Jozef Lenč: Každá bytosť stvorená Bohom sa rodí ako moslim
Denník Sme
17. augusta 2015
Jozef Lenč: Každá bytosť stvorená Bohom sa rodí ako moslim
Tam, povie a ukáže smerom na ministerstvo dopravy. Sedíme v pyramíde Slovenského rozhlasu v kancelárii na deviatom poschodí. Tam - je Mekka. Mojím partnerom je Jozef Lenč. Vysokoškolský učiteľ, politológ. Rodák z Handlovej. Moslim.
Tam, povie a ukáže smerom na ministerstvo dopravy. Sedíme v pyramíde Slovenského rozhlasu v kancelárii na deviatom poschodí a po niekoľkých klikoch na smartfóne je smer jasný. Smer Mekka. Mojím partnerom je Jozef Lenč. Vysokoškolský učiteľ, politológ. Rodák z Handlovej. Moslim.
„Mekka je smerom na juho-juhovýchod, ale ak to chcete vedieť presne, v dnešnej sofistikovanej dobe smartfónov nie je určenie smeru modlitby (kibla), teda smeru na Mekku žiaden problém. Rovnako nie je problém ani s určením presného času modlitieb, kedy zaznie zvolávanie k modlitbe (azán/adhán). Telefón má i takúto aplikáciu. Ja osobne mám však zvonenie na telefóne vypnuté. Predsa len žijeme v dobe, kedy by z telefónu znejúce slová azánu, začínajúce „Alláh Akbar..“ mohli ľudí zbytočne desiť, alebo vyvolať nepríjemné reakcie. Teda tým smerom je kibla.“ (ukáže von oknom).
Do akej miery vám determinujú život rituály spojené s islamom? Mám na mysli najmä modlitby.
„Je to individuálne. Každý moslim hľadá kompromis medzi tým, čo je jeho náboženskou povinnosťou, a čo je vhodné a možné v danej chvíli a v spoločnosti. Taktiež je to odlišné podľa miery individuálnej religiozity konkrétneho moslima alebo moslimky. Hneď v danej chvíli sa pomodliť kdekoľvek, alebo túto povinnosť prispôsobiť okolnostiam. Ja nemám bytostné nutkanie modliť sa hneď po zaznení zvolávania k modlitbe, nech by som bol kdekoľvek. Nevyťahujem razom koberec. Najčastejšie sa modlím doma alebo v kancelárii, ak tým nikoho neruším, ak som tam sám. Čo sa týka presného času modlitby, je tu dostatočný priestor medzi jednotlivými modlitbami, kedy je možné ju vykonať. Takisto je islam v kontexte modlitby značne flexibilný a napríklad je umožnené spájanie modlitieb, ak nie je možné ich z rôznych dôvodov vykonať.“
Flexibilný, teda tolerantný?
„Skôr flexibilný. Učenie islamu má v sebe zakomponované nielen fundamentálne etické koncepty, ktoré by sa mal človek snažiť dodržiavať, ale okrem toho je pri čítaní Koránu zjavný odkaz, že Boh nepredpísal ľuďom nič, čo by im škodilo, alebo by im to zbytočne sťažovalo život. Z tohto hľadiska aj čas modlitby je stanovený v rozmedzí od jedného azánu (volanie k modlitbe) k druhému. To znamená, že moslim sa nemusí pomodliť hneď, ale mal by tak učiniť v tomto časovom rozpätí. A zároveň je umožnené pre tých, ktoré sa nemôžu v daný čas modliť, spájanie modlitieb. Teda pre tých, ktorí cestujú, alebo vykonávajú takú prácu, ktorá im neumožňuje z rôznych dôvodov prerušenie kvôli modlitbe a pod. Je napríklad pochopiteľné, že lekár nepreruší operáciu, ak nastane čas modlitby, učiteľ prednášku, alebo vodič autobusu jazdu. Modlitba sa vykoná až vtedy, ak je na to adekvátny priestor.
Niektoré krajiny sa snažia striktne dohliadať na to, aby veriaci prerušili prácu a modlili sa v čas stanovený, ale modlitba by mala v prvom rade vychádzať zo srdca veriaceho, z jeho túžby sa pomodliť a oddať Bohu - vtedy by to mal urobiť.“
Koľkokrát denne sa modlí moslim?
„V rámci 24-hodinového intervalu jedného dňa je to päťkrát. Teraz najbližšie bude modlitba o jednej hodine. Zaujímavé je, že väčšina dopoludnia je fakticky určená pre prácu, keďže po úsvite je ďalšia modlitba až napoludnie. Takže prvá modlitba je na úsvite, druhá napoludnie, ale teraz podľa letného času fakticky až o 13. hodine. Potom v polovici času od poludnia po západ slnka, následne krátko po západe slnka a naposledy približne hodinu a pol až dve po západe slnka, teda de facto v noci (nočná modlitba). Počas noci sa ešte odporúča vykonávať i dobrovoľné modlitby. Modlitba však nemá len duchovný rozmer. Keďže jej predchádza povinná očista – umývanie – tak má i pozitívny dopad na hygienické návyky, a keďže je vykonávaná sériou opakujúcich sa úkonov, pomáha aj udržiavať fyzickú zdatnosť veriaceho. Akási islamská podoba kalokagatie.“
Nosíte koberček so sebou?
„Nie.“
Niekedy veľmi dávno, v 90. rokoch, som čítal zrejme v Kultúrnom živote nesmierne presvedčivo napísaný text, kde autor (zrejme Daniel Pastirčák) opisoval svoju intenzívnu skúsenosť, keď pocítil stretnutie s Bohom, akoby sa s ním mentálne komunikoval. Zažili ste niečo podobné? Ako sa vlastne stalo, že ste sa stali moslimom?
