Amazonky v regionálnych zákopoch
Denník Sme
20. apríla
Amazonky v regionálnych zákopoch
Biblický príbeh Dávida a Goliáša fascinuje a inšpiruje už niekoľko tisícročí – napriek tomu, že menšie varianty tohto súboja môžeme zažívať takmer denno-denne (naposledy napríklad v kauze okradnutých a oklamaných subdodávateľov Váhostavu). Množstvo podobných príbehov prináša aj regionálna politika. Pred niekoľkými rokmi to bol príbeh odporu voči výstavbe skládky na okraji Pezinka. Situácia dvoch poslankýň seneckého zastupiteľstva v opozícii voči 16 poslancom mala tiež tento nádych. Začínajúca poslankyňa v Šahách už pri prvom kroku narazila na bariéru primátora a ostatných členov zastupiteľstva. Nie všetky regionálne súboje Dávidov s Goliášmi sa však končia rovnako pozitívne ako ten v Pezinku. Naše príbehy budú mať navyše aj niečo netradične spoločné – v rolách Dávidov totiž vystupujú ženy. A tlak, ktorému museli či musia čeliť, je hanebný.
Tri príbehy žien z regionálnej politiky sú na jednej strane signálom, že na tejto úrovni sa s oponent(ka)mi často nenarába v rukavičkách, ale ich momentálna situácia zasa presviedča, že vzdorovať voči arogantnej moci má zmysel, a že jestvujú zásady a stratégie, ktoré zvyšujú šance na úspech.
Zuzana Čaputová: Kooperácia je lepšia ako konfrontácia
Napriek dramatickému priebehu dlhoročného súboja je momentálna situácia odporcov výstavby skládky na okraji Pezinka potešiteľná. Príbeh odporu občanov a napokon aj vedenia mesta proti výstavbe skládky na okraji Pezinka pred niekoľkými rokmi sledovalo pozorne celé Slovensko – súboj občanov proti súdom (krajskému aj ústavnému) a prokuratúre (krajskej aj generálnej) a úradníkom (minimálne z dvoch ministerstiev) a podnikateľom a koaličným politikom bol fascinujúci nielen svojím priebehom, ale aj výsledkom. Aj keď v konečnom dôsledku musela rozhodnúť až Veľká komora Súdneho dvora EÚ. Advokátka Zuzana Čaputová, jedna z lídrov odporu a právna zástupkyňa občianskej iniciatívy Skládka nepatrí do mesta, formuluje nielen pozadie celého príbehu, ale aj princípy úspešnej stratégie občanov vystupujúcich proti arogantnej moci.
V akom štádiu je kauza pezinskej skládky?
„Pezinská skládka je zatvorená, nezaváža sa odpadom. To je faktický stav. Z právneho hľadiska po rozhodnutí súdneho dvora Európskej únie a po následnom rozhodnutí Najvyššieho súdu je zrušené právoplatné povolenie na skládku. Vec sa vrátila na ďalšie konanie, v ktorom sa však nepokračuje. Nás tento stav netlačí, my konanie posúvať nepotrebujeme. Ani investor sa zrejme nehlási. Konanie je ako keby otvorené po prvostupňovom rozhodnutí, ale neexistuje právoplatné povolenie, skládka je zatvorená.“
Kto by mal v konečnom dôsledku rozhodnúť?
„Slovenská inšpekcia životného prostredia by mala buď vyhovieť žiadosti a vydať rozhodnutie, samozrejme za účasti nás, Pezinčanov alebo uzavrieť konanie bez toho, aby žiadosti vyhovela. V každom prípade je aktuálny stav taký, že neexistuje povolenie a skládka je uzavretá.“
Čiže momentálna situácia vám vyhovuje.
„Áno.“
Prečo ste sa v tom spore o výstavbu pezinskej skládky tak výrazne angažovali?
„Pracovala som na mestskom úrade ešte počas vysokej školy a prvé informácie som mala od kolegu Jara Pavloviča zo životného prostredia. Už so starou skládkou v Pezinku sme bojovali roky a potom sa začal príbeh novej skládky. Mám rešpekt pred zvýšeným výskytom niektorých onkologických ochorení, o ktorých som vedela, že v Pezinku sú. Potom som sa dozvedala, aký vplyv na ľudské zdravie majú skládky, medzitým sa mi narodili dve deti a hoci sme bývali v centre mesta, pre zápach zo starej skládky sa nedalo ani vetrať. Chcela som, aby moje deti a moja rodina a Pezinčania mohli fungovať v normálnom zdravom prostredí, a nie zaťaženom ďalším nezmyselným zámerom.
Vy ste neboli ešte v tom čase mestskou poslankyňou. Ako sa k výstavbe novej stavali mestskí poslanci? Ovplyvňovali ste zastupiteľstvo, aby tá skládka nebola vybudovaná?
Postoj mesta a poslancov sa menil postupne. Spolu s Jarom Pavlovičom sme sa stretali s jednotlivými poslancami a vysvetľovali sme im dôvody, pre ktoré považujeme povolenie skládky za nezákonné a aké riziká spájame s jej prevádzkou. Neskôr k nám pribúdali členovia občianskej iniciatívy, približne 6-7 ľudí, vinári, podnikatelia, pestrá zmes ľudí, ktorým skládka pripadalo ako nezmyselná.“
Kedy nastal zlom v meste, kedy sa postavilo na vašu stranu?
