Matejovič: Pápež František nastavil politikom zrkadlo
Denník Sme
13. júla 2015
Matejovič: Pápež František nastavil politikom zrkadlo
V rokoch 1995-2012 pracoval v SHMÚ ako meteorológ a klimatológ špecialista, aktuálne prevádzkuje na webe meteorologické a klimatologické informačné portály a vydáva elektronický časopis, ktorý sa zaoberá aj klimatickou zmenou. V roku 2011 mu vo vydavateľstve SAV vyšla monografia o histórii zím pod názvom Zima A.D. 1500-2010. Pavel Matejovič.
Zhovárame sa v klimatizovanom rozhlase, vonku je „pekelné“ teplo. Potvrdzujú tie časté rekordy fenomén globálneho otepľovania?
„Samotný fakt, že sa vyskytujú letné horúčavy, ešte nedokazuje existenciu globálnej zmeny klímy. Na to, aby sme mohli identifikovať zmenu klímu, potrebujeme minimálne 30-ročný rad pozorovaní, ideálne sú 50- alebo 100-ročné rady. Je totiž rozdiel medzi aktuálnym počasím a jeho dlhodobým režimom, ktorým sa zaoberá klimatológia. Počasie je prirodzene premenlivé, striedajú sa teplejšie periódy s chladnejšími. Zmeny klímy sa teda musia diať v priebehu dlhšieho časového horizontu, až vtedy možno hovoriť o zmene. Samotný fakt, že je momentálne teplo, nie je teda dôkazom globálneho otepľovania. V posledných 20 až 30 rokoch však pozorujeme, že sa zvyšuje frekvencia horúčav a extrémov v počasí. Aj v minulosti sa vyskytovali horúčavy, nie je teda nejaký nový fenomén, no v súčasnosti sú čoraz častejšie a dlhšie.“
Často počúvame o kritickej hranici zvýšenia globálnej teploty v priemere o 2°C. „Scenáre sú rôzne, modely rátajú so zvýšením globálnej teploty od 2 až do 5 °C. Je to preto, lebo sa nedá odhadnúť, ako sa bude správať civilizácia v budúcnosti a teda koľko skleníkových plynov vyprodukuje. Tie scenáre sú robené aj pre variant, že by sa produkcia skleníkových plynov znížila, alebo naopak. Počíta sa s teda s rôznymi variantmi.“
Dva stupne sa nezdajú veľa. Prečo je to pre klimatológov taká dramatická zmena?
„Možno priamo pre klimatológov ani nie, ale pre civilizáciu určite. Už teraz je monitorované zvýšenie globálnej teploty o 1°C a vidieť dramatické zmeny.“
V porovnaní s čím?
„V porovnaní s predchádzajúcim obdobím, napríklad s 19., ale aj 20. storočím. Ale už aj dvadsiate storočie ako celok bolo o niečo teplejšie ako predchádzajúce. Rozdiel 1 °C predstavuje rozdiel medzi klímou Hurbanova a Trenčína. Klimatické zmeny prebiehali aj v geologických dobách, no mali prirodzený pôvod. Súčasná klimatická zmena má naopak antropogénny charakter.“
O ktorých prejavoch teda klimatológovia nepochybujú, že sú dôsledkom globálneho otepľovania Zeme?
„Najviditeľnejším prejavom klimatickej zmeny je, že sa globálne zvyšuje teplota. To vidíme najmä v lete a zime. Zimy sú miernejšie, posledná veľmi tuhá zima bola v roku 1963. Bola porovnateľná s najtuhšími zimami, aké sa vyskytovali aj v 18. a 19. storočí.“
Tá zima v roku 1987 nebola brutálnejšia? Tú si pamätajú všetci.
„Nie. Tá bola skôr známou vďaka legendárnej snehovej kalamite v Bratislave, keď napadlo veľa snehu a boli vysoké záveje. Len dva roky pred ňou sa vyskytla chladnejšia zima, no len málo ľudí si ju pamätá. Počas zimy 1963 však zamrzol celý Dunaj od Viedne po ústie do Čierneho mora a zamrzla aj londýnska Temža. Ďalšie tuhé zimy už nedosiahli jej silu. Aj počas zím v posledných rokoch sme zažili silné mrazy, aj veľa snehu, no v porovnaní so zimami v minulosti už nemali charakter tuhých zím.
