Hunčík: Fisher by vyjednával aj s Hitlerom
Denník Sme
15. februára 2015
Hunčík: Fisher by vyjednával aj s Hitlerom
Péter Hunčík je psychiater, jeden zo zakladateľov televízie Nova, občiansky aktivista a publicista, doma i v zahraničí pôsobí aj ako mediátor interetnických konfliktov. Viedol komunikáciu znesvárených komunít v Severnom Írsku, Izraeli, ale aj u nás medzi Rómami a „bielymi“. O tom, kam vedie spoločnosť nekomunikácia jej členov, vie teda dosť. Tento rozhovor sme robili (s výnimkou troch otázok v závere) niekoľko dní pred referendom.
V čom spočíva tvoja činnosť ako mediátora, keď ťa pozvú niektoré komunity, aby si im pomohol riešiť ich konflikty?
„Pri mediátorskej činnosti sú dôležité dve veci – jednou je strach a druhou zodpovednosť. Strach z toho, že ak nedôjde k nejakej forme komunikácie medzi rôznymi skupinami, tak môže dôjsť k najhoršiemu, k otvorenému konfliktu. Najčastejšou príčinou konfliktu býva nedostatok informácií. Pri pohľade na rozpad Československa, ale najmä na rozpad Juhoslávie, kde sa už diali krvavé incidenty – sme ako prvé zistili, že ľuďom chýbali informácie o cieľoch druhej strany a ako ich chce presadiť.“
Alebo ak ich má, tak sú neraz deformované...
„Áno, podané vlastnými zdrojmi tak, aby namiesto utíšenia a neutralizácie emócií tie emócie a napätie vystupňovali. Keď som začal študovať slovensko-maďarské vzťahy, vysvitlo, že Slováci vedia mimoriadne málo o Maďaroch. Rovnako Maďari mali veľa predsudkov a informácií z druhej ruky o Slovákoch.“
Na Orave a Liptove hovoria o tisícročnom maďarskom útlaku, Maďari zasa o krádeži dvoch tretín územia po Trianone.
„Presne tak. Vtedy v roku 1991 som objavil, že existuje technika mimosúdneho vyjednávania. Presnejšie, mimosúdna dohoda, kde ide vo väčšine konfliktných situácií o to, aby profesionálny mediátor rôznymi technikami a vedomosťami priviedol obe strany najprv k výmene názorov na konflikt. Mediátor pomáha zúčastneným stranám, aby aj v takýchto napätých situáciách našli spoločného menovateľa. Konflikt spočíva v tom, že na jednu zásadnú informáciu sa ukladajú negatívne emócie a človek vidí už len tieto. Mediátor naopak poukazuje na veľa pozitívnych a spoločných vecí – žijeme tu spolu 1000 rokov na jednom území, máme spoločné náboženstvo, filozofiu, ekonomiku, aj deti... Toto prináša mediátor namiesto negatívnej konštelácie. Mediáciu som začal študovať v polovici 90. rokov v USA. Žiaľ, na Slovensku je veľmi málo mediátorov, a bolo by dobré, keby sa takéto kurzy robili na viacerých vysokých školách, z ktorých vychádzajú ľudia, ktorí budú komunikovať so svojím okolím.“
Aké techniky a pravidlá používa mediátor počas komunikácie s predstaviteľmi znesvárených etník?
„Základnou technikou – používame ju aj na tréningoch mediátorov na Slovensku - je počúvanie, „active listening“. Spomeňme si na jeden bazálny konflikt - s partnerkou. Ako prebieha? Počúvame toho druhého? Nie, naopak, každý hovorí a presviedča druhú stranu.
