Presýtenosť sexom na počiatku dobrej literatúry?
O knihách
Január 2015
Presýtenosť sexom na počiatku dobrej literatúry?
Severská krimi sa stala celosvetovým čitateľským fenoménom
Na počiatku bol vraj Stieg Larsson a jeho trilógia Millénium. Starší čitatelia vedia, že švédska detektívka ovládla česko-slovenské knižnice už v 70. rokoch dvojicou Maj Sjöwallová a Per Wahlöö. Po Larssonovi sa však roztrhlo vrece - a väčšinou jeho obsah za to stojí.
Čo teda mali robiť Eskymáci a Laponci a Nóri a Švédi a Fíni a Islanďania a Dáni počas dlhých jesenných a zimných večerov a týždňov a mesiacov, keď ešte nebola telka ani fejsbúk? Áno, áno, isteže aj to, ale každý večer a aj vo vyššom veku a v pokročilom štádiu manželstva? Tak sa radšej zhovárali a debatovali a prekárali a navzájom si načúvali. A videli si aj do žalúdka a do psychických zákutí, do tých najjemnejších nuáns. A z tých iglú a zrubov a drevených domov, odkiaľ sa ozývalo najstrašidelnejšie ticho, z tých pochádzajú predkovia dnešných velikánov severskej krimi (trošku fabulujem, ale prečo nie?), akými sú Stieg Larsson, Jo Nesbo, Henning Mankell, Jussi Adler-Olssen, Peter May, Jorn Lier Horst, Arnaldur Indridason... Ten zoznam by mohol byť veľmi rozsiahly, hoci k špičkám určite nepatria všetci, ktorí sa pod týmto pojmom ukrývajú, a ktorých ponúkajú vydavateľstvá na celom svete plnými priehrštiami.
Príroda a zločin
Viacerí bystrí pozorovatelia fenoménu severskej krimi upozorňujú na kontext severskej prírody a jej prepojenosť na tento literárny žáner: „Zabudnuté kúty Štokholmu, mierumilovný vidiek, hlboké fjordy, pusté náhorné plošiny, arktické noci a mrazivé snehové víchrice sú vrcholne atraktívne kulisy pre zločin“ (Martina Háchová), či „hoci temné, zasnežené, ľudoprázdne pláne drsného severu alebo depresívni alkoholici a mlčanliví psychopati, zošalevší z dlhých nocí na izolovaných ostrovčekoch, sú neprenosné – za spustenými žalúziami, zatvorenými okenicami a dverami zaizolovanými pred zimou a tmou je ideálny priestor na zvlášť hnusnú, krvavú vraždu“ (Kateřina Kadlecová). Aj popredný nórsky spisovateľ krimirománov Thomas Enger (poznáme ho zatiaľ iba z českých prekladov) sa na margo tohto fenoménu a originality severskej krimi vyjadril, že „veľa sa zaoberáme počasím, pretože na severe stále prší, stále je zima a tma a v niektorých oblastiach nevidíte svetlo celé mesiace. To samozrejme ovplyvňuje ľudí, ktorí v Škandinávii žijú, a v našej literatúre to poznať. Vytvára to nevšedné prostredie pre všetky príbehy“. Napokon, kontrast krvi na snehu je starobylým obrazom s vlastnou emocionálnou a metaforickou bázou (nielen názvom predposledného Nesbovho románu).
V niektorých prípadoch severskej krimi je drsná príroda a izolovanosť prostredia skutočne výrazným dejotvorným prvkom, ovplyvňujúcim nielen vzťahy mikro- či makrospoločnosti, ale neraz aj podmienky spáchania trestného činu a jeho vyšetrovania (napríklad prvý diel Larssonovho Millénia či trilógia Petra Maya, odohrávajúca sa na ostrove Lewis).
Tento „geografický“ vplyv dosiahol svoj bizarný vrchol v dánsko-švédskom televíznom seriáli Most, kde bola mŕtvola položená na moste medzi dánskou metropolou Kodaň a švédskym mestom Malmö, presne na hranici oboch štátov, čo zviedlo dokopy vyšetrovateľov z policajných zborov dvoch miest.
