Blaščák verzus Chromík o životnom partnerstve
Denník Sme
15. júna 2015
Blaščák verzus Chromík o životnom partnerstve
Koalícia 38 mimovládnych organizácií predstavila spoločnú platformu Životné partnerstvo. Táto platforma žiada štátne orgány, aby právne uznali rodiny založené pármi rovnakého pohlavia, aby legislatíva uznala existenciu životných partnerstiev párov rovnakého pohlavia, definovala ich vzájomné práva a povinnosti v rovnakom rozsahu ako v prípade manželstva, aby existovala zákonná možnosť osvojenia biologického dieťaťa jedného z partnerov druhým partnerom pod podmienkou súhlasu druhého biologického rodiča. Stalo sa tak niekoľko mesiacov po neúspešnom referende o rodine 7. februára. Výsledky referenda si vysvetľovala každá strana po svojom a premiér Fico dokonca povedal, že „našou povinnosťou je uľahčiť komunite LGBTI niektoré praktické veci v živote“.
Uplynuli štyri mesiace, „skutek utek“ a proti sebe teda opäť svoja dve komunity - jedna zahľadená do tzv. klasickej rodiny (manžel, manželka a deti), druhá, ktorá vidí rastúce trendy žiť spolu bez klasického sobáša (homo- a heterosexuálne páry) a chce riešiť svoje praktické problémy. O novej spoločenskej platforme hovoríme s filozofom a jedným z iniciátorov Životného partnerstva Fedorom Blaščákom a hovorcom Aliancie za Rodinu Antonom Chromíkom.
Za a proti: Fedor Blaščák a Anton Chromík o Životnom partnerstve
Koalícia 38 mimovládnych organizácií predstavila spoločnú platformu Životné partnerstvo. Táto platforma žiada štátne orgány, aby právne uznali rodiny založené pármi rovnakého pohlavia, aby legislatíva uznala existenciu životných partnerstiev párov rovnakého pohlavia, definovala ich vzájomné práva a povinnosti v rovnakom rozsahu ako v prípade manželstva, aby existovala zákonná možnosť osvojenia biologického dieťaťa jedného z partnerov druhým partnerom pod podmienkou súhlasu druhého biologického rodiča.
O novej spoločenskej platforme hovoríme s filozofom a jedným z iniciátorov Životného partnerstva Fedorom Blaščákom a hovorcom Aliancie za Rodinu Antonom Chromíkom.
Fedor Blaščák: 37 percent detí sa rodí mimo manželstva
Prečo ste sa rozhodli pre takúto iniciatívu? Podporilo vás v tomto zámere aj neúspešné referendum?
„Nie je to ani opozícia voči referendu, ani reakcia na jeho výsledky, je to autentická iniciatíva, ktorá vyrastá z iných zdrojov, kladie si iné otázky a rieši iné problémy.“
Považujete toto obdobie pred voľbami za šťastné a vhodné na efektívne oslovenie politikov?
„Tu treba povedať dve veci, jedna súvisí s tým, že tá téma je tu 15 rokov, no nepodarilo sa s ňou pohnúť. Druhá vec je načasovanie - blížia sa voľby, a sociálna demokracia by jediná, aspoň teoreticky, mala byť tá, ktorá si je schopná túto tému osvojiť. Ak po marci vznikne iná konštelácia politickej moci, koalícia so stranou typu KDH alebo OĽaNO alebo SNS, tak každá z nich je radikálne proti tomuto typu vzťahov. Vyzerá to teda tak, že buď teraz alebo „nikdy“.
Čiže spájate svoje nádeje s tým, že dnes vládne strana sociálnodemokratická, ktorá by mala byť naklonená vašim názorom?
„Akútnosť riešenia súvisí najmä v porovnaní s tým, čo hrozí po voľbách. Stratégovia politických kampaní, najmä v Smere, môžu usúdiť, že toto je skupina, ktorú sa oplatí osloviť. Tu totiž vôbec nejde iba o gejov a lesby.“
Keďže referendum dopadlo ako neúspešné, nazdávate sa, že nemusí sa Smer až tak veľmi obávať verejnej mienky, ak by vám vyšli v ústrety?
„V Smere majú oveľa lepšie zmerané, najlepšie v tejto krajine, čoho sa majú obávať. Druhá vec sú medzinárodnopolitické záväzky, ktoré by mali plniť z titulu svojho ideologického zaradenia. Toto sú argumenty za, čiže ak chce byť Smer salonfähig v Bruseli a Paríži a Amsterdame a Londýne, všeobecne na Západe, tak toto je cesta, ktorá mu vie pomôcť. Otázka je, či si to vyhodnotia tak, že sa im o to oplatí usilovať.“
A pri ktorej neprídu o časť priaznivcov. Slovensko je aj napriek referendu viac konzervatívna ako liberálna krajina.