Druhý významný prejav je už spomenutá zvyšujúca sa frekvencia vĺn horúčav v letnom období. Po roku 1990 sa takmer každý rok vyskytnú v lete dlhé obdobia s vysokými teplotami. Najzávažnejším dôsledkom klimatickej zmeny u nás sú však zmeny v režime atmosférických zrážok.“
Stále hovoríš klimatická zmena. Už sa nepoužíva pojem globálne otepľovanie?
„Pod klimatickou zmenou sa myslia všetky prejavy, nielen teploty, teda aj zrážky a iné meteorologické charakteristiky. Globálne otepľovanie je jedným z prejavov klimatickej zmeny, jej najvýraznejším prejavom. Pre našu oblasť však môže mať najzávažnejšie negatívne dôsledky sucho. Aj v tomto roku zažíva Slovensko veľmi veľké sucho.“
V tomto roku?
„Áno, na viacerých miestach už je vážna situácia a posledné horúčavy toto sucho ešte viac umocnili. Čím je totiž teplejšie, tým je väčší výpar a keď neprší, resp. len málo, tak krajina vysychá. Tento stav môže spôsobiť veľmi vážne škody nielen v poľnohospodárstve, ale má to vážne dôsledky aj v prírode, na vegetácii, rastie riziko požiarov. Ďalším dôsledkom môže byť aj dopad na zásobovanie vodou, pretože to môže postupne viesť aj k znižovaniu zásob podzemných vôd, ale to aktuálne ešte nehrozí. Sucho je teda najväčšou hrozbou.“
Keď Michal Kravčík hovorí o snahe zadržiavať vodu v tom území, kde spadne, mnohí ho považujú za šarlatána.
„Vodné hospodárstvo je komplexný systém. Už od 60-tych rokov existujú štúdie, kde sa vodohospodári zaoberali riešením sucha. Teda tie projekty vznikali už v čase, keď sa nehovorilo o klimatickej zmene. Ich zameraním bola akumulácia vody v krajine, zväčšovanie jej retenčnej schopnosti. Akumulácia vody v krajine zahrnuje množstvo opatrení - od budovania prirodzených poldrov, vodných nádrží, jazier, až po zalesňovanie krajiny a udržiavanie mokradí a močiarov. Treba si uvedomiť, že les má veľkú schopnosť absorbovať množstvo vody. Napríklad v južných Čechách sa poľnohospodársky obrábaná krajina strieda s lesnými plochami, čo je aj potom vidieť, krajina je oveľa zelenšia a ekologicky pestrejšia. Na južnom Slovensku sa krajina poľnohospodársky intenzifikovala v 50-tych rokoch počas kolektivizácie a v podstate sa na mnohých miestach zničil pôvodný ekosystém. Keď je sucho, tak takáto krajina rýchlejšie vysychá. Les zadrží oveľa viac vody než drevené hrádzky, ktoré navyše po čase zhnijú. Keď strom vyrúbeme a z jeho dreva postavíme hrádzky, krajine to neprospeje, viac vlahy by zachytil ten strom. Videl som na fotografiách niektoré lokality, kde hrádzky boli stavané, vyzeralo to, akoby sa tam prehnalo tornádo, alebo to prevalcovala tanková divízia, to už považujem za ekologickú devastáciu krajiny.“
Časť odborníkov hovorí o globálnom otepľovaní, o klimatických zmenách a o prejavoch týchto veľkých globálnych zmien, iná časť expertov tento pojem alebo proces spochybňuje. Ako si to má vysvetliť laická verejnosť?
