Gréckokatolícka farnosť Sečovská Polianka

Gréckokatolícky chrám, zasvätený Zosnutiu Presvätej Bohorodičky, pochádza z roku 1835. Nachádza sa v ňom kópia zázračnej ikony.
Na kópii zázračnej ikony v Klokočove je uvedený tento text: „Skutočná ikona Bohorodičky, ktorá v roku 1670, v chráme rusínskej dediny Klokočov, ktorá patrí k Vinianskemu zámku v Hornom Uhorsku, pred zrakmi mnohých slzila, a potom, keď ju akýsi heretik nožom prebodol, zalievajúc sa slzami plakala.
Na zadnej strane tejto ikony je zaznamenané, že je kópiou a že ju podľa originálu namaľoval roku 1769 F. Kramer vo Viedni, a táto kópia zázračnej ikony bola dňa 12. marca 1769 rakúskym cisárom darovaná mestu Prešovu namiesto originálu. Ďalej je ešte poznamenané, že kópia bola roku 1802 obnovená maliarom Bodom. V týchto historických zápisoch je zdôraznené, že ikona slzila pred mnohými ľuďmi, ktorí slzenie videli a tiež, že slzenie sa zmenilo na plač, keď ikonu prebodávali nožom. Ako historické doklady o ikone sa ešte zachovali inventarizačné záznamy z majetku Františka II. Rákociho z roku 1711, v majetku ktorého Klokočovská ikona bola bohato ozdobená drahokamami. Ďalej presný zápis dokumentu pokladníka Františka II. Rákociho, ktorý opísal ikonu roku 1688, potom ešte zborník duchovných piesní z roku 1724 z Kamienky (okres Stará Ľubovňa), v ktorom je zapísaná Pisň o obrazi Klokočevskom.Nezvyčajné slzenie ikony v Klokočove v roku 1670 bolo prvým zo série „zázrakov“ aj v iných oblastiach. V roku 1696 plakala ikona v Pócsi, v roku 1699 ikona v Mikole v Sedmohradsku, v roku 1717 ikona v Sájopálfalva a nakoniec ikona v Ľutine v roku 1852. Klokočovská ikona spomedzi ostatných obrazov teda ronila slzy ako prvá v roku 1670. Chýr o zázraku sa veľmi rýchlo rozšíril do celého Uhorska. Ako to vlastne bolo? Roky sedemdesiate ako i celé 17. storočie boli rokmi vojen na celom území Mukačevskej eparchie. Bojovali medzi sebou z jednej strany maďarskí magnáti – kalvínskej viery, z druhej strany habsburské vojská – katolíci. Obe strany sa vzájomne ničili, avšak horšie bolo to, že obe strany nešetrili gréckokatolícke chrámy a kláštory, ktoré viackrát v priebehu celého 17. storočia horeli, a v nich zhoreli aj dokumenty. Takto to mohlo byť aj s klokočovským chrámom, ku ktorému sa blížilo maďarské kalvínske vojsko. Bola to pravdepodobne nedeľa, alebo sviatok, pretože v chráme bolo veľa ľudí. Zišli sa tu, pretože počuli o slzení ikony Bohorodičky na ikonostase pri cárskych dverách, namaľovanej na drevenej doske, ktoré trvalo niekoľko dní. Ľudia v chráme ani nespozorovali, že do dediny vošlo maďarské kalvínske vojsko. Spamätali sa až vtedy, keď vojsko s krikom vbehlo do chrámu a začalo nožmi a bajonetmi rezať ikony. Keď zastali pred ikonou Bohorodičky, v očiach Bohorodičky uvideli slzy. Vojak zdvihol bajonet, aby prebodol ikonu a vtedy ľudia videli, že z očí ikony cícerkami tiekli slzy. Presvätá Bohorodička plakala… Nevie sa, či vojak, vyľakaný, odstúpil od ikony, či prítomní ľudia mu zastali cestu k ikone, ktorú vytrhli z ikonostasu a utiekli s ňou do lesa. Pravdepodobne stalo sa to druhé, pretože vojaci podpálili chrám, ktorý zhorel. Ikona bola zachránená, aby potomkom odkázala slávu tohto zázraku.

