Pôvodný Robert Fico sa nám vrátil
Denník Sme
27. apríla
Pôvodný Robert Fico sa nám vrátil
Po výprasku v prezidentských voľbách sa niektorým pozorovateľom zdalo, že Robert Fico má svoje hviezdne dni zrátané a bude postupne nasledovať na smetisko dejín Vladimíra Mečiara a Mikuláša Dzurindu. Napokon, aj on sám už dávno predtým avizoval, že v roku 2014 už v politike nebude. Berme ho však s rezervou, s číslami máva Robert Fico problém častejšie, či už ide o termín vybudovania diaľnice do Košíc alebo o odvolanie ministra, ktorý pochybil, do troch minút.
Intermezzo 1
Mnohí si to zrejme nepamätajú, ale diaľnica medzi Bratislavou a Košicami sa začala stavať v roku 1972. V tom čase som bol siedmak na základnej škole. Vzdialenosť 450 kilometrov nie je dodnes diaľnične prepojená, posledný termín ukončenia hovorí dokonca o roku 2025 – tzn. priemerné tempo výstavby osem a pol kilometra za rok.
PAVLIS BOL ZRELÝ UŽ DÁVNO
Ale naspäť k Starému. Tlačovka pred niekoľkými dňami, na ktorej zaznelo viacero nepríjemných otázok troch novinárok (RTVS, N, SME), opätovne ukázala, že ak ide do tuhého a premiér nemá celkom pevnú pôdu pod nohami, stráca glanc a správa sa ako štamgast štvrtej cenovej skupiny. Oveľa podstatnejšie ako nešťastná komunikácia premiéra je prijímanie rozhodnutí, keď sa mu nejaký problém vymkne spod kontroly. Aj vtedy však Fico väčšinou veľmi racionálne zvažuje, aký postoj zaujať, kedy problém zamiesť pod koberec, kedy vinu prehodiť na niekoho iného, a kedy začať rúbať aj vo vlastnom lese.
Treba zrejme už na tomto mieste poznamenať, že vznik korupčných, klientelistických a iných škandálov je už systémovo zakódovaný v organizovanej skupine, ktorá premiéra obklopuje, a tak je vždy len otázkou času, kedy sa nejaká kauza prevalí, a od toho, či bude dostatočne zrozumiteľná (teda odpudivá) značnej časti verejnosti, závisí, či premiér vyvodí aj nejaké personálne konzekvencie alebo nie.
Na margo odvolania ministra hospodárstva Pavla Pavlisa len málokto príčetný neuzná, že Pavlis bol na odvolanie zrelý už dávno – premiér však zrejme vyhodnotil, že konflikt záujmov Pavlisovej firmy a Fondu národného majetku je pre širokú verejnosť priveľmi komplikovaný a neohrozí jeho preferencie. Navyše, kauza Váhostav Juraja Širokého bola ešte len v plienkach, a tak premiéra nič nenútilo zatlačiť na ministra Pavlisa.
Avšak skutočnosť, že na ministerstve hospodárstva za upratovanie dostáva státisíce eur firma ministrovho švagra, sa už odkomunikovať bez straty popularity nedala - a tak Fico zasiahol ako najskôr mohol. Podľa všetkého naozaj niekoľko minút po prečítaní článkov v denníku Sme, čo je pre jeho vzťah k tomuto denníku obzvlášť pokorujúce, a tak si to redaktorka Sme Lucia Krbatová vyžrala od premiéra pri najbližšej príležitosti (kto je zvedavý, bude skoro starý, sme si hovorievali kedysi na pieskovisku – dnes je to už odpoveď vhodná aj na tlačovku predsedu vlády). Pridanou hodnotou tohto raketového odpálenia ministra Pavlisa malo byť získanie pozitívnych bodov v čase, keď mu pre Váhostav tieklo do topánok až z Gabčíkova – a nejaké plus body Robert Fico v médiách aj získal.
AJ FICO ROBÍ CHYBY
O marketingovej zdatnosti Roberta Fica sa všeobecne nepochybuje, a nielen zlomyseľní pozorovatelia označujú Smer-SD za stranu marketingového typu, ktorá prijíma rozhodnutia na základe online prieskumov verejnej mienky. O väčšine krokov Roberta Fica sa dá pokojne konštatovať, že ich má premyslené, a keďže už dávno rezignoval na to, že by si získaval hlasy strednej vrstvy či kriticky nastavenej časti spoločnosti, má situáciu pri prijímaní rozhodnutí uľahčenú. Jednoducho zalepí oči svojim voličom, nenaštve svojich oligarchov a cieľ - preferencie potrebné na to, aby ho pri zostavovaní budúcej vlády nebolo možné obísť - má v podstate zaručený.