„Zažil som dve kľúčové obdobia, kedy sa vo mne „prebudila“ viera. Nebolo to akési znovuzrodenie či stretnutie s Bohom, to som, priznám sa, nezažil. Ten akt, keď som vyslovil šahádu (vyznanie viery), nebol, z môjho pohľadu, ničím, pri čom a po čom by som sa inak cítil. Nejako znovuzrodený. Vyslovením šahády moslim deklaruje svoju vieru v jediného Boha a Jeho posla a tak sa vlastne stáva členom moslimskej komunity. U mňa sa dá moja cesta k islamu ohraničiť dvomi míľnikmi.“
A konkrétne?
„Vieru v Boha som pocítil, objavil, keď som mal asi jedenásť alebo dvanásť rokov. Dovtedy som vyrastal v ateistickom prostredí podobne ako drvivá väčšina mojej generácie „Husákových“ detí v poslednej dekáde bývalého režimu, a tak som nebol vedený k aktívnej viere. Od roku 1991 som pravidelne trávil letné prázdniny u starej mamy na dedine, a keď som spolu so sestrou zistil, že pravidelne navštevuje kostol, začali sme tam chodiť spolu s ňou. Zo zvedavosti. Bol som zvedavý, prečo tam ľudia chodia, a tak som fakticky objavil, že jestvuje Boh. V rovnakom období som tiež prečítal Bibliu, odpozoroval a naučil sa priebeh katolíckej omše a niektorých modlitieb, ale stále som mal pocit, že mi niečo nesedí, že mi vo viere niečo chýba. Boh? Logickosť či racionalita? Možno som mal len pocit, že v kresťanskom učení je až priveľa evidentných zásahov človeka. V podstate dnešné inštitucionalizované kresťanstvo je postavené na učení sv. Pavla, je to v podstate Pavlova cirkev. Toto nie je len môj pocit, ale tento názor má aj katolícky teológ Hans Küng. Avšak nebol to len Hans Küng a jeho Dejiny katolíckej cirkvi, ale napríklad aj knihy Zenona Kosidowskeho Čo rozprávali evanjelici a pod. Po ich prečítaní som mal stále pocit, že mi v kresťanstve niečo nesedí.“
Čiže cez knihy k viere...
„Približne trinásťročný som sa dostal ku knihe Ibn Chalduna Úvod do dejín (arabsky al-Mukaddima), ktorú v roku 1984 vydalo vydavateľstvo Tatran v preklade profesora Paulínyho. Ibn Chaldun bol zakladateľom modernej sociológie a politickej ekonómie, filozofie a histórie, polyhistor, narodený v Tunise, ktorého rodina pochádzala z Córdoby v Španielsku. V tejto knihe som našiel prvýkrát citácie z Koránu, ktoré boli veľmi zaujímavé. Páčilo sa mi, že ten text bol písaný vedecky a racionálne vysvetľujúci spoločensko-politické javy, ale s umným premiešaním citátov z Koránu, ktorými autor dokazoval svoje tvrdenia. Na základe tejto knihy som sa naučil basmalu (bismi lláhi ar-rahmáni ar-rahím – V mene Boha milostivého a milosrdného), t. j. vetu, ktorou sa začína skoro každá zo súr v Koráne. Veta, ktorú vysloví moslim, vždy keď sa chystá niečo urobiť, a to buď nahlas alebo len v duchu. Túto vetu som začal používať aj ja skoro vždy, keď som niečo robil a myslel som si, že to je islam.
Vo väčšine prípadov platí, že k islamu sa nemoslim dostane prostredníctvom moslima – buď manžela alebo cez komunitu, s ktorou sa začne stýkať a priateliť. Ja som sa však k islamu dostal práve cez túto knihu. Bol som hlboko vnútorne presvedčený, že toto je moje náboženstvo, že tomuto verím. Racionalite spojenej s uctievaním Boha.“
Pociťovali ste potrebu niečomu veriť? Je iks ľudí, ktorí nie sú identifikovaní s kresťanstvom či vôbec vierou ako takou. Hľadali ste niečo, v čo chcete veriť?
„Súčasťou islamskej teológie je i poznanie, že človek je prirodzene moslimom, že každá bytosť stvorená Bohom sa rodí ako moslim. Ak si preložíme slovo moslim do slovenčiny, tak každý človek sa rodí s prirodzeným pocitom úcty k Tomu, kto ho Stvoril. Vierou v Stvoriteľa. Moslim je teda ten, kto nasleduje, alebo sa podriaďuje Bohu, má bázeň pred svojím Stvoriteľom. Ďalej sa hovorí, že následne to, či sa stanem židom, moslimom alebo kresťanom, prípadne objavím vieru v niečo iné, závisí od toho, k čomu človeka vedú jeho rodičia. Každý človek sa rodí ako moslim, ale kým sa stane, závisí od toho, čo a koho v živote spozná, čo a od koho sa naučí, kto ho ovplyvní. Niekedy tak tú prirodzenú cestu, ten islam, tú úctu k Stvoriteľovi, stratí, ale tá v ňom stále niekde je a môže sa znovu objaviť. V učení islamu sa napríklad nehovorí, že niekto konvertoval na islam, ale že pristúpil k islamu, resp. sa vrátil k islamu. V Koráne tiež Boh hovorí, že „koho Boh chce viesť cestou správnou, tomu otvorí hruď pre islam; tomu, komu chce dať zblúdiť, tomu zúži a uzavrie hruď, ako by mal stúpať k nebu.“ (Korán, 6:125) Čiže niekto nájde cestu k islamu a pochopí ho, iný nie. Ja vnímam Korán predovšetkým ako akýsi návod na používanie tohto života (arab. dunja). Boh nám ukázal, ako máte žiť. Tu máte život a toto je návod. Mne ten návod, ktorý je v Koráne, vyhovuje.“
To bol prvý krok. Kedy ste sa stali moslimom definitívne?