„Verím, že majú schopnosť rozlišovať medzi krátkodobými a dlhodobými cieľmi. Táto téma oslovuje mladšiu a strednú generáciu, je to vlastne kráľovská cesta, ako sa priblížiť ľuďom, ktorí ich dnes prevažujúco odmietajú. Ak sa nebudú chcieť zapáčiť mladým ľuďom, tak skončia ako Mečiar a HZDS. Ak toto nepochopia, tak je to ich problém a ten ich v budúcnosti zničí.“
Tu sa dostávam do dilemy - na jednej strane fandím vašej platforme, na druhej mi neprekáža mečiarovská budúcnosť Smeru. Namiesto termínu registrované prichádzate s termínom životné partnerstvo – preto, lebo sa táto platforma netýka len homosexuálnych, ale aj heterosexuálnych párov, ktoré nežijú v manželskom zväzku? Aký bol dôvod odstúpiť od termínu registrované partnerstvo? Rozlišujete medzi týmito dvoma verziami partnerstva?
„Každá občianska kampaň je hľadaním nejakého nového jazyka. Registrované partnerstvo je výraz, ktorý nemá dobrú konotáciu, nepripomína nič príjemné – register zväzkov ŠTB napríklad, navyše je zaťažený doterajším neúspechom. Termín životné partnerstvo oveľa lepšie vystihuje podstatu toho, o čo ide. Nejde o to, sa registrovať, ale spolu žiť.
Mňa osobne pritom zaráža, že v demokratickej spoločnosti, ktorá patrí do Európy 21. storočia, ešte stále vedieme diskusiu o verejnej politike na základe sexuality. Diskusia nemôže byť o tom, kto s kým spí. Existujú tu nové sociálne skupiny, ktoré významne zmenili svoje životné stratégie a tiež sobášne a reprodukčné správanie. Bavíme sa o tridsiatnikoch, o generácii tzv. Husákových detí, z ktorých desaťtisíce odmietajú inštitút manželstva, vychovávajú jedno a viac detí a žijú takpovediac na divoko. Myslím si, že štát by na to mal zareagovať a okrem tradičného manželstva prísť s novou ponukou.“
Mimovládky chcú apelovať i na heterosexuálne páry, ktoré vychovávajú deti, no nežijú v manželstve, dnes ich je na Slovensku približne 100-tisíc. Aj tieto páry majú podľa vás problémy ako páry rovnakého pohlavia, či ide napríklad o preberanie pošty či uplatňovanie bezpodielového vlastníctva a chcete jej ponúknuť voľnejší inštitút, ktorým by úradným spôsobom vstúpili do zväzku, no dialo by sa to inak ako pri tradičnom manželstve. Prečo takýmto párom nevyhovuje klasické manželstvo, aké máte voči nemu výhrady? Je to principiálna alebo formálna záležitosť? Aký je dôvod na voľnejší inštitút?
„Na Slovensku sa dnes 37% detí rodí mimo manželstva. Spoľahlivo vieme, že došlo k oveľa väčšej akceptácii nemanželských detí a štát si to nevšíma. Treba sa začať vážne zaoberať otázkou prečo sa mladí rodičia neberú. Mnohým zrejme nevyhovuje ceremoniálna a rituálna povaha tradičného sobáša, lebo keď komunistický režim nahradil pôvodný cirkevný sobáš civilným rituálom a ľudia sa dodnes berú akože namiesto kostola v sobášnej sieni, namiesto farára tam majú miestneho poslanca, ktorého v živote nevideli a namiesto modlitby sa recituje básnička, tak si z tohto obradu odnesú len trápny pocit. A pritom, gejovia a lesby môžu chcieť práve ten rituál, lebo doteraz nemali nič. Pointa životného partnerstva ale nemôže byť v tom, či to má alebo nemá byť nejaký obrad.
Čo potom prináša životné partnerstvo?
„Má byť výrazom väčšieho občianskeho sebavedomia generácie, ktorá vyrastala po roku 1989 a ktorá nepotrebuje autoritu zvonku na to, aby im posväcovala ich najdôležitejšie životné rozhodnutia iba jediným predpísaným spôsobom. Doby, keď všetci mohli písať len modrým perom, skončili. Ide pritom o to, aby sme praktické výhody, ktoré sú teraz spojené exkluzívne len s inštitútom manželstva rozšírili aj na tých, ktorí sa doň nehrnú z dôvodov, do ktorých sa ale štát nemá čo starať. Hovorím o hypotékach, o bezpodielovom vlastníctve, o preberaní pošty, o daňovom bonuse, o všetkých tých veciach, pre ktoré vám dnes štát ponúka len manželstvo. Niečo významné sa deje v spoločnosti, lebo tí ľudia tú ponuku neberú aj za cenu, že im to významne komplikuje život. Pre heterosexuálov ide o novú alternatívu formy ako vyjadriť životný záväzok, o novú odpoveď na otázku v akom právnom rámci chcú prežiť svoje vlastné životy. Pre gejov a lesby ide o elementárny princíp rovnosti pred zákonom, o naplnenie myšlienky, ktorá má viac než 200 rokov a je vpísaná v základoch Európy.
