Divosi 2 - Nové tajomstvá
Prechádzala som sa s Tomášom po pláži. Cítila som morský vzduch, bol čistí, chladný a plný tajomstiev. Vedľa mňa bolo more. Bolo nádherné. Prišla som bližšie a omáčala som si nohy morskou vodou. Tomáš ma zobral do náručia. Po chvíli sme si sadli na piesok a sledovali západ slnka. Pritiahla som sa k nemu a dala mu pusu. Vždy ked ho pobozkám cítim sa slobodná plná radosti a lásky. Zacítim chladný, štipľavý vzduch. Hurikán. Každý rok je a vždy nám zničí veľké množstvo dediny. Postupne sa zvečšuje. Tento rok z dediny odišlo veľa ľudí lebo sa báli že neprežijú. Zrazu sa z oblohy spustil silný dážd. Započula som roh, ktorý všetkým hovorí že sa majú ukryť v hlavnom stane. ,,Chod a varuj ostatných!“ povedal Tomáš a rozbehol sa k moru kde boli ľudia. Utekala som do dediny. ,,Soky, kde si ?“kričala Pejsly. Pribehla som k nej. Bola vysoká, mala svetlo hnedé vlasy a tmavo modré oči. ,,Čo sa deje?“ spýtala som sa. ,,Soky, zmizol. “povedala s roztraseným hlasom. ,,Pomôžem ti ho nájť.“ povedala som jej. Otočila sa a išla do lesa. Ja som sa išla pozrieť bliššie k dedine. Započula som hmkanie pesničky. Išla som smerom k hlasu. Vychádzalo to z malého kríku. Postavila som sa pred krík. Upreli sa na mňa tmavo zelené oči. ,,Soky.“ odhrnula som lístie. Sedelo tam malé dvoj ročné dieťa s bledo blondavými vlasmi. ,,Pod, zoberiem ťa domov.“ Vrhol sa mi do náručia. ,,Pejsly.“ zakričala som do lesa. Hned pribehla. Ked zbadala Sokyho na tvári sa jej objavil úsmev. ,,Musíme sa ísť skovať. „ povedala som a rozbehla som sa k dedine. Pejsly ma nasledovala.
Ked sme tam došli ponáhľali sme sa do hlavného stanu. Predo mňu bola veľká drevená budova. Otvorila som dvere a vošla dnu. Pozerala som sa či sú tu všetci. ,,Tris.“ povedala so zadu Pejsly ,,Už mi ho môžeš dať.“ Úplne som zabudla. Soky. Položila som ho na zem a hned sa rozbehol k Pejsly. Sadli sme si na zem. Čakala som kedy sa otvoria dvere a vojde Tomáš. Ale stále nič. Vonku dážd stále silnel. ,,Kedy to prestane?!“ povedala som si potichu. Pejsly to asi započula ,,Neviem.“ povedala a poobzerala sa po ostatných. Všetci mali vydesené tváre. ,,Čo urobíme, aby sme ich upokojili ?“spýtala sa ma Pejsly .,,Neviem, nič ma nenapadá.“ Čo by ich rozveselilo? Spýtala som sa sama seba. ,,Mám nápad, “povedala ,, zaspievame im.“
,,Dobrý nápad.“ Išla som za Uriahom. ,, Ahoj, požičiaš mi prosím gitaru?“ trochu ho to prekvapilo ale dal mi ju.,, Ďakujem.“ povedala som a odišla. ,, Môžeme?“ spýtala som sa Pejsly. ,,Ano.“ Chytila som gitaru a začala hrať. Pejsly má nádherní hlas. Spievala a všetci ju počúvali. Ked bol refrén tak sa pridali všetci. Otvorili sa dvere a zbadala som Tomáša. Je v priadku. V hlave som si povedala. Uvoľnene som si vydýchla. Nikto si ho nevšimol. Všetci počúvali Pejsly.
Dážd už ustal tak som sa išla pozrieť von. Trištvrte dediny bolo zničené. Ešte jeden hurikán a celá dedina bude zničená. Tomáš sa postavil vedľa mňa. ,,Veľké škody.“ Povedal sklamane. ,,Musíme ísť niekam kde nebude hurikán.“ povedal sarkasticky.,, Presne, musíme ísť tam kde neni hurikán.“ povedala som ,,Myslel som to ironicky,“ Pozrela som sa na neho. ,, Sme na ostrove a sú tu aj iné miesta kde neriadi hurikán. Na druhej strane nikdy neni hurikán, ten je iba na tejto strane. Niekoho si zoberiem zo sebou a pôjdem sa tam pozrieť či by sa tam dalo žiť. “ nič na to nepovedal. Páči sa mu ten nápad alebo nie? Chvíľu mlčky stál ale potom povedal,, Mala by si niečo vedieť,“ povedal. Čo? ,,Tá druhá časť patrí dalším dedinám. A nemáme s nimi moc dobré skúsenosti . “ Prečo mi to nikto nepovedal. Sú tu další divosi. Nevedela som čo mu mám na to povedať.