„Odbornou verejnosťou nie je klimatická zmena spochybňovaná, no v každej vednej oblasti sa nájdu určití ľudia, ktorí nejakú teóriu spochybňujú, to je prirodzené. Keď dnes 95% odborníkov akceptuje fenomén globálneho otepľovania, možno to považovať za veľmi presvedčivý dôkaz, 100% hlasov nezískavali ani komunisti vo voľbách, bolo by to totiž nedôveryhodné. Neviem prečo toto niekto žiada práve od klimatológov. Otepľovanie skôr spochybňujú ľudia, ktorí to chápu ako ohrozenie svojho biznisu, resp. všetkého, čo súvisí s fosílnymi palivami, ako sú ropa, plyn alebo uhlie. Majú aj obrovskú moc a peniaze a vynakladajú veľa prostriedkov, aby spochybňovali výsledky vedeckého výskumu a meteorologických pozorovaní. Dokážu podplatiť politikov, financujú svoje médiá, vedú dezinformačné a diskreditačné kampane. Kto videl film Ďakujeme, že fajčíte, vie, čo mám na mysli.“
V poslednom čase viacero výrazných osobností, či už americký prezident Obama, nemecká kancelárka Merkelová alebo pápež František hovoria, že klimatické zmeny sú najväčším problémom súčasnosti. Čím si vysvetľuješ tieto ich vyhlásenia a ako ich odôvodňujú?
„Treba rozlíšiť dvojaký pohľad na klimatickú zmenu. Klimatickú zmenu možno opisovať ako fyzikálny proces, čo robia klimatológovia. Na klimatickú zmenu možno tiež pozerať ako na spoločenský alebo politický diskurz. Osobne veľmi vítam vyjadrenia týchto osobností, vrátane Obamových aktivít. Samozrejme, môžeme mať pripomienky, prečo to robí až teraz, na konci svojho volebného obdobia, prečo na klimatickú zmenu tak dôrazne neupozorňoval aj predtým. Americkí republikáni majú k problematike klimatickej zmeny úplne odlišný postoj, teda v tomto prípade máme šťastie, že súčasným americkým prezidentom je demokrat. Ak by sa stal prezidentom Jeb Bush, situácia sa s veľkou pravdepodobnosťou zmení. Európska únia tradične prejavovala väčšiu iniciatívu pri riešení ekologických a sociálnych problémov. Preto Merkelová nechce zaostávať za Obamom. Pápež je zo všetkých troch najkritickejší a najradikálnejší. Nie je totiž v pravom zmysle slova politik a nemusí sa uchádzať o hlasy voličov ani sponzorov, čiže môže „natvrdo“ povedať určité veci, ktoré by pre politika znamenali politickú samovraždu. O globálnom otepľovaní však hovorili aj Františkovi predchodcovia, či už Benedikt XVI. alebo Ján Pavol II. Súčasné vyhlásenia prezidenta Obamu a pápeža Františka však chápem svojho druhu ako historický predel prístupu politikov k riešeniu klimatickej zmeny.“
Obaja hovoria o najväčšom probléme súčasnosti a dôsledkoch klimatickej zmeny. Ako hodnotíš pápežove vyjadrenia o klimatických zmenách v encyklike? Tie zverejnené pasáže vyzerajú ako vypracované od klimatologického expertného tímu, determinované náboženskou terminológiou.
