Abrahám a Samson: Druhá strana mince Освобождение
Denník Sme
11. mája 2015
Abrahám a Samson: Druhá strana mince Освобождение
Diskutovať o tom, či bol podiel sovietskych vojakov na porážke nemeckého nacizmu kľúčový, je ako diskutovať o tom, či je zem guľatá. O niektorých faktoch netreba pochybovať. Napokon, o premise z úvodnej vety nepochybujú ani dnešní hostia, politológ Samuel Abrahám, rektor Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií, a bezpečnostný analytik Ivo Samson, riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií. Naopak, obaja sa zhodnú aj na tom, že hoci bola pre USA dôležitejšia vojna v Pacifiku ako v Európe, Západ nespochybňoval kľúčovú rolu Sovietskeho zväzu pri porážke Hitlera – čo sa počas studenej vojny o pohľade Východu na rolu Západu pri tejto porážke tak jednoznačne povedať nedá. Oveľa zaujímavejšia je teda diskusia, prečo sa stali krajiny oslobodené sovietskymi vojskami takmer bez výnimky sovietskymi satelitmi, a či sa proti dohode troch lídrov, Stalina, Roosevelta a Churchilla, o povojnovom rozdelení Európy, mohli tieto krajiny nejako účinne brániť.
Prečo Západ akceptoval počas druhej svetovej vojny Stalinov Sovietsky zväz ako partnera? Tušili západní lídri, že po vojne sa situácia tak zásadne zmení? Pred vojnou nebol ZSSR spojencom, dokonca krátko pred napadnutím Poľska Nemecko a ZSSR uzavreli pakt o neútočení, tzv. pakt Molotov Ribbentrop.
Samson: „Táto otázka zamestnáva najmä tzv. moralistných politológov, keď sa pýtajú, ako mohli západné demokracie v 80. rokoch uzavrieť spojenectvo so Saddámom Husajnom, ktorý nebol vzorom demokracie. Počas druhej svetovej vojny išlo o prežitie Európy, o prežitie západného spôsobu života, o prežitie Veľkej Británie a vtedy platí to, čo napísal Henry Kissinger vo svojej slávnej knihe o diplomacii - na prvom mieste stojí taktika, stratégia ide nabok, lebo ak ide o prežitie, vtedy ste schopní spojiť s tým, kto vám v tomto prípade viac vyhovuje. To bol aj dôvod, prečo sa USA spojili s Talibanom v 80. rokoch v boji proti Sovietskemu zväzu, lebo ZSSR bol väčším ohrozením pre bezpečnosť USA ako Taliban. Kissinger to napokon sumarizuje – aj keby sme to vedeli znova, vždy to urobíme takto. Nemecko bolo vyhodnotené ako hlavná hrozba pre západné demokracie a západ bol ochotný spojiť sa s kýmkoľvek, aj so Sovietskym zväzom.“
Napokon, aj Churchill krátko po začiatku druhej svetovej vojny povedal, že keby Hitler napadol peklo, predniesol by v Dolnej snemovni prinajmenšom priaznivé referencie o diablovi.
Abrahám: „Samozrejme, tá línia - že nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ – je určite veľmi dôležitá a logická. Zároveň však treba povedať, že v tom období, keď hrozila vojna, ZSSR a Stalin ešte neboli vo svete vnímaní ako po známom Chruščovovom prejave roku 1956, svet nevedel to, čo o Stalinovi vieme dnes, alebo už počas studenej vojny. Komunistická ideológia bola síce nepriateľská, ale vyvierala z toho istého súdku postosvieteneckého vývoja, nebola to zvrátená ideológia založená na rasistickej nenávisti, ale jeden spôsob, ako utvoriť tento svet. Západ odmietal komunistickú ideológiu, ale v tom čase bola v inej kategórii ako zvrátená ideológia agresívneho Nemecka. Vieme však aj to, že mnohí aj na Západe hľadali alternatívu voči tomu, čo zažívali počas veľkej krízy koncom 20. rokov. Spolčiť sa so Stalinom v rokoch 1939-1940 nebola až taká veľká tragédia, ako to v retrospektíve vnímame dnes.“
Aj samotný vzťah vnútri veľkej trojky k Stalinovi bol trochu odlišný - Roosevelt bol ústretovejší voči Stalinovi ako Churchill.