Ďalšou technikou sú tzv. „ja výroky“. Zúčastnené strany nemajú hovoriť, čo si myslí druhá strana, majú hovoriť o sebe, o svojich pocitoch. Ja ako Maďar si myslím to a to, cítim to a to. Akonáhle používam výraz „ty“, tak druhá strana to berie ako útok a začína sa brániť. Tu ide skôr o filozofiu – „tam, kde nie je útok, netreba sa brániť“. Čo to znamená? Pri výmene informácií jedna strana berie názor druhej strany ako veľmi prísnu kritiku alebo útok. Hoci ak dotyčný hovorí o svojich pocitoch, ktoré sa priečia mojim, automaticky to ešte neznamená, že na mňa útočí. Jednoducho povie svoj názor. Namiesto toho, aby sme partnera vnímali otvorene a začali nad tým premýšľať, náš mozog pracuje na odpovedi, vymýšľa argumenty, vtipné aj menej vtipné, bez počúvania – toto je úloha mediátora, ktorý túto komunikáciu riadi ďalšími technikami.“
Zrejme je odlišná situácia mediátora, keď sa obidve strany chcú dohodnúť, ale nevedia ako, a keď sa obidve strany chcú rozísť, alebo nechcú dohodnúť.
„Toto by mal zistiť mediátor ako prvé - buď sa chcete dohodnúť, alebo chcete zvíťaziť. U nás v strednej Európe je túžba po víťazstve a túžba po ponížení druhého veľmi vysoká a intenzívna. Verbálne síce hovoria o dohode, ale dohodu myslia tak, že ja budem mať pravdu a ten druhý príde na kolenách a bude prosíkať. Takto mediácia nefunguje. Základnou filozofiou mediácie je princíp „win-win“, obidvaja sú víťazi. Týmto sa mediácia odlišuje od súdneho verdiktu, ktorý určí víťaza a porazeného. Používať však filozofiu mediácie v bežnom živote je najväčší problém, lebo v tomto priestore Slováci, Maďari, Poliaci, Rumuni atď. majú intenzívnu túžbu po historickej porážke toho druhého. Každý v tomto regióne má svoju veľkú prehru, každý vymenuje svoj Trianon, svoje varšavské geto, tisícročný útlak, ktoré by chcel kompenzovať jedným veľkým víťazstvom. Táto filozofia v mediácii neexistuje.“
Ako si vyberáš ľudí na takýto mediačný proces? Zrejme musia byť ochotní alebo aspoň schopní načúvať druhej strane.
„Toto je úplne najťažšie. Mediácia nie je všeliek. Samozrejme, fundamentalistu na jednej či druhej strane neprivedie žiaden mediátor k tomu, aby sa dohodli. A priori to musia byť ľudia, ktorí sú otvorení, chceli by sa dohodnúť, majú strach alebo pociťujú zodpovednosť za to, aby nevznikol krvavý konflikt, ale nepoznajú cestu, ako sa dohodnúť. Samozrejme, toto neznamená, že tí, ktorí sa chcú dohodnúť, sa aj dohodnú. Proti dohode stoja aj historické korene, a ich komunikácia je strašne ťažká. Stovky podobných skupín pracujú so Židmi aj s Arabmi, a dosahujú nejaké drobné dohody typu mierovej dohody z Osla medzi Izraelom a OOP v roku 1993. Pracoval som aj v Severnom Írsku, kde trvá konflikt 350 rokov. Za úspech sme považovali, že v našej skupine tých 20 ľudí, 10 katolíkov a 10 protestantov, si povedalo, že už v živote nepôjdu na protestné pochody a budú presviedčať ľudí okolo seba, že to nie je správne.“
Nemali by sa vyberať ľudia s istým vplyvom vo svojom prostredí?
„Väčšinou áno. Na prvých mediáciách sme ich nazvali termínom local opinion leaders, t.j. miestni mienkotvorcovia. Každý z nich potom pôsobil vo svojom okruhu. V tom spočíva podstata mediačného procesu.“
Pôsobil si aj v Izraeli. Ako v takej krajine funguje mediačný proces medzi Palestínčanmi a Židmi v čase, keď si ubližujú dennodenne.