„U starej mamy sa vo mne objavila, alebo oživila viera, ktorá bola skrytá. V istom období som mal veľkú túžbu ísť študovať islam, ale nakoniec ma zobrali študovať politológiu do Trnavy a zostal som na Slovensku. Neskôr, keď som už o islame viac čítal a písal rôzne seminárne práce a viac som sa venoval jeho poznávaniu, hoci stále som moslimov nepoznal, som raz dostal otázku, že „prečo nie som moslimom, keď hovorím, že islam je najlepšie náboženstvo?“ Aj sám seba som sa pýtal, prečo som neurobil ten krok. Nevyslovil šahádu a tak aj prakticky žil ako moslim. Vtedy som si spomenul na jeden veľmi múdry citát, ktorý som raz použil, ešte v počas štúdia na vysokej škole.
Na jednu hodinu som si pripravil do diskusie myšlienku od Jana Wericha, ktorého považujem za autentického filozofa. Tú vetu som potom neskôr použil, aj keď som popísal moju cestu k islamu. V tom citáte Werich hovorí, že „když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.“ A tak som si vďaka osobe, ktorá mi položila tú otázku a tiež vďaka Werichovi v podstate uvedomil, že mám byť tým, kým som, a keď som o tom presvedčený, tak mám ním – moslimom – byť aj naozaj. Na prelome rokov 2004 a 2005 som teda vyslovil šahádu. V podstate už dostatočne dospelý som sa slobodne a racionálne rozhodol. Bolo to rozhodnutie, že mám byť tým, kým naozaj som.“
Pred chvíľou ste spomínali, že považujete islám za najlepšie náboženstvo. Prečo?
„Islám mi dal slobodu a potvrdenie tej výchovy, ktorú mi od malička vštepovali moji rodičia, že pre život je dôležitá zodpovednosť za vlastné konanie a rozhodnutie. Toto je v podstate zakorenené aj v samotnej podstate islamu. V Koráne sa píše: „Žiadna duša hriechmi obťažená neponesie bremeno duše inej; a ak bude táto duša prosiť o to, aby jej bolo nesené bremeno jej, nebude jej z toho nič ubraté, aj keby to bol jej príbuzný.“ (Korán, 35:17) A zároveň, každý dostane spravodlivo takú odmenu, akú si zaslúži. Islám takto učí a nabáda k zodpovednosti. Slobodu v isláme vnímam tak, že nie som viazaný, že nemusím slepo počúvať inštitucionalizovanú autoritu ako katolíci, ktorí ak chcú byť dobrými katolíkmi, musia počúvať katolícku cirkev ako inštitúciu, musia byť podriadení istej forme svetskej moci. Lebo krédo katolíckej cirkvi hovorí, že verím v Boha, ale aj verím v cirkev katolícku. A to v islame nie je. Človek verí v Boha a Jeho zákony. No zároveň aj v zákony štátu, v ktorom žije, a ktoré nie sú v rozpore s étosom islamu. Niektoré zákony človek musí dodržiavať, to je tá zodpovednosť. Islam teda samozrejme nie je anarchia a ani sloboda nie je absolútna.“
Na jednej strane za prednosť islamu považujete, že nepodlieha nejakej inštitucionálnej autorite. Nie je to však súčasne aj jeho slabinou, že sa mnohokrát interpretuje veľmi odlišne?
„Je, a preto je tam dôležitý ten princíp zodpovednosti. Sloboda bez zodpovednosti je anarchia. Toto je dôležité - sloboda a zodpovednosť sú spolu ruka v ruke. Človek musí byť zodpovedný za svoje činy. Ako som už povedal, v isláme jasne platí, že žiadna duša neponesie hriechy inej duše, a človek bude pred Bohom stáť a bude sa zodpovedať za svoje činy. Zároveň, ak chce byť zodpovedný, má povinnosť poznávať svet, má povinnosť aj poznávať islam a strániť sa konania zlých skutkov. Tú zodpovednosť vnímam aj tak, že nekonám dobro len preto, že mi to niekto prikáže, ale pretože konaním dobra slúžim svetu a aj sebe, lebo som zodpovedný za tento svet a za život, ktorý som dostal, za úlohy, ktoré tu mám.“
Neexistencia nejakej autority, ktorá by povedala/určila, že toto hovorí Korán o blížnych, toto o násilí, vytvára vďačné pole pre množstvo interpretov a interpretácií, čo vlastne islam je. Či je to mierumilovné alebo agresívne náboženstvo. Akoby si každý mohol nájsť argumenty pre čokoľvek, čo urobí. Hovorím teraz o brutálnych akciách spojených s islamom s moslimami a ich interpretáciách.