Abrahám: „Churchill bol aj historik, znalec ruskej histórie, zúčastnil sa prvej svetovej vojny, sledoval vývoj cez inú perspektívu ako Američania, ktorí boli svojím spôsobom nedotknutí tou hrozbou októbrovej revolúcie. U Roosevelta pôsobil aj istý obdiv ku Stalinovi, ktorý dokázal zmobilizovať Sovietsky zväz proti hitlerovskému Nemecku, ktoré prevalcovalo celú Európu. Roosevelt ho vnímal ako charizmatického lídra, ktorý má inú ideológiu, ale nie je až taký rozdielny ako my, na rozdiel od Hitlera, Goebbelsa, Mussoliniho.“
Samson: „Ja si nemyslím, že v čase, keď Západ vstupoval do koalície so Sovietskym zväzom, nevedel nič o tom, čo sa v ZSSR deje, že na to prišiel až v polovici 50. rokov. Západ dobre vedel, že v ZSSR sú gulagy, dobre vedel, že ZSSR bola expanzionistická veľmoc, ktorá zaútočila na Fínsko, dobre vedel, že ZSSR je veľmoc, ktorá okupovala tri pobaltské krajiny a kolaborovala s nacistickým Nemeckom a uchmatla si kus Poľska po septembri 1939. Tam nemohli byť žiadne ilúzie, skôr sa držím teórie, že pri spojenectve so ZSSR išlo o biznis, ktorý bol nutný, a Západu nič iné neostávalo, ako prižmúriť oči nad tým, čo sa v ZSSR dialo. Čo robil ZSSR po tom, ako sa stal úhlavným nepriateľom západného sveta, to už bolo o inom, ale v čase tvorenia tejto koalície Západ ako celok potreboval Sovietsky zväz.“
Abrahám: Môžeme polemizovať o tom, koľko vedeli západné krajiny o dianí v ZSSR, mali svoje spravodajské služby, ale to všeobecné vnímanie nebolo jasné, čo prebieha v ZSSR. Možno boli nejaké reporty z veľvyslanectiev, ale bola to nepreniknuteľná krajina a informácií bolo málo. Najviac informácií o tom, ako fungoval ZSSR a o gulagoch, poznáme zo smolenských archívov, ktoré boli prevezené do Nemecka. Neskôr ich získali a študovali Američania a až tam videli tie príkazy, ako sa v ZSSR likvidovali ľudia. Stalin v tých rokoch posielal do gubernií príkazy, koho treba zatknúť, to boli pre ľudí, ktorí študovali sovietsky systém, nové informácie. V 30. rokoch sa vedelo, že je to nepriateľská ideológia, ale Sovietsky zväz nebol v tom čase vnímaný ako v 50. rokoch a neskôr a ako ho vnímame aj dnes.“
Kedy sa začalo meniť vnímanie ZSSR zo spojenca na nového protivníka? To predsa naznačovali aj vojnové a povojnové konferencie a rokovania, ako sa po vojne mala deliť Európa.
Abrahám: „Tesne v povojnovom období vládla akási idylka. Na konferenciách na Jalte a v Postupimi sa mocnosti dohodli, ako sa rozkrája svet, ako sa rozdelí Nemecko, čo sa stane so strednou Európu. Ešte stále nebolo porazené Japonsko, kde USA očakávali pomoc od ZSSR. Hoci sa medzi nimi začínali isté napätia, Stalin si myslel, že oslobodenie krajín východnej a strednej Európy Sovietskou armádou nejakým spôsobom obyvateľstvo presvedčí, že sovietsky systém je alternatívou voči ich autoritatívnym režimom spred či počas vojny. Okrem Československa, ktoré bolo vnímané ako súčasť západu. Stalin dúfal, že cez voľby sa tieto komunistické strany dostanú k moci a predpokladal, že sa to môže stať aj vo Francúzsku a Taliansku. Ale až v roku 1947, keď „hrozil“ Marshallov plán, si Stalin uvedomil, že tadiaľ cesta nepôjde, teda cez víťazstvo komunistov v parlamentných voľbách. V septembri 1947 vznik Koninformu v malej poľskej dedinke Sklarska Poruba určil tón, čo treba urobiť, čiže zo sovietskej strany zaznel jasný signál – robte prevraty tam, kde sa dá. Prikázané boli aj v Taliansku a Francúzsku, ale tam sa to nepodarilo.“
Čiže Stalin v tom čase uprednostňoval evolučnú zmenu systému pred revolúciou či prevratom?
