Potrebuje šport svojho ministra?
Denník Sme
5. októbra 2015
Potrebuje šport svojho ministra?
„Určite na 100 percent, bez vážnych výhrad podporujem tento zákon a poprosím všetkých prítomných poslancov, poslankyne a poslancov, aby tak urobili tiež,“ vyhlásil počas prvého čítania návrhu zákona o športe v NR SR opozičný poslanec Jozef Mihál (SaS). „Preto, aby som si vedel urobiť dobrý názor na tento návrh zákona, som sa bavil aj s ľuďmi od športu, ktorí sa tomu venujú celý život. A s veľkou spokojnosťou môžem povedať, že na základe týchto rozhovorov a ich odporúčaní môžem bez problémov za tento zákon zahlasovať,“ zopakoval Mihálov postoj Ľudovít Kaník z opozičnej SDKÚ-DS. „V určitom momente som sa zľakol, či som ešte v slovenskom parlamente. Taká selanka tu je, že mám pocit, že som na rokovaní športového klubu Slovan,“ nepovedal nikto iný ako Alojz Hlina, s ktorým si málokto spája možnosť, že hovorí niečo iné, ako si myslí.
Čo sa teda v slovenskom parlamente stalo, že poslanci skoro rukou nerozdielnou odhlasovali posunutie zákona o športe do druhého čítania – ak za zákon zahlasuje 124 zo 127 prítomných poslancov a nejde o platy poslancov alebo podľahnutie obavám väčšiny verejnosti z utečeneckej vlny, sme svedkami vzniku zaujímavého fenoménu. Drvivá väčšina poslancov chce podporiť vládny zákon (hoci „vládny“ je len formálne), lebo ho považuje za dobrý legislatívny akt. Fakt, ktorý má však svoje pozadie, príbeh, úskalia i nasledovaniahodné príklady spolupráce.
Zdá sa teda, že predložená verzia zákona o športe by mala nájsť v druhom a treťom čítaní dostatočnú podporu a od 1. januára 2016 sa bude športová obec riadiť novým zákonom s neraz významnými systémovými zmenami. Aj keď už na tomto mieste treba povedať, že pôvodné ambície autorov zákona boli výrazne väčšie, ako obsahuje v parlamente prerokovávaný text.
Na počiatku bol iný zákon
Nie je veľa legislatívnych noriem, o ktorých sa dá povedať, že vznikali zdola, od tých, ktorých sa v najväčšej miere týka, a v diskusii so zainteresovanými inštitúciami a jednotlivcami, teda klubmi, zväzmi, športovcami, rozhodcami, funkcionármi či športovou verejnosťou a rodičmi.
Logistiku prípravy zákona takýmto spôsobom si v menšej miere odskúšali športoví odborníci a funkcionári pred troma rokmi pri príprave zákona o organizovaní verejných športových podujatí, de facto zákona o potláčaní agresívnych fanúšikov predovšetkým na futbalových štadiónoch a o prevencii pred násilím na športových podujatiach (zák. č. 1/2014). Pracovná skupina zhromaždená okolo právnika Petra Sepešiho, člena Výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu (inak prokurátora na generálnej prokuratúre SR), v komunikácii s ministerstvami, policajným zborom, futbalovými klubmi, niektorými športovými zväzmi a médiami pripravila zákon, ktorý je systémovou normou, ako minimalizovať prejavy násilia na štadiónoch, predovšetkým futbalových. Inšpirácia zahraničnými normami bola zjavná, za všetko treba spomenúť možnosť, aby sa agresívni fanúšikovia hlásili v čase športového podujatia na policajných oddeleniach (ako je praxou napríklad v Anglicku). Toto je šedivá teória a právna norma, realita je, ako zvyčajne, oveľa farebnejšia.