Rozbehla som sa do lesa. Musela som si poriadne premyslieť čo spravím. Prechádzala som sa po lese a vedľa mňa boli stromy, kríky s plodmi. Za chvíľu som uvidela malinoví krík. Sadla som si k nemu a trhala maliny. Čo sa stane ked tam nepôjdem ? Musím zistiť čo je za tymy horami. Pôjdem tam. Po ceste naspäť zbadám Pejsly. ,,No ti si. Asi hodinu si bola preč.“ Povedala.,, Neprišlo mi to tak dlho.“ Povedala som prekvapene. Spolu sme išli naspäť do dediny a porozprávala som jej že chcem ísť na druhú stranu ostrova a spýtala som jej či vie o dalších dedinách. Chvíľu bola ticho ale nakoniec povedala ,,Niečo som započula ale moc som sa o to nezaujímala.“
,, Aha.“ Povedal som a celú cestu sme boli ticho. Ked sme boli v dedine tak som 00išla za ostatnými aby som sa im povedala môj nápad a spýtala kto so mnou pôjde na druhú stranu. Dorazila som a postavila som sa na vyvýšené miesto aby ma všetci videli. ,,Všetci ma prosím počúvajte.“ Všetci na mňa upreli zrak. ,, Každý vie čo sa stalo a chcem ísť na druhú stranu ostrova aby som nám našla novú dedinu kde neni hurikán. Chcela by som aby aspoň traja ľudia išli so mnou, ale ked nechcete tak nemusíte.“ dopovedala som a čakala kým sa niekto prihlási. ,,Ja.“ Zozadu povedala Pejsly. ,, Aj ja.“ Tomáš. Prekvapilo ma to. Bola som rada že to bol on. Z davu sa vystrčila ruka patrila veľkému chlapcovi s krátkymi hnedými vlasmi a zelenými očami. Alexander, ale všetci mu hovoria Alo. Čakala som či ešte niekto nechce ísť ale po chvíli som povedala. ,,Ďakujem tým ktorý idú so mnou a tý ktorý tu zostali sa starajte o pôdu kebyže sa niečo po ceste zvrtne.“
Zišla som dole z vyvýšeného miesta a išla som za Pejsly, Tomášom a Alom. ,,Vážne tam chcete ísť so mnou?“ spýtala som sa ich. ,, Áno, bude sranda a trochu som zvedavá čo je za našimi hranicami.“ Povedala Pejsly.,, Ráno sa stretneme pri bráne. Zbalím nám vodu a nejaké jedlo.“ Povedala som. ,,Dobre.“ povedal Alo a odišiel s Tomášom. ,,Ja že ťa to nezaujíma.“ Povedala som uštipačne. ,,No...nechcela som ťa v tom nechať a čo, čerství vzduch mi prospeje.“ Povedala a pozrela sa na mňa. ,,No dobre.“ Odišla som domov pozrieť či máme dosť pitia. Jedlo si môžeme zohnať aj po ceste ale niečo zoberiem. Všetkého som zbalila akurát. Išla som si ľahnúť a čítať maminu knihu. Popri tom som zaspala. Ráno som sa zobudila, zobrala batoh, do topánky som si dala nôž a išla som ich čakať pred bránu. Tomáš tam už stál s batohom na chrbte. Nemala som brať iba ja? Pomalým krokom som sa k nemu približovala.
