Neviditeľný útok z paralelného sveta
Na osemnásťročné dievča zaútočilo niečo neviditeľné, a svedkovia boli voči tomuto útočníkovi úplne bezmocní. Čo sa vlastne odohralo?
Neviditeľný útočník
Celá udalosť, o ktorej sa v 50. rokoch minulého storočia veľa popísalo, a dokonca o tomto fenoméne vyšla aj kniha, sa stala 10. mája v roku 1951 v uliciach Manily, kde na osemnásťročnú Claritu Villanuevovú zaútočil agresívny, no neviditeľný útočník.
Okolo dievčaťa, ktoré sa s hlasným krikom prevaľovalo na ulici, stálo viacero miestnych obyvateľov, ktorí sa len bezmocne pozerali na fenomén, ktorý nikdy predtým nevideli. Na dievča niečo útočilo, no nikto nevedel kto alebo čo.
Viditeľné boli len stopy zubov na jej tele, ktoré stále pribúdali. Keď sa k hlúčiku ľudí dostavila policajná hliadka, policajti si mysleli, že dievča je opité, a robí len výtržnosti. Policajti ju preto odviedli na policajnú stanicu, kde ju zatvorili do cely, aby vytriezvela. No hneď ako za ňou zatvorili dvere, začalo dievča hystericky kričať a prosiť policajtov, aby jej pomohli pred útočníkom, ktorý ju hryzie.
Policajti si však mysleli, že dievča sa zraňuje sama, a tak ju z cely vyviedli, aby jej v tom zabránili. Kým ju však policajti pevne držali, na Claritinom krku, rukách a ramenách sa objavovali veľmi zreteľné pohryznutia.
Uhryznutia boli šedomodré, a bolo na nich vidieť aj sliny, ktoré odporne zapáchali. Policajti dostali strach, a preto zalarmovali najvyššieho šéfa manilskej polície.
Útoky pokračujú
Šéf manilskej polície zavolal ku Clarite Villanuevovej policajného lekára Mariana Laru, a k neobvyklému prípadu zavolali aj manilského starostu Arsenia Lacsona. Napriek tomu, že šéf polície aj starosta mesta uznali, že pohryznutia si nemohla urobiť sama, policajný lekár skonštatoval, že dievča trpí epilepsiou, a rany si spôsobila sama.
Na druhý deň mala byť Clarita predvedená pred súd kvôli výtržnostiam v uliciach Manily. Keď ju však dvaja policajti mali k súdu odviesť, zase z ničoho nič začala hystericky kričať. Pred očami oboch policajtov, jedného reportéra a doktora Laru bolo opäť vidieť na tele dievčaťa uhryznutia, ktorá sa postupne objavovali.
Celý neviditeľný útok trval asi päť minút, a potom Clarita od bolesti omdlela. Aj doktor Lara, ktorý si v predchádzajúci večer myslel, že rany si Clarita spôsobila sama pri epileptickom záchvate, musel uznať, že sa mýlil. O nevysvetliteľnej udalosti preto informoval starostu aj miestneho arcibiskupa.
Dievča bolo potom prevezené do väzenskej nemocnice, no aj počas prevozu na ňu opäť zaútočila neznáma neviditeľná beštia. Svedkami útoku bol opäť doktor Lara, vodič sanitky, ale aj starosta, ktorý išiel s nimi. Nikto si nevedel vysvetliť, kto môže na Claritu útočiť, a všetci dostali z tohto neznámeho fenoménu veľký strach.
Keď však dorazili do nemocnice, útoky na Claritu náhle prestali, a odvtedy sa už nikdy nezopakovali. Manilský fenomén bol vyšetrovaný mnohými odborníkmi, no nikto nedokázal vysvetliť, čo uhryznutia spôsobilo.
Niektorí si mysleli, že to bol útok poltergeista (hlučného ducha), iní sa domnievajú, že to bol možno útok nejakej inej formy života z paralelného sveta, o ktorom sa už aj medzi vedcami čoraz častejšie hovorí.
Aký útočník sa však za uhryznutiami skrýval, nevie s určitosťou povedať nikto. Zostali len otázky bez odpovedí.
zdroj: http://magazin.atlas.sk/spektrum/fakty-x-neviditelny-utok-z-paralelneho-sveta/855811.html