„Je to tak. Pápež spolupracoval s klimatológmi a expertmi, predtým zorganizoval aj konferenciu vo Vatikáne o klimatickej zmene. Dlhodobo tento problém sleduje, navyše je stredoškolským vzdelaním chemik, takže má blízko aj k prírodným vedám. Je polyhistorom. Nemusí teda iba mechanicky reprodukovať to, čo nájde na stole. Text encykliky je ale aj filozoficky zaujímavý, o problémoch klimatickej zmeny v širšom kontexte. Ak to môžem porovnať, trošku mi to pripomína filozofov zo 60-tych rokov, najmä predstaviteľov tzv. frankfurtskej školy, ale aj Rímskeho klubu. František bol okrem iného aj žiakom Lucia Gera, jedného z otcov tzv. teológie oslobodenia, to vysvetľuje aj jeho zvýšenú citlivosť pre sociálne a ekologické témy. Aj „teológia oslobodenia“ sa objavila v Latinskej Amerike v 60-tych rokoch a neskôr našla podporu najmä v chudobných krajinách tretieho sveta. Katolícka cirkev ju svojho času odmietla ako nebezpečný trend. Teda možno povedať, že dnes prichádza vo Vatikáne k určitému obratu. Český filozof Václav Bělohradský vo svojej aktuálnej eseji napísal, že pápež František šiel ešte ďalej ako súčasná európska ľavica, ktorá v podstate politicky zlyhala. Je tragédiou dnešnej európskej ľavice, že nie je schopná plniť tú agendu, akú plnila ľavica v minulosti. Dnes je v podstate jedno, či je vo vláde ľavica alebo pravica, politická scéna stráca svoj zmysel a obsah. O to silnejšie zazneli pápežove slová. To, čo urobil pápež, mali už dávno urobiť politici. Pápež tak nastavil politikom zrkadlo.“
Americký prezident a hlava katolíckej cirkvi nie sú žiadni „malí jožkovia“. Môžu tieto vyjadrenia zmeniť situáciu vo vnímaní klimatických zmien a môžu sa prejaviť na prijímaní opatrení proti ďalšiemu zvyšovaniu priemernej teploty?
„Už to, čo urobili, je historický prelom, určite sa to takto bude aj v budúcnosti interpretovať. Tento historický predel je však skôr na proklamatívnej úrovni, a som skeptický, ako čo sa bude prakticky realizovať, resp. ako svet zoberie pápežovu encykliku vážne.“
Vníma sa to tak v slovenských médiách?
„Nie, tu politici a médiá preferujú iné témy, aj keď sa niektoré médiá snažia tento problém dostávať do verejného priestoru. Oveľa horšie je to však s politikmi. Okrem poslanca Mikuláša Hubu žiadny iný politik túto agendu na Slovensku nerieši. Zdá sa, že na Slovensku dominujú silnejšie vplyvy iných hráčov, ktorí sú naviazaní na fosílnu ekonomiku a všeobecne fosílny biznis. No na strane druhej ani vyhlásenia a sľuby zo summitu G7 nie sú realistické, nie je možné ich reálne dosiahnuť.“ (Na júnovom rokovaní lídrov G7 vznikla dohoda o definitívnom opustení fosílnych palív do konca 21. storočia a rýchlom znižovaní emisií oxidu uhličitého až o 70 percent už do roku 2050 – pozn. rk.)
Alexander Ač nedávno v jednom texte uvažoval o snahe o bezfosílnu budúcnosť, o minimalizovanie fosílnych palív. A pýta sa v tom texte, aká obrovská energia by sa musela vynaložiť, aby ľudstvo prešlo na iné zdroje energie? Dokážeme vyrábať veterné turbíny pomocou veterných turbín? Nie je to taký začarovaný kruh?
„Je to začarovaný kruh. Preto jediným spôsobom, ako znížiť emisie, je neupínať sa len na obnoviteľné zdroje energie, ktoré len veľmi malým percentom dokážu pokryť súčasnú energetickú spotrebu. Je to taká potemkinovská dedina. Ony majú význam, ale len za jednej podmienky – ak sa zníži spotreba energie a spotreba ako taká. Potom by sa mohol ukázať aj výraznejší podiel obnoviteľných zdrojov energie. Tu je tiež zaujímavé porovnanie Obamu s pápežom. Obama skôr akcentuje obnoviteľné zdroje, ale pápež sa upína na hlbšie spoločenské a ekonomické zmeny, ktoré by viedli k zníženiu spotreby. František kritizuje nadprodukciu a konzumizmus, výsledkom by mala byť zmena v civilizačnom správaní. Vyzýva na hlbšie spoločenské a civilizačné zmeny, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k zníženiu spotreby. Často sa stretávam s názormi ľudí, ktorí tvrdia, že zníženie spotreby nemožno dosiahnuť bez zníženia životnej úrovne. Toto sa dá spochybniť, pretože na posudzovanie životnej úrovne sú rôzne kritériá. Na strane jednej môže byť posudzovaná podľa množstva spotrebovaného, na strane druhej kvality života. Kvalita života viac súvisí so životným štýlom, zaoberaním sa tvorivými aktivitami, rozvojom vlastnej osobnosti a celkovým postojom k duchovným hodnotám. Teda väčší dôraz by sa mal klásť na kvalitu života, nie na životnú úroveň. Ak by sme položili ťažisko na kvalitu života, spotreba by sa dala znížiť aj o 50 percent.“
Bez toho, aby to ľudia vnímali ako pokles životnej úrovne?
