Dvakrát čistá Emma
Keďže jej rodičia pracujú a má viac súrodencov, rozhodla sa, že sa na istý čas, presťahuje k Dastinke – to je náš pes. A tak sa nám na niekoľko týždňov zmenil život. Nielen v zmysle on-line školy, premenenej na edupage – dva krát /ja som učila, Emma sa učila/ ale dva krát viac myšlienok, nápadov, spomienok, akcií, rozhovorov....
Ak som spomenula spomienky,(páči sa mi to spojenie: spomínať spomienky) tak sa pri nich na chvíľu zastavím. Bola som to ja, kto ju prvý raz vtiahol do bazéna. Mala vtedy asi rok. Môj skutok sa jej vôbec nepáčil. Odpoveďou bol hurónsky plač a zachránila nás jej mama. Teraz sa na tom zabávame, Emma totiž chodí profesionálne plávať. A bŕŕŕ, ako mi dnes s pokojom Angličana prezradila, tréningy má ráno. Takže 6.10 hod. (kedy ja viac menej ešte spím) už maká v bazéne.
Druhá spomienka sa volá veterník. Teda veterníková náplň. Pamätám si na zhrozenú tvár jej mamy, keď videla, ako sa jej „bábo“, napcháva šľahačkou.
Udrela si rukou po čele a spýtala sa: „Si normálna? Čo ju to učíš?“
Asi som si vtedy vstúpila do svedomia, a začala som ju učiť iné veci. Alebo inak povedané. Začala som sa s ňou učiť iné veci. Stavať kocky, objavovať v priestore farby, opakovať si psychológiu z výšky(mám na mysli vysokú školu) a hlavne som jej žehnala. Zaradila som ju do svojho modlitebného programu, majúc na pamäti, že to je prvý živý tvor, ktorý svoj krst prespal – a nielen to, vo chvíli, keď sa ozvalo: „Emma Johanka, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého,“ sa toto bábo začalo blažene usmievať.
V istom zmysle to robí do dnes. Je to taký náš o radosť bojujúci radostníček.
Poďme však ďalej. Posledné mesiace sme sa veľa rozprávali. Na prechádzkach, na bicykloch alebo len tak. Niekedy mi aj pol hodinu rozprávala o rozprávkach, z ktorých som bola paf. Videla to. Súcitne na mňa kukla a vraj: „Nechápeš ma, však?“
No čo jej poviete. Priznáte sa. A tak sa všetko začalo od znova. Pomohla si internetom a vyškolila ma.
Môžem povedať, že to bolo vzájomné. Učili sme sa premýšľať nad tým, ktorá postava je OK, a ktorá menej. A občas... sme hľadali aj dôvody jej správania.
Pozor. Nechcem povedať, že Emma je anjel. Aj ona má svoje cestičky, chybičky, náladičky i náladiská. Veci, ktoré zvláda i tie, ktoré idú mimo nej. Učím ju, že sa nemusí hrať na dokonalú. Už si vieme vzájomne povedať, že sme nazlostené, unavené, že sme smutné... a vieme sa aj objať.
Večery sme obe milovali. Tma a sviečka. Ježiš a my. Otče náš a potom modlitba vlastnými slovami. Občas ma zabíjali vo vzduchu.
Napríklad: Pane Ježišu, prosím, zmeň koronu na korunu, ako to bolo kedysi a potom otvor banky, a zariaď, aby si tam ľudia, tiež ako kedysi, mohli ísť vymeniť koruny za eurá. Uvidíš, že to pomôže a potom už nebude ani toľko chudobných...
Alebo: Pane Ježišu, ty možno ani nevieš, ako veľmi sa teším na prvé sväté prijímanie...
A potom ticho a posteľ a vôňa dreva v podkroví....
O tom prijímaní som premýšľala dlho.... nie, Emma, nemá doma „kostolnú“ výchovu, ale /a niekomu to stačí/ chodí na náboženstvo.
Napriek tomu má niečo viac. Niečo čo by sme jej mohli závidieť. Niečo čo sa z času na čas objaví a potom sa to stratí.
Včera sme si telefonovali. Celosvetový problém bol asi takýto: Aké „i“ sa píše v slove hriešni/y“.
Reku: „Prečítaj mi celú vetu.“
Odpoveď jasná: „Ty to nemôžeš počuť, ale ja si musím opraviť chyby, to pre istotu, ak by si to pán farár chcel prečítať.“
Rešpektujem to a tak sme skončili pri pravidlách gramatiky. Pochopila.
Dnes ma už čakala.
Hopkala po schodoch a spievala si. Počítala minúty, kedy jej Pán Ježiš odpustí hriechy. Ešte desať, ešte deväť, ešte osem... /začali o pol deviatej/
Len čo som zastala autom pri kostole, otvorila celá rozžiarená modlitebnú knižku a mávala na mňa dvoma farebnými papierikmi: „Pozri tu sú hriechy.“
Premohla ma zvedavosť a tak som si neodpustila otázku, prečo je jeden taký žltý a druhý zelený. A odpoveď?
„Tuto sú hriechy proti Bohu a tuto zasa proti blížnemu.“ Zvrtla sa na päte a ako malé radostné teliatko poskakovala do kostola k pani katechétke.
Posadila som sa do lavice. V kútiku duše som jej závidela radosť, spontánnosť a všetko to čo príde. Kašle totiž na mobil, ktorý dostane a na retiazky... to je pre ňu passé.
Len čo sa dospovedala a pomodlila „pokánie,“ rozbehla sa ku mne. Objali sme sa. „Vieš, teraz som dva krát čistá. Mám čisté šaty a čistú dušu.“
Žasla som. Ten malý usmievajúci zázrak pri krste a táto dievčinka poskakujúca od radosti, mali niečo spoločné.
„A zajtra? Vieš čo sa stane zajtra?“ gúlila na mňa oči. „Zajtra konečne dostanem Ježiša do svojho srdca. Príde ku mne tak isto, ako chodí k tebe. Najskôr mu z rúk urobím jasličky – takú akú mal v Betleheme. A keď mi pán farár povie: Telo Kristovo, odpoviem: Amen. A vtedy si ho vezmem a z tej maštaľky, z tých jasličiek, ho pustím do srdiečka. Chápeš to?“
Nechápem...
Netuším, kde toto Emma berie....
Je to pre mňa zázrak...
Je to pre mňa moja malá/veľká učiteľka. Som si istá, že nevie, ako mi spytuje svedomie.
Našťastie po spovedi vyhladla tak, že mala chuť na bagetu. A tak sme šli... A kúpili.
Nie obyčajnú, ale štipľavú, vraj preto, aby mala nejakú chuť.
Aj dnešný deň mal chuť...
A možno aj ja raz po spovedi dostanem chuť....
Hoci aj na bagetu....
Ak si stihnete prečítať tento článok dnes, tak prosím zajtra myslite na Emmu a na všetky deti, ktoré príjmu Pána Ježiša. Ono totiž nie sú dôležité žiadne hostiny, darčeky, mobily, tablety, či ľudia okolo... dôležitý je ON SÁM.