Abrahám: „To je paradox. Stalin si myslel, že naivný západ dostane aj ich vlastnými zbraňami, lebo sa cítil vo výhode, keďže aj Amerika pomaly opúšťala tento priestor, a možno tomu aj veril. Napokon na rozdiel od Lenina, Stalin pred vojnou nebol za svetovú revolúciu. Paradoxne oveľa tvrdší bol po vojne Tito, ktorý tlačil na Stalina, aby sa komunistické prevraty robili čo najskôr.“
Samson: „Bol tu rozdiel medzi americkým a britským pohľadom. Churchill nebol naivný, rozumel tomu Stalinovmu imperiálnemu pohľadu. Dobre vedel, že konkurentom Británie v kolonizovanom svete je Sovietsky zväz, ktorý je poslednou veľkou koloniálnou veľmocou. Francúzska aj britská koloniálna veľmoc sa zrútila, ruská naďalej trvá.“
Vysvetľuje tieto rozdiely aj tzv. darebácky dokument, ktorý Churchill predložil Stalinovi, ako si rozdelia sféry vplyvu v strednej a východnej Európe? Alebo je ten dokument s percentami vplyvu v jednotlivých krajinách tiež mýtus?
Abrahám: „Ten list existuje, v jednej učebnici som videl aj jeho fotografiu (nachádza sa v Britskom národnom archíve, pozn. red.). Ale viete, čo je na tej servítke zaujímavé? Nie to, že je tam určené delenie vplyvu v Poľsku, Rumunsku, či Grécku – ale že tam absentuje Československo. Ani by ich nenapadlo, že by mali o Československu, tejto bašte demokracie jednať. To je najzaujímavejšia informácia. Počítali s tým, že Československo sa obnoví ako demokratická krajina, ktorá bude znova patriť k najvyspelejším krajinám vo svete, tak ako pred vojnou. Churchilla nenapadlo, aby so Stalinom jednal o Československu. A ani Stalin na tú servítku nenapísal Československo. To je zaujímavý poznatok o tom, ako sme sami boli zodpovední za to, že sme sa stali súčasťou sovietskeho bloku.“
Samson: „Churchill navrhoval určité podiely moci a vplyvu v jednotlivých krajinách, Grécko (90 percent Američania), Rumunsko (90 percent ZSSR) a ostatné krajiny boli tiež rozparcelované. Churchill mal záujem udržať Stredomorie a bol ochotný pre to urobiť ústupky inde. Nebol ochotný pustiť Grécko a musel licitovať. A bol schopný obetovať časť strednej Európy. Toto celkom to zapadá do cynizmu britskej zahraničnej politiky.“
Krátko po skončení druhej svetovej vojny sa rozhorel iný konflikt – studená vojna. Aké boli jej dôvody a ako vznikol tento termín?
Samson: „Konflikt medzi totalitarizmom a demokraciou po skončení druhej svetovej vojny pokračoval - jeden totalitarizmus bol porazený, ale druhý naďalej fungoval a dokonca veľmi získal. Rakety už nelietali, ale pôsobilo sa skôr inde a inak - na poli tajných služieb, diplomacie, zákulisných ťahov za oponou... A tomuto spôsobu konfliktu hovoríme studená vojna, ktorá trvala až do pádu berlínskeho múru. Múr bol len symbolom studenej vojny. Viaceré názory spájajú koniec studenej vojny a nástupom perestrojky, glasnosti, ale viditeľným symbolom bol pád berlínskeho múru.“
Abrahám: „Studenú vojnu odštartoval prejav Winstona Churchilla vo Fultone v marci roku 1946, kde hovoril o železnej opone a tento výraz zostal dodnes zachovaný. To bol jasný signál, že Churchil si uvedomoval, že so ZSSR nebude možné fungovať ani na takej cynickej báze ako počas druhej svetovej vojny. Išlo o to, kto ovládne slobodný svet v Európe, či a ako sa podarí presvedčiť európske národy, že je lepšie byť v liberálnej demokracii ako v komunistickom režime. Preto sa použili rôzne formy, vrátane hospodárskej pomoci, ako si získať toto obyvateľstvo a zároveň predísť podobnému vývoju ako po prvej svetovej vojne, kedy vysoké reparácie a priškrtenie Nemecka viedli neskôr k nástupu nacizmu a druhej svetovej vojne. Západ mal viacero stratégií, ako sa konfrontovať so Sovietskym zväzom, a keďže už v tom čase mali USA nukleárne zbrane a ZSSR ich čoskoro získal tiež, ku horúcej vojne nemohlo dôjsť. Zisk vodíkových bômb na oboch stranách už naznačoval, že táto vojna bude prebiehať skôr v zbrojení ako v priamej konfrontácii, vo forme vojen propagandy, stratégií, diplomacie, súboja o srdcia a žalúdky ľudí, ktorí prežili druhú svetovú vojnu.“
„Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane bola krížom cez celý kontinent spustená železná opona. Za touto líniou ležia všetky hlavné mestá starých štátov strednej a východnej Európy. Varšava, Berlín, Praha, Viedeň, Budapešť, Belehrad, Bukurešť a Sofia, všetky tieto slávne hlavné mestá aj s obyvateľstvom ich krajín sa ocitli v oblasti, ktorú musím nazvať sovietskou sférou, a všetky sú vystavené nielen tej či onej forme sovietskeho vplyvu, ale aj vysokej a v mnohých prípadoch rastúcej miere ovládania z Moskvy,“ povedal Winston Churchill v marci 1946. Po spustení železnej opony vzniklo viacero konfliktov na našej strane – či už išlo o konflikty a revolúcie v Berlíne, Budapešti, Poľsku, Československu... Západ na druhej strane opony však iba pozoroval toto dianie a akoby rezignoval na túto realitu, akoby akceptoval, že je to vnútorná záležitosť tohto bloku.
