28. KAPITOLA
Ráno zobudilo Lily naliehavé ťukanie na okno a po pootvorení jedného oka zistila, že nejaká sova sa dožaduje vstupu, pravdepodobne s nejakým listom pripevneným o jej paprčku. Prevalila sa na chrbát a po tom, čo si dlaňami pretrela tvár, frustrovane vstala a otvorila okno, aby zistila, kto jej píše takto skoro ráno. Po veľmi namáhavej činnosti a to teda odviazaní listu, sova aj naďalej ostala v miestnosti usadená na operadle stoličky, čím jej dala najavo, že má priniesť obratom odpoveď. Ponúkla čakajúcu sovu keksom, rozlomila ministerskú pečať a otvorila nažltnutú obálku, s ktorou sa usadila na kraji postele, čítajúc tak svoju korešpondenciu. V jednom priloženom pergamene jej zablahoželali k prevzatiu majetku a bolo jej oznámené, že ako jediný dedič rodu a hlavný sponzor má hlasovacie právo a miesto v školskej rade. Hlasovať však bude môcť až do dosiahnutí veku sedemnásť rokov, čiže až v čase jej plnoletosti. Dovtedy sa môže zúčastňovať zasadnutí rady školy a podávať námety na zlepšenie chodu Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a taktiež sa vyjadrovať návrhom, ktoré budú predložené na zasadnutiach. Nejako však pochybovala, že by vo svojich radoch privítali prítomnosť študenta školy, o ktorej činnosti sa hlasuje a zhovára. Čo také sa vôbec preberá na oných poradách? Zaiste sa vyberá ďalší nekompetentný profesor Obrany proti čiernej mágii.
V ďalšom priloženom pergamene bola žiadosť o peňažný príspevok na štúdium pre troch nových študentov a dvoch pokračujúcich. Nech počítala v hlave akokoľvek, zdala sa jej to primalá čiastka. Jej rodičia si našťastie môžu dovoliť platiť jej školné a vždy sa snažila neminúť zbytočne veľa galeónov, ale príspevok tridsiatich galeónov na prváka je smiešne málo. Však len prútik stojí jedenásť, pre Morganu! Potom potrebuje kotlíky, habity, učebnice a množstvo pomôcok, bez ktorých sa študovať nedá. Zaiste si môže kúpiť staré učebnice a obnosené habity, ale aj tak. Nateraz však sama nevie, prečo sa sama sebe sťažuje, že od nej niekto pýta tak málo. Pravdepodobne sa asi ešte poriadne nezobudila. Vo svojej hlave si spravila poznámku, že sa o tom bude musieť porozprávať s riaditeľom. Kedy to bude, ešte netuší. Cez školský rok na to bude dostatok času, ktorý si snáď zaneprázdnený riaditeľ nájde.
Posledný priložený pergamen niesol taktiež žiadosť o príspevok, tento krát ale na výskum elixíru na liečbu lycantropie, ktorý síce ich premenu nezvráti ale budú si môcť zachovávať aspoň vedomie človeka a nepohltia ich zvieracie inštinkty. Toto Lily asi najviac zaujalo z celej korešpondencie. Autorom žiadosti bol nejaký elixírový majster Damokles Belby, ktorý ju žiada o nenávratný sponzorský dar vo výške sto galeónov na dokončenie výskumu. Lily by sa priveľmi nehádala pri myšlienke, že tento druh výskumu ministerstvo odmietlo finančne podporiť a pokiaľ je toto jeho prvý výskum, bolo by smiešne domnievať sa, že mu jeho znalosti prinášajú nejaký zisk. Kto vie, ako ďaleko pokročil vo svojom výskume? A ako sa vlastne robí taký výskum? Je ľahké naviazať na práce niekoho iného, ale prísť s niečím novým, to je už o niečom inom.
S povzdychom vstala z postele a bez zaváhania napísala súhlasnú odpoveď na sponzorovanie nemajetných študentov s krátkym odkazom, že by výšku školného rada prekonzultovala s riaditeľom. Časovo to neohraničila, keďže táto téma nie je natoľko dôležitá, aby si riaditeľ kvôli tomu musel robiť poznámku vo svojom diáre. Keď bude mať čas, preberú to.
Taktiež napísala, že je ochotná sponzorovať výskum a rada by sa s dotyčným Elixírovým majstrom stretla aj osobne a prediskutovala s ním jeho doterajšie výsledky. Gringottom dá súhlas k prevodu po tom, ako jej príde odpoveď od pána Belbyho.
Napokon rozmýšľala ako zapečatiť obálku, keďže sa to pri oficiálnych zásielkach očividne očakáva. Zo zúfalstva skúsila priložiť prsteň na miesto, kde by mal byť v pečatnom vosku symbol jej rodu a na jej milé prekvapenie sa list zapečatil aj s odtlačkom draka chrliaceho oheň. S úškrnom nad vlastnou inteligenciou a šikovnosťou obálku pripevnila čakajúcej sove na paprčku, ktorá, podľa zdania mladej Chrabromilčanky, pretočila nad jej radosťou múdrymi očami a potom vyletela s odpoveďou bezpečne pripevnenou o jej končatinu späť na ministerstvo.
Spokojná červenovlasá čarodejnica sa konečne mohla vybrať do kúpeľne a na raňajky, aby sa stihla pripraviť na odchod.
Dúfala, že sa s ňou onen Majster elixírov bude chcieť stretnúť. Nemal by odmietnuť, ak potrebuje sponzora. Ak bude jeho výskum úspešný, vyriešil by nemalý problém, ktorý trápi vlkolačiu časť čarodejníckej populácie. Otázne je či o to vlkolačia časť populácie vôbec stojí. Remus a pán Wallis by sa tomu určite potešili. Ale čo ostatní? Nebude to niektorých urážlivé? Avšak nikto ich predsa nebude nútiť, aby brali elixír, o ktorý nestoja. Snáď.
„Nad čím premýšľaš?“ spýtal sa jej otec, ktorému neušlo zamyslenie jeho dcéry. Jej vzdialený pohľad a zachmúrený výraz ho prinútil osloviť ju, aby zarazil toto nevšedné správanie.
„Jeden elixírový majster robí výskum a ja by som sa s ním rada stretla. Zaujalo ma to.“ Priznala s úsmevom a Lilien si pridobre všimla fascináciu svojej mladšej dcéry. Nestávalo sa často aby v jej očiach videla taký plameň vzrušenia, ako v tejto chvíli. Jej otca zasa potešil široký, priam diabolský, úsmev, ktorý sa zjavil na tvári jeho najmladšieho potomka a spokojne pokračoval v popíjaní kávy. Bolo potešujúce zistiť, že dcéra rozmýšľa nad niečím príjemným. Podľa toho ako sa tvárila by bol prisahal, že ju trápi nejaký závažný problém, ktorého riešenie je pre ňu životne dôležité.
„Napíšeš mu?“ spýtala sa jej odobrujúco matka s ľahkým úsmevom na jej perách.
„Už som mu napísala. Dúfam, že si na mňa niekedy nájde chvíľu času.“ Odpovedala nemenej nadšene Lily s miernou nervozitou v hlase a po tom, čo si pošúchala dlane o stehná pokračovala v jedení sendviča. Ešte ani nedojedla raňajky, keď sa ozvalo klopanie na dvere a Lily podvedome pozrela na hodiny. Pol jedenástej. Netušila, že jej prezeranie listu a následná odpoveď bude trvať tak dlho. Bolo však dobre možné, že ona dlho spala a trvalo to kratšie. Koniec koncov nie sú viazaný na čas a Rytiersky autobus premáva neustále, nie je teda potrebné sa nad tým znepokojovať. Pán Evans, ktorý mal už dopitú kávu vstal a išiel otvoriť hosťovi dvere. Do kuchyne sa po malej chvíli vrátil spolu so Severusom, ktorý sa zoširoka usmial na stále nepripravenú Chrabromilčanku. Nájsť Lily nepripravenú je niečo veľmi neobvyklé, ba priam raritné.