„Veď to sa nakoniec stalo aj na Slovensku. Ešte to nebolo podrobne zanalyzované, ale Slovensko bolo vlani rekordérom v znižovaní emisií uhlíka v rámci EÚ, ich produkcia sa u nás znížila o14 percent. Pocítili sme to na znížení životnej úrovne?“
Zrejme je to spôsobené aj zmenou štruktúry priemyslu, likvidáciou ťažkého priemyslu. „Áno, najskôr to tak bude, no ľudia, ktorí sú naviazaní na fosílny biznis, nás stále budú presviedčať, že to nejde.“
Žijeme v spoločnosti, ktorá je naučená, že chce mať stále novšie, kvalitnejšie výrobky. Časť ľudí sa chce vyrovnať tým najbohatším. Nehovoriac o obrovských krajinách typu Číny, ktorá z hľadiska konzumu zaostáva za vyspelým západom a tiež má záujem sa tým krajinám vyrovnať. Dá sa vôbec efektívne postaviť proti týmto obrovským procesom, a to nehovoríme o najchudobnejších krajinách, kde len zvýšenie nízkej životnej úrovne by takisto znamenalo ďalšie náklady a rast výroby energie?
„Určité riešenie prezentoval Al Gore, v Česku vyšla jeho kniha pod názvom Země na misce vah. Gore navrhoval akýsi globálny Marshallov plán, ktorý bol založený na tom, že krajinám tretieho sveta by sa pomohlo poskytnutím ekonomickej pomoci formou moderných technológií, aby preskočili celé jedno „civilizačné“ obdobie a orientovali sa viac na nízkouhlíkové technológie a nepreberali západný model nadprodukcie. Tento model sa totiž ukázal vo vzťahu k životnému prostrediu ako neohľaduplný, o čom svedčí jeho devastácia. Úlohou Západu by teda malo byť pomôcť krajinám tretieho sveta, pretože aj ony majú právo na dôstojný život. Môžu tak zlepšiť ich kvalitu života a zároveň sa môžu vyvarovať chýb, ktoré urobila západná civilizácia vo vzťahu k životnému prostrediu.“
Neviem si predstaviť, ako všetci silní hráči z fosílneho biznisu akceptujú takúto predstavu riešenia klimatickej zmeny.
„Klimatická zmena na rozdiel od iných hrozieb alebo konfliktov v minulosti sa môže riešiť len na globálnej úrovni, iná alternatíva neexistuje.“
Ako by sa taký problém riešil globálne? Tomu by musela predchádzať nejaká „politická“ dohoda, ktorá by sa musela prejaviť aj vo fosílnom biznise.
„Musela by sa regulovať spotreba fosílnych palív. Iná cesta neexistuje. Odporcovia povedia, že to ohrozí ekonomiku, že je v rozpore s princípom fungovania voľného trhu, ale aj vo voľnom trhu jestvujú regulácie. Známa bola kauza s ľahkými vykurovacími olejmi v Česku, aj v prípade obchodovania s fosílnymi palivami musia existovať pravidlá, špekulatívne obchody môžu byť teda sankcionované. Ide teda o určenie pravidiel v obchodovaní a spotrebe fosílnych palív.“
Ale vieš, akí silní hráči sú proti. Najsilnejšie a najbohatšie korporácie. Považuješ to za reálne?
„V súčasnej situácii to ako reálne nevidím. Neviem si predstaviť, ako to urobiť. Títo silní hráči sú v záujme uchovania moci schopní ísť aj do vojnového konfliktu. Svetová ekonomika je dnes založená na rope, a keby sa svet orientoval na iné zdroje, alebo znížil spotrebu, nemuselo by sa to niekomu páčiť.“
Silní hráči sú predsa aj americké a európske ropné koncerny.