,,Ahoj.“ Pozdravil ma ked si ma všimol. ,,Ahoj.“ Prišla som k nemu pozrela som sa mu do tmavo modrých očí. Boli nádherné. ,,No..“ Začala som ale nevedela som čo mám povedať dalej. ,,Čo máš v tom batohu?“ Spýtala som sa ho. Nič iné ma v tej chvíli nenapadlo. ,,Pitie, pre istotu som zobral každému dva nože.“ Rýchlo odpovedal. ,, Aha, ja som tiež zobrala pitie ale aj trochu jedla.“ Za chvíľu prišla Pejsly s Alom. Alo si zo sebou zobral luk z dreva a tulec so šípami. Došli k nám a Tomáš každému podal dve nože.,, Môžeme?“ pozrela som a na všetkých, ale nikde som nevidela pochybnosti. ,,No jasné.“ Povedal Pejsly s úsmevom. ,,Tak podme .“ Všetci štyria sme išli lesom, ktorý aj cez deň bol tmavý. Ozývali sa zvieracie zvuky každého tmavého miesta. Alo a Pesly sa rozprávali a skoro pri každom druhom slove sa zasmiali. Tomáš išiel predo mňu a mal ostražitý výraz. Od vtedy čo sme odišli z dediny prešli asi dve hodiny. Chcela som sa ho veľa vecí opýtať ale bála som sa zlej odpovede. Ked sme vyšli z dediny tak sa na mňa ani rraz nepozrel nič iba sa mi vyhýbal. Prečo? Už bola tma tak sme sa utáborili pri veľkej borovici. Rozložila som oheň, Pejsly vytiahla z batohu jedlo a dala každému po troške. Tomáš sa posadil na druhú stranu a s Alom sa rozprávali. Pejsly vyrezávala sošku z dreva a ja som len tak sedela a pozerala do ohňa.
Všetci zaspali a ja som dáva pozor. Bola som ostražitá ale zároveň som sa pozerala na Tomáša ako v kľude spí. Zrazu vstal a pozrel sa na mňa ale rýchlo obrátil zrak k zemi. ,, Pospy si, teraz budem dávať pozor ja.“ Povedal ,,Tris...“ odmlčal sa. Bola som zvedavá čo mi chce povedať ale aj nervózna.,, Noo...“ posúrila som ho. ,,Posledné dni zažívam menšie zmeny. Neviem ako ale ked sa nikoho dotnem viem presne na č myslí.“ Pozrela som sa naňho. ,,Od kedy?“ Spýtala som sa ho. ,, Ked začal hurikán.“ Odpovedal. ,, Ale ked som sa chytil teba tak nič som nevidel.“ Pozrel sa na mňa. Čakal čo mu na to poviem. ,,Preto si sa mi vyhýbal, lebo si sa bál že si budem o tebe myslieť že si čudný?“ Povedala som ,,O tebe si to nikdy nebudem myslieť. Si odvážni, obetavý a starostlivý. A z celého srdca ťa milujem.“
Postavil sa a prišiel ku mne. Sadol si a objal ma okolo pliec ,, Odpočiň si.“ Povedal. Položila som si hlavu ne jeho rameno. Dal mi pusu na čelo. Chvíľu som len tak ležala ale potom som zaspala. Utekala som po tmavej uličke, kde ma naháňali veľké postavy bez tváre. Bola som zadychčaná a unavená. Zakopla som o kameň na zemi. Prišli ku mne postavy bez tváre, dvaja ma chytili za ruky. Predo mňu sa objavil Tomáš. Štyri postavy ho držali lebo bol moc silný, tri sa postavili pred neho a začali ho biť. ,, Nie, prestaňte.“ Zakričala som na nich.
Ani sa na mňa nepozreli ,,Prestaňte!“ zakričala som, ale oveľa silnejšie. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Po chvíli ležal na zemi. Jeho krv tiekla až k mojim nohám. „Nie!“ hlas sa mi triasol od hrôzy. Zobudila som sa, triasli sa mi ruky a z čela mi tiekol pot. Bol to iba sen. Nahlas som si vydýchla. „Čo sa deje?“ spýtal sa Tomáš. „Len zlý sen.“ odpovedala som a odhrnula som si vlasy z čela. Nahlas sa zasmial. „Čo?“ spýtala som sa ho podozrievavo. „Nič, len...“ pozrel na mňa: „Pamätáš sa na ten deň, keď som ťa po prvý raz pozval von. Vtedy ráno si povedala presne to isté.“ povedal a postavil sa. „Máme dlhú cestu pred sebou, už musíme ísť.“ Postavila som sa, zobudila Pejsly. Jemne som ju postrčila. „Vstávaj.“ povedala som jej. „Ešte päť minút, mami.“ Povedala. Mami? „Pejsly, už musíme ísť.“ Pozrela sa na mňa s polootvorenými očami. Pomohla som jej vstať. ,,Povedala som niečo, keď som spala?“ vyzvedala Pejsly. „Nie, iba si mi povedala mama. To je všetko.“ Obidve sme sa začali smiať. „Mama, vážne?“ Stále sme sa smiali „Áno, vážne.