Severská krimi však často prekračuje hranice nielen preto, že aj svet zločinu je globálnym fenoménom, ale aj preto, že i samotní autori sa prirodzene a opakovane pohybujú medzi viacerými štátmi – napríklad Henning Mankell zručne využíval skutočnosť, že na striedačku žil vo Švédsku a v Mozambiku, a pri písaní dosahoval zaujímavú konfrontáciu nielen prostredí a príčin zločinu, ale aj policajných metód, postupov a pozícií vyšetrovateľov v oboch krajinách, kultúrach či civilizáciách. A občasné presuny Mankellovho komisára Wallandera medzi Malmö/Ystadom a Rigou, konfrontácie oboch svetov sú najmä pre čitateľa z bývalého ostbloku mimoriadne zaujímavým čítaním a uvedomovaním si tak odlišných politických a sociálnych pomerov.
Aj Nesboov hrdina Harry Hole sa okrem nórskeho Osla a austrálskeho Sydney, kde vyšetruje zločiny, dostáva kvôli svojim opileckým sklonom aj do thajských brlohov – odkiaľ sa vracia, aby vyšetroval zločin v nórskej metropole.
Ďalší policajný detektív Fin Macleod, hrdina kníh už spomínaného Petra Maya, sa po strate syna a rozvrate manželstva vracia zo škótskeho Edinburghu na ostrov Lewis, kde vyrastal. Kontakt s minulosťou a iným prostredím je pre neho nielen možnosťou na osobný reštart, ale aj na vyšetrenie brutálnej vraždy, spáchanej podľa rovnakého scenára ako jedna vražda v Edinburghu. Bonusom z tohto geografického hľadiska je ešte každoročná lovecká výprava ostrovanov na ešte menšiu skalu An Sgeir, na ktorej všetko, čo sa na nej stane, aj ostane – tragédiu či vraždu nevynímajúc.
Súkromný život ako trauma
Ak však nechceme zájsť až ku prastarým koreňom mytologického či ľudového rozprávania, stačí sa nám pre potreby tohto textu vrátiť do polovice 60. rokov minulého storočia, kedy nielen švédsku, ale aj americkú a európsku a slovenskú čitateľskú verejnosť oslovila autorská dvojica Maj Sjöwallová a Per Wahlöö (autorské dvojice sú vôbec nadštandardne zastúpené v severskej krimiliteratúre). Táto švédska dvojica v 70. a 80. rokoch obsadila v slovenských knižniciach rovnocenné zastúpenie s inými špičkami detektívnej a kriminálnej literatúry (Erle Stanley Gardner, Ed McBain, Georges Simenon, Rex Stout, Raymond Chandler, Robert van Gulik, Dorothy Sayersová...) a jej policajný komisár Martin Beck sa zaradil ku hviezdnym postavám týchto románov (Perry Mason, Steve Carella, Jules Maigret, Nero Wolfe, Phil Marlowe, sudca Ti, lord Peter Wimsey...).
Fanúšika súčasnej severskej krimi však určite neprekvapí, že už v tejto sérii Maj Sjöwallovej a Pera Wahlööa sú zakódované viaceré princípy, úspešne opakované v modernej verzii škandinávskej krimiliteratúry, nazývanej aj nordic noir – okrem nie idylického osobného života Martina Becka sú to hlavne výrazné kritické pasáže, orientované proti vtedajšiemu korupčnému politickému systému, prepojeniu štátu so záujmovými skupinami a proti neefektívnosti a premrštenej byrokracii v policajnom zbore.
Rozvrátený alebo prinajmenej kontroverzný osobný/rodinný/milenecký vzťah je nadštandardne častou súčasťou života detektívov, kriminalistov či vyšetrovateľov v severskej krimi, až sa zdá, že je to systémová záležitosť škandinávskych pomerov. Prinajmenej policajný vyšetrovateľ/detektív s harmonickým či aspoň uspokojivým rodinným/vzťahovým zázemím je mimoriadne zriedkavou výnimkou tejto literatúry. Z tohto hľadiska sú kriminalista Harry Hole (autor Jo Nesbo), komisár Kurt Wallander (Henning Mankell), novinár Mikael Blomkvist (Stieg Larsson), policajný vyšetrovateľ Fin Macleod (Peter May), komisár William Wisting (Jorn Lier Horst), komisár Erlendur Sveinsson (Arnaldur Indridason), šéf vyšetrovateľov Torkel Höglund a psychológ Sebastian Bergman (v románoch Michaela Hjortha a Hansa Rosenfeldta) akýmisi systémovými predĺženiami komisára Martina Becka z prelomu 60. a 70. rokov minulého storočia. Okrem pracovných problémov či konfliktov s nadriadenými (toto je trošku upokojujúce, zrejme nielen slovenské orgány majú v čele zbor truľov) sa neustále potácajú v neusporiadaných manželských a mimomanželských a rodičovských vzťahoch – čím síce dostávajú akýsi ľudskejší rozmer, na druhej strane vytvárajú v čitateľovi dojem, akoby práve takýto model bol prevládajúcou črtou predstaviteľov škandinávskych vyšetrovacích orgánov.