„Si si prispala?“ spýtal sa s iskričkami v očiach. Lily po ňom hodila jeden nepríjemný pohľad, ktorý kazilo len to, že jej mykalo kútikmi úst. Nepokladala za dôležité zdôverovať sa okoliu s každou listovou zásielkou, aj keď sama nevedela prečo. Akosi ale nemala chuť počúvať ako hospodári so svojim vlastným majetkom. Keby sa poň neprihlásila, tak či tak, by s najväčšou pravdepodobnosťou galeóny z jej trezoru putovali práve na uspokojenie potrieb týchto žiadateľov.
„Tak trochu.“ Odpovedala formálnym hlasom a ledabolo mykla plecom. Severus si sadol vedľa svojej priateľky a prijal veľmi ochotne chladený nápoj od vždy milej pani Evansovej a ticho čakal, kým jeho evidentne vyhladovaná Chrabromilčanka skonzumuje svoje jedlo.
Keď dojedla a trikrát skontrolovala, či má všetko potrebné, rozlúčila sa s rodičmi a konečne mohli vyraziť. To, že musela aspoň trikrát vybehnúť po schodoch a celková kontrola trvala ďalšiu hodinu nie je potrebné snáď ani spomínať. Severus aj keď sa tváril celkovo vyrovnane si neraz zašomral čosi o Chrabromilských ženách, čo spôsobilo u otca roztržitej červenovlásky záchvat smiechu. Napokon sa ale stalo čosi nemožné a to konkrétne to, že si konečne na poľnej ceste stopli Rytiersky autobus a zaplatili za odvoz na miesto, neďaleko domu Regulusa Blacka.
Po prevzatí dokladu o zaplatení sa usadili na posledné voľné miesta, za akúsi mladú ženu v ružovom, sediacu vedľa nejakého pána v stredných rokoch, ktorého oslovovala zásadne pán Hillton a on ju striedavo Dolores alebo slečna Umbrigeová. Lily a Severus sa prestali po chvíli zhovárať a miesto toho sedeli so zatvorenými očami, akoby počas cesty spali, aj keď veľmi pozorne počúvali rozhovor medzi dvomi ministerskými pracovníkmi.
Dozvedeli sa, že si idú obzrieť nejaké miesto pred večernou raziou. Nakoľko vedeli iba názov blízkeho podniku, nevedeli sa bezpečne primiestniť, aby ich náhodou nezazreli blízko žijúci muklovia. Odpočúvať tento rozhovor nebolo priveľmi ťažké, keďže sa ani nesnažili zhovárať potichu. Ženská používala vysoko afektovaný hlas a pán jej na všetko pritakal akoby nebol schopný prísť s konštruktívnou odpoveďou alebo aspoň s jednoduchou nerozvitou vetou obsahujúcou aspoň štyri jednoslabičné slová.
Lily by zaujímalo o akú raziu sa jedná, nebolo by však rozumné sa na to teraz pýtať. Aj keď podľa stupňa inteligencie ktorú prejavili, by zaiste boli ochotný rozprávať siahodlhý príbeh tejto dôležitej činnosti, aj keď v konečnom dôsledku by uspokojivá odpoveď mohla obsahovať pár slov. Severus sa zamračil, keď započul meno nejedného jej podriadeného a o všetkých sa vyjadrovala enormne nepríjemne so značnou dávkou nadradenosti, ktorú nevedno odkiaľ nabrala. Prekvapujúce bolo, keď sa na pretras dostal aj pán Wallis. Boli teda z oddelenia Regulácie zázračných tvorov a Lily dúfala, že sa niekde nevyskytuje dáky nebezpečný kríženec magických tvorov. Dozvedela sa však, že pán Wallis sa pozná s otcom Remusa a neraz spolupracovali. Nateraz sa zdá, že bližšie nespolupracujú alebo lepšie povedané, nezúčastňujú sa na dnešnej razii. Keby sa ale na tom mieste vyskytoval nejaký nebezpečný kríženec, to by pravdepodobne nešli, len tak, na obchôdzku. Na to bola čarodejnica až priveľmi upravená a v lodičkách. Nevhodné oblečenie na odchyt nejakého divo žijúceho zvieraťa. To, že úradník držal v ruke stočené mapy, čo sa nedalo nevšimnúť jej napovedalo, že nemajú v pláne pohybovať sa v teréne. Zaiste si budú do nich niečo zaznačovať a po návrate do svojho úradu rozdajú inštrukcie vhodnejšie odetým a nižšie postaveným pracovníkom. Možno do nich potrebujú zakresliť miesta výskytu, alebo niečo tomu podobné.
Horor v ružovom sa tiež so zle hranou ľútosťou vyjadril, akou preveľkou stratou je pre nich, odchod pána Barlleyho do dôchodku. Vraj to bol nesmierne užitočný člen ich tímu a odpočinok si skutočne zasluhuje. Na toho sa bude musieť zajtra spýtať Jane. Ak sú skutočne z oddelenia, kde pracuje aj jej otec, bude toho pána poznať aspoň z počutia.
Lily sa ubránila úškrnu, keď sa rozhovor otočil na ňu. Zanietene začali rozprávať o tom, že sa na ministerstve prihlásil nejaký potomok, ktorý spravuje majetok Blackwellovcov. Tu už bola opäť ochotná počúvať, čo z nich vylezie. Najskôr len veľmi hlasno polemizovali o tom, odkiaľ sa dedič vôbec zjavil. K tejto téme sa na jej nesmiernu hrôzu pridali ak okolo sediaci čarodejníci a každý z nich pridal do pľacu svoj dohad.
Na majetok si robili dlhé roky zálusk Blackovci aj Malfoyovci, nakoľko boli vzdialení príbuzní. Na ich nesmiernu zlosť, nie však priami potomkovia. Podľa názoru väčšiny cestujúcich najviac pravdepodobné bolo, že sa k tomuto majetku napokon dostane potomok mladého pána Malfoya. Vraj je to znamenitý a nadaný mladý právnik a pohľadný mladý čarodejník, ktorý sa nedávno oženil s Narcissou Blackovou. Ich potomok mal mať, podľa nich, nárok, keďže by to bol potomok Blackovcov a Malfoyovcov. Malfoyovci boli okrem toho vplyvný a bohatý rod a vyznali sa brilantne v zákonoch. Spochybniť krv však nemôžu ani oni. Dedič rodu bol ustanovený ako potomok stratenej najmladšej dcéry Blackwellovcov. Zaiste majú v pláne cez potomkov spojiť tieto rody. Vraj by bol dedič Blackwellovcov blázon, keby tak neučinil. Spojili by sa najbohatšie a najvplyvnejšie rody, ktoré nebudú blízko príbuzné a teda, aj potomkovia by boli uchránení od vplyvu blízkeho príbuzenstva. Lily prišlo nesmierne zábavne, ako všetci naokolo vedia na diaľku čítať niečie myšlienky a zaiste majú schopnosť vidieť do ďalekej budúcnosti, keď s takou istotou vedia, na čo pomýšľajú členovia týchto aristokratických rodov. Splietali do toho aj nejaký Conscriptus. Na to sa bude musieť Lily ešte bližšie pozrieť, čo to vlastne je. Nevedia presne, kto je dedičom tohto vplyvného rodu, ale zistili, že by to mala byť nejaká dáma. Tomu sa potešila asi najviac, keďže každého úradníka mnohonásobne požiadala aby rešpektoval jej súkromie a zbytočne nešíril túto informáciu. Jeden pán podotkol, že ak sa zistí, kto to je, tak bude mať množstvo ponúk na manželstvo. Mnohí aristokrati a vplyvní členovia bohatých rodov by veľmi ochotne vycúvali aj z dohodnutých manželstiev a nikto by sa im priveľmi nečudoval, keby dostali kladnú odpoveď a prepojili by tak ich rody. Toto prehlásenie spôsobilo hromadné pritakávanie hlavou a Lily mala pocit, že je na zraze oviec. To nikto nemá vlastný názor? Je zaužívanou praxou v čarodejníckom svete pripojiť sa názorovo k pridruženej skupine? Možno je to v tejto dobe aj bezpečnejšie. Čo by mu ale hrozilo v Rytierskom autobuse? Vyhodenie zo sedadla pri prudkej zákrute?