“ Potom som jej povedala, čo sa stalo večer. Prečo sa mi vyhýbal. Keď som o tom hovorila, tak ma zamrazilo. Lebo som si spomenula na ten sen. Asi také tri hodiny sme na ceste. Keď sme išli okolo starého dubu, zbadala som, ako pod ním sedí muž. Mal na sebe roztrhané šedé tričko s hnedými nohavicami a dlhými čiernymi vlasmi. Trochu som sa zľakla. Išli sme okolo neho, nikto sa naňho nepozrel, všetci pozerali pred seba. Chcela som mu dať niečo na jedenie, ale práve teraz mal ten batoh Tomáš a druhý mal Alo. Čím ďalej sme išli, tým bola väčšia zima. Pomaly sa stmievalo tak sme sa utáborili vo veľkej jaskyni. Sadli sme si a dali si niečo jesť. Už len jeden deň cesty. Pomyslela som si. Každý si dal po jednom rožku. Dala som si ho na dve polky. Keď sme dojedli, tak sme išli spať. V noci ma zobudil silný dážď. Pozrela som sa a pri kraji jaskyni sedel Alo. Postavila som sa a išla za ním. „Tiež nemôžeš zaspať?“ spýtala som sa ho. Usmial sa. V noci mu nádherne svietili zelené oči. Celú dobu čo sedím, nič nepovedal. Taký bol vždy. Keď som sa pokúsila o rozhovor, vždy ma odbil. Tak som teda išla naspäť a zase zaspala. Po prvýkrát som vstala prvá ja. Pred nami stál muž, ktorého som videla sedieť pri dube. Ako zbadal, že som hore hneď kráčal ku mne. Postavila som sa a vystrela, aby som vyzerala, že sa nebojím. Ale trochu mám strach. „Čo tu chceš?!“ Rukou mi ukázal na ústa. Nevie hovoriť? „Nemôžeš hovoriť?“ spýtala som sa ho. Prikývol. Prišla som bližšie, aby som dočiahla na batoh s jedlom. Zobrala som ho a vytiahla z neho jeden kúsok rožku. Podala som mu to. Usmial sa. Naklonil hlavu do boku a hneď ju zdvihol napäť. „Nemáš za čo.“ povedala som mu. Otočila som hlavu a všimla som si, že sa Tomáš preberá. Vrátila som naspäť pohľad, teraz som videla otvor z jaskyne a stromy. „Dobré ráno.“ povedal Tomáš. „Ahoj.“ odzdravila som. „Ešte ich nechajme chvíľu spať.“ povedala som mu. „Dobre ale len chvíľu, dneska by sme tam už mohli byť.“ Prikývla som. Pozrel sa batoh v mojich rukách. „Ty si jedla?“ Vyvalil na mňa svoje veľké modré oči. „To je na dlho.“ Povedala som. „Ja mám času dosť.“ Prišla som k nemu a porozprávala som mu o mužovi. Ako som vstala a videla ho, až kým sa nezobudil. Mal na tvári čudný výraz. „Nevieš, prečo prišiel?“
„Nie. Asi chcel jesť.“
„Aha, no to je teraz jedno.“ povedal a objal ma. Za chvíľu sa zobudila Pejsly. „Ahoj.“ vyhŕkla hneď, ako nás zbadala. „Ahoj.“ Pozrela sa na Ala: ,,Nezobudíme ho?“ spýtala sa a pozrela na Tomáša. „Dobre, veď aj tak už musíme ísť.“ povedal a postavil sa. Ja som počkala, kým ho zobudia. Pejsly zobrala z batoha vodu a celú jeho tvár obliala. Hneď vyskočil na nohy a pozrel sa na Pejsly. „Čo to robíš?!“ povedal namosúrene. „Chceme hneď teraz ísť, tak som ťa musela nejako zobudiť.“ Prišla som k nim a potláčala smiech. Vyzeral, ako by práve prišiel z rybačky s vnukmi. Zobrala som batoh s jedlom. Druhý zobrala Pejsly. Vyrazili sme, ale teraz sa nikto z nikým nerozprával. Máme pred sebou ešte niekoľko kilometrov a všetci sú unavení a špinaví. Táto cesta mi pripadá zo všetkých najdlhšia. „Pejsly, nezaspievaš nám voľačo?“ spýtala som sa jej. „Samozrejme, už nevydržím byť ticho.“ Pejsly začala spievať. Znelo to úžasne. Mala nádherný hlas. Spievala pesničku, ktorú sme všetci poznali. Celú cestu nám spievala. Ani na minútu nebola ticho. Zrazu sa pred nami objavila dedina. A na každej strane boli vysoké domy blízko seba. Pred nimi boli záhrady. Keď nás zbadali, všetci zmĺkli. Upreli sa na nás všetky oči. Spredu sa k nám približovali ľudia a viedla ich žena s dlhými hnedými vlasmi a svetlo modrými očami. Mala štíhlu postavu. Mama. Ja že je mŕtva, veď som videla, ako ju zabili. „Ahoj, Tris.“ povedala mama. Mala o troška hrubší hlas. Všetci sa mňa pozreli. „Ahoj.“ Bola som nervózna. Čo mám povedať mame, o ktorej som si myslela, že je mŕtva? Prišla ku mne a objala ma. Za chvíľu sa odtiahla. „Viem, že máš veľa otázok, ale teraz ti musím niečo povedať. Zober svojich kamarátov a poď za mnou.“ Povedala a zaviedla nás do veľkej šedo- bielej miestnosti.