„Koncom roku 2007 bolo cítiť zásadný posun. Kauza sa vyhrotila aj v médiách, keď sa začali diať najhrubšie kroky zo strany inšpektorátu životného prostredia – viacerým poslancom bolo jasné, že to nie je fér hra voči mestu a jeho obyvateľom. Mám na mysli utajovanie podkladov, rozhodnutí, nemali sme prístup k spisu, vylučovali nás z konania. Občania aj mesto boli vylúčení z územného konania, lebo majiteľ skládky odčlenil pás z pozemku, na ktorom sa skládka umiestňovala, stal sa teda susedom sám sebe a tak bolo mesto vylúčené z konania. Vylúčenie občanov označil za nezákonné aj Najvyšší súd.“
Kto bol najväčším protivníkom na druhej strane?
„Bol to predovšetkým investor, ktorý mal záujem sprevádzkovať skládku v novej jame, ale postupne sa ukazovalo, že záujem povoliť skládku je oveľa širší. Proti nám boli aj úkony krajskej prokuratúry, ktorá zmenila časť svojho vlastného stanoviska, vymenila zadnú stranu dokumentu.“
Pamätám si, že proti vám bol aj vtedajší generálny prokurátor.
„Na čele krajskej prokuratúry stál terajší generálny prokurátor Jaromír Čižnár. Veľmi aktívne sa ku kauze vyjadroval aj vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Jedným z možných dôvodov, prečo to tak bolo, sú jeho blízke vzťahy s Mariánom Kočnerom, ktorý sa postupne tiež v kauze začal angažovať. Spektrum hráčov, ktorí boli na opačnej strane, bolo pestré. Nezákonne začali konať aj orgány, ktoré mali chrániť zákonnosť.“
To sú strašne silní hráči - nezastrašovalo vás to?
„Po celý čas som sa snažila veľmi pozorne vyhodnocovať mieru rizika, ako je to len možné. Aj ja som istý čas nikdy nechodila na stretnutia sama, vždy ma niekto sprevádzal. Telefonáty, poškodenie auta naznačovali, že by som sa nemala angažovať. Pre mňa osobne to boli veľmi silné momenty v tom celom príbehu.“
Asi by boli radšej, keby ste sa zľakli a ustúpili.
„Veľmi nám pomohlo, že sme intenzívne v médiách komunikovali o tejto kauze a jasne hovorili, kto je na druhej strane. Tie upozornenia, že mám byť opatrná, ma naopak mobilizovali. Nikdy som sa nesnažila o zbytočné hrdinstvo. Nechcela som bojovať s ľuďmi, ale s tým, čo robia, rozlišovala som osobnú rovinu od komunikácie vecných argumentov a nezákonnosti postupu štátnych orgánov. V konečnom dôsledku faktom je, že podnikateľ mal istý zámer, ale ten, kto mu to umožňoval, bol štát.“
Ako ste získavali spojencov? Kto bol na vašej strane v súboji so štátnou mocou?
„Predovšetkým to boli ľudia v Pezinku, najprv v rámci iniciatívy, kde sa stretla skupina asi desiatich ľudí. Počas kauzy sme zorganizovali 15 verejných protestov, zhromaždenia v Pezinku, Bratislave a protest pred Ústavným súdom v Košiciach, štafetu pred Ministerstvom životného prostredia. Ku iniciatíve v Pezinku sa pridali aj Pezinčania samotní, opakovane prišli na námestie v počte 5-7-tisíc ľudí. Pomocou ďalších dobrovoľníkov sme informovali Pezinčanov do schránok o každej pripravovanej akcii. Učili sme sa komunikovať s verejnosťou.“
Videl som, že ste si zriadili aj webovú stránku.
„Áno. Boli na nej fotografie o aktuálnom dianí, rôzne štatistiky, prieskum o zdraví obyvateľov Pezinka, štúdie zo zahraničia, čo najviac najdôležitejších informácií o tej kauze. Mali sme masívnu podporu obyvateľov, čo bolo veľmi dobré a dôležité.“
A iné médiá? Viem, že ste sa dostali do Sme, potom aj do rozhlasovej relácie Z prvej ruky.
„Získať médiá bolo kľúčové. My sme sa už aj predtým snažili dostať kauzu starej skládky do médií, ale aj keď novinári urobili rozhovor, napokon telefonovali, že ho nemôžu publikovať. Neviem, z akých dôvodov, ani to neanalyzujem. Michal Piško zo Sme bol prvý, ktorý vyšiel s tou kauzou, a vysoký počet ľudí na zhromaždení, aj prepojenie Jána Mana ml. na stranu Smer-SD, aj každá chyba druhej strany nám pomáhala z hľadiska atraktívnosti témy, z hľadiska našej ochrany aj šírenia správy o tom, čo sa deje. “
Pomohlo vám v tom spore, že ste právnička?
„Áno. Ten boj sa neskôr zvádzal najmä na právnej úrovni, samozrejme, s podporou verejnosti. Bez záujmu verejnosti by to asi nebola natoľko atraktívna kauza. Takýto boj sa v konečnom dôsledku vždy musí zviesť v právnej rovine. Ak je náš štát na ceste k demokracii, tak by naozaj mal zvíťaziť ten, kto je v práve.“
Pomáhali vám aj mienkotvorní ľudia v meste, lekári, učitelia, právnici, podnikatelia...? Emisie predsa postihujú všetkých.
„Myslím, že kľúčové bolo získanie spolupráce s mestom. Bolo veľmi dôležité, že sa nakoniec podarilo ísť v jednom záprahu s primátorom, mestskými poslancami, čiže občania reprezentovaní občianskou iniciatívou v kombinácii s mestskou samosprávou sa spoločne bránia proti nezákonnosti.“
Ako do tohto sporu vstupovali politické strany? Snažili ste sa získať na svoju stranu aj opozičné strany?
„Naopak. Od začiatku tej kauzy, od začiatku jej mediálnej prezentácie, od prvých demonštrácií sme mali ponuky od politických strán, že na tribúne vystúpia ich politici. Od začiatku, keď sme ešte netušili, do akej veľkej veci ideme, sme sa nejako intuitívne rozhodli, že to nechceme, že skúsime ísť inak.“
Prečo?