Nohy na stole len ťažko
Táto pozitívna skúsenosť so zákonom o organizovaní športových podujatí sa prejavila aj v metodológii pri príprave systémového zákona o športe. Niekoľko desiatok ľudí pôsobiacich v športovej obci na rôznych úrovniach – významné zastúpenie právnikov sa nedalo prehliadnuť, napokon, išlo o prípravu zákona, nie režimu stravovania talentovaného športovca - vytvorilo pracovnú skupinu, ktorá mala ambíciu vytvoriť športový zákon. Maximou bol kódex, ktorý by obsiahol azda všetky potrebné roviny športovej činnosti na Slovensku. Už v úvode činnosti tejto skupiny vznikol model s pätnástimi mikrotímami, ktorý zodpovedal počtu tematických celkov, na ktoré bola koncepcia návrhu zákona rozčlenená. Možno nebude nezaujímavé konkretizovať osnovu zákona aj s jej časťami, ako vyzerala pri zrode pracovnej skupiny, aby bol viditeľnejší pôvodný záber a zámer „otcov - zakladateľov“: preambula; úvodné/základné ustanovenia; subjekty verejného a súkromného práva v športe; status športovca profesionála a amatéra; vzťah medzi športovcom a klubom; štátna športová reprezentácia; status, práva a povinnosti športových odborníkov; vzdelávanie v športe; vzťahy medzi subjektmi v športe; riešenie sporov v športe; doping; boj proti manipulácii výsledkov športových podujatí; financovanie športu; verejné obstarávanie v športe; jednotný informačný systém športu; dobrovoľníctvo v športe.
Záber mala skupina teda neobyčajne široký – a jeho redukcia v poslednej fáze, po verejnom pripomienkovaní a odpore niektorých silných inštitúcií typu súdnej rady, ministerstva spravodlivosti či zdravotných poisťovní, ktoré zabránili vzniku stáleho súdu pre šport či financovaniu športových poukazov pre deti základných škôl z odvodov zdravotných poisťovní (keď v istom momente bolo dokonca ohrozené samotné schvaľovanie zákona, ale zásah najvyššieho zvrátil tento pokus), dosť jasne signalizuje, že po „otcoch – zakladateľoch“ môžu prísť aj „otcovia – pokračovatelia“, a nebudú môcť mať vyložené nohy na stole a cigarety v kútikoch úst.
Selanka a čo ďalej?
Parlamentná selanka podľa Alojza Hlinu je len zdanlivý a povrchný pohľad na športový zákon, ktorý sa ešte môže v druhom a treťom čítaní dosť zmeniť – a zákulisné tamtamy naznačujú, že to nemusí byť len k lepšiemu. Odpor starej gardy a jej spojencom voči systémovej reforme športu netreba podceňovať, napokon, práve počas medzirezortného pripomienkového konania z radov Konfederácie športových zväzov vyšla požiadavka znovu otvoriť rokovania o návrhu a odložiť prijatie zákona – pre výhrady voči vzorcu delenia financií zo štátneho rozpočtu, proti funkcii kontrolóra a stálemu súdu pre šport. V kuloároch zaznela myšlienka, že tento spor o zákon je aj sporom dvoch kultúr, starých funkcionárov a novej generácie tvorcov zákona a ich spojencov a sympatizantov.
Myšlienka viac transparentnosti do vzťahov a narábania s financiami za zvýšenie financií do športu nenašla všade podporu – avšak podpora prijatiu zákona zo strany najväčších športových zväzov, niektorých predstaviteľov najúspešnejších športov (Barteková, Gönci, Galovič...) či výrazných športových osobností napokon naklonila misky váh na stranu pracovnej skupiny a zákon sa napriek množstvu pripomienok (takmer 600, z toho 251 zásadných) dostal na rokovanie vlády a do NR SR – žiaľ, výrazne oklieštený. Cestou na Hradný vrch prišiel návrh zákona o stály súd pre šport, o dotovanie športových poukazov z odvodov zdravotných poisťovní a o superodpočet, ktorý mal výraznejšie motivovať súkromných sponzorov, aby investovali financie do športu (v tomto návrhu išlo o to, aby si sponzori mohli započítať do daňových výdavkov vyššiu sumu ako je reálne investovaná – podobne ako je to pri sponzorovaní vedy a výskumu).