Abrahám: „V roku 1947 Sovietsky zväz zavelil svojim budúcim satelitom, vtedy vo svojej sfére vplyvu, aby urobili prevraty, lebo vedel, že nemôže získať väčšinu vo voľbách. Toto určilo celý vývoj aj atmosféru v spoločnosti. Väčšina v žiadnej spoločnosti nebola nadšená, že sa stala súčasťou sovietskeho bloku a to nielen preto, že ekonomicky nebola na tom tak dobre ako Nemecko - lebo ani Nemecko spočiatku na tom nebolo tak dobre. Väčšina obyvateľstva týchto krajín, ktoré neboli predtým súčasťou sovietskeho impéria, to nevnímalo ako niečo, čo im bolo vlastné. A preto väčšina obyvateľov, hoci v strachu, ticho, bola proti alebo nedôverovala tomu režimu, ale v každom prípade sa nepostavila proti, lebo postaviť sa proti znamenalo väzenie, možno aj smrť. V týchto štátoch vládol strach, postupne sa zhoršovala ekonomická situácia, a občas v nich došlo k explózii, či už to bolo v NDR, Poľsku, Maďarsku. Treba však zdôrazniť, že v týchto krajinách bola veľká časť obyvateľstva, vrátane intelektuálnych elít, ktorí boli zo Sovietskeho zväzu nadšení – vrátane Československa. Zásadná udalosť, rok 1968 v Československu, nepriniesol toľko obetí ako v roku 1956 v Maďarsku, ale pre celý východný blok to znamenalo, že už nejestvovala medzi politickou či intelektuálnou elitou skupina ľudí, ktorí by verili, že budujú nejaký komunizmus. Už išlo len o cynické udržiavanie moci.“
Ako sa dá vnímať ten zdržanlivý postoj západných krajín ku všetkým pokusom o zmenu na našej strane železnej opony?
Samson: „To sa dá pomenovať jednoducho – konferencia Veľkej trojky na Jalte zohrala veľkú rolu, de facto došlo k rozdeleniu sfér vplyvu. Po tom, ako Sovietsky zväz zabral územia a USA prostredníctvom NATO dominovali v západnej Európe, Západ rešpektoval sovietsku sféru vplyvu. Zdeněk Mlynář v knihe Mráz prichádza z Kremľa má informáciu, že na Jalte sa rozhodlo o osude Československa a tvrdí, že tri dni pred inváziou v roku 1968 sa Biely dom obrátil na Kremeľ s diplomatickou otázkou, či ešte platia závery z Jalty a Kremeľ odpovedal, že čo sa týka Československa, tak závery platia, a čo sa týka Juhoslávie, treba ďalšie konzultácie. Tým de facto vydal Československo napospas invázii. Tu nebola iná šanca, iba ak by Západ išiel do konfrontácie a o to určite nemal záujem.“
Jestvovala iná možnosť?
