Kodajová: Zo Štúra urobil vodcu hnutia až neskôr samotný Hurban
Denník Sme
26. októbra 2015
Kodajová: Zo Štúra urobil vodcu hnutia až neskôr samotný Hurban
Keď počujeme slovo štúrovci, tak si väčšinou predstavíme jednoliatu družina, ktorá sa pozerá na svet podobne ako ich šéf, proste chlapci, akoby ich jedna mater mala. Tento pohľad je zrejme sploštený a nebude asi ani pravdivý. Pýtam sa v treťom rozhovore o štúrovcoch Daniely Kodajovej, historičky z Historického ústavu SAV.
Začnime však inak - čo mali „Štúrovi chlapci“ spoločné?
„Spoločné mali predovšetkým nadšenie. V istom zmysle máte pravdu, aj ich výzor bol podobný. Nosili odev študentov, mladých mešťanov, alebo kňazské rúcha. Rovnako si viazali mašle, podobne si nechávali narásť brady už v pomerne mladom veku. Z fotografií a obrazov tá podoba na nás vanie. Ale ak by sme si skupinu štúrovcov rozobrali na jednotlivých ľudí, tak už sa podobnosť stráca. Všetci síce pochádzali viac-menej z podobného rodinného zázemia, ich rodičia, resp. otcovia boli učiteľmi alebo kňazmi, prípadne bohatší remeselníci. Boli vzdelaní, neboli to obyčajní roľnícki chlapci. Štúrov otec bol učiteľ, Hurbanov evanjelický farár, Daxner bol zeman, Hodžov otec bol mlynár, Francisciho krajčír, otec Janka Kráľa bol mäsiar a viacerí ďalší pochádzali z remeselníckych rodín, čiže z prostredia, ktoré malo záujem, aby ich synovia išli študovať..“
Vzdelanie teda malo pre nich hodnotu, alebo bolo investíciou.
„Vzdelanie vnímali ako hodnotu, ale aj ako istý posun v spoločenskom rebríčku. Stávali sa vlastne „pánmi“ v prostredí, v ktorom pôsobili. S tou pozíciou bolo spojené aj morálne postavenie, istá spoločenská prestíž, nie však majetok. Každý vedel, že vzdelanci nebývali bohatí. Väčšina z nich v 30. rokoch, kedy táto generácia študovala, sa mala stať buď učiteľom alebo kňazom. Technická inteligencia nastupovala až neskôr, jej predstavitelia sa mohli mať trošku lepšie, ale ich zamestnanie bolo spojené s tým, že museli cestovať za prácou, museli prijímať objednávky. Väčšina štúrovskej generácie bola literárne činná, prispievali aj do novín, mnohí z nich boli redaktori. Na tieto aktivity sa nepripravovali v škole, ale akosi vyplynuli z ich záujmu o spoločenské dianie.“
Medzi štúrovcami dominovalo evanjelické náboženstvo. Bol ich pôvod aj geograficky podmienený?
„Grupovali sa na Liptove, Orave, Turci, Záhorí, Gemeri... Študenti zo stredného a východného Slovenska nemuseli chodiť až do Prešporka, paralelné centrá vzdelania boli aj v Levoči, Kežmarku, v Prešove. Z národného hnutia by sme však nemali vylučovať úplne ani katolícky prúd, medzi vzdelancami v seminároch sa formovala skupina ľudí, ktorí boli nadšení pre národnú prácu. Vnímali ju tak, že sa musia naučiť hovoriť jazykom ľudu, musia niečo pre ľud tvoriť, nielen poéziu, aj praktické príručky. Títo mladí muži, ako napríklad Andrej Radlinský alebo Juraj Holček, utvorili podobnú sieť ako evanjelickí vzdelanci. Nóvum je, že v rámci národných aktivít začali spolupracovať bez ohľadu na náboženskú príslušnosť.“
Hovoríme o ľuďoch zo strednej vrstvy, teda society medzi tými, ktorí rozhodovali, a vrstvou spoločensky úplne dole. Kde sa v nich nachádzala myšlienka národnej obrody?