Narážate na konkrétne praktické problémy – dajú sa predsa vyriešiť aj inak ako životným partnerstvom.
„To je tá salámová metóda – upraviť niečo v Zákonníku práce, niečo v zákone o rodine atď., ale občan tu nie je na to, aby v situácii, keď stojí pred životným rozhodnutím, študoval zákony a chodil za právnikmi zisťovať čo a ako. Myslím si, že všeobecne platí - ak ideme dať niečo do poriadku, tak najlepšie je vyriešiť všetko naraz. Inštitút by mal mať jasnú formu a občan by mal vedieť, čo táto ponuka obsahuje. Nielen z komunikačných, ale aj praktických dôvodov, čiže treba formálne vyriešiť všetko a urobiť to zrozumiteľne a jasne.“
Po neúspešnom referende sa viacero politikov vyjadrilo v duchu, že LGBTI komunite treba pomôcť pri riešení niektorých problémov (premiér Robert Fico povedal, že „našou povinnosťou je uľahčiť im niektoré praktické veci v živote“). Je tento krok mimovládok aj reakciou na to, že sa v tejto agende nič nedeje?
„Politici zareagovali vágnymi prísľubmi. My sme si vtedy povedali, že treba tomu nechať čas, nech atmosféra vychladne, a zároveň sme čakali na iniciatívu z ich strany. Ale nestalo sa nič, riešenia nevidno, ani náznaky riešení.“
Aliancia za rodinu kritizuje, že vaša kampaň je financovaná zo zahraničných zdrojov a naznačuje vnášanie problému zo zahraničia. Z akých zdrojov je kampaň za životné partnerstvo financovaná? Máte aj domáce zdroje?
„Informácie sú na našom webe, netreba si tým lámať hlavu - nateraz je to podpora z Open Society Fundation a druhým zdrojom je grant z nórskeho finančného mechanizmu.“
Pritom Aliancia sama nezverejňuje svoje zdroje.
„Transparentnosť je hodnota 21. storočia a už aj dnes na Slovensku politicky rozhoduje o sympatiách. Ak to niekto nerobí, tak riskuje s vlastnou reputáciou.“
Tá vzájomná diskusia je dosť drsná.
„Keď nás odporcovia označujú za agentov západu, tak len vracajú úder za to, že pred referendom ich mnohí označovali za Putinových užitočných idiotov. Treba s tým prestať, nikam to nevedie, je to doslova detinské. Tak ako oni nie sú Putinovými užitočnými idiotmi, my nie sme agentmi západu. Je načase správať sa dospelo a začať diskutovať na základe elementárnej racionality.“
Platforma Životné partnerstvo zverejnila svoje ciele:
„...žiadame štátne orgány Slovenskej republiky, aby právne uznali rodiny založené pármi rovnakého pohlavia a umožnili im dôstojný, stabilný a šťastný život, najmä:
aby legislatíva uznala existenciu životných partnerstiev párov rovnakého pohlavia, upravila spôsob ich evidencie a definovala ich vzájomné práva a povinnosti v rovnakom rozsahu ako v prípade manželstva,
aby existovala zákonná možnosť osvojenia biologického dieťaťa jedného z partnerov druhým partnerom pod podmienkou súhlasu druhého biologického rodiča,
pričom takýto právny inštitút bude dostupný pre všetky páry (bez ohľadu na rodovú identitu či sexuálnu orientáciu ľudí, ktorí ich tvoria),
a na tento účel zakladáme platformu Životné partnerstvo.“
S akými praktickými problémami sa stretávajú homosexuálne páry? Čo umožňuje súčasná legislatíva a čo už nie?
„Poznáme príklad rodiny z Partizánskeho, kde dve ženy spolu vychovávajú tri deti jednej z nich. Ak si predstavíme, že by ich biologická matka zomrela, tak na druhý deň tá druhá žena, ktorá ich roky vychováva, bude okrem pohrebu svojej partnerky riešiť aj odoberanie detí, lebo na ne nemá žiadny právny titul. Iná žena žije s mužom a deťmi, a ak jej muž zomrie, na druhý deň tá žena rieši pohreb, ale nie odoberanie detí. Takže tu máme dve matky, ktoré majú rovnaký rodičovský vzťah k deťom, ale zákon ich stavia v rovnakej životnej situácii na nerovnakú úroveň, neposkytuje im rovnakú právnu ochranu. Toto riešime návrhom na osvojenie. V záujme týchto reálnych detí treba riešiť ochranu ich najlepšieho záujmu.“
Tento inštitút podmieňujete súhlasom druhého biologického rodiča. Máte informácie, či sú druhí biologickí rodičia ochotní takýto súhlas dať? Je to vôbec reálne? Lebo ak sa druhý biologický rodič zatne... tak ho k súhlasu nemožno prinútiť.
