Stôl, na ktorom tancovala Josephine Bakerová
To sme ani nemuseli do Martina ísť, šomrem v duchu, keď sa motáme po jednosmerkách okresného mesta a budova na kopci sa nepribližuje. V mailovej pošte mám totiž pätnásť strán odpovedí na tematické okruhy a otázky, o ktorých som chcel v priestoroch Slovenskej národnej knižnice debatovať so šéfkou knižnice Katarínou Krištofovou. Je začiatok februára, o niekoľko dní sa začne mesiac knihy, a kam teda zájsť, ak nie do najhlavnejšej knižnice na Slovensku a potom aj do najkrajšej knižnice v Oponiciach?
U riaditeľky Krištofovej sa postupne vystrieda viacero kľúčových pracovníkov SNK, aby nám objasnili knižničnú problematiku z mnohých uhlov – vôbec sa netaja snahou predísť zjednodušeniam, aké sa v žurnalistických textoch nadštandardne často objavujú.
Ľubomír Jankovič autorsky odprezentuje nádhernú publikáciu Inkunábuly. Umenie európskych knižných tvorcov 15. storočia v zbierke SNK a hovorí o pripravovanej publikácii Slovensko a svet na starých mapách. Augustín Maťovčík pripomína akcie a publikácie pri vlaňajšom roku Ľudovíta Štúra a preveksluje našu pozornosť na Alberta Škarvana, lekára, spisovateľa, osobného lekára Leva Tolstého, a neobíde ani jeho nadštandardný vzťah k ženám. Od ostatných kľúčových pracovníkov SNK sa dozvedáme o množstve zaujímavostí a pokladov v archívoch SNK; hlavu mám ako melón – na toto nemôžu stačiť dve strany v novinách, useknem diskusiu po viac ako hodine a navrhujem prehliadku knižnice a digitalizačného pracoviska.
Dlho mi nebolo celkom jasné to personálne a argumentačné nasadenie, s akým riaditeľka a jej kolegovia prezentujú veľkosť a náročnosť úloh SNK nielen pri procese digitalizácie kultúrneho dedičstva. Keď však o niekoľko dní čítam na blogu denníka Sme drsnú kritiku priebehu a výsledkov digitalizácie od bývalého riaditeľa SNK Dušana Katuščáka, som v obraze predsa len trochu viac. Katuščák poukazuje na viaceré zlyhania v procese digitalizácie, riaditeľka ich v našej neskoršej mailovej korešpondencii odmieta. Text v prílohe O knihách, zameraný na najvzácnejšie poklady v SNK, nie je najvhodnejším priestorom na investigatívne hľadanie pravdy či časti pravdy na jednej či na druhej strane sporu (uspokojiť sa s tým, že je niekde uprostred, či každý má tú svoju, by bolo lacné) – a tak sa k nej ešte v budúcnosti vrátim.
V bielych rukavičkách
Zrejme aj tento latentný a stále neukončený spor dvoch posledných ministrov kultúry (Daniela Krajcera a Mareka Maďariča) a dvoch posledných riaditeľov SNK bol dôvodom nečakaného bonusu – zavedú nás totiž aj tam, kam sa bežný ani odborný návštevník knižnice nemá šancu dostať (sú to naše interné normy, tak ich pre vás vieme obísť, počujem počas cesty do depozitov, kde sú archivované tisícky kníh, periodík a dokumentov).
V depozitoch s presne udržiavanou vlhkosťou a teplotou je srdce knižnice. Regály sa rozostupujú a do rúk berieme vzácne knihy – Jana Cabadajová, vedúca oddelenia správy historických knižničných dokumentov a fondov, v bielych rukaviciach listuje vo vzácnych knihách, od najstaršej po (napríklad) vydanie denníka Sme z 15. januára 1993...
Najstarším rukopisom, ktorý sa nachádza v Literárnom archíve SNK, je zlomok Graduálu z konca 11. storočia. Je to najstarší notovaný fragment z územia Slovenska. Najstaršou prvotlačou (inkunábulou) v zbierkach SNK je Praeceptorium divinae legis („Učitelia Božieho zákona“) od Johannesa Nidera. Kniha bola vytlačená v Bazileji v dielni Bertholda Ruppela v roku 1464.
Cabadajová nás upozorňuje na nádherné ilustrácie Albrechta Dürera v norimberskom vydaní Schedelovej Kroniky z roku 1493 (Stvorenie ženy - Evy z Adamovho rebra či Posvätenie siedmeho dňa stvorenia...).
Priam s úctou berie Cabadajová do rúk Uhorskú kronika Jána z Turca (Chronica Hungarorum) – vyšla prvýkrát 20. marca 1488 v Brne. Jej autorom bol prvý známy laický spisovateľ v Uhorsku, Ján z Turca. V Kronike mapuje uhorské dejiny od najstarších čias až po dobytie Viedne Matejom Korvínom v roku 1488. Kronika je nielen pre SNK mimoriadne významná aj tým, že sa v nej po prvýkrát vyskytuje názov slovenského národa vo forme Slováčka (Zlowachko) – Cabadajová nám ukazuje toto slovo prstom v bielych rukaviciach.
Neskôr dole v študovni listujeme aj v najstaršej tlači v domácom slovenskom jazyku z roku 1581 - v Bardejovskom katechizme Martina Luthera, vytlačenom v dielni Davida Guttgesela v Bardejove, odfotíme si aj Desatero Boží přikázaní. Čítame si v liste Mahátmu Gándhího doktorovi Dušanovi Makovickému, v rukách máme rukou písaný záznam textu slovenskej hymny zo zápisníka Viliama Paulínyho – Tótha (v tomto zázname je zjavná formulácia „zastavme ich, bratia“). Maličký korán v arabskom písme nedosahuje veľkosť zápalkovej škatuľky.