„Hlavne Greenpeace a niektoré iné environmentálne organizácie si vytipujú niektorého z týchto obchodníkov, urobia kampaň, ale nepozerajú sa na tento problém komplexne. Nemyslím si, že treba voči ropným koncernom podnikať nejaké živelné aktivity. Pohľad klimatológov je predsa len trocha odlišný Klimatológovia totiž nikdy nehovorili o nulových emisiách, že by sme mali úplne opustiť uhlíkovú ekonomiku. Vždy hovorili o redukcii skleníkových plynov. Klimatická zmena je totiž dôsledkom nadmerného spaľovania fosílnych palív, nie dôsledkom ich samotného využívania. Fosílne palivá treba využívať v racionálnej miere tak s ohľadom na životné prostredie, ako aj s ohľadom na budúce generácie. Fosílne palivá sú totiž neobnoviteľné zdroje energie. Ak ich naša generácia spotrebuje, potom budúce generácie budú mať o to väčšie problémy, čím ich nahradia. Čiže treba ten čas predĺžiť, aby ich mohli využívať aj budúce generácie. Bezuhlíková ekonomika, o ktorej sa hovorilo aj na stretnutí lídrov G7, je fikcia. Bolo by sympatickejšie, ak by už teraz vykonali nejaké kroky, ktoré by viedli k výraznému zníženiu závislosti od fosílnych palív.“
Je klimatická zmena zastaviteľná? V jednom texte som našiel, že ľudstvo nenávratne prekročilo štyri hranice potrebné pre udržanie sa na Zemi (Jakub Filo: Ľudstvo nenávratne prekročilo štyri hranice potrebné pre udržanie sa na Zemi – pozn. rk.)
„Okrem klimatickej zmeny sú aj iné hrozby, ktoré sú na ňu buď naviazané, ale priamo či nepriamo s ňou súvisia. Pripomínajú snehovú guľu, ktorá sa nabaľuje. O tom práve hovorí aj pápežova encyklika. Ak prídu problémy s klímou, prídu aj problémy s utečencami. Už dnes zažívame tento problém, v budúcnosti sa ešte niekoľkonásobne zintenzívni. V súčasnosti je to len akýsi test, ktorý však ukazuje, že ho Európa nedokáže celkom riešiť. Budúcnosť bude ešte komplikovanejšia a ľudia musia byť pripravení na to, že budú konfrontovaní s kritickejšími situáciami.“
Neprešli sme už Rubikon, hranicu, spoza ktorej niet návratu?
„Áno, už nastali nezvratné procesy. Aj keby sme hneď zajtra prestali produkovať oxid uhličitý, otepľovanie bude pokračovať možno aj stovky rokov, kým sa globálna teplota dostane opäť do pôvodného stavu, aký tu bol pred zmenou.“
Takže neskoro bolo už v roku 1940?
„Tak sa na to nedá pozerať, v tom čase sa o tomto probléme veľa nevedelo, objavovali sa len prvé štúdie. Výraznejšie sa o klimatickej zmene začalo hovoriť až začiatkom 90-tych rokov, keď už bol ten problém všeobecne známy. Ak by sa s riešením začalo v tom čase, dnes sme mohli byť predsa len ďalej. Určitým spôsobom to pripomína situáciu počas vojny – ak ľudia majú perspektívu a vidia, že sa to utrpenie raz skončí a príde mier, tak sú pozitívne motivovaní. Dnes by sme mohli byť v podobnej situácii, ľudia by síce pociťovali dôsledky klimatickej zmeny, no mali by víziu, že budúce generácie už budú žiť v inom svete.“
Ako sa prejaví strata vízie? Že je nám to už jedno?
„Stratou zmyslu. Človek, ktorý nemá pred sebou nijakú perspektívu, stráca zmysel svojej existencie a to má vplyv na celý jeho život. Strata zmyslu môže postihnúť aj celú civilizáciu, prejaví sa to efektom, ktorý je v psychológii známy ako vyhorenie.“
Bez vízie je tá rezignácia oveľa intenzívnejšia?