„Tá myšlienka bola v ich čase stará približne 40-50 rokov a vyvíjala sa. Kým v prvom období išlo o nadšenie vzdelancov, ktorí sedeli v kabinetoch a diskutovali, že ľud nie je len masa, ktorú treba vyžmýkať a využiť, ale je nositeľom istých hodnôt. Ľud síce nemá písanú kultúru, ale v ústnej podobe si zachováva tradície, piesne, povesti a to je dôležité pri formovaní moderného nacionalizmu. Pri formovaní národa nestačí len elita, ktorá bude určovať smery vývoja, ale je potrebná aj kvantita. Keď sa prvýkrát objavuje slovo národ, nemá ľudový charakter, skôr išlo o akúsi privilegovanú šľachtickú elitu, ktorá bola súčasťou monarchie, lojálna voči dynastii. Vlastne sú to privilegovaní ľudia, ktorí tiež pochopili, že pri budovaní modernej spoločnosti nemôže na všetkých výhodách participovať iba úzka skupina, a o tú skupinu ľudí, ktorá produkuje, sa nikto nebude zaujímať.“
Ako uhorskú spoločnosť ovplyvňovali myšlienky Francúzskej revolúcie – bratstvo, rovnosť, sloboda -, a jednotlivec ako občan?
„To boli veľmi dôležité heslá. Hoci Francúzska revolúcia bola spojená s chaosom, krvou a násilím, predsa len heslo - sloboda, rovnosť, bratstvo - oslovovalo ľudí. Pod tou rovnosťou si predstavoval každý niečo iné; niekto, že si budeme rovní pred zákonom, iný že zničíme pánov a vezmeme si ich majetky. Čiže rôzne predstavy sa museli zjednotiť a dostať aj do zákonnej podoby. Nemohlo ísť len o anarchiu, ale aj o spôsob vnímania hodnôt a neprekračovania hraníc, ktoré takto opísaná demokracia mohla poskytovať. Lebo ak boli sloboda a rovnosť spočiatku vykladané tak, že vezmeme zbrane a urobíme poriadok s pánmi, čo sa dialo na začiatku Francúzskej revolúcie, vývoj ukázal, že je to pomýlená cesta, že takto spoločnosť nemôže fungovať. Abstraktné pojmy nadobudli konkrétnu podobu, osvojili si ich aj obyčajní ľudia, ktorí si začali uvedomovať, že nejestvuje len vôľa pána, ale že existuje zákon. Že existujú prirodzené zákony a zákony, ktoré sú spísané. A tie, ktoré sú spísané, by mali dodržiavať všetci.“
Štúrovci boli skupina mladých ľudí, ktorí začínali vnímať svet vo veku 15-20 rokov, revolučný vrchol dosiahli ako tridsiatnici. Čo bolo ich hlavnou motiváciou, hlavným cieľom, ktorý chceli dosiahnuť?
„Myslím si, že hlavným mottom v období romantizmu bolo presvedčenie, že môžeme zmeniť svet, že MY ho môžeme zmeniť, my ako skupina alebo ako jednotlivci. To je podstata celého romantického hnutia, titanizmus, individualizmus, vedomie, že my môžeme rozhodnúť o tom, ako sa svet bude vyvíjať a spieť k sociálnej spravodlivosti. To je opäť nová myšlienka. Predtým dominovala predstava, že spravodlivosti sa dočkáme až na druhom svete, ale práve romantizmus prináša myšlienku, že na čo čakať, tu na tomto svete si to urobme, ako by sa to nám páčilo.“
Mala Štúrova skupina predstavu, akým spôsobom to urobia? Alebo iba k nej dospievali v dialógoch, diskusiách, polemikách?
„Štúrovci predovšetkým kopírovali to, čo videli inde. Romantizmus bolo celoeurópske myšlienkové hnutie a umelecký romantizmus pomáhal tie myšlienky zviditeľniť, zobraziť, aby boli pochopiteľné. Ich základnou predstavou bolo, že prispejeme k zmene spoločnosti tým, že budeme sledovať, aká je, pomenujeme, čo vidíme a potom sa pokúsime zákonnou formou, formou reforiem spoločnosti, čiže jej nápravou sa priblížiť k ideálu. Takto povedané je to veľmi zjednodušené. Ale v podstate ich prázdninové cesty po krajine, zapisovanie si toho, čo videli a počuli, spovedanie ľudí, čo si pamätajú, ako žili ich predkovia, v tom je ich snaha spoznať vlastnú krajinu a uvedomiť si, čo treba meniť alebo akým spôsobom to meniť.“
Prečo hral takú významnú úlohu nový jazyk?