Napriek týmto stratám je zákon podľa jeho skutočných autorov dobrým základom, na ktorom možno ďalej stavať pri jeho novelizáciách, aké si zrejme vyžiada prax. Očakávaný rast súdnych sporov po novom zadefinovaní vzťahov medzi profesionálnymi športovcami a ich zamestnávateľmi možno vráti do diskusného obehu myšlienku stáleho súdu pre šport a každý minister, ktorému nie je jedno, či deti športujú alebo nie, by mal záležať na čo najvyššej sume vyčlenenej na športové poukazy. Pretože práve tento variant dáva rodičom a športovým zväzom a klubom a oddielom silnú motiváciu, aby si získavali čo najviac detí do svojich radov.
Peniaze a to ostatné
O peniaze ide väčšinou až v prvom rade, šport a zákon o športe nevynímajúc. Momentálna verzia zákona o športe reflektuje na dohodu – viac financií za viac transparentnosti o narábaní s nimi. Na jednej strane dohody je sľub postupného zvyšovania financií na dvojnásobok v priebehu štyroch rokov, zdrojom majú byť odvody z lotérií (nie hazardu, ani stávkových hier). Pripomeňme, že hovoríme o financiách zo štátneho rozpočtu, lebo iksnásobok tejto sumy financií ide do športu od obcí a rodičov. Na druhej strane dohody je predovšetkým novo zavedený informačný systém, ktorý však bude zaznamenávať aj financie od súkromných sponzorov. (Tejto téme sa budem venovať neskôr, tu len spomeniem, že absolútna transparentnosť tokov financií a nepresadenie superodpočtu môžu do istej miery limitovať záujem sponzorov financovať športovcov a dať nahliadnuť do svojich marketingových laboratórií najmä konkurencii).
Inkriminovaný vzorec výpočtu podielu športu zo štátneho rozpočtu vyzerá takto:
Podiel športu P sa vypočíta nasledovne:
P = (A x ÚD x KVV + A x ÚM x KVV ) x (B x ZD + C x ZZ) + (1 - 2 x A) x M18
kde
A je percentuálne vyjadrenie váhy dosiahnutého športového úspechu,
B je percentuálne vyjadrenie váhy domáceho záujmu o šport,
C je percentuálne vyjadrenie váhy zahraničného záujmu o šport,
KVV je koeficient významu výsledku podľa tabuľky č. 1 (je v prílohe zákona)
ÚD je dosiahnutý športový úspech v kategórii dospelých za posledné štyri roky vyjadrený v percentuálnom umiestnení Slovenska v rebríčku dospelých svetovej federácie k 30.9. roka, v ktorom sa robí výpočet,
ÚM je dosiahnutý športový úspech v kategórii mládeže za posledné štyri roky vyjadrený v percentuálnom umiestnení Slovenska v rebríčku mládeže svetovej federácie, k 30.9. roka, v ktorom sa robí výpočet,
ZD je domáci záujem obyvateľov Slovenska o šport daný prieskumami verejnej mienky, ktorých vykonanie zabezpečí ministerstvo každé dva roky vždy do 1 mesiaca od ukončenia OH v súlade s pravidlami prieskumu verejnej mienky vydanými formou všeobecne záväzného predpisu ministerstva, ktorých výsledky budú zverejnené. Prvý prieskum sa vykoná v roku 2016,
ZZ je zahraničný/medzinárodný záujem ľudí o šport daný prieskumami sledovanosti v zahraničných médiách, ktorých vykonanie zabezpečí ministerstvo každé dva roky vždy k 30.9. v súlade s pravidlami prieskumu sledovanosti vydanými formou všeobecne záväzného predpisu ministerstva, ktorých výsledky budú zverejnené. Prvý prieskum sa vykoná v roku 2016,
M18 je priemerný počet aktívnych športovcov v uznanom športe vo veku do 18 rokov za posledné dva roky. Počet sa posudzuje vždy ku 30.9. roka v ktorom sa robí výpočet, pričom do počtu aktívnych športovcov sa započítavajú aj všetci športovci, ktorí v posudzovanom období nadobudli vek 18 rokov.