„Myslím si, že lídri G7 ponúkli nerealistickú víziu, podobne ako keď Chruščov niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov vyhlásil, že o 20 rokov budeme žiť v komunizme. Politici vždy ponúkajú nejaké vízie, ich cieľom je väčšinou len upokojiť ľudí, že budúcnosť nebude taká zlá. Je to len také utešovanie. Preto mi je oveľa bližšia pápežova encyklika, ktorá je realistickejším pohľadom na problém, aj keď to nie je veľmi príjemné čítanie.“
Pápež však hovorí o akomsi vnútornom stotožnení sa s myšlienkou hrozby klimatickej zmeny, o tom, že situácia je vážna a treba ju riešiť globálne. Akú to má šancu?
„Je to tak, že čím viac ľudí bude mať záujem situáciu riešiť, a čím viac bude medzi nimi významnejších ľudí, typu Obama a pápež, ku ktorým sa budú pripájať ďalší a ďalší ľudia, tak to volanie po zmene bude silnieť. Žiaľbohu, napríklad taký Putin sa k téme klimatickej zmeny takmer vôbec nevyjadruje, pričom Rusko je dnes veľmi významným producentom fosílnych palív. Súčasťou rokovaní o riešení dôsledkov klimatickej zmeny by teda malo byť aj Rusko, aj ono by malo niesť zodpovednosť. Veď aj počas studenej vojny sa západní politici stretávali s Brežnevom a rokovali s ním o odzbrojení. V prípade riešenia klimatickej zmeny nemožno vylučovať žiadny štát.“
Teraz ťa odcitujem z jednej facebookovej diskusie: „Slovenské médiá a tlačové agentúry si veľmi selektívne vyberajú, o čom verejnosť informujú. Týkalo sa to napríklad Obamových aktivít na jar tohto roku, tlačové agentúry o nich neprinášali žiadne informácie. Téma klimatickej zmeny na Slovensku očividne niektorým záujmovým politickým a mediálnym skupinám nesedí.“ Prečo si to myslíš a čo sa s tým dá robiť?
„Slovenská ekonomika je závislá od fosílnych palív. Slovensko dováža z Ruska ropu a zemný plyn, táto skutočnosť má vplyv aj na politické rozhodnutia ktorejkoľvek vlády. Nezaregistroval som, že by niektorá vláda pociťovala potrebu venovať sa téme klimatickej zmeny. Slovensko a slovenský priemysel je závislý od fosílnej ekonomiky. Predovšetkým ruskej, odkiaľ prichádzajú kľúčové suroviny. Týka sa to samozrejme aj ruského uránu pre jadrové elektrárne.
O Obamových aktivitách štandardne informovali zahraničné agentúry. Vďaka informáciám facebookových portálov som bol o Obamových aktivitách dobre informovaný. Je známe, že vláda Spojených štátov vydala dokument, kde sa píše o klimatickej zmene ako jednej z najväčších globálnych hrozieb pre bezpečnosť Spojených štátov. V tom duchu sa vyjadril aj Obama a pred ním minister zahraničia John Kerry. Kým Kerryho vyhlásenie slovenské médiá aspoň zaregistrovali, o Obamovej jarnej kampani verejnosť už vôbec neinformovali. Na tento fakt sme upozornili na facebookovom portáli. Alexander Ač dokonca na to slovenské agentúry priamo upozornil, no ignorovali to. Podobne sa to opakovalo aj pri rokovaní summitu krajín G7, no postupne sa predsa len trocha spamätali. Mám podozrenie, že na Slovensku jestvuje určitá snaha filtrovať informácie o klimatickej zmene.“
Prečo si to myslíš?