„Tí, ktorí tam prídu, väčšinou nie sú tí, ktorí sa zabíjajú. V Severnom Írsku som pracoval s ľuďmi, katolíkmi aj protestantmi, bývalými teroristami, ktorí si odsedeli minimálne 10 rokov. Vo väzení prišli na to, že sa dostali do slepej ulice, že v tom pokračovať nemá význam. Pristúpili na princíp mediátora, ktorý pozná ich pomery, ale nie je zaujatý, a boli ochotní na základe vlastných skúseností komunikovať.“
Ako konkrétne vyzerá taká komunikácia? Proti sebe stoja bývalí katolícki a protestantskí teroristi, ktorí o sebe vedia, že si vzájomne ubližovali, že sú za nimi aj mŕtvi. Ako sa s takýmito ľuďmi pracuje?
„Aspoň v prvých fázach je zakázané o tomto probléme hovoriť. V prvej fáze nám ide o spoločné menovatele, že napríklad chceme, aby naše deti žili v mieri. Aby sme nemali strach, že vybuchne poštová schránka alebo auto v Belfaste alebo v Londonderry. Aby naše deti mohli ísť večer bez strachu na diskotéku. Veľmi často používame jednu techniku, ktorú som vymyslel a už sa používa vo svete - pripravujem svojich klientov malým tréningom sebapoznávania. Sebapoznávanie v zmysle, že pán X a pán Y majú iný názor, iné skúsenosti, ale majú spoločné emócie ako radosť, žiaľ, strach. A toto sebapoznávanie robím pomocou psychodrámy - zinscenujem napríklad svadbu. Zinscenujem palestínsku svadbu a do skupiny Palestínčanov privolám aj židovských účastníkov, a keď prehrávame, ako prebieha svadba u Palestínčanov, naraz zistíme, že presne tie isté emócie sú na palestínskej aj židovskej svadbe.“
Vyberáš teda situácie, ktoré viac či menej prinášajú pozitívnu emóciu?
„Nie vždy. Zinscenujem napríklad aj pohreb, ktorý neprináša vôbec pozitívnu emóciu. A vtedy vidíme palestínsku matku alebo otca, ktorí stratia 14-15-ročné dieťa, a poukážem na to, že emócie rodičov sú tie isté. V emóciách sa nelíši palestínsky a židovský rodič. Vydaj aj strata dcéry prináša rovnaké pocity – otázka znie, či na to účastníci myslia, keď sa podieľajú na konflikte oboch etník. V tomto spočíva sebapoznávanie a psychodramatická časť mediácie. Organizujem takéto činnosti a ľudia, ktorí prešli touto fázou, sú potom vnímavejší. Zrazu začínajú empatickejšie rozmýšľať, že ak spravia nejaký čin, ktorý vnímajú ako dobrý pre seba, môže pre toho druhého znamenať zlý pocit. Ten druhý to potom vráti, preňho bude úspech, keď vyhodí do vzduchu autobus so 40 ľuďmi, a druhá strana prežíva obrovský smútok. A keď sa mi toto podarí vštepiť do nich za niekoľko dní, vtedy to má význam. Spomeniem jeden úspech – robili sme spolu štvrtý deň s Arabmi a Židmi v Tel Avive takýto tréning a počas jednej prestávky sme robili „sharing“, ako sa cítia a jeden účastník, hovorme mu Izák, mi povedal takým príjemným hlasom - predstavte si, cez prestávku som pil s Achmedom čaj. A Achmed na to, áno, pili sme spolu čaj. Prvýkrát som sedel vedľa Žida a pil som s ním čaj. Toto si musíme uvedomiť, že tí ľudia sú od seba vzdialení, nenávidia jeden druhého, ale v živote sa pritom nevideli. Teraz ide o to, či bude mať ten Achmed a ten Izák odvahu hovoriť o tom vo svojom prostredí.“
Ak by išli spolu na čaj, vyslali by do vlastnej spoločnosti pozitívny signál.