„Ak chce človek konať zlo, vždy si nájde dôvod, priestor a zdôvodnenie. Zlo je možné páchať a šíriť aj v organizovaných štruktúrach, ktoré tvrdia, že sú proti násiliu. Ak v ktoromkoľvek človeku vyhrá to zlo a rozhodne sa konať zlo, tak mu v tom nezabráni ani autorita. Neraz ho možno i podporí, ak chce využívať prirodzenú prítomnosť zla v nás. Islam má jasne dané pravidlá, čo človek má robiť, čo človek môže robiť a má jasne napísané, čo človek nesmie robiť. A ak niekto číta v Koráne tak a to, čo mu vyhovuje, tak potom neberie islam ako celok. Základný étos islamu, prečo Boh dal ľuďom právo užívať tento svet, nebol v tom, aby ho ničil. Však ak by ho človek ničil, tak svet neostane pre ďalšie generácie. Boh naopak zakázal ľuďom ničiť, čo nestvorili – najmä život. Tí, ktorí vraždia či inak šíria zlo na zemi, v podstate ničia všetko to, čo Boh stvoril a čo oni majú povinnosť zachovávať pre tých, ktorí prídu po nich.“
Asi viete, k čomu smerujeme – či je islam radikálne náboženstvo alebo nie. Ak povieme „Nezabiješ!, Nepokradneš“, sú to jednoznačné tvrdenia, príkazy a princípy. Iste, nedodržiavajú sa, ale keď človek počuje slovo Nepokradneš!, vie, o čom je reč. Ale keď niekedy čítam rozličné interpretácie rozličných súr, tak zvažujem, či islam inšpiruje moslimov k agresívnym krokom, samovražedným atentátom ako ceste k odmene v posmrtnom živote. Nie je mi to jasné.
„Nezabiješ!, platí aj v islame. Bez možnosti si to svojvoľne interpretovať. V Koráne sa v tomto smere jasne hovorí, že „A kvôli tomuto sme predpísali deťom Izraela, aby ten, kto zabije jedného človeka ... bol súdený, akoby zabil celé ľudstvo. A aby ten, kto zachráni jedného, bol vnímaný, akoby zachránil celé ľudstvo. A prišli k nim už predtým naši poslovia s dôkazmi jasnými, avšak mnohí z nich sa i potom dopúšťali ukrutností na zemi.“ (Korán, 5:32) Každý človek, ktorý zabije iného človeka, ktorý sa ničím neprevinil, tak činí v rozpore s ľudskosťou a v rozpore s islamom. Prof. Mahmúd Ashour z univerzity al-Azhar sa v tomto smere v roku 2014 vyjadril, že „duša je rovnaká, či ide o moslima, alebo nemoslima a tak zabitie človeka je porušením Božej vôle a toho, čo zvestoval Prorok Muhammad.“ To je v Koráne napísané a platí to pre celé ľudstvo.
Islám však nie je len učenie, ktoré sprostredkoval Muhammad, ale učenie islamu odkazuje aj na všetkých prorokov, ktorí boli pred ním. Islam existuje od počiatku sveta, lebo slovo islam znamená vieru a zároveň dobrovoľné podriadenie sa Bohu.
V Koráne je jeden verš, ktorý je, žiaľ, často mylne interpretovaný - a často zneužívaný tými, ktorí poukazujú na to, že islam nie je tolerantný voči iným náboženstvám – v ňom sa hovorí:e: „Náboženstvom jediným u Boha je veru islam.“ (Korán, 3:19) V arabskom jazyku sú v tomto verši mimoriadne dôležité dve kľúčové slová dín a islam. Jedno z nich sa však nesprávne prekladá a druhé vôbec. Dín je najčastejšie prekladaný ako náboženstvo, ale slovo dín v arabčine neznamená len náboženstvo, ale skôr širší kontext uctievania Boha. Takže oný verš by sa mal prekladať skôr, že „Jediným spôsobom uctievania Boha je islam“. Ak však nepreložíme aj pojem islam, neodkryjeme podstatu toho, čo je tým spôsobom. Islam znamená dobrovoľné podriadenie sa Božím zákonom. Takže následne nám vychádza, že „Jediným spôsobom uctievania Boha je podriadenie sa Božím zákonom.“
A Božie zákony platia naprieč celou históriou. Odkedy proroci postupne ľuďom sprostredkovávali Božie nariadenia. Spomínané Božie manuály, ako správne žiť život. Súčasťou islamu sú všetci známi i neznámi proroci. Adam, Abrahám aj Mojžiš. Desatoro tak je súčasťou islamu. Moslim sa má riadiť Desatorom. Mojžiš bol poslom Božím, a ak v Koráne nie je niečo jasne zrušené, tak to stále platí. Hypoteticky, ak by bolo v Koráne napísané, že „Nepokradneš! už neplatí“, tak môžete kradnúť. Nič z Desatora Korán neruší, ba naopak príbeh o Mojžišovi a Desatore je súčasťou Koránu.
Rovnako pre moslimov platí aj to, čo učil Ježiš. Odlišné od kresťanstva je len to, že Ježiš nie je Boh. Ježiš je človek, ktorého Boh stvoril, ktorého si vyvolil za svojho posla, ktorému Boh dal schopnosti uzdravovať chorých, vzkriesiť mŕtveho. A to, čo Ježiš hlásal a ako sa správal k ľuďom, ako žil ten svoj islam, to podriadenie sa Bohu, to pre moslimov platí stále. To by mali nasledovať. V Koráne sa píše: „Uverili sme v Boha i v to, čo nám zoslal, i v to čo zoslal Abrahámovi, Isnaílovi, Izákovi, Jakubovi a kmeňom i v to, čo bolo dané Mojžišovi, Ježišovi a v tom, čo bolo dané prorokom od Pána. My nečiníme rozdiel medzi nimi a do vôle Pána sme odovzdaní.“ (Korán, 2:136) Autorita, ktorú majú moslimovia nasledovať, je autorita prorokov pred Muhammadom, autorita Koránu a autorita života a skutkov proroka, pretože ten na svojom živote, na svojich skutkoch ukazuje, ako sa ten spôsob uctievania má prejavovať v každodennosti.“
Možno prejdem ku kľúčovej, podstatnej otázke, ako vnímajú ľudia islam a moslimov. , Prikázanie Nezabiješ nie je v súlade s častou praxou moslimských teroristov. Jedna vec je nezabiješ, druhá, že keď zabiješ neveriaceho, dostávaš sa do moslimského neba aj s jeho bonusmi. Cítim tam napätie.