„To, že prišli politici na naše demonštrácie a potom chodili na ne pravidelne, to bolo úplne v poriadku. Boli sme radi, že sú tam. Ale aby sa postavili do čela toho protestu, to sme nepovažovali za vhodné. Celá kauza mala od začiatku aj politický rozmer, keďže kľúčový hráč bol aj členom Smeru, našou protistranou bola aj strana Smer, tak sme nechceli, aby sme jej dali zámienku, že je to hra opozície. Stále to mal byť boj občanov za svoje mesto a za svoje práva.“
Nie sú vaše skúsenosti so slovenskými aj justičnými orgánmi tristné? Veď ako sa k tomu postavil Ústavný súd, to bol škandál.
„Aj krajský súd predtým. Áno, aj. Minimálne dve skúsenosti boli veľmi frustrujúce – to boli rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Ústavného súdu. Z hľadiska toho, že sme v odôvodnení rozhodnutia nedostali jasný právny názor, o ktorý svoje rozhodnutie opreli. Keby som si v odôvodnení tých rozhodnutí dôvody prečítala, rešpektujem ich, i keď by som s nimi zrejme nesúhlasila. Toto sa podľa môjho názoru nestalo. Nezákonnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave napokon vyjadril v rozsudku Najvyšší súd SR. Následne však toto rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo zrušené Ústavným súdom a vrátené Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd požiadal o rozhodnutie o predbežných otázkach Súdny dvor EU, a po rozhodnutí tohto súdu padlo napokon po takmer piatich rokoch súdnych konaní o skládke finálne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré zrušilo právoplatné povolenie na skládku. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu je konečné, nemožno sa už voči nemu odvolať. Kľúčové bolo konanie na Súdnom dvore EU, ktoré inicioval senát doktora Gavalca z Najvyššieho súdu. Európsky súd vlastne judikoval niekoľko nových oblastí, ktoré judikatúra EÚ dovtedy neupravovala a sú rozhodnuté práve na kauze Pezinok.“
Vy ste kauzou pezinskej skládky vstúpili do európskej legislatívy?
„Kauza pezinská skládka dotvára európsku judikatúru. Pre mňa ako advokátku to bola veľmi zaujímavá robota a výnimočná skúsenosť, vrátane ústneho pojednávania na súde v Luxemburgu. Náš prípad rozhodovala Veľká komora a bol to jeden z najdlhšie trvajúcich prípadov tejto komory. Vyše 20 tlmočníkov tlmočilo simultánne do všetkých európskych jazykov, v plnej miestnosti, kde boli aj Pezinčania, ktorí tam docestovali. A keď 13 sudcov Veľkej komory počúvalo náš malý pezinský príbeh, o ktorom sme netušili s Jarom Pavlovičom, kam sa až ten príbeh po 11 rokoch dostane, to bolo veľmi silné.
To netušil ani Ján Man ml.
„Presne tak. Vďaka otázkam doktora Gavalca z Najvyššieho súdu boli judikované otázky aj nad rámec práva životného prostredia. Rozhodovalo sa aj o európskej právnej úprave v kontexte vzťahu Ústavného súdu a všeobecných súdov. Podľa tohto rozhodnutia všeobecné súdu nesmú prihliadnuť na právny názor Ústavného súdu, ak sa tento názor zdá byť v rozpore s právom EÚ. Všeobecné súdy sú oprávnené a Najvyšší súd dokonca povinný sa v takejto situácii obrátiť na Súdny dvor EÚ.. Toto je celkom zaujímavá prierezová vec, na ktorú sa čakalo aj v iných krajinách, ako v tejto kauze bude súdny dvor rozhodovať. Pre mňa osobne to bola najzaujímavejšia profesionálna výzva, lebo som mala, ako právna zástupkyňa občanov v tomto konaní, navrhnúť odpovede na všetky položené otázky tomuto súdu.
Čiže na Islande sa čakalo, ako dopadne skládka v Pezinku?
„Od českých sudcov viem, že sa na to čakalo minimálne tam, ale možno aj na Islande.“
Keď si na to spätne spomínate, vedeli by ste sformulovať pravidlá alebo odporúčania, ako môže byť súboj občianskej iniciatívy alebo mesta proti veľkej moci úspešný? Aké sú predpoklady úspechu v konfrontácii so štátnou mocou?
„Napadajú mi dve roviny. Jedna je úplne hlboká osobná rovina a tá je bázou a predpokladom čohokoľvek ďalšieho, čo človek robí v akejkoľvek oblasti. Druhá rovina sa týka konkrétnych prejavov, spôsobov, stratégií a metód.“
Poďme teda k tej prvej.
„Pre mňa bol v tej kauze jeden kľúčový moment ešte v roku 2006 a ten ovplyvnil môj osobný postoj a pripravil ma na celé ďalšie obdobie. V čase, keď som robila právne stanovisko pre mesto v súvislosti s protestom prokurátora o územnom pláne, ktorý sa týkal zákazu skládky, dvaja ľudia v mojom blízkom okolí ochoreli na rakovinu. Bola som v kolíznej situácii, keď sa ma to osobne dotýkalo a zároveň som bola právnik, ktorý mal urobiť perfektnú právnu službu. Uvedomila som si, že ak si toto v sebe neupracem, bude ma to zaťažovať a nezvládnem to, lebo v tom budem emocionálne ponorená. Vyznie to teraz ako banalita, ale jedna vec mi pomáhala a pomáha, poznanie, že cieľ je cesta. Ja som nevedela, či kauzu vyhráme, a keď sa ma na to pýtali ľudia, tak som povedala, že neviem. Bolo to však také slobodné neviem, v zmysle, viem, aký bude najbližší krok, potom druhý, tretí. O nich som bola presvedčená, na ne som bola sústredená a chcela ich spraviť čo najkvalitnejšie.“
Viete, že ste tým iritovali mnohých ľudí? My sme neraz čakali, že budete v diskusiách jednoznačnejšia, ale vy ste sa vždy vyjadrovali ako právnik, ktorý si uvedomuje rôzne riziká.