„Roky rokúce robím s Rómami a jeden z najväčších problémov vládne medzi Rómami a radikálne orientovanými „bielymi“. Počas tých tréningových dní, ktoré som robil cez víkend, vznikla láska medzi šestnásťročnou Rómkou a jej bielym vrstovníkom. Lenže potom sa vrátili do svojej komunity, o týždeň prišli na tréning a bolo treba začať skoro odznova. Lebo tí mladí Slováci alebo Maďari išli do krčmy či kaviarne, a tam toho zamilovaného mladíka označili za sviniara, ktorý popíja s Rómami. A tá Rómka ide do vlastnej komunity, kde jej hovoria, či sa zbláznila, že má bieleho priateľa? Toto je veľmi ťažké prekonať.“
Dá sa to, keď sa stále vracajú do toho nenávistného prostredia? To dokáže len silná osobnosť. Povedzme to takto. Predstav si malé rómske dieťa z osady, ktoré je neraz už pri počatí hendikepované. Potom sa narodí do toho znevýhodneného prostredia a vidí okolo seba tie sociálne roly, spôsoby správania a obživy. Z toho sa vymaniť musí byť strašne komplikované.
„V každej komunite sa nachádzajú ľudia, ktorí už majú plné zuby toho spôsobu života a nakontaktovať týchto ľudí je mediátorova úloha. Poukážem na to, že môžu pokračovať v tom, čo doteraz robili, ale poukážem aj na výsledky tejto činnosti. Napríklad počas pohrebu nosíte fotky zabitých teroristov.
Mediátor však môže použiť aj techniku pozitívneho zrkadlo a ukázať, aké výhody by mali, ak by vedeli spoločne existovať, aký pokrok spoločenský, ekonomický, sociálny... by nastal. Použijem príklad Izrael a Gaza. Môžete pokračovať v ostreľovaní izraelského územia, na čo príde razantná odveta – ale v Gaze je skoro 100 percent nezamestnaných. Dokedy to môže trvať?
Jestvuje aj druhá verzia, a to je úloha mediátora, priniesť aspoň drobné pokroky. V Severnom Írsku trvá krvavý konflikt 350 rokov, v Belfaste oddeľuje katolíkov a protestantov trojmetrový múr. Mladí Íri však už vedia, ako sa žije inde, v USA, Kanade, Škandinávii, že sa dá žiť inak. Tie deti sa pozerajú na televízne programy a pýtajú sa, prečo nemôžeme žiť ako v Nórsku?
Keď sa rokovalo v Osle o mierovej dohode, tak pozývali aj deti mienkotvorcov a zinscenovali ich stretnutie. Kým protagonisti vyjednávali, a nedospeli k ničomu, ich deti sa hrali spolu. Potom mamičkám hovorili, toto je Achmed a toto je Izák, hrali sme sa spolu. Matky postupne nadobúdali spoločné emócie, spoločné starosti a postupne vyvíjali tlak na otcov. Mediácia má svoju postupnosť a logiku.“
Zrejme z toho vychádza aj tá reklama, kde hrajú futbal spolu palestínski a židovskí chlapci a ich mamy sa pritom rozprávajú. Momentálne existujú v Európe dva veľké konflikty, jeden je na východnej Ukrajine, druhý je spojený s moslimskými komunitami na Západe. Moslimovia prichádzajú na Západ s vlastnými hodnotovými systémami, pravidlami života, ale asimilovať sa s pôvodnou spoločnosťou mala ich prvá generácia imigrantov problém. Potom vyrástla druhá generácia imigrantov, tá je už aj jazykovo asimilovaná, ale tiež nie je prijímaná ako rovnocenný partner, je vyčlenená z väčšinového prostredia. Je aj toto priestor pre mediátorov, aby pomáhali ich vzájomnej komunikácii a spolunažívaniu?