„Zabitím nevinného človeka sa nedostáva človek do neba, to sa nikde nepíše. V Koráne to nie je.“
Prečo potom existuje množstvo interpretácií a množstvo samovražedných atentátnikov a výziev do svätej vojny s tým, že týchto ľudí čaká raj a 40 panien? Kde to vzniklo?
„Vzniklo v to v hlavách ľudí, ktorí chceli páchať násilie, a vzniká to v hlavách ľudí, ktorí chcú legitimizovať násilie, chcú sami pred sebou obhájiť svoje konanie. Pred naším rozhovorom sme sa bavili o futbale a futbalovú terminológiu používam na vysvetlenie niektorých skutočností, najmä v rovine vašej otázky.
Istotne sú ľudia, ktorí nemajú radi futbal. Futbal a najmä štadióny vnímajú ako miesto, kde je prítomné násilie predovšetkým, ak sú konfrontovaní so správami o policajných „manévroch“ pred a po zápasoch Trnavy či Slovana. Niekto si povie, že ten šport vyvoláva v ľuďoch násilie. Iní zas idú na futbal práve preto, aby sa pobili, aby ventilovali svoje násilie. Fanúšikovia – ultras či hooligans – však nevnímajú svoje správanie ako zlé, či prehnane násilné. Oni svoje konanie ospravedlňujú tým, že obhajujú česť svojho klubu. Myslia si, že bojujú za niečo cnostné, že bránia hodnoty a tradíciu. V takom rozpoložení sa napríklad fanúšik Spartaka Trnava domnieva, že má právo ba povinnosť zbiť kohokoľvek, kto nosí iný dres, kto nepozná tradíciu klubu, či kto sa hlási k nepriateľskému Slovanu Bratislava. Myslí, že má právo na násilie, lebo obhajuje česť. A to je dobrá správna vec. Však ten slovanista je neveriaci – čo neraz znie aj z chorálov. Žiaden fanúšik nepovie, že idem šíriť zlo. Toto isté sa deje v hlavách fanúšikov - hooligans islamu. Niektorí moslimovia povedia, že zabitie neveriaceho je správne, lebo sa to v nejakej vete v Koráne, ktorá je vytrhnutá z kontextu, na konci alebo v strede vety spomína.“
Nie je v Koráne formulácia, ktorá hovorí pozitívne o zabití neveriacich?
„V prvom rade Korán treba vnímať ako celok. Tak spoznáte jeho etiku. Vytrhávať z neho vety je možné, najmä chcete ospravedlniť vlastné hriechy. Korán je manuál na život, nie je to manuál na zničenie sveta. Prečo by Boh ľuďom dával manuál na zničenie sveta, keď to dokáže spraviť aj sám bez ľudí.
V Koráne sú pasáže, v ktorých sa hovorí, že ak chce človek dokázať svoju vieru aj konaním a nejako sa pre ňu aj obetovať, môže tak učiniť svojím majetkom, ktorý rozdá chudobným. V čase vojny alebo prenasledovania nevinných, keď hrozí smrť jemu alebo blížnemu, tak nemá ujsť a nechať toho človeka zabiť, ale naopak, má sa zastať slabších. Má povinnosť chrániť a bojovať, aj keď je mu to nepríjemné. V prípade, že niekomu je ubližované, moslim nemá odvrátiť tvár a čakať, ale má sa tých slabších zastať. V Koráne v tejto súvislosti Boh hovorí: „A je vám uložený taktiež boj, aj keď vám je nepríjemný.“ (Korán, 2:216) Keď na ľudí niekto útočí, vtedy je predpísaná povinnosť ich brániť a bojovať. Zároveň však platí: „A bojujte na ceste Božej proti tým, ktorí bojujú proti vám, avšak nedopúšťajte sa bezprávia, lebo Boh nemiluje tých, ktorí sa dopúšťajú bezprávia.“ (Korán, 2:190) A tiež: „Ak prestanú ... vtedy Boh je veru odpúšťajúci, milosrdný!“ (Korán, 2:192) Čiže, ak tí, proti ktorým sa bráni, prestanú bojovať, tak nemajú moslimovia právo ich zabíjať. Naopak, majú byť po vzore Boha odpúšťajúci a milosrdní. Ak nikto neohrozuje život, je zakázané bojovať. Do popredia má ísť používanie slov alebo dobré skutky, a prostredníctvom nich presvedčiť o správnosti cesty. Samozrejme, ak niekto vyčiarkne pasáže, v ktorých Boh nariaďuje odpúšťať a zakazuje konať nespravodlivosť, a zostanú iba tie verše o boji a zabíjaní, výsledok je taký, ako vidíme vo svete. Takto ku Koránu pristupujú islamisti z teroristickej organizácie tzv. Islamský štát, ktorí dokonca vyzývajú svojich stúpencov, aby nečítali Korán, ale len tie verše, ktoré vyzývajú k boju s neveriacimi. Nuž a rovnako Korán interpretujú aj tí, ktorí broja proti islamu na Západe.“
Hovoríte, že v týchto prípadoch ide o účelovú selekciu a interpretáciu Koránu?