Pre tých, ktorí na takúto matematiku nemajú nervy, zopakujem, že časť financií pre športové zväzy zo štátneho rozpočtu sa bude naďalej (prvý model vznikol za ministrovania Eugena Jurzycu) rozdeľovať podľa troch kritérií – úspech športovcov daného zväzu, popularita športu a členská základňa do 18 rokov.
Okrem týchto financií sa časť štátneho rozpočtu prideľuje na štátnu reprezentáciu, talentovaných športovcov, Slovenský olympijský výbor, Slovenský paralympijský výbor, vrcholové športové akcie na Slovensku a podobne.
Slabinou tohto modelu možno nie je ani váha jednotlivých kritérií, tá sa bude zrejme každoročne dolaďovať vládnym rozhodnutím – a diskusie o nich budú podľa všetkého trvalé. Dôležitejšie bude v návrhu zákona jednoznačne určiť sumu, aká sa bude týmto spôsobom rozdeľovať (bude tou stabilnou nemennou základňou) a ktorá sa bude postupne navyšovať do roku 2019 (plánuje sa zvýšenie na približne dvojnásobok z 35 na 70 miliónov eur). V návrhu zákona sa totiž v § 77, ods. 1, zdroje financovania športu zo štátneho rozpočtu, píše:
Zdroje financovania športu zo štátneho rozpočtu sú
a) prostriedky štátneho rozpočtu v rozpočtovej kapitole ministerstva školstva na šport,
b) prostriedky štátneho rozpočtu vo výške odvodu z prevádzkovania lotériových hier do štátneho rozpočtu v rozpočtovom roku, ktorý predchádza bežnému rozpočtovému roku; v roku 2016 25% z tohto odvodu, v roku 2017 50% z tohto odvodu a v roku 2018 75% z tohto odvodu,
c) príspevky zo štátneho rozpočtu účelovo určené na príspevok na národný športový projekt.
A práve bod a) môže byť citlivou otázkou pri potenciálne nežičlivej personálnej konštelácii voči športu (zmienka, že by mali byť minimálne vo výške z roku 2015, by určite rozptýlili obavy vo viacerých zväzoch).
Štvrtinové navyšovanie celkovej sumy v nasledujúcich štyroch rokoch určite potešilo mnohé zväzy, autori však opri ňom nedocenili jednu významnú udalosť a to Olympijské hry 2016 v Riu de Janeiro. Práve preto v kuloároch zaznievajú úvahy, či by to štvrtinové navyšovanie nemalo vziať do úvahy aj tento fakt a v olympijskom roku by nemalo byť výraznejšie.
Štátny tajomník či čo?
Nielen na konferencii Šport a právo, organizovanej Učenou právnickou spoločnosťou (1. a 2. 10. 2015 v Senci), zaznievajú myšlienky o posilnení inštitucionálneho postavenia športu. Počas prvého čítania návrhu zákona o športe to bol poslanec Mostu-Híd Árpád Érsek, podľa ktorého si šport zaslúži prinajmenej post štátneho tajomníka na ministerstve školstva. Nielen ja sa nazdávam, že takýto post je minimum a do úvahy prichádzajú aj významnejšie pozície. V kuloárnych rozhovoroch sa spomínajú možnosti napríklad ministerstva kultúry a športu (a podobnosť statusu športovcov a umelcov či spôsob financovania oboch obcí signalizuje, že toto uvažovanie nie je celkom mimo misu), či dokonca samostatného ministerstva s nepremršteným počtom zamestnancov. Šírku problematiky športu dostatočne preukázal návrh zákona o športe (pozorný čitateľ ešte nezabudol na 15 oblastí, ktorým sa tento návrh venoval v počiatočnej verzii).