„Možno to spočívalo v nezávislosti od výsledku, o ktorú som sa snažila. Verila som však ceste, po ktorej idem, bez ohľadu na to, kam ma zavedie. Ak je tá cesta férová, korektná, správna a poctivá, tak ona opodstatňuje samú seba. Nezávislosť od výsledku možno spôsobila, že v kauze, ktorej sa venujem od roku 1999, v ktorej sme dlho prehrávali, som neskončila, nevyhorela som, neprestalo ma to baviť, práve kvôli tomu, že som sa neupla na to, že musíme vyhrať a najlepšie hneď zajtra. Jednoducho, tá cesta bola cieľom. Tá cesta mi dávala zmysel a preto som sa mohla v nej angažovať toľko rokov. Toto je pre mňa dôležité posolstvo v osobnej rovine. Pretože ak sú ľudia presvedčení o tom, čo robia, tak samo osebe má zmysel, že sa angažujú. Niekedy nás vyčerpáva túžba, že chceme dosiahnuť výsledok hneď a rýchlo. Niekedy to nie je možné, lebo ten výsledok nezávisí len od nás, ale aj od ďalších hráčov v tom prostredí.“
Máte sformulované aj tie stratégie, princípy a taktiku úspešnej konfrontácie s mocou?
„Verím v to, aspoň v tomto príbehu sa osvedčilo, že kooperácia je lepšia ako konfrontácia. Všade, kde sa dalo, či to bolo na úrovni mesta alebo pri spolupráci s ďalšími subjektmi, ak je možné rozšíriť ťah na bránku o ďalšie subjekty, zohľadňovať rôzne aspekty, platí, že kooperácia v najširšom zmysle slova je lepšia ako hneď ísť bojovať s každým. Napríklad ani pri komunikácii so štátnymi orgánmi sme nezačali tak, že ideme hneď s nimi bojovať, skôr sme pristupovali možno až s naivnou dôverou, že možno teraz to bude inak; druhá vec je, ako sa to vyvinie. Mne sa osvedčil prístup s dôverou v ľudí. Prekvapuje ma, ako politici komunikujú aj s klamlivými informáciami, mysliac si, že ľudia to neodčítajú. Moja skúsenosť je práve opačná, že ak hráme s otvorenými kartami, a možno aj náročné veci sa snažíme jednoducho pretlmočiť, tak si získame dôveru ľudí a potom ich možno osloviť a získať pre ťah spoločným smerom.“
Takto ste zrejme získavali aj spolubojovníkov…
„Dôležitá bola kooperácia, či už s umeleckou obcou, ktorá nás prišla podporiť a vyjadrila svoj názor, alebo s rôznymi skupinami z celého Slovenska. Na jednej demonštrácii sme mali podobných bojovníkov ako sme my v Pezinku, dali sme im priestor na tribúne, aby bolo jasné, že tá kauza nie je len o nás, ale že sú tu aj iné príbehy na celom Slovensku.“
Prejavilo sa nejakým spôsobom na tomto súboji s mocou, že ste žena?
„Myslím si, že asi aj áno. Pamätám si jeden z viacerých rozhovorov ešte v rámci iniciatívy, kde som bol jediná žena. V jednom okamihu sme sa bavili, či mesto Pezinok, ktoré nemalo v tej dobe ešte vyhranený názor, či skládka má byť alebo nie, ideme označiť ako terč a ideme s ním bojovať, alebo sa pokúsime ešte stretnúť a vysvetliť, že začíname takúto kampaň.“
Prevládol teda ten ženský princíp.
„Áno, princíp spolupráce a kooperácie. Ale mali sme v iniciatíve aj mužov, ktorí komunikovali viac konfrontačne, niekedy je to dobré a správne. Moja komunikácia mala slúžiť inému účelu. Asi je dobrá tá pestrosť a vyváženosť komunikačných nástrojov, ženský aj mužský prístup.“
Ako vnímala váš súboj s mocou vaša rodina?
„Mala som v nich veľkú podporu. Moja mama bola asi najviac opatrná, najviac ma brzdila, ale zároveň bola veľmi presvedčená o správnosti toho, čo robím, bola veľmi angažovaná. Rovnako aj zvyšok rodiny, môj, manžel, otec, brat, ma veľmi podporovali a dôverovali tomu, čo robíme a ako to robíme.“
Možno si pamätáte situáciu, keď ste boli u nás v rozhlase v Prvej ruke a vaším partnerom do diskusie bol Marián Kočner. Trochu som sa o vás bál, keď ste išli s ním na kávu. Nemali ste vtedy strach?
„To stretnutie si pamätám, na to sa nedá zabudnúť. Dokonca sa ma spýtal, keď ma na kávu pozýval, či sa ho bojím. Tá otázka vo mne vyprovokovala odpoveď, že jednoznačne nie. Boli sme v budove rozhlasu, nebála som sa ho priamo v komunikácii. Skôr by som sa mohla obávať toho, čo som o ňom počula, než toho, čo som s ním osobne zažila. Skôr to bola veľmi výnimočná skúsenosť stretnutia s iným svetom. Mala som pocit, že spolu komunikujú dve vzdialené planéty.“
Jana Turanská: Niekedy boli proti nám všetci
Kauza predraženého multišportového areálu v Senci, keď bola Slovenská republika nútená vrátiť tzv. nórskym fondom 668-tisíc eur, bola iba jednou z káuz, na ktoré poukazovali najmä dve poslankyne seneckého zastupiteľstva v minulom funkčnom období. Výrazne menšinové zastúpenie 3:16 sa po vlaňajších voľbách zmenilo – nie však dostatočne na to, aby zmena v meste bola aj prakticky realizovateľná. Napriek tomu senecký príbeh Jany Turanskej a Martiny Valachovej signalizuje ostatným „menšinám“ v slovenských regiónoch, že šanca na zmenu jestvuje aj v zdanlivo beznádejných situáciách.