S podobnými úvahami pokračovali cestujúci svorne celú cestu a Lily sa z nich začal zapekať mozog. Čím viac počúvala túto priblbnutú ženskú, tým viac sa jej nepozdávala a nesmierne sa tešila, až konečne vystúpi z autobusu. Z jej podlizovania okoliu jej nepríjemne prevracalo vnútornosťami. Aspoň vie, ako sa dostala na niektorú vedúcu pozíciu na Ministerstve mágie. Koľko zadkov kvôli tomu musela dopodrobna preskúmať, sa radšej zaujímať nebude. Ak by to jej odchod alebo aspoň zavretie úst urýchlilo bola by ochotná ponúknuť sa pomôcť s jej batožinou. Na jej nesmiernu nechuť a enormné sklamanie vystúpila s plešatejúcim pánom bez vlastného úsudku na rovnakom mieste, ako aj ona so Severusom.
Keď v tesnom závese za preludom v ružovom vystúpila z autobusu, cítila sa ako v inom svete. Prekrásne miesto. Tu by si vedela prestaviť žiť. Ocitla sa prašnej ceste pod ihličnatým lesom a v diaľke bolo vidieť tlmené svetlá akejsi muklovskej dediny a oni napriek tomu stáli na kraji akejsi malej čarodejníckej dedinky, blízko neveľkého baru s názvom Čierne slnko. Nehádala by sa o tom, že toto miesto je zabezpečené mnohými kúzlami na odpudzovanie muklov. Z každého kúska tohto prekrásneho prostredia môže cítiť mágiu. Ochrannú ale hlavne živelnú, ktorá akoby sálala zo samotného lesa. To miesto je domovom pre mnohé magické živočíchy. Vzhľadom k energii a mágii, ktorá z neho vychádzala by sa bola čudovala, keby tomu tak nebolo. Severus šepol zasnenej Lily aby ho počkala a on zatiaľ podišiel bližšie k miestu, kde stáli ministerskí pracovníci a tváril sa, že je priveľmi zaujatý fontánou v tvare jednorožca, ktorému z rohu v tenkom prameni vyteká voda, ktorá je podľa oznamovacej tabule pitná a pramenitá.
Lily z vpíjania okolitej mágie vyrušil fakt, že do klubu mierila akási štvorica mladých ľudí, ktorí sa spolu na niečom smiali a nahlas zhovárali a na prvý pohľad by im bola tipovala okolo osemnásť rokov. Boli to mladí ľudia, ktorí si išli užiť tento večer a očividne sa na to tešili. Na krátku chvíľu mala chuť smiať sa spolu s nimi a nestarať sa o žiadnu svoju myšlienku. Podnik z vonka nevyzerá zle. Možno by sa sem mohli prísť zabaviť aj oni, keď sa konečne všetci zídu u Regulusa.
Keď skupinka prechádzala popred mladou a pre nich neznámou čarodejnicou, jednej dievčine sa z ramien zošmykol tenký červený hodvábny šál, ktorý jej zakrýval odhalené ramená. Mladá dáma mala pekné červené šaty na ramienka a očividne jej mal chrániť plecia pred chladom alebo ho mala iba na okrasu. Lily sa poň zohla a podala ho nič netušiacej dievčine, ktorá pokračovala v ceste a stratu tejto časti odevu si očividne doposiaľ nevšimla. So zdvorilým úsmevom podišla k skupinke a podala mladej žene s hnedými vlasmi, ktoré jej padali do polovice chrbta a tmavohnedými očami s vráskami, ktoré naznačujú, že sa rada a často smeje prikrývku ramien a tá sa na oplátku tiež srdečne usmiala, poďakovala jej a následne sa so skupinkou stratila v klube, z ktorého po otvorení dverí započula hrať tanečnú hudbu.
„Zistil si niečo?“ spýtala sa Lily Severusa, keď sa po pár minútach vrátil ku nej. Mračil sa a niečo sa mu nepozdávalo. To si bola istá, keďže ten pohľad poznala pridobre.
„Neskôr.“ Povedal stroho, zavesil si jej ruku do svojho ramena a vykročili kľukatým chodníkom, ktorý vedie na miesto, kde stojí Regulusov dom. Lily odloženie rozhovoru nevadilo. Priveľmi ju zaťažovali jej vlastné myšlienky. Nech sa stalo a povedalo čokoľvek, doteraz sa nedokázala odosobniť od udalostí, ktoré sa odohrali po VČÚ. Nechce na to stále myslieť a zatláča tú udalosť hlboko do svojej mysle, pričasto sa jej to však vracia. Taktiež poznanie, že ho jeho starý otec plánuje oženiť s inou čarodejnicou nebolo príjemné. Nech jej Severus povedal čokoľvek, je priveľmi Slizolinčan na to, aby sa ochotne vzdal majetku, ktorý má na dosah. Nevraviac o tom, že neznáša všetko, čo ho spája s jeho muklovským otcom. Predstava niesť titul Lord, mať majetok, postavenie a moc, nespomínajúc fakt, že by už nebol Snape ale Prince, je priveľmi lákavá pre šestnásťročného mladého muža, ktorý vyrastá v chudobe. Lily však vie byť trpezlivá, ak je to potrebné a keďže je Chrabromilčanka, málokto by to predpokladal. Bude pozorovať a vyčkávať, čo sa bude diať ďalej a podľa toho sa vyjadrí. Nie je ochotná prepustiť informáciu, že práve ona zdedila majetok rodu Blackwell, čo povedie zaiste k nejednej hádke medzi nimi. Severusovi neostane iná možnosť iba jej prianie akceptovať. Ak by to len tak vypustil do povedomia ich sveta, priveľa, po majetku bažiacich, čarodejníkov by jej išlo po krku a to naozaj nepotrebuje. Určite si tento nemilý fakt uvedomuje aj on.
Z myšlienok ju vytrhol až pocit, ktorý sa jej zmocnil, keď vstúpili na pozemky ich priateľa a Lily naplno pocítila, ako ich ochrany domu začali obaľovať a skúmať. Severus kráčal ďalej akoby si ochranné kúzla ani nebol uvedomoval, ale napokon ich očividne rozpoznali, keďže im dovolili bez problémov pokračovať v ceste tvorenej drobnými bielymi kamienkami vedúcej k domu.
Regulus musel navštíviť tento dom a upravil ochrany tak, aby im dovolili vstup aj bez jeho prítomnosti. Na Slizolinčana a ešte k tomu Blacka priveľké prejavenie dôvery. Rada by vedela, či voči nej alebo Severusovi. Pocit, že to bolo kvôli nej, jej pretiahol kútiky do mierneho úsmevu a nechala sa naplniť pocitom, že sa zakrátko stretne so všetkými jej priateľmi. Našťastie nemala priveľa času strácať sa v príjemných predstavách, ako budú spolu tráviť tých niekoľko dní pod jednou strechou. Spomienka na raňajky vedľa Remusa naplnilo jej vnútro pocitom rodinnej pohody a príjemný pocit lásky tomu dodal nádych nedočkavosti.
Keď sa priblížili ku vchodu tvorenému dvojkrídlovými ornamentálne zdobenými dverami, tie sa na ohromné prekvapenie muklorodenej čarodejnice samé odomkli a Severus ich otvoril aby so širokým geste naznačil Lily, aby vstúpila dnu ako prvá.