„Keď sa môjho učiteľa Rogera Fishera, jedného z najväčších mediátorov na svete, opýtali, či by bol ochotný vyjednávať aj s Hitlerom, on, ako Žid, odpovedal, že samozrejme. Aspoň by som získal čas a ako mediátor by som z jeho odpovedí získal veľa informácií, keď už nič iné. V prvom rade treba mať odvahu vyjednávať. Väčšina týchto ľudí, ktorí žijú v Londýne, v Paríži, majú stratenú identitu. Neintegrovali sa do francúzskej, britskej, švédskej... komunity, ale už nemajú ani pôvodnú identitu klasického moslima. Tá im chýba. Každý človek má mať určitú stabilnú identitu, ktorá mu pomáha v kritických situáciách. Keď ju však nemá a potom mu nejaký vplyvný, sugestibilný človek povie, že pre nich našiel riešenie, vtedy nasledujú tie ľahko stráviteľné populistické riešenia. Mladí moslimovia naozaj veria, že im títo lídri dodajú chýbajúcu identitu, ale nie už klasickú moslimskú, ale moslimskú plus militantnú plus fundamentalistickú. Aj druhá strana je potom náchylná uveriť, že s moslimami sa nedá žiť – pritom fundamentalisti chcú dosiahnuť presne toto. Aby sme sa dostali na tú stranu všetci a potom je jasné, že sa už nedá vyjednávať.“
Pomáha ti pri mediácii povolanie psychiatra?
„Isteže. Ako psychiater som sa často venoval intenzívnej komunikácii. V 80. rokoch ma zaujímali samovraždy a robil som výskum, či etnická príslušnosť hrá rolu alebo nie. Robil som to na južnom Slovensku. Zistil som, že ľudia maďarskej národnosti častejšie páchali samovraždy ako Slováci. V Maďarsku podobne ako v Japonsku heroizovali samovraha, formuláciou, keď už nemôžeš pekne žiť, tak môžeš aspoň pekne zomrieť. Vtedy som skúmal, čo je najčastejšia príčina samovrážd. Bol ňou nedostatok komunikácie. Samovrahovia ostali osamote, mali krízu v osobnom živote, stratili partnera, podľahli alkoholu... Vtedy som začal študovať komunikáciu ako jeden z najdôležitejších prvkov homo sapiens v spoločnosti. Aj pri interetnických konfliktoch hrá nedostatok komunikácie svoju rolu. Ako psychiater som sa naučil dobre pozorovať, vnímať, dekódovať partnera, dívať sa na pacienta a čítať jeho signály, verbálne aj neverbálne kanály. A samozrejme, ten, kto chce pochopiť človeka, mal by to vedieť čítať. Učím to aj na mediačných kurzoch. Keď sa naučíš čítať komunikáciu Araba, Žida, kresťana, moslima, a vyznáš sa aj v kultúrnych rozdiely, veľmi často vidíš rozdiel medzi ich slovami a skutočnosťou.“
Tento rozhovor robíme niekoľko dní pred referendom. Zrejme pozoruješ komunikáciu alebo nekomunikáciu pred referendom? Čo ti z nej vyplýva?
„Tá komunikácia je nedostatočná. Naozaj nejestvuje taký dialóg, že by strana A aktívne počúvala B stranu, snažila by sa ju pochopiť, vnímať jej argumenty a porovnávala ich s vlastnými argumentmi. Vidíme skôr deklarácie, ktoré majú niekedy militantný charakter. Nejde o „win-win“ dohodu, ale o snahu toho druhého zničiť. Nebol priestor ani čas na dostatok komunikácie. Obávam sa, že tí, ktorí začali hovoriť o referende, nemajú v úmysle dosiahnuť celospoločenskú dohodu, ale presadzovať svoju pravdu. V dnešnej komplexnej a veľmi komplikovanej spoločnosti však vyhlásiť, že len ja mám pravdu, že neexistuje iná pravda, je neprípustné.“
Nezažili sme kvalitnú, fundovanú, vecnú diskusia o týchto otázkach. V akom stave bude naša spoločnosť po referende? Budeme diskutovať potom?