Aká je vaša momentálna pozícia v mestskom zastupiteľstve? V bývalom zastupiteľstve ste boli dve poslankyne proti sedemnástim – zmenil sa pomer síl po minuloročných voľbách?
„Momentálne som predsedníčkou najväčšieho poslaneckého klubu občianskych aktivistov OZ MOJE MESTO. Sme siedmi, z 19 poslancov Mestského zastupiteľstva v Senci sme získali takmer 36,7 % hlasov. Paradoxom je, že nemáme ani jedno miesto v mestskej rade, ani adekvátnych zástupcov v komisiách, kde neboli rešpektované nami navrhované obsadenia. Ostatní poslanci spolu s vedením mesta sa dohodli bez našej prítomnosti a „láskavo“ nám prenechali predsedníctvo v dvoch – zrejme pre nich menej podstatných komisiách. My sme sa však aj v novej agende rýchlo zorientovali, pre nás je dôležitá práca vo všetkých komisiách. Takto vyzerá arogancia väčšiny v praxi. Naše opakované podnety na porušenie zákona o Obecnom zriadení rieši prokuratúra.
To minulé obdobie upresním – ešte s nami spolupracoval jeden poslanec - právnik z klubu KDH. Čiže sme boli traja a na druhej strane 16 bábok v područí primátora. Teraz je pomer 7 ku 12, máme viac než tretinu poslancov, ale na to, aby sme mohli veci meniť, treba nadpolovičnú väčšinu (10) a v prípadoch podľa tzv. osobitného zreteľa trojpätinovú väčšinu, čiže 12 poslancov. Napriek tomu to považujem za úspech, veď z 13 kandidátov na poslancov z OZ Moje Mesto sa viac než polovica dostala do mestského zastupiteľstva a všetci ostatní skončili v obidvoch volebných obvodoch pod čiarou.“
Čím si vysvetľujete tú zmenu pomeru síl v zastupiteľstve?
„V Senci jednoducho „dozrel čas“ a je tu spoločenská objednávka na zmenu. Ľudia, ktorí sedia 12 aj 20 rokov na „dôležitých“ poslaneckých stoličkách, už tomuto mestu nemajú čo ponúknuť. Prípadne, ak aj niečo ponúknu, svoje sľuby v tých dôležitých otázkach nedodržiavajú, výhovorky sa vždy nájdu. Títo poslanci dokonca mesto poškodzujú, pretože sú vyhorení, nenásytní a deformovaní mocou. Mnohí ľudia si to začínajú uvedomovať.“
V minulom období ste poukazovali a kritizovali viaceré kauzy – v akom štádiu sú dnes? „Kauzy ako „nórske fondy“, „dom smútku“ či „ pozemok za poliklinikou“ dopadli spôsobom na Slovensku už doslova bežným, všetko sa ututlá, nikto nie je zodpovedný a potrestaný a občan to zaplatí. Futbalový klub ŠK SFM, ktorý preukázateľne - podľa auditu renomovanej firmy Erste&Young - nezrealizoval práce na výstavbe športového areálu, financovaného z nórskeho finančného mechanizmu, za viac než 240-tisíc eur, dostal výnimočný odklad exekúcie majetku na jeden rok. Medzitým previedol aktíva na novovzniknutý klub ŠK Senec, a. s. (kúpil ho väčšinový vlastník DAC Dunajská Streda a generálny riaditeľ Slovnaftu Oszkar Világi). Na exekúciu zostali omrvinky. Nórom sme sa na vrátenie dotácie 668-tisíc eur poskladali my všetci daňoví poplatníci a futbalové ihrisko s tenisovými kurtmi opäť využívajú len futbalisti, pritom malo slúžiť mládeži z celého mesta. Prípadne tam hrajú tenis niekoľkí vyvolení, alebo je areál zamknutý.
Ďalej sme poukazovali na neoprávnené prenajímanie majetku mesta - Domu smútku, ktorý mal dve desaťročia za výhodnú sumu tisíc eur ročne v nájme mestský poslanec, ktorý priestory v ňom bez súhlasu mesta ďalej prenajímal tretej osobe a zisk z prenájmu, ako i z hrobových miest, išiel do jeho vrecka (bol i správcom cintorína). Mesto po sťažnosti vyčíslilo predbežnú stratu, dalo podanie na súd o vydanie platobného rozkazu za neoprávnené obohacovanie, ale právnici ho spracovali tak „nešťastne“, že súd nárok mesta zamietol! Tento poslanec však už v tomto volebnom období dôveru občanov nezískal, tak zároveň skončil i s podnikaním.
Zaujímavá je aj kauza pozemku za poliklinikou. Pre mesto to bol absolútne strategický pozemok, za socializmu vyvlastnený za účelom vybudovania a rozšírenia polikliniky. Pred pár rokmi ho Bratislavský samosprávny kraj predal ako prebytočný za cenu verejnej zelene (!) obchodnému partnerovi primátorovho príbuzného (primátor predaj zamlčal pred poslancami a rozhodol, že mesto oň nemá záujem). Tento pozemok teraz stojí nevyužitý a oplotený v centre mesta, pred voľbami sa nám podarilo stopnúť jeho preklasifikovanie na stavebný, s čím vlastník rátal a mal sľúbenú aj pomoc od niektorých poslancov. Aký bude jeho ďalší osud, nikto netuší.“
Prečo ste sa tak v tých sporoch angažovali, čo vás k takým aktivitám motivovalo?