Dom bol obrovský, čo bolo vidieť už z diaľky a na prvý pohľad prepychovo zariadený. Predsieň bola natoľko veľká, že by sa do nej bez problémov zmestilo aj tridsať ľudí a netlačili by sa. Na zemi bol položený biely mramor a aj stena bola ladená v bledých farbách. Z predsiene viedlo na horné poschodie schodisko, na ktorom bol položený červený koberec na okrajoch prešívaný hrubou zlatou niťou. Pozornosť každého návštevníka hneď na prvý pohľad upútal zlatý stolík barokového štýlu, nad ktorým viselo zrkadlo so širokým ozdobným zlatým rámom.
Z predsiene viedli dvere do salónika ladeného v odtieňoch zelenej a hnedej. Miestnosti dominovala masívna sedačka a štyri pohodlné kreslá, ktoré sú v súlade s ornamentálnym zdobením v okolí krbu a niekoľko menších stolíkom, ktoré boli systematicky rozmiestnené po miestnosti. Podlahu pomyseľného obdĺžnika tvoreného sedacou súpravou a kreslami pokrýval mäkký husto tkaný tmavozelený koberec, v strede ktorého stál dostatočne veľký stôl, ktorého nohy boli vyrobené z čierneho kameňa a jeho vrch tvoril hrubý plát skla. Stenu oproti kochajúcej sa čarodejnice dotváral mohutný krb a po jeho pravej strane boli akési dvere zo svetlého dreva. Skoro celú dĺžku steny po jej pravej strane tvorila knižnica naplnená po okraj mnohými knihami viazanými v koži, či už svetlej alebo tmavej farby. Skutočne dych vyrážajúce na miestnosti boli okná, ktoré siahali od zeme až po strop so svetlohnedými závesmi odhrnutými aby prepúšťali do miestnosti čo možno najviac slnka. V ľavom vzdialenejšom rohu miestnosti stál čierny klavír s pripravenými notami na stojane nad klávesmi, akoby čakal, kto na ňom zahrá skvostnú melódiu. Zvedavá Chrabromilčanka prešla naprieč salónom
rozhliadajúc sa okolo seba, akoby sa ocitla vo vlastnom detskom sne a zatlačila do dverí, ktoré jej odhalili pohľad na prekrásne zariadenú kuchyňu.
Nábytok v tejto miestnosti bol vyrobený z ručne vyrezávaného svetlého dreva a po prezretí obsahu skriniek zistila, že je naplnená do prasknutia čerstvými potravinami. Regulus myslel na všetko. Merlin mu žehnaj. Kráčajúc miestnosťou hypnotizovaná pohľadom do okna, z ktorého bol výhľad na upravenú záhradu a končekmi prstom jemne prechádzala po pracovnej doske z lešteného mramoru až si všimla vchod do pridruženej miestnosti.
Zvedavo pootvorila ďalšie dvere aby zistila, že sa za nimi nachádza jedáleň so stolom z tmavého dreva, za ktorým by sa mohlo pohodlne usadiť dvadsať ľudí a okolo neho boli rozostavené čalúnené stoličky. Tri strany stien pokrývali veľké okná so zlatými závesmi z husto šitej lesklej látky, ktoré boli na krajoch zviazané stuhami, čím umožnili slnku presvetľovať luxusne zariadenú miestnosť. Na stenách farby tmavej krémovej viseli po oboch stranách okien obrazy a v rohoch boli na bielych stolíkoch postavené svietniky s dlhými bielymi sviečkami. Regulus môže mať nevšedne početnú rodinu a napriek tomu každý bude mať svoje miesto za týmto stolom. Kryštálový luster s pridruženými dvomi menšími pôsobil dojmom, že za týmto stolom už zaiste pohostili mnoho vysokopostavených a bohatých čarodejníkov, ktorí zaiste ocenili skutočnosť, že aj strop je zdobený na miestach, z ktorých na zlatých tenkých reťaziach viselo prekrásne svietidlo.
Keď skončila s prehliadkou prízemia, opatrne kráčala po mäkkom koberci, aby sa pozrela čo sa nachádza na vrchu schodiska.
Na poschodí bolo desať izieb, ako usúdila už podľa počtu dverí, ktoré sa nachádzali na stranách širokej chodby. Každá mala veľkú posteľ, kúpeľňu a obývaciu izbu s menšou knižnicou, krbom a skrinkou plnou alkoholu.
Lily si vybrala izbu orientovanú na východ, z ktorej bude môcť pozorovať les a ak sa zobudí, tak aj východ slnka. Stene oproti dverám dominovalo veľké okno, pod ktorým boli postavené dve svetlé skrinky so zásuvkami, na ktorých boli postavené nízke oválne kvetináče plné farebných drobných kvetov. Posteľ stojaca na ľavej strane je z vyrezávaného a lakovaného dubového dreva, ktoré okrem nôh pokrývalo svetlozelené čalúnenie. Povlečenie a aj baldachýn je šitý z príjemnej krémovej farby so vzormi svetlej zelenej, ladiacej s čalúnením i mnohými malými vankúšmi uloženými na čele postele. Po oboch stranách sa nachádzali malé nočné stolíky a oproti posteli stál krb, na rímse ktorého stáli po okrajoch dva menšie svietniky. Po oboch stranách krbu sa nachádzali dvere vo farbách okolitej steny a Lily veľmi rýchlo zistila, že tie po pravej strane vedú do priestranného šatníka. Po vstupe do miestnosti skrývajúcej sa za ľavými dverami sa ocitla, tak ako predpokladala, v priestrannej kúpeľni zariadenej v obdobnej farbe ako aj spálňa. Nechýbala tu veľká vaňa, sprchový kút, dve umývadlá a predelená toaleta.
Po prehliadke domu na Lily čakal v salóniku Severus s pripraveným čajom a oheň v krbe príjemne presvetľoval miestnosť tlmeným svetlom. Vyvalená na gauči s pohodlne vyloženými nohami a hrnčekom čaju vo svojich rukách pozorovala mihotajúce sa plamene ohňa v krbe a užívala si pokoj tohto večera.
„Povieš mi, čo si sa dozvedel?“ spýtala sa napokon svojho priateľa pomedzi sŕkanie jej obľúbeného nápoja.
„Večer sa budú pri podniku obšmietať zamestnanci ministerstva.“ Odpovedal jej s povzdychom tichým hlasom. Lily sa vystrela a pozrela na neho so zdvihnutým obočím. Na to by prišla aj sama.
„Lovci.“ Povedal akoby to všetko vysvetľovalo a mladá Chrabromilčanka na neho pozrela s vytreštenými očami. Upíri sa potulujú po okolí tohto domu a oni si tu užívajú večernú idylku. Do mysle sa jej stále vkrádal obraz z titulky čiernobieleho filmu názvu Dracula a nevedela si pomôcť sa ho zbaviť, aj keď si bola plne vedomá nepravdivosti tejto predstavy.
„To dievča, čo si jej podávala šál. Bola to upírka.“ Objasnil jej Severus a Lily mala na malú chvíľu problém spracovať túto informáciu. To dievča sa jej zdalo až priveľmi známe, akoby ju už niekedy videla. Mala oprávnenú pochybnosť v domnienke, že by sa bola v minulosti stretla s upírkou a nevedela by o tom. Pridobre to na jej nesmierne potešenie nahradilo predstavu onoho muklovského hororového grófa sajúcemu krv pekne vyzerajúcou veselou mladou dievčinou.
„Na to si ako prišiel?“ spýtala sa ho s neskrývaným prekvapením.