„Cieľom tejto selekcie je obrazne povzbudiť nie tých fanúšikov, ktorí tlieskajú, keď sa dá gól či tých, ktorí pochvália aj súperovho hráča za peknú kľučku, ale vyburcovať tých fanúšikov, ktorí prídu na zápas s jediným úmyslom a to, že chcú dať niekomu do držky.“
Vidiac to, čo sa deje nielen na území Islamského štátu, vidiac moslimských atentátnikov, veľmi ťažko sa mne a iným ľuďom akceptuje myšlienka, že toto je nie veľmi dôležitá úchylka islamu, a že nespochybňuje predstavu o islame ako mierumilovnom tolerantnom náboženstve. Čo s tým môžeme robiť my a čo s tým môžete robiť vy?
„Rovnako ťažko je pri sledovaní týchto činov, ktoré ste práve spomenuli, aj moslimom. My moslimovia sa opakovane snažíme prezentovať islam a presviedčať nemoslimov, že islam je náboženstvo mieru a spôsob života, ktorý nechce a nemá právo nikomu ubližovať. Lež všade vidieť len vami popisované správy. Vy v podstate nemáte možnosť vidieť nič z pozitív žitého každodenného islamu. Veľmi rýchlo upadnú do zabudnutia pozitívne príklady ľudí, ktorí dnes žijú islamom. Príbehy ľudí, ktorí prezentujú islam. Kto si dnes spomenie na moslima Mohameda Júnusa, držiteľa Nobelovej ceny za mier z Bangládeša, ktorý získal túto cenu za jeho mikropôžičky, ktorým pomáha chudobným ľuďom zbavovať sa závislosti na bankách. Kto si o rok či dva spomenie na Malalu, malé dievčatko, ktoré pomáha vzdelaniu dievčat. Kto dnes vie o Jusufovi Islamovi, spevákovi pôvodne známom pod menom Cat Stevens, ktorý má po svete sieť charitatívnych organizácií a projektov a pomáha chudobným ľuďom v najzaostalejších oblastiach, a tak je pozitívnym príkladom nielen svojou hudbou, ale aj svojou charitou. Málokto vie, že pre Karima Benzemu z Realu Madrid je dôležitejší ramadán než futbal, čím povzbudí množstvo postiacich sa moslimov.
Príbehy moslimov z umeleckej brandže sú fakticky neznáme. O skutočnom islame každodennosti dnes verejnosť nemá žiadne informácie a tobôž nie o osobnostiach z minulosti. Kto dnes vie, že jednu z prvých univerzít na svete, ktorá existuje dodnes, založila v marockom meste Fes už v roku 859 žena, Fatima al-Fihri a sama tam aj učila. V súčasnosti sa čitateľ dozvedá len o krajinách, v ktorých ženy nemôžu navštevovať školy, lebo im to miestni blázni zakazujú. V Británii mohli ženy navštevovať a učiť na univerzitách až v 19. storočí, ale v islamskom svete to bolo bežné tisíc rokov predtým. O tom, čím islam obohatil vedu a čo dali moslimovia matematike a medicíne, ako napríklad ovplyvnili aj súčasný britský politický systém, sa skoro nič nevie. Ak si teda neprečítate povedzme knihu Aliju Izetbegoviča Islam medzi Východom a Západom. Kto dnes pozná diela moslimských filozofov, mysliteľov, spisovateľov, alebo básnikov? Skoro nik, lebo sa to k ľuďom nedostane.
Neexistuje skoro žiaden mediálne známy pozitívny obraz islamu a moslimov, o ktorom by sa dozvedeli nemoslimovia i moslimovia. To znamená, že ani moslimovia v Európe nevidia krásu islamu, nevidia, čo moslimovia v minulosti dali a dávajú dnes svetu. Nemajú sa s čím a s kým pozitívne identifikovať. Naopak, vidia len násilie a vraždenie toho necelého promile moslimov. Ak si zrátame, že Al Káida má v súčasnosti približne 19-27-tisíc bojovníkov vo všetkých organizáciách, ktoré existujú, a tzv. Islamský štát ich má viac než 50-tisíc a to sú dnes dve najväčšie hrozby, dohromady nech je tých vrahov okolo 100-tisíc – no moslimov je jeden a pol miliardy.“
Neskôr to vypočítam (je to 0,0067 percenta – pozn. rk).
„Ľudia vidia najmä tento „islam“. Ten „islam“, ktorý sa prezentuje vraždením. Preto si myslia, že islam je násilný. Preto sa boja islamu a moslimov. Nikto sa však nedozvie o pozitívnych prejavoch islamu, a preto je ten pohľad taký, aký je. A čo môžeme robiť? My moslimovia žijúci na Západe, hoc to nie je len problém na Západe, ale aj v moslimskom svete, musíme robiť všetko pre to, aby sme do povedomia ľudí svojím pozitívnym príkladom dostali skutočný obraz islamu a jeho etiky – étosu. Ukázať, čo je islam a nie to, aký obraz o islame prinášajú médiá.“
Určite poznáte základný princíp spravodajstva. Ak električka číslo 6 príde načas, kto by o tom písal? Ale keď sa zrazí s autobusom, je to všade. Takže trochu deformovaný obraz islamu je prirodzený. Zrejme nevyriešime problémy multikulturalizmu vo Francúzsku či islamských migrantov v Nemecku. Ale - ako žije moslim na Slovensku? Ako sa žije moslimom u nás?
