojho tela, zvuk Tvojho hlasu a smiechu.
Zostalo nám veľa nesplnených snov. Často rozmýšľam, či ich budem vedieť splniť, za Teba, za našu lásku, za nás dvoch. Ako spomienku. Chceli sme cestovať vlakom. Slovenskom, len tak. Raz tu, druhý deň inde. A keby sa nám kdesi páčilo viac ostali by sme dlhšie. Tešila som sa na spoločné cesty s Tebou. Tvojim snom bola Kanada. Vravieval si, že tam pôjdeme spolu. Bol to Tvoj sen. Tvoja vysnená krajina.
Neviem, či budem mať raz odvahu slniť za nás Tvoj sen. Preletieť na druhú stranu zemegule. Neviem, či to dokážem bez teba.
Lebo za ten rok som si nezvykla, že nie si pri mne. Nedá sa to. Neviem to. Kráčam životom bez Teba.
Bojujem. Lebo si mi vždy vravieval, že som Tvoj bojovníček. A ja chcem dokázať, že som. Ano, som Tvoj bojovníček.
Pomaly prejde rok odkedy tu nie si. Prešiel rýchlo alebo pomaly? Vlastne ani veľmi nevnímal, ako plynie čas. Ten pre mňa akoby postál, keď si mi odišiel. Pred rokom. Žijem, dýcham, kráčam životom. Sama. Bez Teba. Pred rokom som neverila, že dokážem čo i len sekundu žiť bez TEBA. Dokázala som to len vďaku myšlienke, že si tu, stále pri mne.
Aj keď mi ráno nik na moje :“Dobré ráno“ neodpovie.
Viem, že si pri mne.
Viem, že ma večer objímeš, keď zaspávam.
Len vďaka tomu som, žijem, dýcham, kráčam životom.
Viem, že ma nikdy neopustíš. Lebo naša láska je
NA VEKY.