Tretí adventný deň: My vieme, čo sa máme učiť
Dnes som na technike, začala rozprávať len tak o niečom. Pozerali na mňa prevracajúc oči. „My vieme, čo nás baví. My vieme, čo sa máme učiť.“
Keď tak nad tým premýšľam, tento postoj je mi blízky. Najmä vo vzťahu k Bohu. Ja predsa viem, čo chcem, čo je pre mňa dobré, čo by mal dať do môjho života. Ak to nedá, som z toho sklamaná, nahnevaná, urazená a chcem - ak nie celkom ujsť, tak aspoň chvíľu si potrucovať.
Hrám sa na akéhosi Spasiteľa, ktorý vie, čo je dobré a čo je hlúposť. Hlúposť je všetko ťažké a boľavé. Rozlúčky, zrady, porušenia spovedného tajomstva, sklamania od priateľov, či predstaviteľov cirkvi.
No predsa prichádzajú. A to aj napriek tomu, že „ja viem, čo je pre mňa dobré. Čo sa mám učiť.“ Je tu niečo, čo je mimo mňa. Čo nemám v rukách. Niečo medzi životom a smrťou. Neviem, ako zareaguje človek vedľa mňa a ani to, čo o chvíľu urobím ja. Je tu niekto, kto mi vraví. „Nevieš! To len ja vidím za zákrutu. Ja vidím večnosť.“
Nuž prečo prichádzajú tie ťažké a bolestné zrady?
Možno preto, aby sme sa z nich poučili. Aby sme sa vrátili na začiatok. Aby sme objavili tajomstvo Máriinej pokory, keď hovorí: „Hľa, som služobnica Pána, nech sa mi stane tak, ako si povedal.“
Učiteľ v škole vie, čo žiaci potrebujú... aj keď im sa to nepáči. Možno bude trvať dlhý čas, kým prídu na to, že je to správne. Možno sa budú hnevať, frfľať, žalovať rodičom.... Možno. No nič na tom nezmenia. Sú veci, ktoré sa pre nás stávajú požehnaním vo chvíli, keď sa na ne pozeráme s odstupom času.
Rovnako ako na jasle. Maštal. Betlehem. A chladné srdcia ľudí...
Ozaj, je niečo, čo máme vo svojich rukách?