V krajine, kde je zjavná úcta pred číslami a financiami, si však radšej pomôžem svojím dávnejším textom, vychádzajúcim z Koncepcie financovania športu, analyticko-koncepčnej štúdie vypracovanej poradenskou spoločnosťou KPMG, objednanej Slovenským olympijským výborom (v decembri 2012 bola prezentovaná na konferencii Koncepcie štátnej politiky v oblasti športu – Slovenský šport 2020): „Podľa tejto štúdie bolo koncom roka 2011 na Slovensku 13069 športových klubov a približne 661-tisíc registrovaných športovcov (mládež z nich tvorí iba štvrtinu). V roku 2011 sa uskutočnilo vyše 103-tisíc športových podujatí, ktorých sa zúčastnilo takmer 4,5 milióna športovcov a približne 6,5 milióna divákov (s diváckou účasťou bolo vyše 7800 podujatí). Podiel športu na hrubom domácom produkte dosiahol vlani 2,1 percenta a podiel na celkovej zamestnanosti 3,4 percenta. Podľa vlastníckej štruktúry väčšinu športových zariadení vlastnia kluby a telovýchovné jednoty, menšina patrí obciam, mestám, školám a súkromným subjektom. Nie celkom bezvýznamným trendom v súčasnosti – z dôvodu zhoršujúcej sa ekonomickej situácie – je snaha viacerých klubov a TJ previesť športové zariadenia na mestá a obce, avšak nie vždy uspejú, lebo ani mestá a obce nedisponujú dostatočnými finančnými a personálnymi zdrojmi na ich prevádzku.
Celková výška obratu v slovenskom športe dosahuje ročne hodnotu 1,7 miliardy eur. Tvorí ju viacero zložiek: náklady na športovú infraštruktúru dosahujú 112,3 milióna eur, na športovú činnosť 1,204 miliardy eur, na športové podujatia 354,5 milióna eur a na športovú administratívu 25,7 milióna eur.
Štúdia potvrdila aj predpoklad, že štát na športe viac získava ako do neho dáva – z verejných rozpočtov (ministerstvá, úrad vlády a obce) išlo na šport vlani približne 132 miliónov eur, prínosy pre štátny a verejné rozpočty však dosiahli sumu 721 miliónov eur. Inak povedané, za jedno euro vložené do športu sa štátu a obciam vrátilo 5,42 eura.“
Nemáte pocit, že oblasť, v ktorej sa točí 1,7 miliardy eur ročne, ktorej obec zahrnuje státisíce ľudí, si zaslúži viac ako len sekčného šéfa na ministerstve školstva (1.), vedy (2.), výskumu (3.) a až potom športu (4.)?
Iste, počítam s tým, a sympatizanti tejto myšlienky zrejme tiež, že presadiť túto koncepciu do odbornej a neskôr aj verejnej diskusie bude náročné, avšak idea, že na Slovensku sa „bezprizorne“ potulujú takmer dve miliardy eur ročne, že niekoľko stotisíc aktívnych športovcov nemá svoju hlavu, ktorá je rovnocenným partnerom ostatným rezortom na rokovaniach vlády napríklad, napriek tomu, že si dokonca na seba dokáže aj zarobiť (podľa KPMG za jedno euro vložené do športu sa štátu a obciam vrátilo 5,42 eura), vrátim sa k podstate - táto idea by mohla osloviť športovú obec, športových fanúšikov, širokú verejnosť a možno aj politické elity tohto štátu.
RÓBERT KOTIAN