Abrahám: „Studená vojna priniesla jednu zásadnú zmenu oproti všetkým predchádzajúcim obdobiam - jestvovalo toľko zbraní hromadného ničenia, že by dokázali zemeguľu niekoľkokrát zničiť. K otvorenému konfliktu teda nemohlo dôjsť bez zničenia civilizácie, čo si uvedomovali Rusi aj Američania aj pri kubánskej kríze. Československo bolo uznané ako súčasť sovietskeho impéria. Podľa dostupných zdrojov Sovieti v lete 1968 vyzvedali u prezidenta Johnsona, či bude mať niečo proti tomu, ak sa tam zasiahne. USA nereagovali, lebo vedeli, že nemôžu nič robiť pre záchranu reformujúceho Československa. Bola to tragédia, ale zároveň znamenala koniec východného bloku, ktorý stratil ten ideologický náboj, ktorý ste ešte mohli nájsť v 50. a 60. rokoch medzi intelektuálni a politikmi, ktorí verili, že je možné vyhrať studenú vojnu cez ideológiu, slová a idey. Bola to naša tragédia, ale znamenala začiatok konca komunistickej ideológie a teda, že sme sa o 20 rokov oslobodili. Aj keď odvtedy sa stali udalosti v Poľsku, pápežom sa stal Karol Wojtyla, v 80. rokoch sa začala Gorbačovova perestrojka - začiatok konca východného bloku vnímam v Československu v roku 1968.“
Keď sme hovorili o tom tzv. darebáckom dokumente, Stalin, ani Churchill ani len neuvažovali, či jestvuje iná možnosť ako tá, že Československo patrí na Západ. Dnes akoby sme nemali jasné, kam patríme, či sme východ západu alebo západ východu – do akej miery sa na tom podieľalo tých 40 rokov studenej vojny a komunizmu a hodnotový chaos 25 rokov ponovembrového vývoja?
Abrahám: „Československo si za dve desaťročia po roku 1918 utvorilo vysoké renomé a vytvorilo demokratický systém, so silným vojenským aj ekonomickým potenciálom. V roku 1947 bolo Československo 7.-8. najvyspelejšou priemyselnou krajinou krajina na svete. Čiže Churchilla ani Stalina ani nenapadlo, že by na ten lístok napísali niečo podobné ako pri Grécku, že 90 percent západ a 10 percent Rusko. Československo bola entita sama osebe vážená, rešpektovaná, aj s pocitom previnenia Západu pre Mníchov. Aj Benešovi sa v tom čase zdalo, že vyjednal samostatnú pozíciu Československa. Vieme ako to dopadlo, čo urobil Beneš aj Gottwald, ako sme spadli do sféry sovietskeho vplyvu. Dnes vieme, že v Sklarskej Porube dostali komunisti príkaz na prevrat od sovietskej Kominterny. A teraz, 70 rokov neskôr, stále nevieme, kde sa nachádzame, hoci sme súčasťou NATO aj EÚ. Vidíme, ako aj časť elity koketuje s Putinovým Ruskom, akoby sa obnovila tá kollárovská idea o „prichýlení k tomu tam dubisku jenž odoláva až dosaváde časúm“, akoby to dnes bola krajina, ktorá nám môže niečo poskytnúť civilizačne (ekonomicky možno áno). Toto nám nejakým spôsobom zostalo a tak vidíme, ako časť spoločnosti nasáva tie rôzne konšpiračné teórie, dokonca aj časť vzdelaných ľudia padá do sietí tých nezmyslov z internetu. Hľadáme si svoje miesto paradoxne 80 rokov po tom, ako nám každý to civilizačné miesto uznal. Len od nás záleží, či sme schopní si zadefinovať, či v tej strednej Európe patríme k Západu a stabilným liberálnym demokraciám, alebo sa zasa necháme zmietať nejakým nacionalizmom, ako to prekvapujúco vidíme dnes v Maďarsku.“
Samson: „Tento problém bol už vyriešený tým, že Slovensko aj ostatné krajiny strednej Európy sa stali inštitucionálne členom západnej komunity. To mentálne prihlásenie sa asi nechá na seba čakať. Ale myslím si, že to zmýšľanie skôr odchádza so staršou generáciou, ktorá žije v ilúziách, že mlieko stálo dve koruny a všetci mali prácu. Neexistuje tu nič, čo by bolo reálnou alternatívou. Podobne ako české obyvateľstvo aj to slovenské prijalo západný model, a hoci je tu časť ľudí, ktorá sympatizuje s Ruskom, nie je to alternatíva. Lebo to, čo nám môže ponúknuť Východ, nie je pozitívne - to je korupcia, politické vraždy, promiskuita, chudoba a obrovské nožnice medzi bohatými a chudobnými. Žiadna očista z Východu k nám nepríde. Česko, Poľsko, Slovensko a pobaltské krajiny si našli svoje miesto v západnej architektúre.“