„Osobne si nemyslím, že by som bol reprezentatívna vzorka moslima na Slovensku. Keď som nedávno napísal jeden z článkov pre náš portál IslamOnline.sk, tak mi editor napísal, že je v ňom akosi priveľa mu‘tazily. Mu’tazila bol filozofický a teologický smer v islame, ktorý existoval v 8. – 10. storočí. Jeho stúpenci boli známi tým, že napríklad na Korán aj na islam nazerali striktne racionálne. Bol to teologický smer postavený na rozume a racionálnom myslení, ba až pragmatizme, ktorý o. i. tvrdil, že Korán bol stvorený, čo niektorí moslimovia neakceptujú. Zvýrazňovali slobodnú vôľu a podobne. Osobne sa možno cítim byť niekde na pomedzí mu’tazily a taqwacore (islamský punk, hnutie pomenované podľa knihy Michaela Muhammada Knighta), lebo i punkové hnutie je mi blízke, rovnako aj aspekty mu’tazily ako racionalizmus a pragmatizmus. Ten punk a dôraz na slobodu niekedy vo mne „vytrysknú“ viac ako pri iných moslimoch. Takže s mojím racionalistickým a trochu punkovým nazeraním na život nie som možno reprezentatívnym obrazom moslima.“
Viete ale povedať, ako sa žije moslimom na Slovensku?
„Viem. Myslím si, že je to čoraz ťažšie, možno horšie. V tom smere, že moslimovia dnes majú väčšie obavy než pred dvadsiatimi rokmi. Predtým boli viac-menej neviditeľní a ani v spoločnosti nebola taká hystéria zameraná proti islamu. Neboli vojny, ktoré sú často vnímané ako civilizačný konflikt s islamom, neboli u nás ani pochody proti islamu a moslimom. Mnohé ženy sú dnes obeťami atakov zo strany nemoslimov, alebo sú konfrontované s urážlivými poznámkami. Mnohí moslimovia sa boja a odchádzajú radšej žiť niekam inam.“
Skutočne?
„Niektorí idú radšej na Západ. Pravdepodobne aj z ekonomických dôvodov. Na Západe sú etablované moslimské komunity a vo väčšej komunite sa vám žije lepšie, máte lepší každodenný servis. Verejnosť na moslimov zväčša nenazerá ako na „divných“. A k tomu servisu, napríklad, keď som bol teraz doma a chcel som sa ísť v piatok modliť, čo je pre moslima povinnosť, tak musím ísť buď do Bratislavy, alebo do Martina.“
Musíte sa modliť spoločne?
„Spoločná piatková modlitba je povinná pre muža. Všetci moslimovia by sa mali v spoločne modliť. Na Slovensku je to reálne možné v Bratislave, v Nitre, v Martine a v Košiciach, alebo vo Viedni či Hainburgu. Čo sa týka žien, tie sa samozrejme môžu zúčastniť, ale nie je to pre ne povinné. Ženy sú vo väčšej miere „oslobodené“ od niektorých náboženských povinností. Napriek všeobecne zaužívanej predstave je väčšie bremeno náboženských povinností i povinností starostlivosti o rodinu na pleciach muža. Ak napríklad muž trikrát po sebe nejde na piatkovú modlitbu, tak musí znova povedať šahádu.
Ak si chcete túto povinnosť splniť na Slovensku a žijete mimo hlavného mesta, tak máte dosť veľký problém. Tento servis pre splnenie si náboženských povinností je na Slovensku dosť problematický aj preto, že islam štát oficiálne neakceptuje ako náboženstvo, ktoré má administratívnu registráciu. Preto aj vybudovanie adekvátnych náboženských stánkov je na Slovensku často značne problematické. Celkovo spoločnosť na moslimov nazerá negatívne, a to sa prejavuje nielen v strachu, ale v opačnom garde aj v uzavretosti moslimských komunít. Ak sa ľudia začnú báť, nastáva problém. Vyrastá nám druhá, možno už tretia generácia moslimov. Ak sa táto cíti neprijatá spoločnosťou, môže sa uzatvárať a to je priestor k radikalizácii. Dnes už sú známe prípady, kedy v škole spolužiaci šikanovali moslima už len pre jeho arabské meno. Môžu sa deťom posmievať, prípadne ich biť, čo sa už tiež stalo aj na Slovensku. V škole deťom nadávali i do teroristov. A práve keď je mladý človek vystavovaný tomuto tlaku zo strany väčšiny, takémuto šikanovaniu, je to živná pôda pre radikalizmus. Človek, ktorý je v detstve obeťou šikanovania väčšinou, sa môže v dospelosti pomstiť.“
Sociológia to nazýva sebapotvrdzujúca sa prognóza - trochu to preženiem, slovenský katolík sa obáva slovenského moslima, dáva mu najavo od detstva, že sa ho obáva, že ho vníma negatívne a nakoniec dosiahne, že sa z neho stane to, čoho sa obáva.
„Áno, toto sa môže stať. Ale vráťme sa ešte k otázke, ako sa žije moslimovi na Slovensku. Mne sa žije dobre, lebo mám priateľov, zamestnanie a nemusím sa báť o svoju rodinu. Viacerí kamaráti moslimovia majú rodiny a niektorým sa žije rovnako dobre, pretože okolie im to, že sú menšinou, nedáva nijako negatívne znať. Ak však na ženu, ktorá sa rozhodla, že bude chodiť zahalená, na ulici alebo v obchode niekto zaútočí, tak jej rodina sa pochopiteľne začne báť a týmto moslimom sa nežije až tak dobre ako iným.