Putovanie ikony…

Čo sa stalo s ikonou po zázraku? Z dokumentu Budínskeho archívu z roku 1711 uverejneného v knihe J. Balogha Munkács – vár története (Dejiny Mukačevského zámku) sa dozvedáme, že po zázraku ikona z Klokočova bola odnesená do Prešova a umiestnená v pokladnici drahocenností mesta Prešova. Je jasné, že zázrak – slzenie ikony, vyvolal rozruch a mesto Prešov zasiahlo. Z Klokočova bola ikona odnesená a možno si domyslieť, že právom mocnejšieho. Kedy to bolo, nevieme. Možno sa iba domnievať, že skoro po zázraku, pretože z dokumentu je jasné, že sa ikona ocitla v rukách grófky Žofie Báthoryovej, manželky grófa a kniežaťa Juraja II. Rákociho, majiteľky mukačevského zámku, ktorá po smrti svojho manžela zanechala kalvínsku vieru a stala sa katolíčkou. Táto kňažná zobrala ikonu z Prešova na základe toho, že mukačevské biskupstvo bolo jej majetkom. Kňažná umiestnila ikonu v kaplnke mukačevského zámku. Zdá sa, že kňažná zanechala kalvínstvo a stala sa katolíčkou pod vplyvom zázraku – slzenia ikony. Vtedy, keď maďarskí magnáti, takmer všetci kalvíni, prenasledovali gréckokatolícku cirkev, Žofia Báthoryová sa stala dobrodincom východného obradu. Kňažná Žofia Báthoryová umiestnila klokočovskú ikonu v kaplnke mukačevského zámku. Ako hovoria uvedené dokumenty, ikona bola vo veľmi veľkej úcte. Žofia Báthoryová ozdobila ikonu množstvom drahokamov, rubínov, smaragdov, diamantov a neobyčajne drahými látkami. Ikonu musela vziať z Prešova veľmi skoro po zázraku, pretože slzenie bolo roku 1670 a ona zomrela roku 1680. Po smrti tejto kňažnej klokočovská ikona ostala v zámockej kaplnke mukačevského zámku. Majiteľom zámku sa stal jej syn František I. Rákoci, ktorý skoro zomrel, vdova po ňom Ilona Zrinyi sa vydala za Imricha Tököliho, ktorý začal povstanie proti Habsburgovcom a po likvidácii povstania utiekol do Turecka. Jeho manželka Ilona Zrinyi roku 1688 odišla z Mukačeva do Viedne a roku 1692 odišla za svojím manželom do Turecka. Medzi svojimi drahocennosťami odniesla aj klokočovskú ikonu. Čoskoro však zomrela (1703). Jej syn z prvého manželstva, známy nám František II. Rákoci (jeho ostatky sú pochované v krypte Dómu sv. Alžbety v Košiciach), začal nové povstanie proti Habsburgovcom. On priniesol klokočovskú ikonu z Turecka a znovu ju uložil v kaplnke mukačevského zámku. Po likvidácii povstania Rákociho a obsadení mukačevského zámku cisárskym vojskom bola klokočovská ikona 11. augusta odnesená ako vojnová korisť do Viedne do cisárskej kaplnky. Po odnesení klokočovskej ikony na cisársky dvor do Viedne sa ozvalo mesto Prešov, ktoré si nárokovalo na zázračnú ikonu. Pravdepodobne to bolo aj pod vplyvom prešovských biskupov. Kráľovná Mária Terézia, veľký dobrodinec východného obradu, prikázala zhotoviť kópiu klokočovskej ikony a túto až jej syn Jozef II. poslal do Prešova. Originál zázračnej ikony však ostal vo Viedni v cisárskom dvore. Kópiu ikony namaľoval maliar F. G.Kramer a ikona bola slávnostne prenesená a odovzdaná mestu Prešov. Odnesením kópie ikony do Prešova boli poverení významní úradníci cisárskeho dvora: michalovský gróf Ján Filip Staray a cisársky komorník Ján Neuhold. Tak roku 1789 Prešov po 119 rokoch mal znovu ikonu Prečistej Bohorodičky, aspoň v kópii. Ako historická pamiatka visela na stene v expozičnej sieni magistrátu.