„Tento typ zákonov nemáme od toho, aby diktovali ľuďom, ako sa majú správať, ale v prípade, že sa vedia dohodnúť a to rozhodnutie má mať praktické implikácie, zákony by mali ponúkať možnosť tie situácie riešiť.“
Predpokladám, že reagujete na konkrétnu situáciu niekoľkých stoviek rodín - máte aj spätnú väzbu, či je tento variant priechodný, či druhí biologickí rodičia budú ochotní súhlasiť s osvojením?
„Na sto sobášov pripadá dnes na Slovensku 46 rozvodov. Situácia, kedy deti vyrastajú v inej ako pôvodnej rodičovskej konštelácii, je úplne bežná. Zároveň žijeme v dobe, kedy ľudia cestujú a sťahujú sa na druhý koniec sveta. Lipnutie na biologickej, materiálnej podstate rodičovského vzťahu je týmito trendmi prirodzene oslabované – je čoraz viac rozvodov a čoraz väčšia voľnosť, ako si ľudia nastavujú svoj život. My nevieme, koľko je tých ľudí, tie dáta nikto nezbiera, ale vieme, že mnohé slobodné matky majú obrovský problém s tým, že sa biologickí otcovia nestarajú o deti, neplatia na ne ani to, čo im zákon prikazuje. Keď vidíme, že ten človek nespĺňa elementárnu zákonnú povinnosť, tak na akom základe lipne na blízkom vzťahu? Na tom, že to dieťa splodil? O tom je výchova detí? Ten človek nie je ochotný prispievať mu ani len na mliečnu desiatu, ale bude trvať na tom, že je to jeho dieťa? Mimochodom, nie je paradoxné, že tento prostý biologický materializmus tak často zdôrazňujú práve silne nábožensky a teda duchovne založení ľudia?“
Tento inštitút osvojenia podmieňujete súhlasom druhého biologického rodiča, čo sa mi zdá ako racionálny argument, ktorý by mohol oslabiť odpor druhej strany. Ale aj ho znemožniť.
„Nikto tu predsa nikoho nebude do ničoho nútiť. Ak si niekto nájde druhého partnera, ktorý sa s ním o tie deti normálne stará a miluje ich, tak štát by tej dohode nemal brániť. Čiže tu nejde o to, eliminovať práva pôvodného biologického rodiča, ale o to, aby existovala možnosť riešenia, ak k takej dohode medzi rodičmi dôjde. A či sa dohodnú alebo nie, na to je akýkoľvek zákon krátky.“
Zrejme máte na mysli homosexuálne aj heterosexuálne páry.
„Samozrejme. Verejná politika má riešiť životné situácie občanov, nech sú akí chcú. Nemôžeme vychádzať z rozlíšení na základe sexuálnej orientácie, lebo je to ponižujúce.
Inštitút životného partnerstva by mal podľa platformy priniesť rovnaký obsah vzájomných práv a povinností ako manželstvo, napríklad nárok na vznik bezpodielového spoluvlastníctva a uplatnenie si daňového bonusu. Súčasná legislatíva to neumožňuje? Toto sa nerieši inými opatreniami, dohodami, plnou mocou?
„Môžete sa stať blízkou osobou, ale je to inštitút súkromného práva, ktorý musíte robiť pre každú životnú situáciu jednotlivo. Ak ja vyhlásim, že som blízka osoba mojej družky, musím to zložito preukazovať banke a banka to nemusí pri žiadosti o úver akceptovať. Pre každú životnú situáciu to musím robiť nanovo. Je to nepraktické, a preto sa to ani nevyužíva. My tu nie sme na to, aby sme chodili po súdoch a úradoch a preukazovali, že budeme mať spolu dom a chceme si zobrať hypotéku. To isté platí v nemocniciach, na pošte...“
Aký bude váš ďalší postup? Chcete oslovovať politické strany?
„Dlhodobo prebiehajú konzultácie, no zároveň je potrebné prerámcovať tému vo verejnom priestore. Prichádzajú nám príbehy dvojíc a tie sú základným nástrojom našej ponuky, ako opustiť predsudky a zmeniť postoje širšej verejnosti voči gejom a lesbám. Okrem toho chceme racionálne vysvetľovať a oslovovať aj novú cieľovú skupinu mladých ľudí, heterosexuálov, o ktorých tu bola reč. A v neposlednom rade lobovať u politikov, diskutovať s poslancami, ale hlavne lídrami zodpovednými za tieto témy a pokúsiť sa ich presvedčiť, že táto téma patrí na Slovensko 21. storočia. Ukazuje sa to nielen v Írsku, ale tiež v Španielsku, a najnovšie tiež v oveľa konzervatívnejšom Taliansku aj Grécku. Zaujímavé to bude tiež v Nemecku, kde fungujú registrované partnerstvá, no 67 percent Nemcov súhlasí s tým, aby to boli manželstvá. Bude zaujímavé sledovať, ako si s tým CDÚ, vládna strana pani Merkelovej poradí. To sú pre nás majáky na mori tejto debaty, k nim sa chceme navigovať - azda nechceme ísť pri tejto téme smerom do Ruska.“
Pracujete na znení návrhu zákona?