„Čo sa týka futbalového klubu, tak ako poslankyne sme sa angažovali hlavne preto, lebo mesto sa od roku 2009 stalo jeho výhradným sponzorom a dotovalo ho ročne sumou okolo 200-tisíc eur! Ak ku priamym financiám ešte prirátame i hrací čas zdarma na ihriskách Národného tréningového centra v Senci, šatne v mestskej budove, niektoré investície mesta a bezplatné ubytovanie trénerov i hráčov na mestskej chate, tak vidíme, že o futbal v Senci je zo strany mesta postarané nadštandardne. Poslancom bolo vždy prezentované, ako mesto podporuje hlavne mládež, a že peniaze idú predovšetkým pre ňu. Pritom rodičia takmer všetko deťom platili z vlastných vrecák a klub to potom vyúčtoval mestu. Za päť rokov mesto do futbalu nalialo viac ako milión eur, pritom mesto nemá jedinú športovú halu. Ostatné športové kluby trénujú za vysoké nájmy v telocvičniach a v športových halách mimo Senca, kde aj hrajú ligové súťaže. Tieto kluby dostávajú podstatne nižšie dotačné sumy, pritom dosahujú výborné výsledky, často oveľa lepšie ako futbalisti. Jednoducho - v prideľovaní dotácií chýba akákoľvek koncepcia. Kluby sa boja ozvať, pretože sa to odrazí na výške dotácií zo strany mesta. Ku kauze „podnikania“ poslanca na úkor mesta hádam netreba nič dodať a podobne i k pozemku v centre, predanému za cenu zelene.“
Ako sa k vaším aktivitám staval primátor a väčšina poslancov?
„Samozrejme, že tieto naše poukazovania na nekalé praktiky sa primátorovi ani poslancom nepáčili, takže sme boli na každom zastupiteľstve terčom pranierovania, znevažovania a vysmievania. Ich obľúbenou bola veta „ klamete a zavádzate“, alebo sme boli obviňované z exhibicionizmu a populizmu.“
Kto boli vaši hlavní protivníci?
„Niekedy sme mali pocit, že všetci. Primátor, poslanci, celá suita okolo futbalového klubu ŠK SFM Senec, celá odpadárska loby (v minulom volebnom období som viedla komisiu životného prostredia), ktorá sa do mesta kvôli jeho zaujímavej logistickej polohe tlačí. Ďalej developeri, spriaznení s vedením mesta (primátor a syn jeho bratranca sú majiteľmi stavebných firiem a v ich réžii bola či je väčšina výstavby v meste), ktorí mesto trvalo poškodzujú zahusťovaním centra polyfunkciami bez parkovacích miest, a tým sa podieľajú na už viac než katastrofálnej dopravnej situácii v meste, v rovnakom stave je čistiareň odpadových vôd.“
Nezastrašovalo vás to, koho ste mali proti sebe? To predsa nie sú slabí protivníci...
„Nie vždy mi bolo všetko jedno, útoky boli permanentné a samozrejme, že naši blízki mali o nás strach, bolo tomu tak aj v čase, keď nám niekto vykradol rozostavaný dom. Ale na druhej strane nám i viacerí ľudia začali vyjadrovať podporu a to človeka povzbudí.“
Nedostávali ste rôzne odporúčania, aby ste s tým prestali?
„Ale áno, pre mnohých je nepredstaviteľné, že takéto aktivity, z ktorých máte často nepríjemnosti, robíte len tak, za pár eur, ktoré dostávam ako poslankyňa. Dostali sa však ku mne aj „odporúčania“ od vysoko postaveného človeka na mestskom úrade, aby som si rozmyslela, čo robím, lebo tým aj tak nič nezískam.“
Nesnažila sa vás druhá strana nejako „kúpiť/získať“?
„V tomto meste sa o to už nesnaží nikto, pretože vedia, že na mňa to neplatí. Ide mi vždy o princíp.“
Ako na váš súboj s mestom, developermi, podnikateľmi reagovali vaši blízki? Rodina, priatelia?
„Moji traja synovia mi často opakovali, aby som sa na všetko vykašlala. No zároveň som vedela, že mám ich podporu, rovnako i podporu manžela. Sám mal, ako bývalý prednosta Obvodného úradu v Senci, skúsenosť s rôznymi praktikami a pochopil, že ak máte nad sebou politický diktát, tak veľa pre ľudí neurobíte. Preto sa aj po 1,5 roku funkcie vzdal.“
Ako sa k tomu súboju Dávida s Goliášom stavali médiá? Nielen mestské, ale aj regionálne či celoslovenské...
„Médiá sa zaujímali o dianie na zastupiteľstvách, lebo „vďaka nám“ mali vždy o čom písať. Práve preto sa nám mnohé veci podarilo viac odkomunikovať verejnosti, kým sme nemali vlastné prostriedky komunikácie. Aj skúsená novinárka v mestských novinách chcela objektívne informovať aj o našich postojoch, ale tým si „podpísala“ ataky voči svojej osobe, stala sa nepohodlnou a dala výpoveď. Ostatné médiá väčšinou prejavili záujem a rôzne spomínané kauzy boli spracovaná vo vysielaní RTVS, v TV Markíza, na rôznych rozhlasových staniciach, ako aj v denníkoch alebo v týždenníkoch Šport, Plus 7 dní, SME - Senec, Pezinok atď.“
Ako ste si získavali spojencov? Kde ste ich hľadali? Bolo ťažké získať ich podporu?