„Jazyk bol dôležitý komunikačný prostriedok. Predtým bola jazykom vzdelancov latinčina, ktorú sa učili v školách, ktoré navštevovala iba úzka skupina ľudí. Latinčina z nich ale zároveň robila privilegovanú skupinu, bez ohľadu na majetok, pôvod a dokonca aj na národnosť. Na konci 18. storočia sa veľmi prudko rozvíjajú národné jazyky, pretože prichádza informačná revolúcia, ľudia začínajú cestovať, sťahovať sa v oveľa väčšej miere ako v minulosti, odchádzajú za prácou. Vzdelanci v novom prostredí komunikujú s ľuďmi v ich jazyku, čiže začína sa kultivovať aj jazyk jednotlivých regiónov. Toto vyplýva z praktických potrieb - nie z nejakej vízie, že potrebujeme jeden jazyk. Ukázalo sa, že komunikácia v jednom jazyku pomáha spájať vedomie, že národ sme tí, ktorí hovoríme týmto jedným jazykom alebo veľmi podobnými nárečiami. Musíme sa však dohodnúť na nejakých pravidlách toho jazyka, ktorý sa stane naším spoločným jazykom. A to je základ kodifikačnej iniciatívy.“
Do akej miery bolo štúrovské hnutie reakciou na dianie národné u Maďarov, Srbov, Chorvátov?
„Národné hnutia si boli veľmi podobné. Bez ohľadu na to, či sa národy hlásili k historickým, veľkým alebo malým, ich prejavy boli rovnaké. Proste, skúmať a spoznať svoju krajinu, vytýčiť víziu a ak je to možné, tak na štátnej prehistórii založiť ideológiu a dožadovať sa opätovného osamostatnenia štátu, čo bol prípad Chorvátov, Čechov, aj Maďarov, ktorí stratili štátnosť v tureckých bojoch alebo v rozpínavosti habsburskej ríše. Ideológia nacionalizmu je veľmi podobná, jej praktická časť, formy práce a prenikania medzi stúpencov sú rovnaké.“
Keď sa hovorí o štúrovcoch, vždy sa spomenú tri veľké mená: Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. V tomto poradí to aj dobre znie. Aká bola Hurbanova a Hodžova pozícia v štúrovskom hnutí a čím sa oni dvaja od seba a od Štúra odlišovali?
„Vždy ich vnímame ako istý triumvirát, ale každý z nich bol iný. Neboli rovnakého zmýšľania a aj to ich zosúladenie do trojice je trošku umelý konštrukt, ktorý sa vymyslel dodatočne. Všetci ich súčasníci tvrdili, že často mali spory, často si museli vysvetľovať, čo kto svojím vyjadrením myslel. Aj ich mentálna výbava bola iná. Štúr bol ten, kto dokázal uzavrieť diskusiu veľmi ráznym spôsobom. Všetci pochopili, že vypočujem si vás, ale bude to takto. Štúr však zároveň zobral na seba aj zodpovednosť, nevyhýbal sa jej.“
Rozhodnutie „bude to takto“ bolo výsledkom diskusie alebo Štúrovej predstavy, ako by ten výsledok mal vyzerať?
„Do značnej miery išlo o výsledok diskusie, Štúr sám nabádal ostatných, aby nemlčali, aby povedali svoj názor.“
Nebránil sa teda dobrým nápadom.
„To určite nerobil. Každú diskusiu však treba nejako uzavrieť a Štúr mal pocit, že je to jeho záležitosť. Musíme si uvedomiť, že vystupoval ako učiteľ a toto je zrejme učiteľské gesto - pohovorili sme si, ale teraz sa dohodnime na niečom.“
Zase keby to nevedel a jeho rozhodnutia boli neakceptovateľné, tak by v tej pozícii lídra asi neostal.
„Presne tak. Štúr vlastne málokedy vo svojom živote napriek mnohým aktivitám odvolával svoje predchádzajúce rozhodnutie, alebo ho zmenil. Hurban naopak, urobil to viackrát. Bol za slovenčinu, potom sa vrátil k češtine, potom prešiel k slovenčine. Keď sa mu zdalo, že situácia si to vyžaduje, začal hľadať nových spojencov a urobil zmeny.“
Vnímate to ako Štúrovu chybu?