„Nie, prevládnu nepriateľské postoje medzi ľuďmi, ktorí predtým medzi sebou pokojne debatovali. Bude tu spoločenské napätie, tí, ktorí sa cítia porazení, budú aj urazení, a druhá strana, ktorá si myslí, že má pravdu, že vyhrala, sa bude vyžívať. V spoločnosti bude cítiť trpkosť. Referendum by nemalo byť smerované proti niekomu, alebo proti nejakej skupine, ale v prospech spoločnosti. Vidím tu evidentný postoj niekoho potrestať za to, že je iný. Aj mňa prosili, aby som ako mediátor organizoval takéto skupiny. Ale po prvé, som profesionál, nie som neutrálny, a po druhé, nenašiel som otvorených ľudí na takej úrovni, aby som sa mediácie zúčastnil. Jedna strana ma chcela využiť na to, aby som ako odborník lepšie vysvetlil ich pozície. Ale to nie je mediácia.“
Čiže existuje veľmi málo ľudí na jednej aj druhej strane ochotných komunikovať? Máme tu extrémistov na jednej strane, radikálov na druhej strane spolu s menšinou vystavenou nátlaku väčšiny a medzi nimi je nemálo heterosexuálov, ktorí hovoria, že väčšina by nemala rozhodovať o menšine, a navyše nie týmto spôsobom. Jednoducho nemienime sa zúčastniť referenda, lebo o právach menšiny sa nehlasuje. Navyše toto referendum sleduje cieľ presadiť svoje videnie sveta.
„Pre mňa bolo nepríjemné ešte jedno zistenie, postoj jednej etnickej skupiny k referendu. Aspoň etnickí Maďari by mali mať skúsenosti, ako to vyzerá, keď väčšina začne o menšine rozhodovať a prikazovať.“
Tiež som bol v šoku zo stanoviska viacerých maďarských politikov.
„Maďarskí politici neprejavili žiadnu empatiu. Naozaj máme vážne psychické problémy v tejto spoločnosti. Filozofiu pochopiť jeden druhého ešte stále nemáme v krvi. Ani náznaky.“
Cítili sme sa strašne ukrivdení, keď sme boli súčasťou Uhorska. Cítili sme sa ukrivdení, keď sme boli súčasťou Československa, a teraz, keď sme konečne v pozícii väčšiny, ukážeme tým menšinám, „zač je toho loket“?
„Presne tak. To, bohužiaľ, nie je špecificky slovenská psychika. V tomto regióne sú mýty o národnej kalvárii absolútne rovnaké. Akoby tu bola nejaká súťaž, kto stratil viac. Veď to je pomýlené.“
Ako sa z tohto stavu dá dospieť ku tolerantnému spolužitiu? Po referende, 8. februára, tu musíme žiť vedľa seba. Majú sa 4 percentá homosexuálov vysťahovať a 20 percent ľudí, ktorí sú tolerantní, odíde s nimi? Čo môžeme robiť?
„Predovšetkým sa informovať a zaujímať o druhú skupinu. Nemáme inú možnosť, iba sa otvoriť a naučiť základné pravidlo komunikácie. Teda to, že komunikovať neznamená iba hovoriť, ale aj počúvať. Počúvať druhú stranu a snažiť sa pochopiť, čo v nej prebieha, aké emócie. Toto sa dá naučiť, bohužiaľ, u nás ešte na to nebol priestor. Tá osobná bolesť, aj národná, každej z týchto strán, je taká veľká a nevydiskutovaná, že nemajú priestor a čas na to, aby spolucítili s druhým človekom/národom, že aj on mal strach a pociťoval bolesť. Každý zatiaľ vníma len svoju vlastnú bolesť a vlastné straty.“
A čo si myslíš o časti našich politických elít, ktoré sú pred týmto referendom tak vyplašené, že nie sú schopné vyzvať spoločnosť k tolerancii a načúvaniu druhej strane?