Domácim ukazujem v denníku Sme, že majú v archíve úplne-úplne prvé vydanie, v ktorom sme až na rotačke zistili, že tlačiareň nedokáže vytlačiť písmeno „ď“, čo bolo v prípade článkov s maďarskou problematikou (spor o Gabčíkovo) mimoriadne bizarné. V druhom vydaní bola už táto chyba odstránená. Dodnes nezabudnem na vtedajšiu odpoveď Karola Ježíka jednému novinárovi na otázku, či je šťastný, keď pri rotačke listuje v novom denníku - šťastie nie je kritériom kvality, reaguje Karol a hoci vedľa stojaci Alexej Fulmek ani ja vôbec netušíme, čo všetko nás čaká, je nám jasné, že je pred nami nesmierne veľká výzva a neopakovateľný príbeh.
Reštaurovanie a digitalizácia vo Vrútkach
Presúvame sa do Vrútok, do digitalizačného pracoviska a prechádzame si celým procesom. Od každodenného prísunu nových kníh a periodík, cez ich mechanickú a chemickú očistu, zbavenie rozličných plesní a mikroorganizmov až po skenovanie a ukladanie do knižničného systému. Podľa domácich vidíme jedno z najmodernejších pracovísk v Európe, ktoré sa stalo inšpiráciou aj pre iné krajiny. Na poschodí niekoľko reštaurátoriek postupne obnovuje staré knihy do takej podoby, aby sa mohli digitalizovať.
Prekvapením pre mňa je, že hoci sa ukončenie digitalizácie ohlásilo už vlani v októbri, proces nie je ani zďaleka ukončený – de facto išlo vedeniu SNK o naplnenie kvantitatívnych kritérií, aby bol eurofondový program naplnený, a tie najkomplikovanejšie digitalizácie (staršie fondy) budú pokračovať ešte niekoľko rokov. Napokon, cieľom projektu je digitalizovať všetky slovaciká, aj tie, ktoré priebežne vychádzajú a ešte len vyjdú - je to teda nekonečný proces.
Môže sa to zdať podivné, ale keď vidíte, v akom zúboženom stave je nemalá časť archívu SNK a čo všetko sa musí pri reštaurovaní kníh urobiť, o.i. neraz úplne rekonštruovať väzbu či doplniť celé kusy chýbajúcich strán tekutou, tzv. japonskou papierovinou, je potom logické, že vedenie SNK uprednostnilo v časovej tiesni pri digitalizovaní súčasnú knižnú a časopiseckú produkciu pred starými knihami a dokumentmi.
Napríklad Lutherova biblia z roku 1703 bola reštaurovaná takmer dva roky – nie div, táto biblia, objavená v tzv. Zayovskej knižnici v Uhrovci, má 1672 strán písaného textu a 32 strán celostranových rytín.
Opúšťame Vrútky úplne uštvaní, na druhý deň nás čakajú Oponice.
Ako v nebi knihomilov
Iste, našinec už navštívil alebo videl špičku svetových knižníc (buď osobne či v televízii alebo na nete), ale po vstupe do priestorov knižnice v Oponiciach stojíte v úžase. Harmónia je priamo hmatateľná, zosúladenie materiálov a farieb spôsobí, že sa vám nechce odísť. Oxford pre dospelých, Rokfort pre deti – tomu pocitu neuniknete.
Excelentný dojem z knižnice umocňuje pôsobivý a zanietený prístup sprievodcu a manažéra pre vzťahy s verejnosťou Petra Králika. Prepojenie osudov knižnice a obyvateľov blízkej dediny dokumentuje Králik aj na vlastnom príbehu a šperkuje svoj výklad pred návštevníkmi množstvom osobných zážitkov a postrehov. Načúvate jeho výkladu a viete si živo predstaviť, ako sa hádžu knihy na nákladné autá a odvážajú preč, ako sa vylamujú police s knihami a ničí nábytok, ako do týchto vyprázdnených priestorov nacúvajú iné nákladné autá s obilím..., lebo za komunistov tu bola aj sýpka.
Králik rekapituluje príbeh knižnice od jej založenia vo Viedni až po súčasnosť. Sympatizujete so starým pánom, grófom Antonom Jurajom Aponim, ktorý knižnicu založil v roku 1774 vo Viedni, s jeho bibliofilským synom Antonom, ktorý knižnicu najprv premiestnil do Bratislavy do paláca na Kozej ulici, kde sa v roku 1827 stala prvou verejnou knižnicou v Uhorsku, a neskôr, v roku 1846 do Oponíc, kde bol kvôli nej rozšírený rodinný kaštieľ. „Knihy mesiace prevážali na vozoch ťahaných volskými poťahmi a knihovníci ich ukladali do políc podľa vedných odborov,“ hovorí Peter Králik skupinke návštevníkov.
Potomkovia Antona Aponiho už toľko lásky ku knihám nemali, naopak, predajom knižného fondu sa snažili zbaviť nadobudnutých dlhov. Počas dvoch aukcií (Sothebys v roku 1892 a Praha v roku 1939) prišla síce knižnica o tisícky vzácnych kníh, stále však v nej nájdete množstvo cenností a slávnych mien – Cicero, Vergilius, Giordano Bruno, Galileo Galilei, Isaac Newton, Michelangelo Buonarotti, zhGoethe, Schiller, Kant, Fichte, Petrarca...
A na snookerovom stole tancovala Josephine Bakerová – ešte stále odolávate?
RÓBERT KOTIAN