„Nie, ani Štúrovu, ani Hurbanovu. Jednoducho, okolnosti ho k tomu dotlačili. Keď sa nedalo presadiť to, na čom sa dohodli, tak skúšali niečo iné. Hurban mal množstvo iných dobrých vlastností. Bol vytrvalý. Neraz išiel sám proti sebe. Skutočne prinášal obete, neustúpil v niektorých situáciách aj za cenu, že ho posadili do väzenia. Po tom, ako Štúr zomrel a Hodža sa stiahol do úzadia, sa na Hurbana koncentrovala akási zodpovednosť za revolúciu, za dobrovoľnícke výpravy a on si tento biľag niesol, či už vystupoval na národnom stretnutí alebo na cirkevnom zhromaždení. Vždy bol nielen Hurbanom, ale i hurbanistom, tým rebelom, ktorý organizoval revolučné vystúpenie; zodpovednosť za to niesol po celý život. Napokon aj jeho syn Svetozár Hurban Vajanský povedal - byť Hurbanovým synom v Uhorsku, to je trvalý znak na čele.“
Bol Hurban taký konfliktný?
„Dosť bol konfliktný, pretože presadzoval to, čo považoval za správne. Štúr bol najprv učiteľ a potom bol dlhé obdobie bez stáleho zamestnania. Hurban žil prakticky celý dospelý život v jednej dedine, v jednom cirkevnom zbore, s tými istými ľuďmi. Zažil niekoľko politických zmien a toľko podrazov od ľudí, ktorí ho obklopovali, že zrejme toto bola jediná cesta, ako si uchovať vlastnú dôstojnosť a autonómiu.“
Ako vnímal Hurban Štúrovu pozíciu akéhosi prvého medzi rovnými?
„Viaceré tvrdenia, že štúrovci mali medzi sebou spory, dokladáme vetami vytrhnutými z kontextu, doplnenými a dodatočne okorenenými. Vždy sa hovorí, že Hurban mal spor s Franciscim kvôli Aničke Jurkovičovej, ale z korešpondencie nijaký spor nevyplýva. Ten jej flirtík s Franciscim je len literárna fikcia – obaja boli partnermi na javisku, počas jedných prázdnin. Dohrali divadlo a tým sa to skončilo. Tvrdenie, že boli sokmi v láske, nemá opodstatnenie. Iným príkladom je využívanie Štúrovej vety v súvislosti s Hurbanovou svadbou, že mu ide na pohreb, ako dokladu o nejakej nevraživosti. Je to vlastne smiešne, lebo Štúr na Hurbanovej svadbe bol, prerečnil na nej dva dni, dokonca tancoval. Svadbu svojho priateľa si užil a aj neskôr sa staral, aby mal Hurban miesto, utešoval ho po revolúcii, aj k pani Hurbanovej sa správal s úctou.“
Hurban bol uzrozumený s pozíciou dvojky?
„On vlastne nebol dvojka. Už pred revolúciou pôsobil v Hlbokom, zakladal spolok miernosti, vydával literárny časopis. V revolučných mesiacoch sa ukázalo, že v kraji, kde pôsobil, ho ľudia vnímali ako autoritu, vážili si ho ako kňaza i ako dejateľa. Aj po revolúcii sa vrátil do svojej farnosti a tam bol Niekto.“
Čiže tvrdenie, že Štúr bol vodca, je neskoršia konštrukcia?
„Áno, to vzniklo oveľa neskoršie. A čiastočne má na tom podiel aj sám Hurban. Keď v 80. rokoch písal Štúrov životopis, hodne jeho pozíciu zdôraznil. Zo spomínanej trojice žil Hurban najdlhšie. Štúra prežil o viac ako tridsať rokov, Hodžu takmer o dvadsať, takže dlho po smrti svojich druhov ešte vstupoval do spoločenského diania a voči nim si nemusel dokazovať svoju pozíciu.“
Napokon bol aj prvým predsedom Slovenskej národnej rady.
„Ale prečo? Pretože mal väčšiu schopnosť prakticky veci zorganizovať ako Štúr. Štúr bol teoretik, mysliteľ, ale v konkrétnych praktických záležitostiach, kto kam pôjde, kto komu napíše a komu vysvetlí, tam boli lepší iní. Myslím, že aj oni takto vnímali toto rozdelenie sfér vplyvu a pôsobenia v záujme spoločnej vec. Nevnímali sa ako sokovia, tento nános priniesla neskoršia doba.“
Futbalovou terminológiou boli ako skvelý stredný obranca, stredný záložník a stredný útočník, pracujúci pre tím?