„Bola až priveľmi bledá a videl som jej to na očiach. Zablyslo sa v nich.“ Pokrčil plecami a vstal aby odniesol do kuchyne prázdne hrnčeky. Lily pocítila akoby jej niečo privrelo srdce a sťažka dýchala. Bolo jej ľúto toho dievčaťa a celkovo všetkých tých mladých ľudí, ktorí v dobrej nálade išli do podniku s úmyslom zabaviť sa.
„Kedy prídu?“ spýtala sa, keď stál vo dverách vedúcich do kuchyne tónom akoby mali prísť po ňu.
„O jedenástej.“ Odpovedal jej s pokojnou bezstarostnosťou v hlase a stratil sa vo vedľajšej miestnosti. Lily sedela v miernom predklone na gauči a nervózne sa pohrávala so svojimi prstami. Pocit úzkosti ju donútil pozrieť na hodiny nad krbom. Srdce jej vynechalo jeden úder a potom sa rozbúchalo závratnou rýchlosťou. Musí niečo spraviť a to okamžite. Má na to iba pol hodinu. Jej svedomie jej nedovoľuje sedieť na mieste a nestarať sa o osud týchto mladých ľudí. Áno, sú to upíri, ale Lily ich vidí ako skupinku veselých priateľov. Prečo by ich mali loviť? A načo je to vlastne dobré? Nejako pochybuje o tom, že ich predvedú na vypočúvanie, registrujú a nechajú odísť domov. O ich osude sa radšej nebude bližšie zamýšľať, nie teraz. Teraz musí vymyslieť čo bude robiť ďalej.
V južnej časti nezmapovateľných území istý svetlovlasý Chrabromilčan spal túto noc opäť nepokojným spánkom. Prehadzoval sa na svojich prikrývkach a vydával spotené vzdychy naplnené strachom a hrôzou. Po chvíli, ktorá by mnohým pripomínala celú večnosť skopol zo seba tenkú letnú prikrývku, odhodlane vyskočil z postele a vykročil dolu schodiskom aby sa stretol so svojím otcom a dostalo sa mu konečne vysvetlenia celej tejto mučivej situácie. Tie sny musia skončiť.
Malý hnedovlasý chlapček pokojne spal vo svojej izbe hlbokým spánkom, neuvedomujúc si, že jeho otec sa až v túto neskorú nočnú hodinu vrátil domov z práce. Svoj cestovný plášť unavene povesil na kovový vešiak pripevnený na stene vedľa vchodových dverí. Nepotreboval si svietiť. Poznal svoj dom pridobre na to, aby mu stačilo tlmené svetlo mesiaca, ktorý túto noc dosiahol svoju najmenšiu podobu. S pocitom úľavy pozrel na schodisko vedúce na horné poschodie k izbám, z ktorých jedna patrila jeho dieťaťu a jednu obýval on spolu so svojou ženou. Uvedomoval si pridobre, že druhý schod je uvoľnený a piaty vŕzga, radšej ich teda, cestou hore, vynechal. Na poschodí jemne zatlačil do prvých dverí, ktoré sa nachádzali po jeho ľavej strane a odhalil tak veľký priestor za nimi.
Jeho oči boli šeru domu prispôsobené dostatočne na to, aby bezpečne rozoznal po zemi rozhádzané nemalé množstvo hračiek a v priveľkej posteli bolo v priveľkých prikrývkach stočené malé klbko. V jemným úsmevom vstúpil do kráľovstva jeho syna a po niekoľkých krokoch hodných akrobata, sa nečujne dostal až k čelu postele, kde videl z pod prikrývok vytŕčať iba trs svetlých jemných vlasov. Opatrne rukou pohladil to vrabčie hniezdo a vtisol na líce spiaceho chlapca nežný bozk. Jeho malý syn. Jeho najväčšia pýcha. Mnoho rokov sa so ženou modlili, aby im bol dopriaty potomok až sa nakoniec vzdali ich spoločného sna. Tvárili sa naoko bezstarostne, ale bol si istý, že jeho ženu rovnako ako aj jeho zožierala úzkosť kvôli tejto situácii. Až nakoniec sa stalo nemožné a pritom nekonečne úžasné. Stal sa otcom prekrásneho chlapca a jeho prekrásna manželka žiarila ako počas ich svadobného dňa. Aj keď bol chlapec vysnívaný, nebol rozmaznaný a jeho pokojná povaha bola požehnaním. Bol zvedavý ako každé malé dieťa, to áno, ale nebol ako neskrotný hurikán akých majú doma mnohí jeho kolegovia a bývalí spolužiaci. A teraz je tu už skoro štyri roky a on musí spraviť všetko aby ochránil svojho synčeka a aj jeho matku.
Remusovi sa po prejave toľkej lásky podvedome pretiahol na detskej tvári sladký úsmev a otec vstal z kraja postele, aby nechal chlapca pokojne snívať ďalej, neuvedomujúc si, že jeho dotyky a jemný bozk spôsobili, že spánok jeho syna už nie je natoľko hlboký, akým bol pred jeho príchodom.
Remus sa zobudil na tlmené zvuky rodičovskej hádky a zoširoka zívajúc si pošúchal rozospaté oči. Hlasným rozhovorom bol veľmi prekvapený, keďže doteraz nikdy nepočul rodičov sa hádať. Nikdy predtým. Až doteraz. Zvedavé dieťa zliezlo z postele a s plyšovým hipogrifom v ruke sa pomalými krokmi vybralo smerom ku schodisku zistiť, o čom sa to mamina s tatinom rozprávajú. Pomaly pootvoril dvere na svojej izbe a porozhliadol sa po dlhej prázdnej chodbe. Všade bola ešte stále tma, ešte nebolo ráno, ešte by mali všetci spinkať. Z prízemia započul hlasy jeho rodičov a nadšený z hlasu svojho milovaného otca, zostupoval náhlivo dolu dreveným schodiskom. Usadil sa predposlednom schode a pomedzi zábradlie pozoroval svojich rodičov pri hádke, nechápajúc jej význam a keďže nebol celkom prebraný jej slová ani poriadne nevnímal.
„A čo som mal robiť?“ rozhadzoval bezbranne rukami jeho otec, dožadujúc sa rady od svojej manželky.
„Ráno si zbalíte s Remusom veci a pôjdete na pár dní k tvojim rodičom. Chlapec to má na farme veľmi rád a budete tam v bezpečí.“ Uzavrel to jeho ocko a šťastný chlapec sa rozbehol smerom k svojim rodičom, aby ich objal. Jeho ocko mu vymyslel perfektný výlet. Pôjde k babičke a deduškovi a bude kŕmiť kozičky a naháňať sliepky a povozí sa na koníkovi. Jeho ocko je dokonalý.
Bohužiaľ toto nebolo všetko čo sa vkrádalo do jeho mysle počas spánku.
Niekoľko týždňov po návrate z perfektného týždňa stráveného u jeho starých rodičov započul znova hádku a s myšlienkou, že sa jeho rodičia opäť dohadujú na nejakom super programe, letel dole schodmi, aby vpadol medzi jeho mamu a akéhosi strašidelného muža, ktorý po nej niečo kričal. Jeho mama si ho inštinktívne pritiahla bližšie k sebe a on krčiac sa bezpečne za jej chrbtom objímajúc ju okolo stehna, pozeral do žiarivých očí farby tmavej žltej, či skôr oranžovej. Muž bol v očiach malého chlapca veliký. Dokonca vyšší od jeho ocka a mal ja väčšie svaly. Vyzeral hrozivo a malý Remus sa ho veľmi bál. A teraz ako už veľký by sa ho zaručene nebál o nič menej. Nevedel, čo tu ten muž robí a prečo sa háda s jeho mamičkou. Kričal po nej slová, ktorým nerozumel. Satisfakcia, dehonestácia, splátka bolo niečo málo z nich a malý chlapec sa obával významu týchto výrazov.