„Je to bežné, takto sa správajú aj v iných kľúčových situáciách. Namiesto toho, aby jasne debatovali, aby jasne ukázali svoj názor, potom porovnávali ten svoj názor v debate s názorom iných ľudí, namiesto toho čakajú, kým sa pridajú k víťaznej strane. A tí, čo boli evidentne porazení, budú robiť všetko pre to, aby im to mohli vrátiť. A špirála konfliktu sa bude prehlbovať.“
Máme nejakú šancu to zvládnuť?
„Naša šanca spočíva v tom, že čoraz viac detí študuje v zahraničí, a my by sme mali vytvoriť také podmienky, aby sa vrátili. V Londýne na káve stretám ľudí zo Žitného ostrova alebo z Bratislavy a oni sú už myslením celkom inde. V Kanade som učil na univerzite, a dvaja študenti prišli ku mne, Rumun a Maďarka z Transylvánie, že sa idú brať. Pýtam sa: Vy dvaja? Úhlavní nepriatelia? Povedali mi, že odkedy sú v Kanade, ešte ani raz neboli v Rumunsku, lebo nemôžu prísť domov a povedať svojim rodinám, koho si berú. Toto je naša šanca.“
Referendum podľa niektorých povrchných názorov vraj ukázalo, že sme moderná, nie katolícka krajina. Tiež si to myslíš? Mne osobne výsledok referenda hovorí najmä to, že keď silní idú po krku zjavne slabším, tak väčšina neľahostajných nemá ochotu sa na tom podieľať.
„Modernizmus a katolicizmus nemusí automaticky znamenať antagonistický vzťah. U nás na Slovensku bohužiaľ áno. Kto za to môže? V prvom rade cirkev, ktorá sa nevie rozhodnúť ani v takých kardinálnych otázkach, ako napr. hodnotenie roly Jozefa Tisu, vzťah k Slovenskému štátu, aby som o ďalších prípadoch ani nehovoril. Je tu napr. pápež František. Mohli by sme sa pridať aj na jeho stranu, naši biskupi však vybrali inú, tzv. starokonzervatívnu cestu. Namiesto biskupa Bezáka vedenie cirkvi hlasovalo za arcibiskupa Sokola, so všetkými „tradíciami“ starej gardy.“
Zdá sa, že obojstranné pasovanie sa za víťaza referenda nesmeruje celkom k pochopeniu pozície druhej strany. Ako by mala podľa teba pokračovať diskusia o otázkach rodiny a homosexuálnych vzťahov, keď už bola tak nešťastne naštartovaná?
„Písal som už o tom opakovane. Je tu netóda negociácie, mediácie. Protagonisti si sadnú a tzv. aktívnym počúvaním sa snažia pochopiť argumentáciu a stanovisko toho druhého a potom hľadať spoločného menovateľa a pomocou toho kompromisné riešenie. To je tzv. win-win technika. Naši protagonisti sa však rozhodli pre bitku a namiesto vyjednávania chcú zničiť druhú stranu.“
Čo by si navrhoval každej strane ako ústretový krok?
„Ústretový krok má robiť vždy silnejší. Lenže po našom referende ani to nevieme, kto je silnejší. Aliancia za rodinu tvrdí, že to vyhrali oni. Druhá strana zase tvrdí, že vyhralo „moderné Slovensko“. A v tomto konkrétnom prípade žiadne moderné Slovensko nevyhralo. Ak treba pomenovať víťaza, tak by som povedal, že vyhralo ignorantské a infantilné Slovensko, v ktorom občania ani po 25 rokoch neveria tomu, že môžu mať vplyv na vlastný osud a neustále čakajú na riešenie zhora. Politickým elitám to vyhovuje. Môžu diktovať a manipulovať. Ale je to dobré aj nám, občanom?!“