„Áno, no napísanie zákona je to najmenej. Konkrétnym cieľom je presvedčiť politické elity strany Smer. Nie je vylúčené, že pred voľbami môže dôjsť k akcelerácii aj tejto témy. Ak sa na to pozrieme čisto pragmaticky - nízka účasť na referende spolu s neúspešným pokusom Roberta Fica osloviť konzervatívneho voliča v prezidentských voľbách hovoria skôr za.“
Anton Chromík: Postupne zabúdame, čo je manželstvo
Koalícia 38 mimovládnych organizácií predstavila a spustila spoločnú platformu s názvom Životné partnerstvo. Prekvapil vás tento krok mimovládok?
„Nie. Stokrát opakovane predkladať svoje požiadavky až do unavenia ľudí a politikov je dobrá taktika a v západných štátoch zabrala dokonale. Homosexuáli chcú mať svoje súkromie a ja budem vždy v rešpekte stáť pred slobodou každého človeka vybrať si. Nemusím súhlasiť s jeho životným štýlom, ale nikdy nebudem ten, kto mu bude brať slobodu. LGBTI aktivisti však chcú viac. Vyzerá to skôr tak, že sme to my, ktorí postupne zabúdame, čo je manželstvo. Pozrite sa na gin a tonic, je iné, keď pijete gin a je iné, keď pijete tonic a je úplne iné, keď pijete gin s tonicom. V manželstve sa dopĺňa muž so ženou. Je v ňom zmiešaná túžba po intimite s túžbou po deťoch, ktorú môžu muž a žena a len oni dvaja spolu biologicky naplniť. Je to miesto, kde deti naraz spoznávajú mužský svet aj ženský svet.“
Namiesto termínu registrované prichádza táto platforma s termínom životné partnerstvo – zrejme aj preto, že sa ich výzva netýka len homosexuálnych, ale aj heterosexuálnych párov, ktoré nežijú v manželskom zväzku... Rozlišujete medzi týmito dvoma verziami partnerstva?
„Nie, nerozlišujem. Ide stále o to isté krokové presadzovanie „manželstiev“ pre homosexuálne páry ako predtým. Heterosexuálne páry nepotrebujú registrované partnerstvo. Majú slobodu, či vstúpia do manželstva.“
Životné partnerstvá sú podľa Fedora Blaščáka spoločným záujmom homosexuálnych i heterosexuálnych ľudí na Slovensku. Je pre vás životné partnerstvo takýchto párov neprijateľné?
„Je to vymyslený problém. Ak neznášate ceremóniu, nie je nič ľahšie, jeden deň prinesiete doklady, druhý deň vás zosobášia aj na schodoch úradu. Preberanie pošty vyriešite jednou žiadosťou na pošte. Ale vnútri má muž a žena potrebu po úplnej dôvere. Nikto z heterosexuálneho páru určite nechce, aby ho ten druhý podviedol, alebo opustil. Naopak štát by mal nastaviť svoju politiku tak, aby „netrestal“ ľudí, ktorí sa rozhodnú pre manželstvo pri sociálnych dávkach. Mnohokrát sa stáva, že ak ste ženatý, získate úver za oveľa horších podmienok ako slobodný.“
Po neúspešnom referende sa viacero politikov vyjadrilo v duchu, že LGBTI komunite treba pomôcť pri riešení niektorých problémov (premiér Robert Fico povedal, že „našou povinnosťou je uľahčiť im niektoré praktické veci v živote“). Nie je podľa vás tento krok mimovládok aj reakciou na to, že sa v ich agende nič nedeje?
„Nemyslím si to, lebo cieľom LGBTI aktivistov nie je vyriešenie praktických problémov. Chcú „manželstvo“ a adopcie detí. Chcú, aby školy učili všetky naše deti o tom, že homosexuálne správanie je dobré, a štát vynucoval na každom z nás súhlas s homosexuálnym správaním. Mnohé prijateľné veci sa dajú už teraz vyriešiť v drvivej väčšine jedným splnomocnením, závetom a zmluvou.“
Neúspech referenda o rodine poukázal na to, že buď téma referenda (otázky) alebo spôsoby jej prezentovania neoslovili štyri pätiny voličov – samozrejme tiež to neznamená, že táto väčšina obyvateľov podporuje registrované (životné) partnerstvá. V každom prípade ide o značnú časť spoločnosti, ktorá si zaslúži vecnú diskusiu o tejto problematike. Nie je čas v takejto diskusii pokračovať?