Robert Fico je buď nadštandardne bystrý pragmatik, alebo má veľmi dobrého poradcu, lebo chyby z hľadiska záujmov svojho elektorátu a mocenského zákulisia robí len veľmi zriedkavo. Preto je veľmi prekvapujúce, že urobil takú kolosálnu chybu, keď sa snažil preniesť vinu za Váhostav na exministra dopravy a predsedu KDH Jána Figeľa a dúfal, že táto rošáda viny bude postačovať. Od počiatku perfídna hra, lebo sčasti odpútavala pozornosť od podstaty celej kauzy – a tou je cynizmus vedenia firmy Váhostav, ktoré si ani nepripúšťalo, že by mohlo doplatiť na nevyplatenie stoviek subdodávateľov – možno vyzerala ako rozumný nápad, Robert Fico však podcenil dve veci. Jednou je tá, že bojovať za záujmy Juraja Širokého je v takejto kauze pre väčšinovú slovenskú verejnosť len ťažko prijateľné, ak má toto publikum navyše dostatočné informácie o bohatstve tohto oligarchu a má k dispozícii aj fotografie jeho sídla na Bahamách. Toto sa na Slovensku neodpúšťa, čo Fico pochopil neskoro.
Intermezzo 2
Don Corleone vytiahol revolver, priložil ho k hlave predsedovi predstavenstva stavebnej firmy Dunajstav a prikázal mu: „Nevšímaj si ten odhad štátnej expertízy na stavbu tohto úseku diaľnice a napíš do súťažnej ponuky polovičnú sumu...“
Ale za takú sumu sa to nebude dať postaviť, odporoval predseda. Alebo nanajvýš tak ako ten most pri Kurimanoch.
„Som ti nepovedal, že to mám premyslené a dohodnuté?“ spýtal sa netrpezlivo don Corleone.
A tak predseda predstavenstva stavebnej firmy Dunajstav podpísal a pod tlakom svedomia sa rozhodol, že z najbližšieho celoročného zisku odvedie celú polovicu na charitu.
Útok Roberta Fica na Jána Figeľa bol chybný aj preto, že počas procesu hľadania a predkladania „riešení“ sa ukázalo, že vôbec nebol potrebný – policajná návšteva sídiel Váhostavu a rokovania s bankami a živnostníkmi a vedením Váhostavu preukázali, že akožeriešiť celý príbeh sa dá aj bez takéhoto spochybňovania najpravdepodobnejšieho budúceho koaličného partnera. Ďalším nezamýšľaným dôsledkom bolo (zrejme krátkodobé) zjednotenie parlamentnej opozície.
GORILA IBA NAZNAČENÁ
Podivné je aj jedno z navrhovaných riešení (výmena podlžností za akcie, aj podľa súčasného riaditeľa Váhostavu viac-menej bezcenné) – nielen pre tieto slabiny. Bizarné bolo, že ho ako právnický nezmysel označoval aj Robert Fico asi pred mesiacom, keď ešte netušil, kam ho celá kauza zaveje („čo je kvalifikované na návrhu, že živnostník sa má stať akcionárom danej spoločnosti vo výške pohľadávky? To sú úplné nezmysly“ – R.F. 23. marca 2015).
A tak po viacerých saltách a obratoch má „lex Váhostav“ ukázať verejnosti, že premiér má situáciu pod kontrolou. Dnes nie je pre marketingového mága dôležité, že riešenie počas budúceho vývoja pravdepodobne narazí na všetky možné úskalia (Európsku centrálnu banku nevynímajúc). Lebo premiér veľmi dobre vie, že to, ako sa veci majú, je porovnateľne dôležité s tým, ako veci vyzerajú.
Prešľap s útokom na Figeľa si premiér uvedomil dosť neskoro – slúži však jeho pragmatizmu ku cti, že na ňom netrval a ustúpil skôr, kým neboli škody trvalé. (Aj keď, čo už je v slovenskej politike trvalé okrem záujmov – keď pôjde o záchranu Slovenska, tak aj v KDH radi zabudnú, akú handru si z ich predsedu robil premiér.)
Ak väčšina subdodávateľov Váhostavu bude akceptovať možnosť vyplatenia 50 percent z hodnoty svojich pohľadávok, bude viditeľné, že aj túto kauzu Fico zvládol u svojich voličov bez priveľkých strát (spor s ECB príde na rad neskôr – tunelovanie dodatočných zdrojov za to zrejme stojí). Že je toto riešenie neštandardné, že otvára Pandorinu skrinku pri ďalších reštrukturalizáciách, že polovicu dlhov Juraja Širokého vyplatí štát, že sa otvoril tunel do pol miliardy eur z bankových odvodov, a že na škandále nebudú tratiť ani schránkové firmy, to sú len „drobnosti majstrov“, ktoré dostali opozíciu na krátky čas na koňa (najmä na pôde NR SR), ale v konečnom dôsledku sa na budúcoročných výsledkoch parlamentných volieb dramaticky neprejavia. Kauza Váhostav bude už o niekoľko mesiacov iba jednou z mnohých. Potenciál Ficovej „gorily“ tak zostal iba naznačený.
RÓBERT KOTIAN