„Našimi aktivitami sme oslovili hlavne mladšiu a strednú generáciu a tzv. „ prisťahovalcov“, keďže Senec je mladé expandujúce mesto s vekovým priemerom 34 rokov, kde sa ľudia prisťahovali kvôli jeho atraktivite a vízii menšieho rodinného mesta, s turistickou tradíciou. Po čase však zistili, že k obrovskej výstavbe chýba adekvátna infraštruktúra, nestačia kapacity v škôlkach, školách, chýbajú verejné priestranstvá so zeleňou, parkoviská, športoviská, cyklotrasy a okrem jazier a drahého súkromného aquaparku im toto mesto neposkytuje žiadnu pridanú hodnotu.“
Spomínali ste vlastné prostriedky komunikácie – aké vlastné médiá ste využívali? Ako na ne reagovali vaši protivníci a spojenci?
„Po čase sme si zriadili webovú stránku .senecinfo.sk s diskusiou, neskôr sme založili OZ Moje Mesto s facebookovým profilom Senec MOJE MESTO, potom web senecmojemesto.sk a vo volebnom roku i vlastné noviny - občasník Senec MOJE MESTO, ktorý plánujeme podľa potreby vydávať naďalej a prostredníctvom neho informovať miestnu verejnosť o dianí v meste z iného uhla pohľadu a objektívnejšie než mestské noviny.“
Mali ste medzi svojimi priaznivcami ekonómov alebo právnikov a inú odbornú verejnosť?
„V našich radoch máme ekonómov, s právnikmi spolupracujeme externe, nájdu sa i takí, ktorí nám pomôžu dobrovoľne, bez nároku na honorár, a v odborných veciach, ako je výstavba alebo zložitá problematika životného prostredia, sa zásadne obraciame na odborníkov.“
Spolupracovali s vami nejakým spôsobom mienkotvorní ľudia, ktorí sú v meste, lekári, učitelia, právnici, podnikatelia...?
„Osobnosti a mienkotvorní ľudia v Senci nám vyjadria podporu maximálne súkromne (medzi štyrmi očami), pretože väčšina má strach o svoj post, keďže všetci sú nejako závislí od dobrých vzťahov s vedením mesta. Nazvala by som to takou novodobou totalitou.“
Ako do týchto sporov vstupovali politické strany? Snažili ste sa získať podporu aj od politických strán?
„Na komunálnej úrovni straníckosť nehrá nejakú významnú rolu. Všetci sa snažia byť zadobre s primátorom (za ostatné roky mu, ako nezávislému, vyjadrili podporu všetky politické strany), keďže má silnú pozíciu a kompetencie a je tu vždy snaha dohodnúť sa štýlom teraz ja tebe, zajtra ty mne. Takže v tomto smere sú dohody s nimi zbytočné.“
Viete z tohto súboja, keď na to spätne spomínate, sformulovať pravidlá alebo odporúčania, ako môže byť súboj občianskej iniciatívy proti miestnej moci úspešný? Alebo aké sú predpoklady toho, že ten súboj môže byť úspešný?
„Dôležité je počúvať problémy ľudí a snažiť sa ponúkať reálne a zmysluplné riešenia. Prebrať ich z ľahostajnosti voči veciam verejným, a ak to pochopia a postavia sa i za pár poslancov, ktorí majú odvahu vzoprieť sa väčšine, dokážu ich spoločne prinútiť rozhodnúť v prospech občanov. A ak idete do vecí úprimne, s určitým vnútorným odhodlaním a nasadením, tak tí vnímavejší voliči to jednoznačne rozpoznajú a vyjadria vám podporu. To sa udialo i v Senci v ostatných komunálnych voľbách.“
Prejavil sa nejakým spôsobom, formuláciami, prostriedkami na tomto súboji s mocou fakt, že ste žena?
„Možno v tom, že pri ženách sa nejde do extrémov a fyzických útokov. Ale mala som rôzne „upozornenia“- napr. už spomínaný vykradnutý dom, uvoľnené koleso na aute a iné. Skôr sa voči ženám o to intenzívnejšie používajú iné praktiky – napr. mestom sa šíria rôzne „zaručené“ kompromitujúce informácie, ktoré sú znôškou výmyslov a poloprávd, v štýle - veď predsa „opakovaná lož sa stáva pravdou“. To je, podľa mojich skúseností, niekedy oveľa nebezpečnejšie než otvorené útoky.“
Gabriela Mezeiová: Ako jediná som hlasovala proti
Tretí príbeh „regionálnej amazonky“ je len na samotnom začiatku a odhadnúť, ako sa vyvinie, sa nedá, je tam priveľa neznámych premenných. Čerstvá mestská poslankyňa v Šahách Gabriela Mezeiová po voľbách navrhla odvolať mestskú kontrolórku. Dôvodom na takýto razantný krok bolo, že kontrolórku považovala za spoluzodpovednú za vzniknutú situáciu v meste (spreneveru 349-tisíc eur) tým, že si neplnila riadne svoju pracovnú náplň kontrolórky. Pritom chýbajúce peniaze v mestskej kase, kvôli ktorým je vyšetrovaný správca dane z nehnuteľnosti, boli v predvolebnom čase veľmi živou témou pre viacerých súčasných poslancov, nového primátora nevynímajúc. Podstata tohto úniku financií spočíva podľa správy kontrolórky v tom, že správca dane opakovane manipuloval so zoznamom platcov dane a ako jediný dane aj evidoval, aj prijímal hotovosť, z ktorej časť neodviedol po dobu niekoľkých rokov. Až toho bolo viac ako 349-tisíc eur.
Dnes je však po voľbách, zvyknite si, čo bolo, bolo, povedali by klasici a novicka v mestských poslaneckých laviciach je s touto myšlienkou vyvodenia zodpovednosti sama ako prst.