„Asi tak. Pritom Štúr ich zjednocoval, spájal, každého poveroval tým, v čom bol dobrý, čiže potom mohol mať každý pocit, že prispieva dôležitým dielom k spoločnému cieľu.“
Štúr mal teda skvelý marketing?
„Štúr bol učiteľ, nabádal k diskusiám, kým Hurban bol farár a čo kázal z kancľa, to sa malo vnímať ako sväté. Rola učiteľa a kňaza sa líšia. Keď Hurban zakladal spolky miernosti a kontroloval svojich farníkov, robil to nepríjemným spôsobom. Každý alkoholik si myslí, že mu škodíte, keď mu odoberáte jediné potešenie. Hurban mal aj takéto konflikty, nielen v národných záležitostiach. Keď niekomu v Hlbokom vykričal, sľúbil si, že nebudeš piť a pil si, tak pre týchto farníkov bol „náš pán farár neznesiteľný a len samé spory majú“. Keďže sa s každým háda, asi je chyba v ňom.“
Tretím v triumviráte bol Hodža. Čím sa odlišoval od Štúra a Hurbana?
„Hodža je niečo úplne iné. Kým Hurban je tribún, ktorý si zoberie slovo, vezme pušku, začne organizovať, pôsobí vo svojom myjavskom prostredí, kde ho každý poznal, a preto je úspešný. Keď bolo treba, Hurban dojil, ale i kydal hnoj, ruka mu oťažela, ako sa sám vyjadril, keď od neho žiadali verše. Hodža je iný. Je absolútny introvert. Vôbec sa nehodil do povstania a už vôbec nie do jeho čela. Bol kňaz - mysliteľ, kňaz – spisovateľ, ale k jeho textom potrebujeme veľa vysvetliviek, lebo sú nám nepochopiteľné. Ale nielen nám, ony boli nepochopiteľné aj jeho súčasníkom. Všetci vedeli o jeho talente, ale jeho mesianistické vízie o očakávaní spasiteľa sa ťažko vysvetľovali.“
Prečo má Hodža takú významnú pozíciu v spomínanom triumviráte?
„Pretože bol najvýkonnejší spisovateľ. Hurban tiež začal písať, ale ihneď založil redakciu. Štúr takisto. Založil redakciu, písal úvodníky, ale svojím spôsobom rezignoval na umeleckú produkciu a jeho neskoršiu tvorbu by sme mohli skôr označiť za vedeckú ako spisovateľskú.. Štúr i Hurban museli nasýtiť noviny a časopis textami, čo nebolo jednoduché, zvlášť keď všetko vznikalo takpovediac na kolene. Hodža si naopak stále zachovával vizionársko-spisovateľskú tvorivosť a z toho mu vyplynul ďalší dôvod, prečo začal presadzovať nový jazyk. Hlavným Štúrovým dôvodom bol nacionalizmus. Jazyk mal pomôcť lepšie a tesnejšie sa zorganizovať v národ. Hurban podporoval kodifikáciu, lebo musíme jazyk uchovať aj v cirkevnom aj v národnom pôsobení. Hodža ho presadzoval ako spisovateľ a vlastne pri kodifikácii vyvinul najväčšie úsilie. Najvýraznejšie to bolo pri založení Tatrína (1844), spolku, ktorý mal zabezpečiť rozšírenie spisovnej slovenčiny a naverbovanie ostatných vzdelancov, kňazov, spisovateľov, učiteľov, aby novú spisovnú slovenčinu akceptovali.“
Hodžu vnímame najvýraznejšie pri vzniku spisovného jazyku, pri jeho kodifikácii, dodnes nazývanej ako hodžovsko-hattalovská jazyková reforma.
„Hodža sa stále krútil okolo jazyka, mal preň cit. Štúr si v Nemecku naštudoval veľa teoretickej literatúry, ale tie praktické veci spojené s gramatickými pravidlami, tabuľky, koncovky, to dotvoril Hodža.“
Čiže Štúr povedal, že budeme mať spisovný jazyk, ale ako bude vyzerať siedmy pád, povedal Hodža?