„Som všetkými desiatimi za celospoločenskú diskusiu, veď sme to boli my, kto začal najväčšiu celospoločenskú diskusiu od roku 1989 v referende. Neboli sme to my, kto odmietol slušnú diskusiu, ale LGBTI aktivisti. A úprimne, maslo na hlave majú aj médiá. Čo sa hralo a písalo? Referendum je zbytočné, drahé a aj tak sa nepodarí dosiahnuť kvórum. To nie sú vecné argumenty. Médiá podstatne ovplyvnili aj účasť v referende, ale nepohli tému ani krok dopredu. Ak budete prinášať vecné argumenty oboch strán vyvážene a ak sa nám tu nenatlačia zo zahraničia platení aktivisti, máme šancu na celospoločenskú diskusiu aj platné referendum. Ono sa to ale nestane, lebo LGBTI aktivisti nechcú záver, ktorý by ich čakal. Posledný prieskum z Topiek hovoril, že proti registrovaným partnerstvám bolo 78 % opýtaných.
Už druhýkrát ste v otázke spomenuli slovo „neúspech“ referenda. Tak si skúsme naliať čistého vína. Účasť nebola neštandardne nízka, hoci sme chceli oveľa viac. Z ôsmich slovenských referend mali tri referendá nižšiu účasť ako naše, jedno podobnú. Dve referendá, ktoré boli spojené s parlamentnými a prezidentskými voľbami, mali vyššiu účasť a jedno s masívnou kampaňou štátu a médií o vstupe do EÚ bolo platné. Liberálny The Economist napísal o nás a o západných demokraciách jednu zaujímavú, ale hrozivú vetu: „Nielen to, že ukazuje, že Slovensko má skupiny občianskej spoločnosti schopné dostať ich témy ako národnú agendu, ale tiež ukazuje, že rovnako ako vo väčšine vyspelých krajín, hlavnou silou v súčasných politikách je voličská apatia.“
Vyslovili ste výhrady voči tomu, aby bola kampaň za životné partnerstvo financovaná zo zahraničia – ak však bude transparentné jej financovanie, čo môže na tom prekážať? Napokon, Slovensko sa nebráni ani eurofondom v oveľa vyššej sume. Na druhej strane, doteraz neboli zverejnené zdroje vašej kampane za referendum o rodine. Môžete to zverejniť?
„Nič nie je zadarmo, ani eurofondy. Na Slovensku máme svoju vlastnú identitu a máme si byť sebestační. Peter Králik vo svojom článku na Konzervatívnom výbere priniesol zaujímavé informácie o pozadí nepokojov v USA vo Fergussone. Niekoľko desiatok budov vtedy ľahlo popolom, ozývala sa streľba, bol nočný zákaz vychádzania. Daily Mail napísal, že v daňových výkazoch Sorosovej súkromnej nadácie bol odhalený dar od Sorosa v hodnote 33 miliónov dolárov viacerým kľúčovým organizáciám, ktorý roztočil udalosti vo Fergusone z miestneho protestu do národného fenoménu. Vyzerá to tak, že mnohí demonštranti dostávali peniaze za ukazovanie sa na verejnosti. Boli sme to my, kto odhalil verejnosti, že peniaze pre platených homoaktivistov idú z Nadácie otvorenej spoločnosti spájanej s Georgom Sorosom, ale aj z peňazí nórskych daňových poplatníkov,a hneď prišli aj osobné ataky na môjho kolegu. Rád by som preto zverejnil, že ani cent našej kampane nebol zo štátneho rozpočtu, ani zo štátnych rozpočtov iných krajín, z eurofondov, či iných verejných prostriedkov. Naša kampaň bola v drvivej väčšine financovaná slovenskými darcami a nie zo zahraničia.“
Podľa vášho vyjadrenia neziskovky z platformy Životné partnerstvo nedokázali presvedčiť ľudí vo februárovom referende. „Až keď táto iniciatíva nazbiera 900-tisíc podpisov, môžeme začať celospoločenskú diskusiu ako rovnocenní partneri,“ povedali ste pre postoy.sk. Z pozície 20-percentnej účasti na referende sa mi zdá toto vyhlásenie ako neprimerane sebavedomé. Nezaslúžia si diskusiu aj menší partneri?
„Nie je to o sebavedomí. Hovorím iba to, že sme v demokracii. A v tej je dôležitý každý človek. Skoro deväťstotisíc ľudí len pred štyrmi mesiacmi povedalo, že deti pri adopciách potrebujú otca a mamu. Majú byť ignorovaní len preto, lebo s opačným názorom prišlo zopár ľudí financovaných zo zahraničia? Nevidíte skôr v tom neprimerané sebavedomie? Nikomu predsa nezakážeme, aby prichádzal s akoukoľvek iniciatívou. Chodíme do diskusií, ale celospoločenská diskusia tu bude, až keď za nimi bude stáť 900-tisíc ľudí.“
Platforma Životné partnerstvo zverejnila svoje ciele. Máte voči týmto cieľom výhrady? Aké?
