Mona

Ospravedlňujem sa za moju dlhú neprítomnosť, ale mala som toho priveľa. Budem sa snažiť aby tu kapitoly pribúdali aspoň raz za dva, tri dni no nič nesľubujem, takže majte so mnou trpezlivosť, prosím.:)

"Si nádherná." zašepkal jej do ucha, keď sa k nemu tlačila počas valčíka. Musela uznať,že tanečník bol skvelý, priam výborný. Cítila sa byť pri ňom úplne nemotorná, no jemu to nevadilo. Hltal ju očami, prechádzal jej dlhými prstmi po tvári a jemne dýchal do vlasov. Páčilo sa jej to, strašne.

"Uhm, žeby sa ľadovému princovi roztopilo jeho kamenné srdce?" podpichla ho jemne a potešila sa, keď sa mu tvárou roztiahol úsmev, keď sa jemne kývali do rytmu hudby.

"Ľadový princ?"

"A nie si? Prosím ťa,toto je jedna z mnohých tvojich prezývok, ktoré si vymysleli dievčatá, ktorým sa ťa nepodarilo uloviť."

"Aké prezývky?" spýtal sa, pričom si ju jemne odtiahol.

"Čo ja viem, je ich veľa. Od krutého idiota až po namysleného násilníka, ktorý ovláda ľudí okolo seba a núti ich robiť zlé veci." Po vyslovení týchto slov cítila ako jej pod rukou stuhol.

"Ja, prepáč. Mala som držať jazyk za zubami." rýchlo sa mu ospravedlňovala, no nepodarilo sa jej to zachrániť. Úplne sa od nej odtiahol a zahľadel sa jej do očí.

"A ty? Myslíš si o mne, že som krutý a násilnický?" Zahľadela sa mu do očí, ktoré si zamilovala.

"Spočiatku áno, no teraz sa veci zmenili."  pousmial sa a naklonil sa k nej, čo spôsobilo, že sa celá roztriasla a obávala sa, že spadne z vysokých opätkov.

"Vypadnime odtiaľ to." zašepkal jej do ucha a  ju potiahol za ruku smerom von z Veľkej Siene a následne aj von z hradu. Vyšli do tmavej noci a pomaly bez slova prešli k jazeru, ktoré osvetľoval mesiac v splne. Milovala to tu. V noci to bolo nádherné, ako z rozprávok, ktoré jje mama rozprávala keď bola ešte dieťa. Oprela sa o plece Toma a zahľadela sa hore na oblohu, posiatu žiarivými hviezdami. Cítila jeho pohľad. Niečo sa jej zrazu dotklo ruky. Rýchlo sa pozrela dolu a zahliadla ako sa jej ruka preplietla s Tomovov, čo spôsobilo, že sa jej tvárou rozľahol spokojný úsmev.

"Pozri, padá hviezda." ticho zrazu prerušil Tomov hlas a rukou ukázal na oblohu, kde sa skutočne mihla hviezda."

"Prial si si niečo?" spýtala sa ho pričom sa jemne odsunula aby mu videla do tváre, ktorú mu osvetľoval mesiac, čo mu dodalo ešte viac pôvabu.

"Prial? Je to horiaci kameň, ktorý letí vesmírom. Prečo by som si mal niečo priať?" zmätene sa na ňu zahľadel, akoby čakal, že si z neho len robila srandu.

"Je to taký muklovský zvyk. Stále keď uvidíš hviezdu, mal by si si niečo priať. Niečo po čom túžiš." vysvetlila mu s úsmevom. Tom sa zahľadel na oblohu a zrakom jej zablúdil k perám. Dlhými prstami, jej  založil neposlušný prameň za ucho a keď ju skladal, pohladil ju po líci, načo Hermiona zavrela oči, užívajúc si tento prekrásny okamih. Už sa od neho neodkázala držať ďalej. Bolo jej jedno, že  to v jej dobe bude  vrah. Bolo jej jedno koľko zabil ľudí. Ona toho človeka vôbec nevidela. Zaľúbila sa do neho až po uši a už sa tomu viac nedokázala brániť aj keď veľmi chcela.

"Nad čím premýšľaš?" spýtal sa jej . Hermiona otvorila oči a pousmiala sa.

"Či práve nerobím najväčšiu chybu života."

"Čo tým myslíš?"

Hermiona neodpovedala len sklonila hlavu. Tom ju chvíľu pozoroval a napokon sa odhodlal k tomu, čo chcel spraviť už tak strašne dávno. Chytil bradu akoby bola z porcelánu a zdvihol jej hlavu tak, aby videl do jej nádherných očí. Sklonil sa a spojil ich pery, do bozku, ktorého sa už obaja nevedeli dočkať.