Napokon sa muž rozhodol odísť na naliehanie jeho mami a vo dverách hodil na malého vystrašeného chlapca hrozivý úškrn. Keď sa dvere zaklapli a z úst jeho mamičky unikol povzdych uspokojenia, preľaknutý Remus sa nechal vytiahnuť do náručia svojej matky, ktorá ho odniesla do izbičky a spievala mu uspávanku, pokým znova nezaspal. A že mu to tento krát sakra trvalo. Bol z toho hrozného muža priveľmi rozrušený a nevedel sa upokojiť. Chcel svojho ocka. On by ich určite ochránil.
Malého chlapca zobudil pocit, že je niekým nešetrne nesený. Lenivo pootvoril svoje detské oči aby následne videl, že ho niekto silno drží na rukách a uteká s ním cez les, ktorý rastie v okolí ich domu. Nepoznal ten dotyk, celá tá osoba bola pre chlapca cudzia a začal zo strachu fňukať. Muž počas predierania sa krovím občasne pootočil hlavou ponad svoje plece aby sa uistil, že za nimi nikto nejde. Konáre stromov a kríkov udierali a škriabali malého chlapca po jemných lícach a spôsobovali mu bolestivé škrabance a odreniny. Začal sa spierať v náručí cudzieho muža, ktorý ho musel chytiť ešte pevnejšie, čo spôsobilo, že pocítil na svojom boku silnú bolesť na štyroch miestach, očividne od prstov onoho človeka.
Po dobe, ktorá mu pripadala ako večnosť, ho muž konečne položil na zem a Remus mal opäť tú česť hľadieť do strašidelných očí muža, ktorého sa tak veľmi bál.
„Bojíš sa, všakže?“ prihovoril sa mu hrozivým, nízko položeným hlasom muž a na tvári sa mu zjavil o nič menej hrozivý úsmev. Na smrť vystrašený Remus začal hlasnejšie fňukať. Chcel svoju mamu a svojho ocka. Nechcel byť v lese s týmto mužom. Bál sa. Veľmi sa bál. Hrozný človek sa nahlas rozosmial smiechom, po ktorom tuhla krv v žilách a malému chlapcovi sa hrôzou roztriasli tenké nožičky. Zmes okolností a všadeprítomný chlad spôsobili, že sa pocikal a to ho primälo k ešte väčšiemu plaču, nateraz s prímesou vlastnej hanby.
„Si rovnaký zbabelec, ako tvoj otec.“ Povedal chlapcovi napoly pohŕdavo, napoly posmešne muž ohŕňajúc na chlapcom hornú peru a Remus si utrel vlhký nos do rukáva svojho pyžama neschopný čokoľvek povedať.
„Len sa boj chlapče, syna za syna.“ Syčal na neho muž a zdrapol ho za predok jeho pyžamovej košieľky. Pohľad na jeho ochlpené ruky a nechty, ktoré pripomínali viac pazúry ako nechty ľudí mu naháňali ešte väčší strach, ako jeho zlovestné oči. Detské oči podliate slzami a rozšírené strachom hypnotizovali jeho neľudské zuby, ktoré by nazval skôr tesákmi obludy z niektorej detskej knižky. Neboli ako pekné zuby jeho rodičov a ani ako zuby zvierat, o ktoré sa stará jeho starý otec. Boli, strašidelné. A ešte viac hrôzostrašné boli, keď na ne pomedzi stromy zasvietil strieborný svit mesiaca a dodal výzoru toho strašného muža ešte viac strašidelný výzor.
„Budú ťa nenávidieť rovnako ako mňa. Tvoj milovaný ocko, tvoja mama a celý svet ťa bude pokladať za beštiu bez nároku na život a ty ostaneš na tomto svete úplne sám.“ Syčal mu do pravého ucha a Remus si nevedel predstaviť prečo by ho ocko už nemal mať rád. Áno. Mal zakázané chodiť sám do lesa aj cez deň, nie to ešte v noci, ale on sem ísť nechcel. Snáď sa nebude pridlho hnevať. Napriek tomu sa toho bál. Bál sa, že by ho ocko s mamičkou už neľúbili. A akosi nevedel pochopiť prečo verí slovám toho človeka. Bol to predsa dospelý a tí majú pravdu. To ho naučila mamička ale nateraz by bol rád, keby sa bola mýlila.
„Ak to vôbec prežiješ.“ Uškrnul sa diabolsky na malé dieťa, ktorému sa zdalo akoby mal zrazu v ústach oveľa viac zubov. Je to vôbec možné?
„Budeš ako ja a neostane ti nič iné iba sa modliť za povstanie samotnej Matky.“ Bolo to posledné, čo mu zlomyseľný muž povedal a pustil predok pyžama malého chlapca.
Remus nevedel, prečo ho ten muž len tak pustil. Vystrašene sa pozrel do jeho tváre, uvažujúc, či by mohol len tak utekať smerom domov a kričať na svojich rodičov, keď si všimol rozšírené oči zlého muža. Stál akoby paralyzovaný svetlom mesiaca a sťažka dýchal. Malý Remus sa rozbehol, čo mu jeho malé nohy stačili smerom, pri ktorom predpokladal, že vedie k ich domu a každý krok ho priveľmi bolel. Bol bosí a do malých chodidiel ho bodali rozhádzané malé konáre, ihličie a drobné kamene nachádzajúce sa všade naokolo. Chlapec utekal a plakal zároveň. Bežal za hlasmi a svetlami, ktoré identifikoval ďaleko pred sebou a dúfal, že sa čoskoro stretne so svojim ockom. Razom vzduch preťalo zlovestné vitie a jeho nohy ostali na malú chvíľu stáť, neschopné pohybu. Po druhom vití Remus zhíkol a opäť sa rozbehol za svojim otcom a mamou najrýchlejšie ako len mohol, ale jeho drobné nohy nechceli utekať rýchlejšie. Už ani nevnímal bolesť, keď došliapol na ostrý kameň, ktorý mu prerezal nohu a zanechával pri každom kroku za sebou stopu krvi. Počul iba vitie a dupot zvieracích láb za svojim chrbtom a potom všetko skončilo. Obklopila ho tma a neznesiteľná bolesť v oblasti jeho pravého boku.
Ako kráčal teraz už skoro dospelý po schodoch za svojim otcom si podvedome pošúchal pravý bok a hrudník, na ktorom mu ostali zlovestné jazvy po čeľustiach plne premeneného vlkolaka a štyri jazvy zaiste po pazúroch, ktoré mu zaryl do kože počas toho, ako s ním utekal lesom. Vtedy si nemohol všimnúť a ani uvedomiť, že ho ten muž zranil. Bol až priveľmi zaujatý hrozbou, ktorú pre neho znamenal, než aby sa staral o rany, ktoré mu spôsobil. Jeho sny však nekončili ani týmto zážitkom. Ten posledný a najhorší prišiel iba pred pár dňami, respektíve nocami. Muselo to byť za nedlho po onom pohryznutí.
Malý Remus ležal na posteli na ľavom, nezranenom, boku a jeho mama ho hladila po vláskoch. Pri nohách mala čisté obrúsky z bielej látky a chystala sa, ako každých pár hodín, previazať a ošetriť mu ranu. Jemne svojmu synovi rozopla gombíky na košeli a pravú stranu odhrnula až k jeho lopatke, aby mala lepší prístup k zranenej časti jeho tela. Čo možno najjemnejšie sňala z jeho raneného boku obrúsky, ktoré už presiakli krémom a krvou a ranu mu jemne potierala utierkou namočenú v príjemne teplom liečivom výluhu nejakých bylín. Na ranené miesto následne začala namáčať akúsi zelenú, veľmi páchnucu masť a bok mu prikryla opäť niekoľkými vrstvami čistých bielych obrúskov.
„Ako mu je?“ počul mučivý šepot svojho otca, ktorý stál niekde v okolí dverí.