„Žiadne médium mi síce nikdy neodmietlo text o klimatickej zmene, ale nepáči sa mi, že písanie o klimatickej zmene sa na Slovensku vníma skôr na úrovni osobného názoru, alebo sa o nej informuje formou krátkych článkov v novinových prílohách. Viac informácií by som očakával aj na úrovni spravodajstva a pod. Napríklad Svetová meteorologická organizácia pravidelne vydáva pre médiá správy o dôsledkoch klimatickej zmeny. Väčšina ľudí však vôbec netuší, že Svetová meteorologická organizácia venuje veľkú pozornosť práve klimatickej zmene. Neinformujú o tom dokonca ani inštitúcie, ktoré by takú činnosť mali vykonávať v zmysle zákona. Väčšina ľudí spája na Slovensku klimatickú zmenu s IPCC (Medzivládny panel o klimatickej zmene), ale klimatickej zmene sa venujú aj významné svetové vedecké agentúry. Potom sa nemôžeme čudovať, že agenda klimatickej zmeny nemá šancu na Slovensku presadiť sa na žiadnej úrovni. Svetové tlačové agentúry sa téme klimatickej zmeny venujú oveľa viac.“
Vidíš nejaké svetielko v tuneli, profesijnú, sociálnu alebo inak profilovanú skupinu ľudí, ktorá by mohla priniesť túto tému do slovenského diskurzu?
„Slovenská spoločnosť je v určitom slova zmysle veľmi konzervatívna, ale je aj náchylná veriť rôznym manipuláciám a konšpiračným teóriám. Presadiť environmentálnu agendu je v takom prostredí veľmi ťažké. Česi majú síce Zemana a Klausa, ktorí sú známi ekologickí ignoranti, ale predsa len úroveň diskusie v Česku je úplne iná. Napríklad v českej verejnoprávnej televízii sa otvorene diskutuje aj o súčasných ekologických a sociálnych problémoch, príkladom je český filozof Václav Bělohradský, ktorý je veľmi kritický voči neoliberálnemu kapitalizmu, ale napriek tomu je v médiách rešpektovaný. No ak sa pozrieme na internetové diskusie pod článkami o klimatickej zmene v slovenských médiách, nájdeme tam množstvo dezinformácií, konšpiračných teórií, ale aj osobných a zákerných útokov. Potom príde Obama a pápež s tou istou agendou. Do nich sa len predsa ťažšie triafa, nik sa pápežovi nevyhráža, že by si to rád s ním osobne vybavil.“
Vyjadrenia pápeža a Obamu si označil za historický prelom. Nemohli by byť podnetom pre slovenských zelených, aby vniesli túto tému aj do politického života?
„Pre mňa osobne je to napriek všetkému marazmu a bezútešnosti určitá morálna satisfakcia, ktorú nenachádzam na Slovensku. Keď vidím, že niekto v zahraničí má seriózny záujem o riešenie klimatickej zmeny, vítam to ako veľmi pozitívny signál. Musím otvorene priznať, že nie som nadšený ani vyhláseniami niektorých environmentálnych organizácií na Slovensku. Napríklad z pápežovej encykliky si vyberú nejaký marginálny výrok. Teraz sa stala populárna tzv. energetická revolúcia. No to je skôr propaganda, žiadna energetická revolúcia neprebieha, pretože globálna produkcia skleníkových plynov sa neznižuje. Podobne sa hľadá spása vo vývoji moderných efektívnejších technológií, ani tie však neprinášajú želateľný efekt. Už dávno je známy tzv. Jevonsov paradox - energetická náročnosť síce klesá, no vďaka nižším cenám sa zároveň stáva dostupnejšou. Konečným efektom je len ďalšie zvyšovanie produkcie. Tento jav môžeme pozorovať hlavne v elektronike, hromadnom rozšírení osobných počítačov a pod. Treba vychádzať z faktov, jalový optimizmus poznám už z obdobia spred Novembra 1989 a neverím mu. Uprednostňujem, ak sa ľuďom hovorí pravda, podobne ako sa hovorí aj pacientovi. Nedávno v rozhlase nejaký redaktor poslucháčov presviedčal, aby sa tešili z horúčav. On v klimatizovanom štúdiu vidí kúpajúcich sa dovolenkárov, no ja chorých a starých ľudí, pre ktorých sú horúčavy veľkou záťažou. Absencia empatie je príznakom sociálneho znecitlivenia a hlbokej spoločenskej krízy.“