Mama
Mama
Stála tam schúlená,
zhrbená,
sama.
Bez detí,
bez lásky.
Bola to mama.
Bez ľudí.
Vo tme.
Vo svetle hviezd.
Jej plač sa musel
do neba niesť.
Anjeli videli.
Zažali sviece:
„Čo to má na líci,
čo sa to trbliece?“
Slzička, slza.
Cestu si hľadá.
A to len preto,
že láska,
nie je zrada.
Pozrel sa Boh.
Vystrel dlane.
„Pre túto dušu,
mám len požehnanie.“
Zoslal jej pokoj,
nádej
i vieru.
Dokáže uzdraviť
na srdci dieru?
Bolo to dávno.
Mala tri deti.
Dala im všetko:
Lásku.
Nie smeti.
Mohli ísť tam,
kam len chceli.
„Prosím vás?
Oni nie sú drzí,
sú len smelí!“
Bránila ich vždy
a všade.
V škole,
v obchode,
na záhrade.
„Moje deti?
To sú anjeli!
Beda tomu,
kto na ne krivé slovo
namieri.“
Vyrástli.
Šetrila pre ne dary
„Čo z toho,
že ja nemám?
Hlavne,
že im sa darí.
Peniaze, úroda...
To všetko patrí deťom.
Nech vedia, že ich ľúbi,
že jej láska letí svetom.
A teraz?
V tichú chladnú noc,
trasie sa zimou,
prosí o pomoc.
Bez detí.
Stratená.
Slov nemá.
Dávala lásku,
Znova ju nemá.
Kde sú tie deti,
ktorým všetko dala?
Či ich málo rada mala?
Odpoveď neprichádza.
Nebo hovorí niečo iné.
Do jej bolesti tíško sa vinie.
Oči si skryje do dlaní:
Začuje slová:
„Hriešnik je u mňa vítaný.“
Skloní hlavu,
slzy sa jej tlačia do očí.
Boh ju pohladí,
k sebe ju otočí.
„Stratila si deti?“
Rečie stíška.
„Pozri sa do neba,
to je výška.
A teraz na zem.
V Betleheme
hviezda svieti.
Choď ta!
Tam nájdeš všetko
i stratené deti.“