„Opäť sa pocikal.“ Povedala jeho mama, pri prezliekaní jeho posteľnej bielizne a utrápene vzlykla. Keď skončila s prevliekaním postele a ošetrovaním rany jej malého vymodleného dieťaťa, zapla mu opatrne košieľku a vstala z postele. Jej nežná ruka pohladila jeho vlásky a jemné pery sa stretli s jeho lícom. Po tomto geste plnom materinskej lásky vzala do rúk špinavú plachtu a obrúsky, misku s výluhom a vybrala sa von z izby jej synčeka, ktorý toto nikdy nemal zažiť.
„Hope?“ počul otca šepnúť meno jeho mamičky, ktorá už bola za dverami jeho izby.
„Ako si to mohol dopustiť?“ spýtala sa ho s plačom. Tá mučivá výčitka ťažila na hrudi aj Remusa samotného. Ťažko povedať nakoľko mučivý bol ten tón pre jeho otca.
„Ja som sa snažil. Skutočne.“ Odpovedal jej náhlivo, ba priam s plačom v hlase.
„Má štyri roky Lyall. Štyri!“ kričala po ňom zúfalo.
„Náš malý synček to nemusel prežiť!“ kričala po ňom. Malý Remus sa vo svojej posteli prikrčil. Bál sa hnevu svojej mami. Bola to najlepšia mama na svete ale keď kričala aj tato sa jej bál, oprávnene.
„Hope, ovládaj sa!“ kričal po nej žiadostivo.
„Čo mám podľa teba robiť? Myslíš, že mňa ten pohľad teší?“ dožadoval sa rady od svojej hysterickej manželky.
„Si čarodejník, pre pána Boha. Musí niečo existovať.“ Vzlykala jeho mama do ramena otca a ten ju utešujúco hladil po vlasoch a chrbte. Po malej chvíli skoro už spiaci Remus počul tlmené kroky jeho otca, ktorý vstúpil do jeho izby. Tešil sa, že za ním prišiel. Veril, že to jeho ocko ho zachránil od tej obludy. Aj keď je teraz zranený, jeho mamička mu rany zahojí a bude to zasa dobré. Kroky ustali ale posteľ sa na kraji neprehla. Jeho otec si teda k nemu nesadol. Ale čo robí, ak pri ňom nesedí a nehladí ho? Jemne pootvoril unavené oči aby sa ubezpečil, že jeho otec je skutočne v jeho izbe a nebol to len výplod jeho zaspávajúcej mysle. A skutočne to bol jeho otec. Stál neďaleko jeho postele a zmučene pozoroval svoje dieťa. Bol zamyslený a mračil sa pod ťarchou vnútorného boja. Napokon vystrel svoju ľavú ruku a prútikom namieril na tvár svojho jediného dieťaťa.
„Obliviate.“ Šepol plačlivo a všetko zahalila biela žiara.
„Musíme sa porozprávať.“ Povedal otcovi miesto pozdravu, keď ho našiel usadeného v obývačke.
„Vieš, koľko je hodín?“ vzdychol na neho otázku jeho otec tónom akoby ho ani nevnímal.
„Viem, koľko je hodín.“ Fľochol a sadol si na gauč oproti nemu. Jeho otec na neho pozrel unavenými očami no nekomentoval divné správanie jeho jediného potomka.
„O čom sa chceš rozprávať?“ spýtal sa ho napokon.
„Dobre vieš o čom.“ Pozrel do tváre svojho otca so zdvihnutým obočím. Jeho otec je priveľmi inteligentný na to, aby mu zožral hru na idiota. Už viac nie.
„Tu nie je o čom sa rozprávať.“ Odbil ho jeho otec rovnako ako mnohokrát predtým. Tvár jeho syna ochladla a zjavilo sa na nej hlboké zamračenie.
„Akože nie je. To nemyslíš vážne otec!“ zakričal do tváre svojho otca a nervózne si prehrabol vlasy.
„Keď si bol malý pohryzol ťa vlkolak. Čo viac sa chceš o tom rozprávať?“ spýtal sa ho otec akoby bol jeho syn blbý. Remus na neho vytreštil oči. Očividne jeho milovaný otecko má stále dôveru k svojmu pamäťovému kúzlu.
„A prečo som bol ako malé dieťa počas splnu mimo domu?“ spýtal sa ho a mal čo robiť aby zakryl výsmech, ktorý sa mu dral na jazyk, nevraviac o rozbesnenej beštii, ktorá sa začala prebúdzať a hlásiť sa o nadvládu nad jeho telom. Jeho otec mierne zbledol, nakoniec však iba porazenecky pokrútil hlavou.
„Asi si odišiel.“ Skúsil to šeptom jeho otec viac svojim topánkam ako svojmu synovi a Remus s úškrnom, ktorý nesymbolizoval pobavenie iba pokrútil hlavou.
„Odišiel? Ako štvorročný? Zo zabezpečeného domu čarodejníka?“ Pozrel zospodu na svojho otca akoby nebol normálny. Naozaj si o ňom myslí, že je idiot? Alebo sa o tom snaží presvedčiť sám seba? Obe možnosti sú hodné návštevy Svätého Munga.
„Remus musíš pochopiť...“ začal rozprávať čo možno najpokojnejším tónom ako mnohokrát predtým, ale on ho nenechal splietať ďalšie polopravdy.
„Musím pochopiť jedine to, prečo ma vlkolak pred transformáciou uniesol z tohto domu.“ Zavrčal na svojho otca a s prekríženými rukami čakal na odpoveď, dúfajúc, že bude konečne pravdivá.
„Odkiaľ mám vedieť čo sa odohráva v chorej..“ kričal na svojho syna neschopný dokončiť začatú otázku.
„V chorej mysli vlkolaka? Chcel si povedať v chorej mysli vlkolaka?“ dožadoval sa odpovede rozhnevaný Remus a vyskočil na nohy. Jeho otec mohol po prvý krát vidieť prechod jasnej žltej, ktorý sa na malý moment prehnal svetlohnedými očami jeho jediného syna a žiadal stvoriteľa aby sa jeho syn upokojil a začal ovládať. Po prvý krát sa ho na malý okamih bál.
„Áno chcel!“ zakričal na neho v záchvate späť a po uvedomení si tejto chyby by si dal najradšej facku. Dúfal v upokojenie a on sám je vytočený.
„Ale toho konkrétneho vlkolaka. Nemusíš brať všetko hneď osobne!“ kričal na neho aj naďalej, dúfajúc, že to jeho potomok pochopí a nebude to vzťahovať aj na seba. Remus sa začal nervózne prechádzať po miestnosti. Je blízko k odpovedi na otázky, ktoré mu nedoprajú pokojný spánok a jeho otec je v stave, kedy by mu mohol nechtiac vyzradiť pravdu.
„Prečo ma uniesol?“ spýtal sa ho vzápätí a nervózne si pretrel svoje pery.
„Pretože je chorý.“ Povedal mu zmierlivo akoby to malo byť jasné. Normálny človek, ak ho tak môže vôbec nazvať, neunáša spiace deti z postelí a neuteká s nimi do lesa.
„Je? On stále žije? Kde je?“ chrlil otázky na svojho otca nedočkavo a Lyall iba porazenecky pokrútil hlavou. Nechcel odpovedať na otázky. Aj keď je to už takmer dvanásť rokov, stále sa s tým nevyrovnal. Nikdy sa nevyrovná.
„Neviem kde je a či stále žije.“ Odpovedal pravdivo s náznakom nevôle. Tento rozhovor ho stojí priveľa ostávajúcich zvyškov jeho zdravého rozumu.
„Čo si mu spravil?“ spýtal sa ho Remus s tónom plným obvinenia.
„Nič! Ja som mu nespravil vôbec nič!“ zasyčal na svojho potomka a v návale frustrácie hodil o zem tanier, ktorý doposiaľ ležal na stole. On vinu na osude toho sadistického pankharta nenesie. Nemal právo. Proste nemal.