„Chcú šťastný život, ale právne uznanie manželstiev párov rovnakého pohlavia im proste šťastný život nemôže dať. Homosexuálny životný štýl je bohužiaľ štatisticky zdravotne oveľa riskantnejší ako manželstvo. Gens Hellquist, výkonný riaditeľ kanadskej Canadian Rainbow Health Coalition, vedúcej homosexuálnej aktivistickej skupiny povedal: "Máme jeden z najhorších zdravotných stavov v tejto krajine... Zdravotné problémy, ktoré ovplyvňujú queer Kanaďanov, sú kratší vek ako sa dožíva priemerný Kanaďan, samovraždy, vyššia miera užívania návykových látok, depresie, nedostatočný prístup k starostlivosti a HIV/AIDS. Máme vyšší výskyt rakoviny konečníka v gay komunite, lesbičky majú vyšší výskyt rakoviny prsníka ... realita je, že každý rok (sic) viac LGBT ľudí v tejto krajine zomrie na samovraždu, než zomrie na AIDS, a je viac tých, ktorí umierajú skoro na zneužívanie návykových látok než tých, ktorí umierajú na HIV / AIDS. ... Teraz, keď máme právo na manželstvo, každý predpokladá, že nemáme viac žiadne problémy.“ Svetová zdravotnícka organizácia WHO potvrdila, že riziko HIV je u homosexuálnych mužov 19-krát vyššie ako u bežnej populácie a dôrazne im odporúčala pravidelne brať preventívne antiretrovirálne lieky proti HIV! Je mi ľúto toľkých predčasne skončených životov. Hana Fabry naposledy za Dušanom Veselovským napísala, že tých odchodov je v poslednej dobe nejako veľa.“
Platforma mieni poukazovať aj na nové spoločenské fenomény, ako napríklad rastúci počet a podiel osôb žijúcich v rôznych typoch neformálnych zväzkov a tiež zvyšujúci sa podiel detí narodených mimo manželstva – nie je to podľa vás problém, ktorému by inštitút životného partnerstva mohol pomôcť?
„Neviem, ako tieto zväzky pomôžu deťom. Ich podstatou je, ako to hovorí táto iniciatíva, aby boli „voľnejšie“, ale deti potrebujú stabilitu a trvácnosť. Ani problém rozvodov sa nevyrieši zrušením manželstva. Chlapi skôr potrebujú nájsť odvahu vstúpiť do manželstva. Možno by im pomohli výskumy, ktoré potvrdzujú, že ženatí chlapi štatisticky okrem jednej nevýhody, že trpia väčšou obezitou (za čo sú samozrejme zodpovedné ich lepšie polovičky), požívajú viac výhod, napríklad žijú dlhšie, zarábajú viac a sú všeobecne spokojnejší.“
Inštitút životného partnerstva by mal podľa platformy priniesť rovnaký obsah vzájomných práv a povinností ako manželstvo, napríklad nárok na vznik bezpodielového spoluvlastníctva a uplatnenie si daňového bonusu. Máte voči tomu výhrady? Aké a prečo?
„Veď si to stále nezakrývajme, chcú manželstvo pre homosexuálov, ale ešte to nemôžu tak nazvať. Preto to chcú nazvať životné partnerstvá, ale zároveň chcú, aby boli „voľnejšie“. Veľmi „životné“ to asi nie je, keď sa bude dať skončiť rýchlejšie ako zmluva s telefónnym operátorom. O bezpodielové spoluvlastníctvo nebude záujem, preto ho dávajú iba ako voliteľné. A o výhody bude záujem vždy, o povinnosti trošku menej. Dieťa ale potrebuje otca a mamu nastálo a stabilita je tiež záväzok, pre ktorý štát poskytuje manželstvu isté výhody.“
Páry rovnakého pohlavia by si podľa platformy mohli aj zákonne osvojiť biologické dieťa jedného z partnerov druhým partnerom. Podmienkou by bol súhlas druhého biologického rodiča. Je takáto možnosť pre vás prijateľná? Ak nie, prečo?
„Sme radi, že iniciátori konečne otvorene priznali to, čo my hovoríme už dávno, že chcú adopcie detí. Ale my nemôžeme klamať deti, deti nemôžu mať dve matky, ani dvoch otcov. To zistí v siedmej triede na biológii každé jedno z nich. Druhým dôvodom je, že odmietame biznis s deťmi! Deti nie sú tovar, ktorý sa má vyrábať na objednávku. Už teraz existujú špecializované firmy, ktoré sa zaoberajú dodávkou detí homosexuálnym párom. Spôsobuje to vykorisťovanie žien v ázijských krajinách, kde je žena znížená na úroveň náhradnej maternice. Samozrejme, že chudobná žena dá súhlas, hoci je biologickou matkou dieťaťa.“
Čím tieto ciele ohrozujú tradičnú rodinu? Napokon, okrem tzv. tradičnej rodiny sú tu rozvedené manželstvá, vdovy a vdovci, slobodné matky... tieto si nezaslúžia pozornosť spoločnosti? Nepovažujete ich za rovnocenné tzv. klasickej rodine a manželskému vzťahu muža a ženy?