Sjöwallová, Wahlöö a tí ďalší
Nikto z literárnych analytikov severskej krimi nepopiera, že cunami tejto literatúry odštartoval na začiatku 21. storočia trilógiou Millénium švédsky novinár a spisovateľ Stieg Larsson. Rovnako je nepochybné, že Larsson nadviazal niektorými kľúčovými kompozičnými prvkami na autorskú dvojicu Maj Sjöwallová a Per Wahlöö, v ktorej románoch spojených s komisárom Martinom Beckom, vydávaných v rokoch 1965 až 1975, dosiahla švédska/severská krimi svoj prvý svetový vrchol a uznanie.
Ako píše zostavovateľ zbierky poviedok Temná strana Švédska John-Henri Holmberg, táto dvojica ako prvá zabodovala aj za hranicami Švédska a jej séria si získala úspech ako „jedinečný literárny experiment“. Hoci sa v tom čase zdala táto literatúra ako príliš drsná a depresívna, politické posolstvo románov stálo za ich úspechom. Obaja autori ako ľavicoví aktivisti sa „rozhodli písať o politických problémoch a motívy zločinov spájať so sociálnym pozadím obetí a zločincov... otvorene sa zaoberať problémami ako fašistické tendencie v kruhoch polície a zrada robotníckej triedy údajne socialistickou vládou...“.
Ani už spomínaný Enger túto inšpiráciu nepopiera, tvrdiac, že „v Škandinávii sú autori, ktorí pokračujú v tradícii dvojice Maj Sjöwallová a Per Wahlöö či Henninga Mankella. To sú spisovatelia, ktorí písali o škandinávskych spoločenských témach“.
Holmberg v úvode k Temnej strane Švédska otvorene hovorí, že „keď v roku 2008 začali vychádzať preklady románov Stiega Larssona, mnohých kritikov zjavne prekvapil negatívny obraz švédskeho štátu blahobytu, ktorý obludne narástol a bol ochotný obetovať práva, slobodu a život svojich občanov v záujme zachovania vlastných privilégií a moci“. Tento pesimistický obraz švédskej spoločnosti podľa Homlberga „priamo nadväzuje na spoločenskú kritiku v románoch Maj Sjöwallovej a Pera Wahlööa a stáva sa po štyridsiatich rokoch pre švédsku kriminálnu prózu príznačným“.
Zdá sa, že aj táto neodtrhnutosť od spoločenských reálií vystrelila Larssona nielen na švédsky krimi Olymp a zaistila mu čitateľskú priazeň medzi fanúšikmi krimiliteratúry na celom svete. Isteže, novinárska zručnosť, väčšinou neprehnané a uveriteľné gradovanie napätia, neošúchané hlavné postavy (Lisbeth Salander je dnes pojmom v tejto literatúre a jej imidžu výrazne napomohli aj obe filmové podoby), znalosť prostredia švédskeho podsvetia aj policajných pomerov, vykreslenie nie veľmi známych fašistických dejín švédskej spoločnosti a samozrejme, vzťah Mikaela Blomkvista a hackerky Lisbeth, dodali trilógii najvyšší punc, k akému sa ostatné špičky severskej krimi viac či menej vydarene približujú.
Čím začať?
Desiatky a stovky románov severskej krimi vynakladajú veľké nároky na každého, kto by sa v tej literatúre chcel neomylne orientovať a vedel by v nej dokonca aj oddeliť zrno od pliev – lebo ako všade inde, ani v severskej krimi nie je všetko zlato, hoci obálky sa tak väčšinou blyštia. Ak ste v čítaní prišli až sem, možno vám, ak nie ste práve fanúšikmi tohto žánru, napadá otázka, čím začať, po ktorom autorovi či diele siahnuť v úvode. Osobne by som odporúčal niekoľko odlišných autorov, zistíte tak, ktorá severská krimi vám konvenuje najviac.