"Tom." túto dokonalú chvíľu prerušil hlas Malfoya, ktorý ich pozoroval z diaľky. Tom sa prudko otočil a oči sa mu zúžili.

"Čo chceš?!"

"Je čas." povedal potichu Malfoy a sledoval Averyho, ktorý sa potichu presunul za vysoký strom a pripravoval sa na akciu, ktorú si premysleli.

"Daj mi minútku." zavrčal Tom a jemne si Hermionu posunul za seba akoby sa ju snažil pred ním ochrániť.

"Nemáme minútku, Tom. Musí to byť hneď." Tom potichu zavrčal a otočil sa k prekvapenej dievčine.

"Prepáč, musím už ísť. Vidíme sa." vlepil jej bozk na čelo a dlhými krokmi nasledoval Malfoya, ktorý mieril k hradu. Hermiona tam stála s otvorenými ústami a hľadela za ním, kým jej nezmizol z dohľadu. Skutočne ju tu nechal? Kam šiel? V tom jej to došlo. Medailón! Chcela ho ísť sledovať, keď s zrazu spoza nej ozval hlas, ktorý spôsobil, že jej krv stuhla v žilách.

"Kam že si sa vybrala, humusáčka?" Avery sa nepozorovane dostal tesne za ňu. Rýchlo vytiahla prútik, no bolo neskoro. Kúzlom jej ho vyrazil z ruky.

"Čo chceš?!" spýtala sa ho ostro a modlila sa aby nepočul jej roztrasený hlas, no márne. Avery sa uškrnul a pomalými krokmi sa k nej presúval. Poobzerala sa okolo seba no nikoho nevidela. Pozemok bol úplne prázdny a ju opantal strach. Hľadala niečo, čo by jej pomohlo. Zazrela kameň pár metrov od nej a začala sa k nemu približovať.

"Ja? Ach, je toho priveľa čo chcem. No preto tu nie sme. Robíš problémy vieš o tom?" Hermiona si musela kúpiť čas, kameň bol priďaleko.

"Problémy?"

"Nie dosť, že si svojím pôvabom opantala Riddla ale ešte si aj strkala nos, tam kde vôbec nemal čo hľadať. Viem, že si nás sledovala, ty špinavá humusácka husička." vyprskol na ňu a približoval sa stále viac.

"To sme nemohli nechať len tak no nie? Musíme sa ťa zbaviť, aj keď priznávam, že takej to peknej tváričky bude škoda. Už jej chýbalo iba pár krokov. Neodpovedala mu a on už bol tesne pri nej. Zastala a on tiež. Teraz alebo nikdy. Prudko sa zohla a s kameňom ho udrela po tvári kým sa stihol spamätať, no nebolo to dostatočne silné. Avery zreval a prútik mu vypadol z ruky. Hermiona sa rozbehla, no rýchlo ju dobehol a stiahol na zem spolu s ním. Pritlačil jej dlane do zeme a Hermiona sa pod ním zvíjala a kopala ho, no on sa len smial. Akoby necítil žiadnu bolesť. Prudko trhla hlavou a zahryzla sa mu do pevnej ruky, načo opäť zvreskol a pustil ju. Vydala sa na útek, no proti prútiku ku ktorému sa opäť dostal nemala šancu. Približujúci sa hrad a tlčúce srdce zrazu vystriedala úplná tma.

Do očí jej udrelo jasné svetlo a rýchlo zažmurkala. Mala pocit, že jej vybuchne hlava. Necítila si telo a pri tom najmenšom pohybe jej do hlavy vystrelila omračujúca bolesť. Jemne zavzdychala keď zrazu nad sebou zahliadla tieň.

"Mia?" do uší sa jej dostal známy hlas pričom sa v duchu  usmiala. Jej ruku začala drtiť studená Tomova.

"Si v poriadku." vydýchol slová Tom a s úľavou si sadol na stoličku, no ruku jej stále nepustil.

"Vieš, že nikam neujdem ak ma pustíš." prehodila tichým,chrapľavým hlasom a Tom sa nervózne zasmial.

"Takmer si umrela, no vidím, že tvoj zmysel pre humor ťa neopustil."

"Čo sa stalo?" spýtala sa unavene a  sa posunula na posteli aby na neho dovidela. Jej oči si už pomaly zvykli na to oslnivé svetlo, ktoré zapĺňali nemocničné krídlo.