„Ukážte mi jedného vdovca, ktorý vám povie, ako je rád, že ovdovel a dieťa vychováva sám. Ukážte mi jedného rozvedeného, ktorý vám povie, že chcel od začiatku, aby jeho dieťa zažilo rozvod a vyrastalo bez matky. Je to hrdinstvo vychovávať deti sám. Ale nie je hrdinstvo dopredu plánovať takúto budúcnosť pre svoje dieťa bez matky alebo otca, ako sa to deje v homosexuálnom vzťahu.“
Ako však tento spôsob životného partnerstva ohrozuje tzv. klasickú rodinu?
„Ide o priznanie rovnakých práv ako manželstvu, nie? Ako pomôže propagácia „voľnejších“ zväzkov manželstvu? Bude viac manželstiev a budú stabilnejšie pre deti? Stúpol niekde počet stabilných manželstiev po zavedení týchto zväzkov? Tak sa pýtam, za čo majú byť tie výhody? Pri manželstve to viem. V manželstve sa v priemere rodí najviac detí. Homosexuálne partnerstvo zo svojej biologickej podstaty neprináša porovnateľný počet detí a rovnaké obete pre spoločnosť. Po schválení takýchto zväzkov štátom však strácajú slobodu názoru všetci vrátane detí. Naše deti sa budú v školách učiť o rôznych životných štýloch, homosexuálnych zväzkoch, voľnejších zväzkoch ako o rovnocenných manželstvu. Nepoznám LGBTI aktivistov, ktorí by otvorili diskusiu a priniesli fakty o tom, že homosexuálne partnerstvá prinášajú spoločnosti rovnaké výhody ako manželstvo. Toto nie je rovnosť, ale nerovnosť pre deti.“
Slobodná matka uprednostnila pôrod pred potratom, hoci ostane sama, nezaslúži si skôr opak, pozitívnu diskrimináciu?
„Samozrejme, že v ťažkej sociálnej situácii potrebuje pomoc. Keď postavíte manželstvo ako vzor, máte dôvod na pomoc, lebo tu niekto chýba. Nebudete mať dôvod iba vtedy, ak sa budete tváriť, že žena, ktorú chlap prehodil cez palubu, je v „rovnocennej“ situácii s manželstvom. Jedna z našich podporujúcich organizácií Áno pre život už 17 rokov poskytuje takýmto maminkám bývanie. Spýtajte sa protistrany, aké bývanie poskytujú ich organizácie slobodným mamičkám!“
Ani ovdovený partner svoj osud neplánoval – nepovažujete ich za rovnocenné tzv. klasickej rodine?
„Osoby sú rovnocenné. Situácie nie. Na toto sa však spýtajte samotných vdovcov, či považujú za rovnocenný čas, ktorý strávili so svojou manželkou, oproti času, keď boli opustení a sami. Môžete sa opýtať aj detí. Môjmu otcovi zomrel otec, keď mal päť rokov. Nemyslite si, že mu nechýbal a určite nepovažoval za rovnocenné, že ho nemal.“
Súčasná slovenská rodina nie je v jednoduchej situácii – spomeňme problémy ako vysokú nezamestnanosť, nízke platy, vysoké životné náklady, odchod živiteľov za prácou do zahraničia, nedostatok škôlok a jaslí, mizernú dopravu za prácou, domáce násilie, alkoholizmus rodičov, vysokú rozvodovosť, nerovnocenné postavenie žien na trhu práce, komplikovaný proces adopcií... Plánujete sa venovať aj týmto otázkam? Ak áno, ako? Komunikujete o nich s politickými stranami a kompetentnými ministerstvami? Alebo podľa vás registrované partnerstvá, adopcie detí homosexuálmi a sexuálna výchova detí v školách sú tie kľúčové problémy, ktoré ohrozujú slovenskú rodinu?
„Dajte rodinu na prvé miesto a všetky tieto problémy sa začnú riešiť úplne inak na zdravých základoch. Presvedčte politikov, že je to dôležitá téma a budú sami chcieť podporovať finančne rodinu. To bola podstata referenda. Nemohli sme položiť mnohé dôležité otázky, lebo naša ústava nám zakazuje dať otázky, ktoré by mali vplyv na štátny rozpočet, dane, odvody, základné práva a slobody. Podporuje nás viac ako 140 organizácií, ale ani pes neštekol doteraz po tom, čo robili pre spomínané témy. Napríklad Áno pre život už desaťročia poskytuje bývanie pre týrané ženy aj s deťmi. Koľko útulkov pre týrané ženy prevádzkuje Možnosť voľby, ktorá dostáva z nórskych fondov a z ministerstva granty na propagáciu a kampane? Pokiaľ viem ani jeden. Chce to skutočnú zmenu.“