Ako dopadla vaša snaha o odvolanie mestskej kontrolórky? Kvôli čomu vznikol ten váš spor?
„Nemáme spolu žiaden spor. Podľa môjho názoru je mestská kontrolórka zodpovedná za vzniknutú situáciu tým, že si neplnila riadne svoju pracovnú náplň kontrolórky. Na zasadnutí mestského zastupiteľstva hneď v úvode môj poslanecký kolega navrhol stiahnuť tento bod z programu. A na záver dal primátor hlasovať o tomto kontranávrhu. Z prítomných jedenástich poslancov desať hlasovalo za jeho stiahnutie, ja jediná som hlasovalo proti jeho stiahnutiu.“
Vyvíjal na vás niekto nátlak, aby ste si ten návrh rozmysleli?
„Primátor Šiah ma pozval na pracovné stretnutie. V pozvánke bol ako dôvod tohto stretnutia uvedený návrh rozpočtu mesta Šahy. Rokovania sa zúčastnili takmer všetci poslanci. Napriek mojej nevôli sa stretnutie zameralo na môj poslanecký návrh na odvolanie hlavnej kontrolórky. Z viacerých strán sa na mňa vyvíjal psychický nátlak, aby som svoj návrh stiahla, resp. aby som na úvod zasadnutia mestského zastupiteľstva hlasovala spolu s ostatnými poslancami za stiahnutie svojho návrhu z programu. Boli to dve hodiny rôznych foriem manipulácií, apelov na moje svedomie, citového vydierania, výstrah či spochybňovania zákonnosti môjho konania. Logickými argumentmi som sa snažila obhájiť svoje stanovisko, na čo mi primátor Šiah povedal, že cesta, ktorú som si zvolila, je veľmi zlá.“
Prečo ste sa v tom spore o kontrolórku tak angažovali?
„Pretože to považujem za svoju povinnosť. Výraznosť môjho angažovania je možno umocnená neangažovaním sa mojich kolegov. Poslaneckou prácou nie je len stavanie májov, oddávanie novomanželov alebo schvaľovanie samozrejmostí. Prácou, zákonnou povinnosťou a záväzkom voči ľuďom je aj prísny dozor nad hospodárením s mestskými peniazmi a vyvodzovanie dôsledkov zo zlyhania.“
O tomto návrhu na stiahnutie kontrolórky ste hovorili aj pred voľbami? Bolo to súčasťou vášho volebného programu?
„Nie, na tejto téme som nestavala, robili to moji kolegovia, aj viacerí kandidáti na poslancov aj na primátora. Bola to živá téma a zrejme cesta ľahšieho odporu, stavať na takejto kontroverznej téme, ktorou žilo mesto, a nie na programovej ponuke, na pozitívnych veciach, ktoré chce človek urobiť, ale na tom, že tu máme takúto kauzu a treba ju vyriešiť. Najmä aktuálny primátor robil takúto kampaň.“
Proti kontrolórke?
„Ani nie proti kontrolórke, ale proti celej kauze, kto mal skontrolovať tok financií a prečo to neurobil, kde sú naše peniaze, prečo sa vtedajšie vedenie mesta vyjadrovalo alibisticky a chcelo čakať na výsledok vyšetrovania.“
Do svojej funkcie bola kontrolórka opätovne zvolená aj po tom, ako sa ukázalo, že v mestskej pokladni chýba toľko peňazí...
„Skončilo sa jej funkčné obdobie 6 rokov – ju nikto nevyšetruje, vyšetruje sa prípad, od októbra 2013, kedy bolo podané trestné oznámenie vo veci. Nikto nepodal návrh na jej odvolanie z funkcie koncom roka 2013, keď táto kauza vyšla na povrch. Od 1. júla 2014 je opäť vo funkcii, kde ju zvolilo predchádzajúce mestské zastupiteľstvo.“
Napriek tomu, že už mali informácie, že sa tá strata peňazí vyšetruje?
„Áno, mali aj správu od hlavnej kontrolórky, v ktorej vysvetľuje, prečo nezistila túto stratu peňazí.
Oslovovali vás predstavitelia politických strán v súvislosti s touto kauzou?
„Nie, politické strany ma neoslovili. Ozvali sa mi viacerí komunálni politici a hovorili o tom, že majú podobné skúsenosti.“
Svoj príbeh dosť medializujete, hlavne blogmi v denníku Sme. Aké máte reakcie?
„Väčšinou veľmi pozitívne. Niektorí ľudia reagujú menej pozitívne, prípadne spochybňujú moje konanie, ale väčšina to vníma tak, že konečne niekto pracuje v záujme ľudí a to ma posúva vpred.“
Ponúkajú vám aj nejakú pomoc?
„Skôr ostávajú v mentálnej rovine, že sa môžeme porozprávať, že mi dajú nejaké rady, ale vyslovene pomoc v nejakej forme občianskej participácie z ich strany zatiaľ neprišla. Mala sama začať organizovať nejakú občiansku platformu.“
Uvažujete teda o založení nejakej občianskej iniciatívy?
„Nehovorím, že nie. Určite vnímam v podstate silu občianskeho hlasu a myslím si, že občianska angažovanosť je aj v tejto veci to najdôležitejšie a práve ona môže prinútiť tých volených reprezentantov konať v záujme ľudí. Myslím si, že viacerí zo súčasných poslancov nekonajú podľa toho, čo hlásali vo volebnej kampani, aké prezentovali politické programy a agendu a kvôli čomu sa im ľudia rozhodli dať hlas.“
Ako reagujú médiá na váš príbeh?
„V podstate ma vyhľadávajú. Ja som rada, že sa táto vec medializuje, aj to jej zrejme dodáva istú váhu, aká tomuto prípadu prináleží.“