Peter Žeňuch vo svojej brožúrke Po stopách klokočovskej ikony uvádza – citujúc historické dokumenty – že „ikona Matky Božej ako historická pamiatka visela dovtedy, kým ju neobjavil veľadôstojný biskup János Vályi…“ Klokočovská ikona bola prenesená do biskupskej rezidencie, posvätená a postavená na miesto starého oltárneho obrazu v biskupskej kaplnke. P. Žeňuch o tom ďalej uvádza:

„Tento obraz bol na žiadosť Jána Vályiho, prešovského biskupa, darovaný biskupskej kaplnke a starostlivosťou tohto biskupa vložený do zlatého rámu, dňa 12. augusta 1907 posvätený a odovzdaný do užívania biskupskej kaplnky, aby slúžil na zveľadenie úcty Panny Márie a na povzbudenie a oživenie horlivostí duší.“

Návrat ikony do Klokočova…

V súčasnosti sa však táto prvá kópia klokočovskej ikony v biskupskej kaplnke nenachádza. Po zakázaní gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 sa rezidencia dostala do rúk Pravoslávnej cirkvi aj s ikonou. Po vyjdení zákonného opatrenia pri odovzdávaní biskupskej rezidencie pôvodnému majiteľovi Gréckokatolíckej cirkvi, Pravoslávna cirkev nevrátila prvú kópiu a zatiaľ sa k tomu nevyjadruje. A čo je to za ikona, ktorá je teraz v chráme v Klokočove? Je to druhá kópia, kópia z kópie, ktorú pre Klokočov namaľoval z prešovskej kópie významný maliar ikon Ignác Roškovič. Originál klokočovskej ikony a prvá kópia namaľovaná F. G. Kramerom a tiež druhá kópia namaľovaná Ignácom Roškovičom boli bez koruny. Teraz v Klokočove vidíme na hlave Bohorodičky a Ježiša Krista koruny. Nie je to nejaká nová ikona. Je to spomínaná druhá kópia namaľovaná I. Roškovičom pre Klokočov a ktorá zásluhou klokočovského farára dr. Jána Čekana (†1964) bola roku 1948 za veľkej účasti veriacich korunovaná pomocným biskupom ThDr. Vasiľom Hopkom. Nastáva otázka. Kde sa nachádza teraz originál klokočovskej ikony, pôvodnej ikony, ktorou Prečistá Bohorodička prehovorila k veriacim roku 1670? Nevieme! Ikona bola majetkom rodu Habsburgovcov. Ako ikona veľmi veľkej ceny pre zázračnosť, ešte zväčšená preveľkou cenou drahokamov a plátien, bola v pokladnici cisárov. Teraz sa v paláci cisárstva vo Viedni nenachádza. Mohla byť odnesená niektorým z Habsburgovcov. Veľmi výpovednou hodnotou o slzení ikony v Klokočove sú historické piesne. Sláva o slzení ikony sa šírila aj piesňami k Prečistej Bohorodičke, ktorých je v našom biskupstve veľa. V dedine Kamienka (okres Stará Ľubovňa) sa našiel rukopisný zborník duchovných piesní a veršov z roku 1724. Medzi tam napísanými piesňami je i Pisň o obrazi klokočevskom. Táto pieseň patrí k historickým piesňam. Podáva plač ikony v Klokočove, hovorí o spálení maďarskými kurucami klokočovského chrámu a kraja:

Prisluchajsja kto iz boku i prismotri sja
Spravam Bozskim velikym i začudujsja,
Čto sja ďije na sem sviťi
A v uherskom poviťi. Plakal obraz Prečistoj v Klokočevi,
Kotryj vsjatyj, postavlenyj v Mukačevi.
Hňiv Božyj sja čuvstvujet,
Obraz Panny lementujet.
Prez Kurucov cerkov spalena,
A uhorska všitka zemľa ispustošená:
Lehko toje bylo znati,
Že sja treba Boha bojati.

Vidíme, že veriaci vedeli o zázraku v Klokočove. Sláva o slzení ikony sa šírila piesňami k Prečistej Bohorodičke, ktorých je v našej eparchii veľa. Veriaci nimi žili a vydržali vo viere svojich predkov. Ku klokočovskej ikone sa viaže aj iná pieseň, ktorá má tiež oslavný a historický charakter. Bola napísaná v roku 1927 Štefanom Tertinským v rusínskom nárečí. Autor túto pieseň aj preložil do slovenčiny. Popri slovenskom jazyku nachádzame v preklade aj varianty zemplínskeho a rusínskeho nárečia. Pieseň o slzení klokočovskej ikony po prvýkrát prebásnil a upravil do slovenského jazyka básnik Mikuláš Kasarda. Takto upravenú ju nachádzame aj v modlitebníku a spevníku gréckokatolíka Hore srdcia pod číslom 28. Slzenie ikony Prečistej Bohorodičky v Klokočove bolo prvým zázrakom nielen vo vtedajšej veľkej Mukačevskej eparchii, ale i v celom Maďarsku. Je tiež samozrejmé, že v tom čase, hoci to bol čas vojny, malo veľký ohlas. Napriek tomu o tak veľkej udalosti nenachádzame písomné protokoly o došetrení zázraku. V prevedení šetrenia zázraku prekážal celý rad vnútroštátnych nepokojov, povstaní, prechod teritóriiom eparchie nepriateľských vojsk, boje. Keď sa to aj stalo, dokumenty zázraku sa mohli stratiť v mukačevskom kláštore, sídle biskupov, pretože tento kláštor bol v priebehu dejín viackrát spálený. Do Klokočova každý rok na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky prichádzajú tisíce veriacich. Prichádzajú, aby sa poklonili a pobozkali ikonu, ktorá tu roku 1670 slzila a plakala.
V rámci desaťročia duchovnej obnovy Slovenska od 16. septembra 1991 až do februára 1997 navštívila Klokočovská ikona za necelých šesť rokov všetky farnosti Prešovskej eparchie a Košického apoštolského exarchátu.

Tu uvádzame úryvok z historickej Piesne o obraze
klokočovskom, v preklade P. D. Žeňucha:

Zastav sa a popočúvaj, blízky i ďaleký,
Znameniam Boha a divom preveľkým.
Čo sa v Uhrách vskutku robí,
vo svete nemá obdoby.

Zaplakal obraz Panny v Klokočove.
Oslávený stojí v Mukačeve.
Boží hnev sa vyliať ráči –
obraz Panny hynul v plači,

keď Kuruci klokočovský chrám spálili
a celú uhorskú zem doničili.
Traste sa všetci bezbožníci,
vo svojom hneve Boh vás zničí!

Zomkli sa Kuruci a Labanci v hneve.
Príbytky vojna ľuďom berie.
Brat na brata nastupuje,
syn otcovi smrť hotuje.

Ktokoľvek cudzí musí zato priznať,
uhorská zem mocná bola vlasť,
ale podlých mala synov.
Upadli do bezbožných činov.

Oplývali medom, mliekom,
……………………………..,
no synovia svojej vlasti
dali sa na cestu strastí.