Larssonovo Millénium je zrejme bibliou tejto literatúry, tú určite neobíďte. Ešte pred Larssonom zaujal čitateľov Henning Mankell (aj vďaka televíznemu seriálu o komisárovi Wallanderovi) – ak začnete jeho poslednou knihou Pyramída, určite nepochybíte, lebo v poslednej knihe sa Mankell vrátil k začiatkom komisára Wallandera – a táto kniha je mimoriadne vydarená. Za svetovú špičku tohto žánru sa považuje Jo Nesbo – zrejme právom, hoci ani jeho séria o Harrym Holem sa nevyhla aj slabším častiam. V jeho prípade je však nutné romány čítať postupne, ako ich autor písal, čiže začať Netopierím mužom – určite by ste nechceli zistiť, že v piatom dieli (napríklad) sa dozviete niečo, čo vám je v treťom alebo štvrtom utajené a je zdrojom nutného napätia. Jorna Liera Horsta som viackrát spomínal, je takmer jedno, čím začnete, budete chcieť čítať všetko a nebudete sklamaní. Nielen dánsku špičku predstavujú romány Jussiho Adler-Olsena – málokto si nevychutná prácu novovytvoreného oddelenia Q, ktoré sa zaoberá odloženými prípadmi zvláštnej dôležitosti, lebo kombinácia komisára Carla Morcka a jeho arabského pomocníka Asada, prisťahovalca, je zdrojom málo vídaného humoru v žánri. A fanúšikovia typu doktora Housea by mali siahnuť po dvojici Michael Horst a Hans Rosenfeldt – eskapády psychológa Sebastiana Bergmana si budete určite užívať.
Nezabudol som na iných, porovnateľne kvalitných, len sa mi sem nezmestia.
Za zenitom?
Severská krimi je dnes fenoménom, ktorému sa v súčasnosti len máločo vo svete literatúry vyrovná, a prevalcovanie týmto žánrom dnes priznávajú aj vo Veľkej Británii, kolíske detektívneho (či krimi) žánru. Každý ďalší pokus o sumarizáciu či špecifikáciu autorov a literárnych postáv musí dopadnúť viac či menej neuspokojivo, lebo kníh a autorov sú každoročne stovky.
Táto masovosť, presila kvantity však v sebe nesie aj nebezpečenstvo vyprchania fajnovosti žánru a zdá sa, že si to začínajú uvedomovať aj niektorí autori. Fascinácia úspešným žánrom v sebe totiž obsiahla aj dve slabosti – jednou je priveľa priemerných autorov, druhou pričasté podľahnutie dobrodružným lákadlám žánru, kde v súboji gradovania napätia a intelektuálneho precizovania zápletky ten druhý súper začína ťahať za kratší koniec. Pomerne presne to vystihol popredný poľský autor detektívok Zygmunt Miloszewicz, ktorý „dokonca vyhlásil, že opúšťa celý žáner, pretože sa podľa neho dostal do krízy, keď sa autori pretekajú v bizarnostiach na úkor poctivého remesla“. Už spomínaný zostavovateľ Temnej strany Švédska John-Henri Holmberg dokonca tvrdí, že „sa znovu vynorili staré dilemy – ... koľko literárneho experimentovania sa dá v kriminálnych románoch tolerovať; do akej miery treba v detektívkach vyžadovať dodržiavanie tradičnej racionálnej dedukcie...?“
Zdá sa, že slepú uličku medzi prvými postrehol Jo Nesbo, na ktorého posledné diela v sérii o Harrym Holem tieto poznámky Miloszewicza a Homberga sedia ako uliate, a prevesloval do akejsi drsnej školy, kde dominuje prostredie a vedomie nájomného vraha (Krv na snehu, Polnočné slnko).
Tvrdiť, že severská krimi dosiahla svoj vrchol a už pôjde len dole, by bolo určite nepresné – špičky si zrejme udržia svoju vysokú úroveň, len sa budú musieť od sveta bizarností vrátiť (či im nepodľahnúť) k poctivému remeslu písania detektívok a krimirománov a k dodržiavaniu tradičných kritérií žánru, akými sa vyznačovali ich poprední predchodcovia. Lepšie predpoklady na tento žiaduci návrat ku koreňom majú zrejme autori s minulosťou vyšetrovateľov či kriminológov, ktorí sa viac spoliehajú na skúsenosti a znalosť policajného remesla ako na literárnu kreatívnosť odtrhnutú od reality.