„Asi takto nejako to fungovalo. Činnosť okolo Tatrína nebola vôbec spojená s politikou. Spočiatku to vyzeralo tak, že cieľom týchto vzdelancov je vydávať noviny a publikovať v novom jazyku, ale keď prišla revolúcia, zaskočilo to všetkých, aj Štúra. Hodžu revolúcia vyslovene vystrašila. Keď sa povedalo slovo revolúcia, každý si predstavil Francúzsku revolúciu, gilotínu, vyháňanie ľudí, horiace sýpky, emigráciu... Toto slovo vzbudzovalo des a hrôzu, ale ukázalo sa, že kým je vládna moc na kolenách, je to príležitosť presadiť popri politických a sociálnych požiadavkách aj národné. Až vtedy začali pozitívne vnímať revolúciu. Aj ich sa dotklo násilie, aj ich vyrabovali a vystrašili, vypálili knižnice, na trojicu bol vydaný zatykač, Hurbanovi postavili šibenicu pred domom. Tú šibenicu mu však postavili miestni, nie vojaci z Budapešti.“
Prečo mu ju postavili?
„Prečo? To je záležitosť interpretácie. Lebo im bránil v pití? Pretože bol veľký Slovák a pansláv? Najmä slovu pansláv sa pridávalo negatívne a deštrukčné vnímanie. Myslím, že v tom bolo všetko. V revolúcii vyvrcholili aj drobné lokálne nenávisti a spory, aj ľudská zloba a naskytla sa príležitosť sa vybesnieť.“
Spomínali ste, že Hodža sa vydesil z predstavy revolučného násilia. U kňaza to bolo logické, či nie?
„Hodža to vnímal tak, že kňazovi nepatrí do ruky zbraň. Ale ak mal byť na čele organizácie dobrovoľníckych výprav, inak ako so zbraňou to nešlo. Jasné, že sa hlavne rečnilo a presviedčalo, ale zbrane museli mať. Ak sa ide do útoku, musí sa ísť len so zbraňou. Hodža to vyriešil tak, že utiekol, nechal iba pár slov v tom duchu, že prepáčte, ale ja nemôžem, prieči sa to môjmu svedomiu, a vrátil sa domov. Z toho samozrejme vyplývali obvinenia zo zrady, hoci všetci uznávali, že pre kňaza ide o vec svedomia, nemôže prekročiť to, čo sľúbil pred Bohom. Bolo to pochopiteľné konanie, ale v konkrétnej situácii ho vnímali tak, že zlyhal ako partner, od ktorého čakali, že podobne ako Hurban na Myjave privedie Hodža ako autorita na Liptove medzi dobrovoľníkov Liptákov.“
On ich však nepriviedol, naopak sa vrátil domov.
„Niektorí Liptáci sa pripojili, ale keď sa pán farár vrátil, tak to mnohých zabrzdilo. Toto zlyhanie sa prenieslo v 60. rokoch do vzťahu Hurbana a Hodžu. Hurban mal faru a Hodža pre spory na farnosti, kde si sťažovali, že nerozumejú tomu, čo pán farár káže, tú faru stratil. Keď zomrel Karol Kuzmány, superintendent evanjelickej cirkvi, o toto miesto sa uchádzali viacerí kandidáti. Bolo to v roku 1866, krátko pred ďalším valným matičným zhromaždením. Hodža mal predstavu, že by mohol kandidovať na tento smrťou uvoľnený post, čo by mu súčasne vyriešilo existenčnú záležitosť. Hurban faru mal, a keď sa o obsadení toho miesta diskutovalo, ukázalo sa, že väčšina ľudí si na tomto poste predstavuje skôr Hurbana ako Hodžu. Hodža to zobral ako zradu a nevďačnosť, stiahol sa a neskôr prijal miesto v Tešíne. Vždy tvrdil, že sa tam cítil ako vo vyhnanstve, ale kto navštívil Tešín, vie, že je to utešené miesto, v ktorom žila poľsky, nemecky a česky hovoriaca inteligencia, v meste vychádzalo niekoľko novín, pôsobil tam Kalinčiak ako riaditeľ gymnázia. Nebol to teda zapadákov na konci sveta, bolo to živé mesto. Ale pre Hodžu to bolo iné, cudzie. Nebol tam doma a onedlho zomrel s pocitom vnútorného nepochopenia. Žili v jednej dobe, ale osudy spomínanej trojice a širšieho okruhu štúrovcov teda neboli podobné.“