Myslím si, že dnes nikto sa nesťažuje na to, žeby bol kvôli svojej viere nejakým spôsobom diskriminovaný zo strany štátu. Rovnosť pred zákonom na Slovensku platí pre všetkých a určite sa na Slovensku žije lepšie než v drvivej väčšine sveta. Slovensko je súčasťou najbezpečnejšieho a najbohatšieho sveta. Avšak s nástupom súčasnej antiislamskej hystérie je život pre niektorých moslimov ťažší, než bol pred pár rokmi a niektorí moslimovia vidia budúcnosť priveľmi čierne.“
Necítia sa tu ako doma.
„Cítia sa tu ako doma. No majú často pocit, že ostatní ľudia ich tu nechcú. Dávajú im najavo, že tu moslimovia nie sú doma. Nepatria sem. Dokonca tieto hlasy artikulujú aj politici, najmä zo strán na hranici zvoliteľnosti do NR SR.“
Máte manželku a deti?
„Nemám manželku a ani deti. Možno i preto som z tých, ktorí sa na Slovensku necítia až tak ohrození. No, ak by som niekedy deti mal, kto vie, možno by som pociťoval i obavy. Rozhodne by som ich chcel vychovávať tak, ako mňa vychovali moji rodičia. Im vďačím za to, kým som.“
Čiže ako?
„Jednoznačne k zodpovednosti. Aby žili svoj život tak, aby sa za seba nikdy nemuseli hanbiť. Tak, aby sa spoločnosť za nich nemusela hanbiť. Určite ich budem viesť k islamu, však už len tým, že sa neprestanem doma modliť, keď ma uvidia, že sa modlím, keď sa ma spýtajú, čo robím, tak im poviem, prečo sa modlím.“
Mamka je síce evanjelička, ale ja som moslim? Tak?
„Napríklad, ale dnes je to len otázka teórie. Namiesto rozprávok im môžem čítať príbehy z Koránu. Však tak ako existuje detská Biblia, tak sú aj obrázkové detské knižky s príbehmi, ktoré sú spomínané v Koráne, prípadne zo života proroka. Ak budú vidieť, čo robím a budem im dávať pozitívny príklad, že toto je správna cesta života, lebo ja som sa ňou vydal, tak možno sa ju rozhodnú nasledovať aj oni. Už som spomínal, že každý človek sa rodí ako moslim, s pocitom viery v Boha a to, či bude uctievať Ježiša ako Boha, alebo sa vydá cestou nasledovania učenia Budhu, alebo bude nasledovať Korán, to závisí čiastočne na rodičoch, na tom, čo mu vštepia výchovou.
Samozrejme aj pri výchove platí, že každá duša je zodpovedná za svoje konanie a rozhodnutia. Každý človek si slobodne vyberie, kým chce byť, čo je pre jeho život správne. Ja nemám potrebu nútiť niekoho k niečomu, lebo ak viera nevychádza zo srdca a z hlavy a je len nanútená niekým iným, vlastne nie je skutočnou vierou. Podstatou islamu, vždy keď moslim pristupuje k modlitbe, je rýdzo osobný vzťah medzi ním a Bohom. Boh je vševediaci a vie, či modliaci sa vieru myslí úprimne alebo sa modlí len preto, že mu to prikázal otec. Ľudská autorita. Nanútená viera nie je viera.“
Chcem sa spýtať ešte na to spoločné modlenie. Tá masová záležitosť vám prináša nejaký bonus, pocit, že ste súčasťou celku, alebo o čo vlastne ide? Keď vidím pútnikov v Mekke, je to obrovská masa ľudí s tým istým rituálom, tými istými pohybmi – mne sa tam stráca jedinečnosť osoby, indivídua. Máte to niečím vykompenzované?
„Iné je to v Turecku. V tamojších mešitách je to osobné a zároveň majestátne. Je tam priestor pre modlitbu a tá má samozrejme aj úplne iné čaro. Je to rozhodne odlišné, ako keď sa modlím doma. Doma je doma. Priestor, ktorý 24 hodín vnímam síce ako priestor osobný, ale chýba tam spiritualita mešity. Mešitu vnímam ako priestor Božieho domu alebo chrámu. Do mešít môže prísť ktokoľvek a kedykoľvek, tam ste ako doma, ale zároveň ste v priestore, ktorý vzbudzuje pocit duchovného priestoru, kde je omnoho intenzívnejšie prežitý vzťah s Bohom. Dôstojnejšie prostredie pre uctievanie než byt v paneláku, hoci podstata vzťahu je stále rovnaká, stále je to jeden človek - jeden Boh.
Na druhej strane sa priznám, že nemám rád, keď je veľa ľudí pokope. Keď som bol prvýkrát v Mekke, boli tam dva-tri milióny veriacich, ktorí sa spoločne modlili pred mešitou, nuž na mňa tá masa nepôsobila veľmi komfortne.“
Na jednej strane je to fascinujúci pohľad, ale na druhej z človeka je taká malá bodka.
„Máte pravdu. Prvý pocit je presne takýto. Avšak v momente, keď som vošiel dnu – do mešity ku Kaabe - bol to úplne iný pocit. Niežeby som bol bližšie k Bohu, ale malo to svoje čaro. Paradoxne som si ten pocit uvedomil, až keď som sa vrátil domov. Keď som sa v spomienkach vracal k púti. Podobné pocity, ako stáť pred Kaabou, zažívajú moslimovia aj pri spoločnej modlitbe. Je to určite iný pocit, ako keď sa moslim modlí osamote.“