„Niečo si spraviť musel. Inak by som bol tú noc pokojne spal do rána vo svojej posteli.“ Zakričal na otca, ktorý sa očividne prestal kontrolovať. Že by výčitkami svedomia? Ak nič nespravil, prečo toľký hnev?
„Mal som ho zabiť, keď som mal príležitosť. Keby skapal nevznikol by dôvod k tomuto rozhovoru.“ Fľochol jeho otec a padol do kresla, v ktorom sedel aj predtým a tvár si skryl v dlaniach.
„Možno si mal nechať skapať mňa.“ Povedal Remus akoby sám sebe a porazenecky sa opieral v miernom predklone o stenu pravou rukou a pozeral do zeme, stojac chrbtom k svojmu otcovi.
„Synu. Tak nevrav.“ Povedal s náznakom previnenia jeho otec. Miluje svojho syna. Je to dobrý chlapec. Chlapec? Čoskoro bude plnoletý. Je to už mladý muž. Remus na jeho slová však vôbec nereagoval. To, že sa mu nedostalo žiadnej odpovede, mu spôsobilo bolestivé bodnutie v okolí jeho srdca.
„Tvoja matka by to neprežila. A ja tiež nie.“ Prihovoril sa mu zmierlivo po tom čo vstal a položil mu upokojujúco ruku na rameno.
„Keď som bol malý, často sa smiala.“ Začal rozprávať šeptom zlomený mladý Chrabromilčan.
„Kedy si ju počul smiať sa? Skutočne sa smiať, tak ako kedysi.“ Spýtal sa svojho otca a vzlykol. Nepamätal sa na to. Bolo to tak dávno. Kto je za to zodpovedný?
„Tvoja matka ťa má skutočne veľmi rada a ja tiež.“ Priznal sa svojmu synovi a na jeho otázku neodpovedal. Nebolo potrebné priznať to, čo sám vedel.
„A predsa nie som hodný pravdy.“ Otočil sa čelom k svojmu otcovi a tvár mu zdobil ironický úškrn.
„Neviem, čo viac by som ti mal povedať.“ Povedal so smutným hlasom jeho otec akoby mu rozpovedal niekoľkohodinový príbeh.
„Skutočne?“ spýtal sa ho Remus so zdvihnutým obočím a Lyall odobrujúco pritakal hlavou.
„Ty nevieš čo viac by si mal povedať?“ spýtal sa akoby bol jeho otec magor a mal čo robiť aby potlačil zakňučanie.
„Použil si na mňa Obliviate, pre Merlina! A ty nevieš, čo mi máš povedať?“ spýtal sa ho a pokrútil hlavou.
„Synak.“ Začal rozprávať, podľa Remusa, ďalšiu neúplnú pravdu.
„Už stačí otec.“ Povedal rozkazovačným tónom a na dôvažok zdvihol svoju ruku.
„Ja mám toho už skutočne dosť. Nechceš rozprávať, nemusíš. Pravda si ma nájde aj sama.“ Povedal zamračene a odhodlane vykročil na schodisko.
Keď vstúpil do svojej izby, nateraz bez hračiek, hlasno zatresol za sebou dvere a pozrel sa von oknom opierajúc sa obomi rukami o parapet. Hviezdy jasne svietili a mesiac sa občasne strácal za oblakmi. Bola to krásna noc a on sa opäť nevyspal a nedozvedel sa nič nové. Jeho vlastný otec na neho použil pamäťové kúzlo a aj napriek tomu mu nestojí za jednoduchú odpoveď, prečo. Doposiaľ to bol ochotný brať ako nešťastnú zhodu náhod. Bývajú pri lese, nebolo by teda nič výnimočné ak by do týchto končín zavítal vlkolak. On ho dokonca po minulé roky ľutoval. Aké strašné musí byť vedomie, že pohryzol a takmer zabil malé dieťa? Niekedy si myslel, že ho otec zabil pri tom ako zachraňoval svojho malého synčeka. Nikto by mu to nemal za zlé, zaiste ani vlkolaci. On však stále žije, alebo žil. Nebol chytený a ani potrestaný. Nevie dokonca ani jeho meno. Nespýtal sa a jeho otec by mu ho tak či tak neprezradil. Opäť by sa tváril, že nevie a nemá to ani odkiaľ vedieť.
Ale ten muž bol v tomto dome, hádal sa s jeho mamou a zaiste hľadal jeho otca. Syna za syna, povedal vtedy malému chlapcovi. Zabil mu jeho otec syna? To nie. To by jeho otec nikdy nespravil. Nezranil by malé dieťa. Je to predsa Chrabromilčan. A aj keby to bol prežratý Slizolinčan. Ani oni by malé dieťa nezranili. Teda až na Smrťožrútov. Ukecaná Mary o tom vie svoje. Jej malý brat zomrel spolu s jej otcom. Práca aurora je skutočne nebezpečná aj v čase osobného voľna.
Ten muž bol tu a keďže najskôr odišiel, neprišiel sa sem chladnokrvne pomstiť. Chcel sa dohodnúť, možno chcel počuť ospravedlnenie. Možno ho ani neodniesol tú noc, čo ho tu videl ale niekedy v blízkej budúcnosti. Pravda si ho nájde. Musí. Čo však bude dovtedy?
Neostane v tomto dome. Najradšej by sa už nikdy nevrátil. Kam ale pôjde? Kde bude spať? Čo bude jesť?
Pri týchto otázkach frustrovane udrel pravou päsťou do steny vedľa okna a začal sa prechádzať hore dolu po miestnosti. Nemá na výber. Aj keby akokoľvek chcel, nemôže sa len tak túlať. Príde spln a on musí byť niekde, eh, zabezpečený. Doteraz sa mu tvorí uzol na črevách pri pomyslení, že jeho prvá obeť mohla byť Severus. To by mu Lily nikdy neodpustila. Jeho milovaná Lily. Ona v ňom videla to dobré aj v čase, keď to ani on sám nevidel. Zaiste aj teraz by ho bola schopná postaviť pred zrkadlo a presvedčila by ho, že je človekom hodným vlastného života. Ona má ten dar upokojiť jeho myslel aj splašeného vlka v jeho vnútri. Ako to vôbec robí? Je skutočne tou Matkou, za povstanie ktorej sa mal podľa rady zdiveného vlkolaka modliť? Bol by ochotný prisahať, že áno. V jej prítomnosti, v jej náručí, pri jej dotykoch má skutočne pocit akoby sa ocitol v náručí svojej mami. Vie vôbec Lily akú má nad ním moc? Je to ten skutočný dôvod prečo je k nemu taká starostlivá? Je to kvôli nemu, Remusovi alebo sa podvedome stará o Námesačníka? Túto odpoveď bude hľadať hneď po tom, ako zistí, čo bude robiť po zvyšok leta. Čoskoro bude opäť s ňou a ako aj mnohokrát predtým aj teraz u nej nájde pomoc a radu v tejto situácii. On žiadne riešenie nevidí. Je ako stratený malý chlapec, ktorý potrebuje pomoc a podporu svojej milujúcej mami. Nebude však jednoduché súkromne sa porozprávať v dome plnom bláznivých mladých ľudí a hlavne o téme jeho lycantropie, ktorá musí ostať tajomstvom.
Komentáre
Prehľad komentárov
Ďakujem za novú kapitolu, bola zaujímavá ako vždy :)
Stretne sa Lily s elixírovým majstrom? Dá mu ten príspevok na výskum? Podla mňa hej :)
A ten Reguluso dom si opísala krásns,ked si to tak predstavím musí to byť nádherné :)
Ako Lily varuje upírov?
A čo Remus? Ako sa zachová jeho otec? Kedy mu povie pravdu?
:)
(Dada, 19. 4. 2016 14:47)