"Napadli ťa. Vraj si bojovala poriadne tvrdo." Uškrnul sa Tom. V mysli zablúdila k spomienkam, v ktorých videla rozzúrenú tvár Averyho a roztriasla sa.

"Tom.. Ja.. Ten kto ma napadol.." začala koktať, no bála sa mu to povedať. Bála sa ako zareaguje.

"Pst.." utíšil ju a tvárou sa mu rozliahol úsmev, čo ju prekvapilo. "Sleduj."

Ukázal na posteľ oproti nej kde ležal Avery zrejme v bezvedomí. Zalapala po dychu a prudko sa na neho otočila. Zahľadela sa na Riddla ktorý sa usmieval.

"Prečo sa škeríš ako idiot?" vyprskla a jemu úsmev spadol. "Ako si to vedel? Čo si spravil?" naďalej sa rozčuľovala.

"Hej, Rambo upokoj sa. Vrátil som sa po teba, keď som si uvedomil, že robím chybu a videl som ako ťa omráčil. Tak som mu doprial ten istý pocit. Je vpohode. Za pár dní sa preberie, ver mi." usmial sa pričom ju pohladil po tvári a Hermiona sa trochu upokojila.

"Musím ti niečo povedať, Hermiona." Tom zrazu zvážnel a pustil jej ruku.

"Čo sa deje?"

"Prosím neprerušuj ma kým ti to nedopoviem." Zhlboka sa nadýchol a zahľadel sa jej do očí,

"Milujem ťa. A cítim sa vinný. Nie, preto čo cítim ale preto, že som ti to nepovedal. Milujem ťa od prvej chvíle čo som ťa uvidel." odmlčal sa a zahladel sa na svoje topánky. Hermiona zalapala po dychu.

"Tom.."

"Nie, ešte som neskončil." Prerušil ju rýchlo a nasucho prehltol, pričom sa zahľadel z okna miestnosti, kde akurát padal súmrak.

"Pripomína mi ťa. Ten súmrak myslím. Je tajomný no prekrásny ako ty. Ach, ani nevieš, ako strašne by som chcel byť s tebou. Bozkávať ťa a chrániť, no to nejde. V jednej veci si mala pravdu, Hermiona. Tvoje pocity ohľadom mňa boli oprávnené. Som krutý a bezcitný."

"Tom, povedala som ti, že to bolo na začiatku.!"

"Viem, viem ale to nemení nič na tom, že sú oprávnené. Nezaslúžim si ťa. Ja nie. Spravil som veci.. Zlé veci, ktoré nemôžem vrátiť späť. Musíš si o do mňa držať odstup, Hermiona. Nie som chlapec pre teba." Prudko sa postavil a zahľadel sa na Hermionu, ktorej stiekla slza po tvári. Dal jej bozk na čelo a chystal sa na odchod.

"Tom Marvolo Riddle! Neopováž sa odísť! To čo si práve povedal sú nezmysly."

"Dnes odchádzam z Rokfortu. Skúšky som zložil predčasne. Už sa neuvidíme. Hlavne buď šťastná." lícom mu stiekla zatúlaná slza a otočil sa aby to Hermiona nevidela.

"Nechoď. Neopováž sa odísť z tejto izby! Ak odídeš, si pre mňa mŕtvy Riddle. Mŕtvy, počuješ?!" Hermiona hystericky kričala a plakala zároveň, no chlapec sa nezastavil a ďalej kráčal k dverám.

"Milujem ťa." vyhŕklo z nej a sledovala ako zastal.. Ticho zastonal, pričom si poutieral potom slz, ktoré sa mu kotúľali tvárou.Čo to sním porobila? Čo je na nej iné? Mal sto chutí sa k nej rozbehnúť a nikdy viac ju už nepustiť, no sním nebola v bezpečí. Neprežil by ak by sa niečo také ešte zopakovalo. Narobil si priveľa nepriateľov. Aj keď mu to trhalo srdce na milion kúskov, takto to bolo lepšie.

"Zbohom, Hermiona." zašepkal a vyšiel z miestnosti.

"Milujem, ťa." zašepkalo plačúce dievča do ticha miestnosti.

"Mia?" dvere sa opäť otvorili no na Hermionino sklamanie v nich stála Angie.

"Videla som Riddla ako s plačom odtiaľ vybehol. Zľakla som sa.." zaskočene skončila uprostred vety keď si všimla zničenú kamarátku.

"Hermiona." šepla  zovrela ju v náručí, kde sa dievčina opäť rozplakala.