,, Posadte sa.“ Ukázala nám prstom kam si máme sadnúť. Bol to hnedý kožený gauč. Sadli sme si. Ja som bola na kraji, Pejsly vedľa mňa, tomáš v strede a Alo na kraji. Mama si sadla pred nás na malú čiernu stoličku. ,, Takže, prečo ste sem prišli?“ Začala ,, Hľadáme novú zem pre našich ľudí.“ Slová sa mi len tak hrnuli z úst. ,, U nás riadi hurikán ale u vás ževraj nie. Je to pravda?“ spýtala som sa, dúfala som že povie niečo dobré. ,,Ano je to pravda dokonca vám aj pomôžem, ale niečo od vás budem chcieť .“ Mi skoro nič nemáme, čo by od nás chvela? ,, Mi nič drahocenné nemáme.“ Povedala som. ,,Ale máte. Tvoj náhrdelník.“ Ukázala na retiazku so zlatým srdiečkom. Dal mi ju otec ked odišiel, je to jediné čo mi po ňom zostalo. ,,Prečo?!“ pozrela som sa na ňu a ona sa usmial. ,,Chcete novú zem alebo nie?“ Presne vedela čo poviem.,, Ano.“ Dala som si ju dole a podala jej ju. ,, Ďakujem za spoluprácu.“ Všetci sne sa postavili a odišli ked som prišla k dverám ta ma zastavila mamina ruka. Tomáš zastal. ,, Neboj za chvíľu som späť.“ Prišiel ku mne a dal mi pusu. ,, Počkám ťa v izbe.“ Povedal a odišiel. Chcela som aby bol pi mne ale musela som sa s mamou porozprávať osamote. Posadila som sa k ej na hnedý kožený gauč. ,, Ako sa volá?“ Toto vážne toto. ,, Vážne, toto?“ sklonila som hlavu k rukám. ,,Tomáš.“ Chytila ma za rameno a objala ma. ,, Musí ti niečo povedať.“ Povedala a odtiahla sa. ,, Tvoj otec skúmal...“ na chvíľu sa zastavila ale potom pokračovala.,, Divochov.“ Postavila sa a pozrela sa von oknom. Čo ešte neviem? Povedala so si v duchu. ,, Pod so mnou von.“ Povedala. Postavia som sa a prišla k nej. Išli sme dlhou úzkou cestou. Ked ju zbadali stráže pri dverách, hned otvorili dvere. Vonku bolo nádherne. Jasnejšie slnko som nevidela. Chvíľu sme len tak kráčali, rozmýšľala som čo mi chce ukázať. Zastavila na vrchole skaly. Pod nami bola nádherná zelená tráva. Prišla som k nej. Predo mňu bola nádherná zem, okolo boli polia a les. ,, Nádherné že.“ Povedala ,, Moji ľudia vám pomôžu postaviť domy.“ Pozrela som sa na ňu. Neverím vlastným ušiam. Z krku si dala dole retiazku zo zlatým srdiečkom a dala mi ju na krk. ,,Ďakujem.“ Objala som ju. ,, Nemáš za čo.“ Vedela som že sa mi vrátila.
Epilóg:
Priviedla som sem svoj ľud. Začala som tu nový život s Tomášom, mamou a mojimi priateľmi.
Komentáre
Prehľad komentárov
Docela fajn , len blbo zakončene.
Páči sa mi to! :)
(Iva, 24. 3. 2015 19:22)Dobréééé! ale pokračovanie si tento príbeh pýta a odpovede na vzniknuté otázky. ;-)
MMM
(Kristen, 6. 4. 2015 14:46)